Alexander Dubček (27. 11. 1921 - 7. 11. 1992), politik
Rodičia Alexandra Dubčeka odišli pred prvou svetovou vojnou z Uhorska za prácou do Spojených štátov amerických, kde dostali štátne občianstvo. Bývali v Chicagu, ale keď Pavlína Dubčeková čakala druhé dieťa, vrátili sa na Slovensko. Nasťahovali sa do domu patriacemu evanjelickej cirkvi v Uhrovci neďaleko Topoľčian. Bol to dom, v ktorom sa pred takmer sto rokmi narodil slávny národovec Ľudovít Štúr. 27. novembra 1921 sa v tom istom dome narodil ďalší slávny Slovák Alexander Dubček, aj keď vtedy nikto netušil, čo chlapca v živote čaká. V rodnom dome strávil Alexander tri roky, potom sa rodičia rozhodli opäť vysťahovať za prácou, lebo Európu zachvátila hospodárska kríza. Zlákala ich ponuka družstva Interhelpo, ktoré organizovalo internacionálnu pomoc mladému sovietskemu štátu. Rodina s dvoma malými deťmi sa ocitla v ďalekom nehostinnom Kirgizsku. Tam prežil Alexander detstvo, na ktoré spomína v pamätiach, ktoré vyšli vo viacerých jazykoch pod názvom Nádej zomiera posledná. Roku 1933 rodina odišla do Gorkého, kde sa jeho otec zamestnal v automobilovom závode a Saša, ako mu hovorili, vychodil strednú školu. Pred druhou svetovou vojnou sa rodina vrátila do vlasti, Alexander mal sedemnásť rokov a ťažko sa lúčil s krajinou, kde prežil väčšinu svojho mladého života, navyše nevedel, čo ho čaká v Československu, ktoré poznal iba z rozprávania rodičov.
Situácia po podpísaní Mníchovskej dohody nebola ani tu dobrá, Dubčekovci boli protifašisticky založení, otec sa zapojil do odboja a bol členom ilegálneho vedenia. Až do konca vojny bol väznený a len zázrakom unikol smrti. V tom období vstúpil do ilegálnej komunistickej strany aj Alexander, ktorý sa vyučil za strojného zámočníka a začal pracovať v zbrojárskych závodoch v Dubnici nad Váhom. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Alexander doň zapojil, dvakrát bol zranený a jeho starší brat Július v boji zahynul. Roku 1949 začal Dubček pracovať v straníckych funkciách na Okresnom výbore KSS v Trenčíne, na Krajskom výbore KSS v Banskej Bystrici a na ÚV KSS v Bratislave. Roku 1955 po šiestich semestroch prerušil externé štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave a začal študovať na Vysokej politickej škole pri ÚV KSSZ v Moskve, kde jeho politickú orientáciu ovplyvnil chruščovovský XX. zjazd KSSZ. Vtedy mnohé pochopil a v šesťdesiatych rokoch sa spolu s ďalšími reformne naladenými členmi strany usiloval naprávať krivdy a pomáhať pri rehabilitácii obetí stalinských represií, čo v tom období nebolo ľahké. Situácia bola zložitá aj v zahraničí, ale od polovice šesťdesiatych rokov bolo jasné, že reformné úsilie v Československu nemôže zostať bez povšimnutia. Napokon predsa vyústilo do vyhrotenej politickej krízy koncom roku 1967 a pamätnej Pražskej jari 1968, ktorá sa začala na Slovensku. Alexander Dubček v tom období stál v čele tohto procesu a stal sa najpopulárnejšou osobnosťou doma i v zahraničí.
