Alexander Dubček (27. 11. 1921 - 7. 11. 1992), politik
Rodičia Alexandra Dubčeka odišli pred prvou svetovou vojnou z Uhorska za prácou do Spojených štátov amerických, kde dostali štátne občianstvo. Bývali v Chicagu, ale keď Pavlína Dubčeková čakala druhé dieťa, vrátili sa na Slovensko. Nasťahovali sa do domu patriacemu evanjelickej cirkvi v Uhrovci neďaleko Topoľčian. Bol to dom, v ktorom sa pred takmer sto rokmi narodil slávny národovec Ľudovít Štúr. 27. novembra 1921 sa v tom istom dome narodil ďalší slávny Slovák Alexander Dubček, aj keď vtedy nikto netušil, čo chlapca v živote čaká. V rodnom dome strávil Alexander tri roky, potom sa rodičia rozhodli opäť vysťahovať za prácou, lebo Európu zachvátila hospodárska kríza. Zlákala ich ponuka družstva Interhelpo, ktoré organizovalo internacionálnu pomoc mladému sovietskemu štátu. Rodina s dvoma malými deťmi sa ocitla v ďalekom nehostinnom Kirgizsku. Tam prežil Alexander detstvo, na ktoré spomína v pamätiach, ktoré vyšli vo viacerých jazykoch pod názvom Nádej zomiera posledná. Roku 1933 rodina odišla do Gorkého, kde sa jeho otec zamestnal v automobilovom závode a Saša, ako mu hovorili, vychodil strednú školu. Pred druhou svetovou vojnou sa rodina vrátila do vlasti, Alexander mal sedemnásť rokov a ťažko sa lúčil s krajinou, kde prežil väčšinu svojho mladého života, navyše nevedel, čo ho čaká v Československu, ktoré poznal iba z rozprávania rodičov.
Situácia po podpísaní Mníchovskej dohody nebola ani tu dobrá, Dubčekovci boli protifašisticky založení, otec sa zapojil do odboja a bol členom ilegálneho vedenia. Až do konca vojny bol väznený a len zázrakom unikol smrti. V tom období vstúpil do ilegálnej komunistickej strany aj Alexander, ktorý sa vyučil za strojného zámočníka a začal pracovať v zbrojárskych závodoch v Dubnici nad Váhom. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Alexander doň zapojil, dvakrát bol zranený a jeho starší brat Július v boji zahynul. Roku 1949 začal Dubček pracovať v straníckych funkciách na Okresnom výbore KSS v Trenčíne, na Krajskom výbore KSS v Banskej Bystrici a na ÚV KSS v Bratislave. Roku 1955 po šiestich semestroch prerušil externé štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave a začal študovať na Vysokej politickej škole pri ÚV KSSZ v Moskve, kde jeho politickú orientáciu ovplyvnil chruščovovský XX. zjazd KSSZ. Vtedy mnohé pochopil a v šesťdesiatych rokoch sa spolu s ďalšími reformne naladenými členmi strany usiloval naprávať krivdy a pomáhať pri rehabilitácii obetí stalinských represií, čo v tom období nebolo ľahké. Situácia bola zložitá aj v zahraničí, ale od polovice šesťdesiatych rokov bolo jasné, že reformné úsilie v Československu nemôže zostať bez povšimnutia. Napokon predsa vyústilo do vyhrotenej politickej krízy koncom roku 1967 a pamätnej Pražskej jari 1968, ktorá sa začala na Slovensku. Alexander Dubček v tom období stál v čele tohto procesu a stal sa najpopulárnejšou osobnosťou doma i v zahraničí.
Po vojenskej intervencii štátov Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 bol Dubček okupantmi odvlečený do ZSSR, kde po niekoľkodňových rokovaniach so sovietskym vedením podpísal pod nátlakom Moskovský protokol o tzv. normalizácii pomerov v ČSSR. Vplyvom domácich predstaviteľov protireformného zoskupenia v strane, ku ktorým sa pridal Gustáv Husák, sa ho sovietske vedenie usilovalo odstrániť z politického života. V apríli nasledujúceho roka bol prinútený pod nátlakom odstúpiť z najvyššej politickej funkcie prvého tajomníka KSČ. Na krátky čas sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia, ale aj tejto funkcie ho zbavili. V decembri 1969 ho poslali za veľvyslanca do Turecka. Predpokladali, že emigruje, a tým ho budú ľahšie môcť vyhlásiť za zradcu. Dubček sa po niekoľkých mesiacoch vrátil. Po príchode do Prahy ho vylúčili zo strany, zbavili všetkých funkcií a agenti Štátnej bezpečnosti ho už nespustili z očí. Začala sa dlhoročná perzekúcia celej jeho rodiny. Odvtedy pracoval na podradných miestach za minimálnu mzdu a normalizátori rozpútali voči nemu zúrivú propagandistickú kampaň. V zahraničí naňho síce nezabudli, ale keď sa ho napríklad verejne zastal predseda švédskej vlády Olaf Palme, Gustáv Husák mu odkázal, aby si ho vzal k sebe…
Dubček sa napriek príkoriam, ktoré musel prežiť, nevzdal svojho presvedčenia. Utiahol sa do súkromia, kde za ním prichádzalo pár najbližších priateľov. Jeho postavenie sa zmenilo po nastúpení Michaila Gorbačova k moci v Sovietskom zväze a po páde totalitného komunistického režimu v novembri 1989 sa vrátil do centra politického diania. Od začiatku nežnej revolúcie sa zúčastňoval na manifestáciách, rečnil z tribún. Dňa 26. novembra 1989 vystúpil na zhromaždení občanov na Letenskej pláni v Prahe a tisíce ľudí kričalo „Dubček na Hrad!“. Politický vývoj situácie v Československu bol zložitejší. Alexander Dubček bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia, vrátil sa teda do funkcie, z ktorej pred dvadsiatimi rokmi nedobrovoľne odišiel. Pod jeho vedením prijal najvyšší zákonodarný orgán množstvo legislatívnych noriem a uznesení, ktoré znamenali východiská pre transformačný proces krajiny. Medzinárodná autorita a popularita Dubčeka pomáhala zviditeľňovať krajinu. Keď sa dostala do popredia otázka riešenia štátoprávnych vzťahov Čechov a Slovákov, bol presvedčený, že najlepším riešením je spoločný štát. Do posledných dní žil v nádeji, že sa zväzok Čechov a Slovákov zachová. Nádej zomrela spolu s ním – 7. novembra 1992, keď po deviatich týždňoch podľahol vážnym zraneniam, ktoré utrpel pri dodnes nie celkom objasnenej autohavárii. Posledné miesto svojho odpočinku našiel na cintoríne v bratislavskom Slávičom údolí. Hrob Alexandra Dubčeka je na čestnom mieste a patrí k najnavštevovanejším, po celý rok ho zdobia živé kvety a zapálené sviečky. Aj takto mu ľudia vyjadrujú úctu.
Na snímke: Busta na Námestí Alexandra Dubčeka v Bratislave.
Foto: Emil Polák
Reagujte na článok
Komentáre
K Dubčekovi už len toľko, že dnes o 11:30 h som len zachytil fragment relácie na STV 2, dokument, kde objasňovali ako to bolo s Alexandrom Dubčekom po novembri 1989 a vyznelo to skutočne tak, že sa nedal, nezlomil, bol vtedy symbolom a za hrdinu ho považujem i preto, lebo i keď prekážal, nedal sa a skončil "nešťastnou náhodou" na smrteľnom lôžku. Museli ho odstrániť, jazdil som tým úsekom okolo Humpolca smerom na Prahu stovky jázd, to by musel byť vodič-debil, aby tam tak havaroval - alebo schválne, ako inak...
K téme sklamanie, vina... hm, dostal som poriadne morálne zaucho od svojho "kouča", keď som takto začal: povedal mi priamo - to znamená, že si už starý, nie si vinný, iba nevládny... a pretože sme sa ešte dosť dlho hrýzli a niečo ma naučil, iba ticho odporúčam:
Sklamanie je emócia, treba ju "prežiť", ale ak zostane natrvalo, potom už je to staroba... nebuďme starí, majme svojich hrdinov i svoje legendy:
Iba vtedy nás budú mladší počúvať a iba tak im môžeme niečo odkázať, niečo ešte povedať. Starcov už nie, tých už nik nepočúva...