Po vojenskej intervencii štátov Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 bol Dubček okupantmi odvlečený do ZSSR, kde po niekoľkodňových rokovaniach so sovietskym vedením podpísal pod nátlakom Moskovský protokol o tzv. normalizácii pomerov v ČSSR. Vplyvom domácich predstaviteľov protireformného zoskupenia v strane, ku ktorým sa pridal Gustáv Husák, sa ho sovietske vedenie usilovalo odstrániť z politického života. V apríli nasledujúceho roka bol prinútený pod nátlakom odstúpiť z najvyššej politickej funkcie prvého tajomníka KSČ. Na krátky čas sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia, ale aj tejto funkcie ho zbavili. V decembri 1969 ho poslali za veľvyslanca do Turecka. Predpokladali, že emigruje, a tým ho budú ľahšie môcť vyhlásiť za zradcu. Dubček sa po niekoľkých mesiacoch vrátil. Po príchode do Prahy ho vylúčili zo strany, zbavili všetkých funkcií a agenti Štátnej bezpečnosti ho už nespustili z očí. Začala sa dlhoročná perzekúcia celej jeho rodiny. Odvtedy pracoval na podradných miestach za minimálnu mzdu a normalizátori rozpútali voči nemu zúrivú propagandistickú kampaň. V zahraničí naňho síce nezabudli, ale keď sa ho napríklad verejne zastal predseda švédskej vlády Olaf Palme, Gustáv Husák mu odkázal, aby si ho vzal k sebe…
Dubček sa napriek príkoriam, ktoré musel prežiť, nevzdal svojho presvedčenia. Utiahol sa do súkromia, kde za ním prichádzalo pár najbližších priateľov. Jeho postavenie sa zmenilo po nastúpení Michaila Gorbačova k moci v Sovietskom zväze a po páde totalitného komunistického režimu v novembri 1989 sa vrátil do centra politického diania. Od začiatku nežnej revolúcie sa zúčastňoval na manifestáciách, rečnil z tribún. Dňa 26. novembra 1989 vystúpil na zhromaždení občanov na Letenskej pláni v Prahe a tisíce ľudí kričalo „Dubček na Hrad!“. Politický vývoj situácie v Československu bol zložitejší. Alexander Dubček bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia, vrátil sa teda do funkcie, z ktorej pred dvadsiatimi rokmi nedobrovoľne odišiel. Pod jeho vedením prijal najvyšší zákonodarný orgán množstvo legislatívnych noriem a uznesení, ktoré znamenali východiská pre transformačný proces krajiny. Medzinárodná autorita a popularita Dubčeka pomáhala zviditeľňovať krajinu. Keď sa dostala do popredia otázka riešenia štátoprávnych vzťahov Čechov a Slovákov, bol presvedčený, že najlepším riešením je spoločný štát. Do posledných dní žil v nádeji, že sa zväzok Čechov a Slovákov zachová. Nádej zomrela spolu s ním – 7. novembra 1992, keď po deviatich týždňoch podľahol vážnym zraneniam, ktoré utrpel pri dodnes nie celkom objasnenej autohavárii. Posledné miesto svojho odpočinku našiel na cintoríne v bratislavskom Slávičom údolí. Hrob Alexandra Dubčeka je na čestnom mieste a patrí k najnavštevovanejším, po celý rok ho zdobia živé kvety a zapálené sviečky. Aj takto mu ľudia vyjadrujú úctu.
Na snímke: Busta na Námestí Alexandra Dubčeka v Bratislave.
Foto: Emil Polák
Reagujte na článok
Komentáre
Akosi zabúdame na fakt, že Československo sa pohrávalo s myšlienkou neutrality medzi dvomi vojenskými blokmi a to sa nepáčilo ani NATO ani Varšavskej zmluve. Nebolo to ignorovanie, bolo to precenenie svojich možností...ale neviem, prečo stále v tom vidíme Dubčeka, tu bola predsa celá elita UV KSČ spolu so silovými zložkami, generáli, vie to niekto vyjasniť?
Už som sa snažil naznačiť, čo za "osobnosť" je väčšina historických dejateľov - od Napoleona cez Petra Veľkého, alebo teraz zmieneného Churchilla - nik z nich nebol cnostnou osobou a nik by nespĺňal dnešné kritériá psychológov na schválenie držby osobnej pištole...a predsa hýbali svetom, sú symbolmi a sú teda Historické osobnosti.
Prestaňme už súdiť Dubčeka za to, že v danej chvíli netasil šabľu a neposlal 40 percent bojaschopnej mužskej populácie Československa na zbytočné jatky... bol teda dobrákom, no a?
nenamietam, Dubček bol v tom mocenskom zápase komunistov počas Pražskej jari kompromisom. Ale práve že BOL kompromisom a nepridal sa ani k jednej platforme - nie preto sa stal nakoniec pre národ takým symbolom?
Posúď iné kompromisy - Jakeš, posúď iný kompromis - Marian Čalfa ako predseda vlády ČSSR - tak ten sa jasne pridal na Havlovu stranu a proti zvoleniu Dubčeka v decembri 1990.
A ešte kompromis - Adamec, ktorý nakoniec rezignoval aniž by sa to od neho chcelo ( ale to by lepšie objasnil Oskar Krejči, tu sa možno mýlim...)
Preto súhlasím, že Dubček bol v roku 1968 kompromisom - ale práve že vyhovoval všetkým a tú prekérnu vojenskú situáciu predsa zvládol...
a len tak bokom : obuškový zákon - prosím o odpoveď: to už boli tanky uplacírované v kasárňach? Alebo ešte hrozilo, že exdtrémisti môžu zvrtnúť svojimi nezodpovednými akciami situáciu? Človeče, ľudsky to neviem ani domyslieť, ak by sa po pár mesiacoch teraz už nasrdená soldateska okupačných armád vrhla na civilné obyvateľstvo - nejaká jedna masakra by to asi len nebola, bolo by toho viac...vtedy bola ešte pamäť dosť dobrá a ľudia vedeli, čo sa odohralo pri vojenskom puči v Grécku... a Dubček si práve že nerobil ilúzie- ja byť ním by som konal rovnako s cudzími armádami v chrbte... nakoniec, Jaruzielski radšej v 1981 vyhlásil stanné právo sám, než by riskoval podobný vstup armád na svoje územie.
Dnes celá megaepocha trvá 10 rokov, nieto ešte epocha socializmu. Že tomu málokto rozumie, neznamená, že to tak nie je. Aj feudalizmus voči prvobytnej spoločnosti (trvala 2,6 mil. rokov) trval len 600 rokov.
Skrátka, úplne Ti uniklo zrýchľovanie sociálneho vývoja a skracovanie sociálneho času. Aj moja stará matka to vie, keď hovorí, že včera boli Vianoce a už sú zas, ako ten čas rýchlo uteká.
Tu by bola aj moja odpoveď na druhú otázku Inge:
"Mal to byť soft kapitalizmus, ako sme to mali možnosť vidieť vo filme Búrlive víno?"
Práve že ten film i po rokoch vystihuje atmosféru doby, konzultoval som to "s pamätníkmi", Juraj má tiež pravdu, ja som v tom čase mal 13 rokov, takže dnešnými slovami to pre mňa bola "haluz"...
Ale teraz trochu odborne a ekonomicky:
1.línia diskusií a akcií išla jednak na politickej a spoločenskej úrovni ( uvoľňovanie tvorivosti, pokus o demokratizáciu, ktorý potom skončil "zakonzervovaný" na ďalších 20 rokov, otváranie sa svetu, prijímanie "západného" štýlu života - čo asi mrzelo najviac konzervatívnu časť spoločnosti).
2. Iná línia diskusií a akcií sa odohrávala na mikroekonomickej úrovni - v podnikoch, na družstvách, v organizáciách, tam dochádzalo k vreniu a súboju záujmov - nie vždy to vyhrali socialistické zásady -- a to bolo vidieť i na tom filmovom prípade VIDRUPy Pálava--, ale dosť jasne sa bojovalo od podniku k podniku o osamostatnenie sa, zamestnaneckjú samosprávu, ľudia sa nadchýnali i boli podvádzaní ( kto si dnes spomenie na superzbierku na "tatranský visutý vlak Alweg?"),
3. Lenže bola aj tretia línia - tá najvyššia politicko-hospodárska, Akčný program i v ekonomike, akosi úplne zabúdame, že práve rok 1968 znamenal modernizáciu organizačných štruktúr priemyslu, redefinovanie hospodárskych priorít v prospech spoločenskej spotreby, odklon od ťažkého a ťažobného priemyslu v prospech ľahkého spracovateľského priemyslu a spotrebného priemyslu ( spomenie si niekto na modely áut - Škoda Winetou?, na množstvo dizajnov a nových výrobkov do domácností, pre osobný rozvoj, móda, šport, atď.?