A Dubček musel túto emóciu prekonávať celých dvadsať rokov, nemyslíte?
Tu na webe Slova si pripomíname skutočne hrdinov, i keď nemáme tú silu podať ich tak, aby to boli hrdinovia dnešných dní - okrem Dubčeka len hneď predtým Nálepka, Clementis, Mináč... že sa pod tými článkami nediskutuje je možno lepšie, pretože do diskusii zasahujú zas len "sklamaní", zatrpknutí, nik tam nenapíše že "fíha,toto som nevedel!"
Našu legendu dnes nemáme, ak nechcem vnukovi spomínať Šatana, Cháru či Belohorcovú...to je ten problém...
Desím sa doby, keď dnešní starci nad hrobom budú nevládni a starí v starobincoch písať na internet svoje starecké sklamania. A desím sa toho, že to budú čítať mladí a raz ovplyvnení starcami nad hrobmi budú páchať z toho dojmu napísaného starcami kolektívne samovraždy... ale veď i to už bolo, každá sekta takto pôsobí - útek zo sklamania, strhnúť čo najviac svojich obetí so sebou... prepáč, nemáme o čom viac diskutovať, najmä ak si úplne ignoroval moje zvedavé otázky... starče...
vystihol si to presne, ten rozstrel argumentov som mohol psychologicky už zhrnúť iba do toho konštatovania o sklamaní ako o stave stareckej mysle, nebol to ani tak osobný útok, ako ústup z diskusie, pretože priširoký "rozstrel argumentov" od upravených potravín cez strany a "strany" a sklamania a klamania dával tušiť rozdrobenie témy, často to používa nick Inga.
Tak pokračujme, aj ja sa ospravedlňujem, ale skúsme sa úzko a iba v súvislostiach držať témy "Dubček a hodnotenie osobnosti či posúdenie legendy".
K: Strunám vysedeného gauča:
Dva roky som na Ekonomickej univerzite učil predmet Spoločenský protokol a sociálna inteligencia, v tých rokoch som vnímal už dospelých, ale premýšľajúcich vzdelávajúcich sa mladých ľudí, ktorí z jednej strany už "starecky" a teda sklamane pristupovali v názoroch k celému svetu ( a to boli ekonómi!), na druhej strane PRAHLI po pozitívnych vzoroch a chceli sa im podobať, až zúfalo diskutovali o osobnostiach a nenachádzali ich na Slovensku. Toho sa desím. Preto hovorím, že už druhú dekádu vychovávame STRATENÚ GENERÁCIU, generácie, ktoré síce sa nestratili vo vojnových útrapách, ani v politických neslobodách, ale ktorí "zostarli" v sklamaní a oklamaní skôr, než vstúpili do svojho profesijného a tvorivého života.
Je to dlhá téma, ani nechcem odbočovať: ale práve tu som zistil, na tom predmete, že im vieme my po roku 2000 ponúknuť iba historické legendy "cudzie", teda najmä americké, alebo "celebrity", rozhodne nie legendy a osobnosti slovenskej histórie a života.
Práve že si myslím, že pod tú deku vysedeného gauča sme za posledných dvadsaťtri rokov zasunuli všetky naše tvorivé, kultúrne, vedecké, technické, ekonomické, spoločenské i politické osobnosti, ale prečo? Lebo neboli "moderné"? Nevyhovovali?
A ešte, vzorom pre statočnosť bol podľa prevzatej manažérskej literatúry generál McArthur známy z 2.svetovej vojny i z "humanitárnej vojny" v Kórei. Vzorom politickým bol Dwight Eisenhower, ja som to jednoducho s nechuťou vôbec učil, hľadal som naše vzory. O Štefánikovi vedela mládež iba toľko, že havaroval, nešťastník, na Vajnorskom letisku....?....!....
Tu chcem preto pokračovať o Dubčekovi. Hodnoť ho, ale ja Ti budem oponovať.Môžem?
Som národohospodár a tvrdím, že tieto generácie sme potom doviedli do pustého technokratizmu, ale nie k tvorivosti a motivovanému vytváraniu budúcnosti.Rezignovali ešte než vstúpili do ekonomického života...
A Juraove priznania a viny treba brať symbolicky, chápe ich zrejme v tom zmysle, že všetci máme svoj podiel viny na udalostiach. Aby upokojil spoludiskutujúceho, je schopný sa priznať aj k tomu, že on rozpútal druhú svetovú vojnu:-). Je to skôr pohľad prežitej skúsenosti.
Kritika stalinizmu podnietila okrem iného aj značné uvoľnenie motivácie v jadre socialistických krajín - v ZSSR. Ukázalo sa však, že medzitým si už upevnila moc vplyvná tzv.socialistická byrokracia", úradníci, vedúci pracovníci, stranícki funkcionári, ktorí mocensky ustrihávali prílišnú iniciatívu a "topili" priamo ľudí, ktorí odporovali, Už sa nelikvidovalo fyzicky ako za Stalina. Likvidovalo sa politicky, spoločensky, zhodením z funkcie, zakázaním, odvolaním.
A toto si rýchlo osvojili aj iné krajiny, ktoré patrili do mocenského vplyvu ZSSR.
Boli však krajiny, ktoré išli svojou cestou - Socialistická federatívna republika Juhoslávia, isteže, tí si aj ekonomicky dovolili experimenty s kooperatívnym riadením podnikov i samosprávou v plánovaní.
Preskočím a iba skonštatujem, že v šesťdesiatych rokoch najmä zásluhou mnohých KOMUNISTOV v ČSSR sa situácia uvoľňovala a vyvrcholilo to v obrodnom procese, kde otvorene v januári 1968 práve situácia vyniesla na vrchol Alexandra Dubčeka.
Otázka i na Juraja: prečo to vynieslo práve Dubčeka? A nie Lenárta, Černíka, Husáka, Smrkovského, Svobodu? To by som i ja rád vedel.
Končím s touto etapou:
Komunistické hnutie sa obrodzovalo i vo svete. Silné boli komunistické strany v Taliansku, Francúzsku, ale silnel i protiodpor - v Grécku vojeská junta krvavo potlačila politické smerovanie smerovanie krajiny do socializmu, v Británii mala čo robiť Labouristická strana, aby udržala svoju "pokrokovosť", v Nemecku museli prijať "Berufsverbot", tj.zákaz zamestnávať vo verejných funkciách členov Nemeckej KS, okrem iného sa to týkalo učiteľov...
Rok 1968 charakterizovali študentské rebélie po celom svete, vo Francúzsku, v Nemecku, v USA...a tieto rebélie hlásali socialistické heslá a "ľudskú tvár"...
preto sa domnievam, že to československé heslo "socializmus s ľudskou tvárou", teda bez byrokratizmu, bez šikanovania, s uvoľnením motivačného potenciálu, oslovilo nielen našich obyvateľov, ale celý svet. A Dubček sa stal toho symbolom.
Koniec odpovede v prvej otázke, netvárim sa, že presnej odpovede, ale odpovedanje v kontexte vtedajšieho vnímania sveta...
Moje vysvetlenie nájdeš i v tom mojom "tak pokračujme" ... márne som sa snažil ešte aj mimo profesijného pôsobenia zaviesť diskusiu o socializme, vždy sa našiel (prepáči mi Juraj), nejaký nihilista, ktorý znegoval čokoľvek - a to si všetci hovoria ľavičiari, nuž preto som sa obul...
Všetky systémy sa vyvíjajú podľa jedného vzoru: 1. štádium utvárania systému, ktoré nemôže byť iné ako diktatúrou. 2. Klasické štádium systému. 3. Krízové štádium klasickej podoby systému. 4. Každý systém má svoje hranice, limity existencie. Keď sa naplnia, buď sa zmení na kvalitatívne nový systém, alebo za priaznivých podmienok sa môže vyvíjať v podobe evolučného nadstavenia systému.