Kto si dnes spomenie, že popri Dubčekovi tu bol práve vtedy Gustáv Husák, tvrdo idúci a až po roku doťahujúci do finále federalizáciu Československa, ktorá v národohospodárskych dôsledkoch znamenala decentralizáciu mnohých odvetví z centra z Prahy a nutnosť prerozdelenia medzi potom vzniklými republikami ( žiaľ, politicky až príliš formálne definovanými ako ČSR a SSR - teda Slovenská socialistická republika), čo znamenalo, že zrazu vznikli generálne riaditeľstvá VHJ, teda výrobnohospodárskych jednotiek aj v Bratislave a vznikli výsadné spoločnosti pre zahraničný obchod aj na Slovensku? Tu vznikli GR podnikov TESLA, ale aj zbrojársky MARTIMEX, tu vznikli TECHNOPOL akciová spoločnosť pre zahr.obchod, ale aj PRIOR, gen.riaditeľstvo pre obchodné domy, OTEX, gen.riaditeľstvo pre obchod s textilom po celom Československu, UNIGAL, gen,riaditeľstvo koncernu výrobcov v hydinárskom priemysle, atď, atď,
práve tu v rokou 1968 a na prelome rokov 1968/1969 vznikala hospodárska základňa, ktorá potom vytvárala ten neustály rast ekonomiky napriek všetkým tým subjektívnym pocitom o "nedostatku banánov" a tu sa položili základy priemyslu a obchodu, z ktorého mohli potom deliť pri delení Československa naši noví demokratickí vládcovia po roku 1990...
A tu niekde vznikala aj taká ta podnikateľská atmosféra v poľnohospodárskych družstvách, v JRD, ktorá potom vytvárala ten fenomén "kapitalistického podniku" v lone socializmu, Agrokombinátu Slušovice, ktorý musel dať Havel po roku 1990 politicky zlikvidovať.
Poviem už zaujato, rok 1968 dal čs.ekonomike mohutný impult, z ktorého sme žili nielen ´dalších 20 rokov, ale vďaka ktorému bolo čo privatizovať a deliť pri delení Československa.
No a nemal v tom trochu zásluhu aj Dubček? Veď ako prvý tajomník to mohol zabrzdiť, zamraziť, ... Biľak sa toho napríklad bál.
práve som dopísal príspevok k diskusii pod antona b. s názvom "súhlasím",
kde definujem, čo priniesol rok 1968 v národohospodárskej časti a tým pádom plne súhlasím s antonom b., že základy systému položeného vo vrení roku 1968 potom vydržali ďalších 20 rokov, priniesli ekonomický rozvoj, vďaka ktorému bolo čo privatizovať a deliť po rozpade republiky v deväťdesiatych rokoch.
tu má anton b.pravdu...alebo, odkiaľ sa zobralo to celé bohatstvo, ktoré sa rozkrádalo v novej ére (ako ju označuješ?) 1990 - 2011, a ktoré už "narazilo na dno" v roku 2012, takže nemáme nič, iba holé...?
Pojem "tretia cesta" nie je novotvar posledného desaťročia. Jeho hojný výskyt v poslednom polstoročí bol viazaný na mnoho politických a ekonomických kontextov. Používal ho Ota Šik ako ekonomickú obdobu dubčekovského socializmu, hrdil sa ním juhoslovanský komunista Tito, stal sa heslom mnohých klasických sociálnych demokratov, ale aj konzervatívcov po druhej svetovej vojne ako zasnúbená zlatá stredná cesta medzi "zvlčilým" kapitalizmom a zločinným komunizmom.
Ak si zoberieme do úvahy o čo vlastne Šikovi išlo? Tak to bol návrat k trhovej ekonomike, k liberalizácií cien, k obnove individuálneho vlastníctva, skrátka ku kapitalizmu! Pritom Oto Šík bol o roku 1962 pôsobil ako riaditeľ Ekonomického ústavu ČSAV.
"Šik byl zastáncem tzv. třetí cesty, která byla pro okamžitou liberalizaci cen, ale zároveň pro pomalejší liberalizaci zahraničního obchodu."
Nikto sa nezmienil o modele tzv. humánnej "hospodárskej demokracie" Ota Šika