V r. 1968 socializmus vstupoval do svojho klasického štádia. Porovnajme si to s utváraním klasickej podoby kapitalizmu (v politickej oblasti). Môžme ho položiť do r. 1688, kedy prebehla v Anglicku tzv. Slávna revolúcia. Ktorá položila základy buržoáznej parlamentnej demokracie. Systém absolútnej moci vládcu sa mení na parlamentný systém. V tomto zmysle možno tiež hovoriť, že kapitalizmus získal ľudskejšiu tvár. Avšak nie v zmysle utópií. Občianske, politické práva malo asi 5 percent obyvateľstva, robotnícke združenia boli zakázané, sloboda vyznania bola obmedzená, sloboda slova takisto. Parlamentnú demokraciu klasického kapitalizmu tu síce máme, ale ešte veľmi obmedzenú.
A presne v tomto zmysle treba chápať aj možnosti r. 1968. Utvorenie základov právne podloženého socializmu, s oddelením výkonnej, súdnej a zákonodarnem moci. To prebehlo, aj keď ešte v obmedzenom rozsahu, čo bolo dané presne polohou klasického socializmu. Byrokracia bola daňou za stabilitu systému.
´ Rozvinutejšia socialistická demokracia sa mohla začať utvárať až po socialistických demokratických revolúciách r. 1988-1989. Presne tak, ako sa rozvinutejšia buržoázna demokracia mohla začať utvárať až po buržoáznodemokratických revolúciách r. 1848 (a nie v r. 1688). Niektoré idey r. 1968 sa teda mohli uplatniť až v r. 1988-1989. Je len na škodu, že osobnosti r. 1968 neboli v r. 1989 na výške doby a nedokázali uchopiť situáciu do svojich rúk. Príliš veľa všeobecných fráz a málo akcieschopnosti. Situácia mohla dnes vyzerať úplne inak.
Niektorí zase budú protestovať, že porovnávam neporovnateľné. Nuž, osobnosť musí dokázať vedieť porovnávať, analyzovať, mať štátnický rozmer. Pred pár dňami mi padol zrak na jednu myšlienku: Osud vedie múdrych a vlečie diletantov.
Je to presne o tom, kto dokáže čítať v dejinách, ten má svoj osud v rukách, kto ich ignoruje, je nimi vlečený. Ako sa to stalo v r. 1968.
Ja by som sa zas opýtal, čo Vám bráni prijať ho ako politickú osobnosť v histórii Slovenska? Veď o tom bol Jozefa Leikerta článok, nie?
Ale risknem to, odpoviem CH.A.:
Ostala po ňom nádej, že vždy a z každého marazmu sa dá postupne a ľudsky dospieť v optimistickému vývoju a k smerovaniu uspokojujúcemu všetkých obyvateľov.
Kladiem dôraz na slovo NÁDEJ.
Lebo veď: v akej situácii sa momentálne svet nachádza? Potrebujete odpoveď na túto "rečnícku otázku"?
Lebo veď: čo trápi obyvateľov Slovenska dnes najviac?
Lebo veď: ak by sa našiel dnes niekto, kto by dokázal spojiť masy ľudí v nadšenie a vzodmuť iniciatívu, motiváciu a optimizmus, nestačilo by to, aby sme mohli Dubčeka skutočne vnímať ako legendu, ako politickú osobnosť?
A len tak bokom: generačným druhom zo socializmu - neostali sme dlžní mladým nastupujúcim generáciám to objasnenie a uskutočnenie tých zásad socializmu a humanizmu v ňom?
Nezastavili sme sa niekde v decembri 1989, keď nás sklamalo a ticho sme to prežreli, že sa Alexander Dubček nestal prezidentom ČSSR a že teda namiesto obnovy chápania socializmu s ľudskou tvárou nám zrazu iný dosadený prezident spolu s veľmi tieňovým "premiérom" vo funkcii ministra financií Klausom začali budovať skutočný kapitalizmus?
My sme ešte stále ako socialisti a ľavičiari dlžní budúcnosti, prečo sme zlyhali alebo prečo sme sa dali tak zatlačiť, a práve Dubček môže byť tou osobnosťou, o ktorú sa môžeme oprieť.
Že vraj autonehoda? Dodnes nie je objasnená ani vražda J.F.Kennedyho a my sa ponáhľame uspokojiť sa tým, že v Humpolci náhoda prihrala 1.seprembra 1992 politickému vývoju a že 7.novembra 1992 vyhasol život osobnosti, ktorá sa jednoducho nedala zlomiť, až jej museli polámať autohaváriou chrbticu...
Je jednoduché zvaľovať vinu na Sovietov, ukazovať ich ako okupantov a nás ako nevinné obete. Je to moderné a ľúbivé, ale nemúdre. Ja však mám radšej objektívnosť, ako ľúbivosť.
Politik je preto politikom, aby zvažoval historické možnosti a geopolitické súvislosti. Krajina nepôsobí vo vzduchoprázdne, ale v určitom geopolitickom priestore, ktorý musí rešpektovať. A toto v r. 1968 fatálne chýbalo.
Aké boli historické možnosti r. 1968, som ukázal porovnaním s r. 1688.
Naše vedenie taktiež úplne ignorovalo zahraničnopolitické súvislostí.
20. st. bolo dobou blokovej existencie štátov. Tak ako bohaté kapitalistické štáty boli sústredené v EHS a NATO, tak aj socialistické krajiny mohli existovať a prežiť len v socialistickom bloku, vďaka deľbe práce, spoločnej obrane a spoločným hodnotám. Československé vedenie však fatálne ignorovalo postoje susedných krajín, čo sa nemohlo skončiť inak ako intervenciou. Uvediem len niektoré fakty.
15.7.1968 delegácie talianskej a francúzskej KS odcestovali do Moskvy na rokovanie o vývoji v ČSSR.
16.7. 1968 predsedníctvo ÚV KSČ dostalo spoločný list vedúcich predstaviteľov piatich štátov VZ.
17. 7. 1968 ho prerokovalo a schválilo odmietavé stanovisko k listu.
Čo československé vedenie ignorovalo, boli tiež obavy NDR a Poľska o svoje západné hranice. Práve oni najviac tlačili sovietov do intervencie.
5.-16.10.1925 sa v Locarne konala konferencia o tzv. rýnskom garančnom pakte. Konferencia garantovala len západné hranice, otázka východných hraníc zostala otvorená. Tento fakt využilo Nemecko v druhej svetovej vojne.
Západné štáty odmietali do r. 1969 NDR medzinárodnoprávne uznanie.
6.9.1946 štátny tajomník USA J. Byrnes odmietol uznať platnosť hraníc na Odre a Lužickej Nise.
4.5.1951 vláda SRN vyhlásila platnosť hraníc Nemecka z r. 1937.
1.-4.10. 1962 na konferencii aj britská Labour Party poukázala na nedoriešenosť tejto otázky a vyslovila sa za uznanie hraníc na Odre a Lužickej Nise.
6.-7.7.1966 zjazd západonemeckej FDP odmietol uznať existenciu NDR.
NSR praktizovala tzv. Hallsteinovu doktrínu, podľa ktorej neudržiavala diplomatické styky s krajinami, ktoré uznávali NDR. Ešte 2.7.1969 prerušila diplomatické styky s JĽDR v súvislosti s jej uznaním NDR.
Čo sa týkalo postoja ZSSR, Brežnev nebol veľmi nachýlený myšlienke intervencie. Ešte však úplne nevychladla spomienka na udalosti r. 1956 v Maďarsku, ktoré končili vešaním komunistov, funkcionárov a ich rodín povstalcami.
Vraj socializmus s ľudskou tvárou a teda aj Dubček ako jeho predstaviteľ mal ohromný ohlas na západe. Nuž a práve toto poukazuje na jeho problémovosť. Vari by západný kapitalizmus jasal nad podobou socializmu, ktorá by mala ešte väčší rešpekt vo svete, ako mal dovtedy? Skôr je pravdepodobné, že západ postrkoval neskúsené československé vedenie do radikálnej polohy, vediac, že nebude pre Sovietov a susedov prijateľná a zasiahnu. Od západu sa dalo teda čakať, že bude podnecovať rôznymi cestami čs. reformátorov k radikálnym krokom, aby vyústili do krvavých udalostí, a tým zlikviduje cestu k modernejšiemu socializmu a vytvorí si mediálny priestor na útoky.
Pre sovietske vojenské velenie sa zároveň naskytla príležitosť dokončiť vybudovanie na západných hraniciach ZSSR strategického obranného priestoru aj na území ČSSR.