Alexander Dubček (27. 11. 1921 - 7. 11. 1992), politik
Rodičia Alexandra Dubčeka odišli pred prvou svetovou vojnou z Uhorska za prácou do Spojených štátov amerických, kde dostali štátne občianstvo. Bývali v Chicagu, ale keď Pavlína Dubčeková čakala druhé dieťa, vrátili sa na Slovensko. Nasťahovali sa do domu patriacemu evanjelickej cirkvi v Uhrovci neďaleko Topoľčian. Bol to dom, v ktorom sa pred takmer sto rokmi narodil slávny národovec Ľudovít Štúr. 27. novembra 1921 sa v tom istom dome narodil ďalší slávny Slovák Alexander Dubček, aj keď vtedy nikto netušil, čo chlapca v živote čaká. V rodnom dome strávil Alexander tri roky, potom sa rodičia rozhodli opäť vysťahovať za prácou, lebo Európu zachvátila hospodárska kríza. Zlákala ich ponuka družstva Interhelpo, ktoré organizovalo internacionálnu pomoc mladému sovietskemu štátu. Rodina s dvoma malými deťmi sa ocitla v ďalekom nehostinnom Kirgizsku. Tam prežil Alexander detstvo, na ktoré spomína v pamätiach, ktoré vyšli vo viacerých jazykoch pod názvom Nádej zomiera posledná. Roku 1933 rodina odišla do Gorkého, kde sa jeho otec zamestnal v automobilovom závode a Saša, ako mu hovorili, vychodil strednú školu. Pred druhou svetovou vojnou sa rodina vrátila do vlasti, Alexander mal sedemnásť rokov a ťažko sa lúčil s krajinou, kde prežil väčšinu svojho mladého života, navyše nevedel, čo ho čaká v Československu, ktoré poznal iba z rozprávania rodičov.
Situácia po podpísaní Mníchovskej dohody nebola ani tu dobrá, Dubčekovci boli protifašisticky založení, otec sa zapojil do odboja a bol členom ilegálneho vedenia. Až do konca vojny bol väznený a len zázrakom unikol smrti. V tom období vstúpil do ilegálnej komunistickej strany aj Alexander, ktorý sa vyučil za strojného zámočníka a začal pracovať v zbrojárskych závodoch v Dubnici nad Váhom. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Alexander doň zapojil, dvakrát bol zranený a jeho starší brat Július v boji zahynul. Roku 1949 začal Dubček pracovať v straníckych funkciách na Okresnom výbore KSS v Trenčíne, na Krajskom výbore KSS v Banskej Bystrici a na ÚV KSS v Bratislave. Roku 1955 po šiestich semestroch prerušil externé štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave a začal študovať na Vysokej politickej škole pri ÚV KSSZ v Moskve, kde jeho politickú orientáciu ovplyvnil chruščovovský XX. zjazd KSSZ. Vtedy mnohé pochopil a v šesťdesiatych rokoch sa spolu s ďalšími reformne naladenými členmi strany usiloval naprávať krivdy a pomáhať pri rehabilitácii obetí stalinských represií, čo v tom období nebolo ľahké. Situácia bola zložitá aj v zahraničí, ale od polovice šesťdesiatych rokov bolo jasné, že reformné úsilie v Československu nemôže zostať bez povšimnutia. Napokon predsa vyústilo do vyhrotenej politickej krízy koncom roku 1967 a pamätnej Pražskej jari 1968, ktorá sa začala na Slovensku. Alexander Dubček v tom období stál v čele tohto procesu a stal sa najpopulárnejšou osobnosťou doma i v zahraničí.
Po vojenskej intervencii štátov Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 bol Dubček okupantmi odvlečený do ZSSR, kde po niekoľkodňových rokovaniach so sovietskym vedením podpísal pod nátlakom Moskovský protokol o tzv. normalizácii pomerov v ČSSR. Vplyvom domácich predstaviteľov protireformného zoskupenia v strane, ku ktorým sa pridal Gustáv Husák, sa ho sovietske vedenie usilovalo odstrániť z politického života. V apríli nasledujúceho roka bol prinútený pod nátlakom odstúpiť z najvyššej politickej funkcie prvého tajomníka KSČ. Na krátky čas sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia, ale aj tejto funkcie ho zbavili. V decembri 1969 ho poslali za veľvyslanca do Turecka. Predpokladali, že emigruje, a tým ho budú ľahšie môcť vyhlásiť za zradcu. Dubček sa po niekoľkých mesiacoch vrátil. Po príchode do Prahy ho vylúčili zo strany, zbavili všetkých funkcií a agenti Štátnej bezpečnosti ho už nespustili z očí. Začala sa dlhoročná perzekúcia celej jeho rodiny. Odvtedy pracoval na podradných miestach za minimálnu mzdu a normalizátori rozpútali voči nemu zúrivú propagandistickú kampaň. V zahraničí naňho síce nezabudli, ale keď sa ho napríklad verejne zastal predseda švédskej vlády Olaf Palme, Gustáv Husák mu odkázal, aby si ho vzal k sebe…
Dubček sa napriek príkoriam, ktoré musel prežiť, nevzdal svojho presvedčenia. Utiahol sa do súkromia, kde za ním prichádzalo pár najbližších priateľov. Jeho postavenie sa zmenilo po nastúpení Michaila Gorbačova k moci v Sovietskom zväze a po páde totalitného komunistického režimu v novembri 1989 sa vrátil do centra politického diania. Od začiatku nežnej revolúcie sa zúčastňoval na manifestáciách, rečnil z tribún. Dňa 26. novembra 1989 vystúpil na zhromaždení občanov na Letenskej pláni v Prahe a tisíce ľudí kričalo „Dubček na Hrad!“. Politický vývoj situácie v Československu bol zložitejší. Alexander Dubček bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia, vrátil sa teda do funkcie, z ktorej pred dvadsiatimi rokmi nedobrovoľne odišiel. Pod jeho vedením prijal najvyšší zákonodarný orgán množstvo legislatívnych noriem a uznesení, ktoré znamenali východiská pre transformačný proces krajiny. Medzinárodná autorita a popularita Dubčeka pomáhala zviditeľňovať krajinu. Keď sa dostala do popredia otázka riešenia štátoprávnych vzťahov Čechov a Slovákov, bol presvedčený, že najlepším riešením je spoločný štát. Do posledných dní žil v nádeji, že sa zväzok Čechov a Slovákov zachová. Nádej zomrela spolu s ním – 7. novembra 1992, keď po deviatich týždňoch podľahol vážnym zraneniam, ktoré utrpel pri dodnes nie celkom objasnenej autohavárii. Posledné miesto svojho odpočinku našiel na cintoríne v bratislavskom Slávičom údolí. Hrob Alexandra Dubčeka je na čestnom mieste a patrí k najnavštevovanejším, po celý rok ho zdobia živé kvety a zapálené sviečky. Aj takto mu ľudia vyjadrujú úctu.
Na snímke: Busta na Námestí Alexandra Dubčeka v Bratislave.
Foto: Emil Polák
Reagujte na článok
Komentáre
Celkom rád súhlasím s tebou, že oddelíme historický mýtus o osobnosť Alexanda Dubčeka v historickom politickom kontexte od jeho hodnotenia ako človeka.
Aj keď nesúhlasím s Tvojim hodnotením človeka - Dubčeka, dúfam, že si rozumieme už v hodnotení historickej osobnosti Dubčeka.
Lebo neviem si predstaviť Biľaga na čele obrodného procesu, ale ani bojazlivého Lenárta a ani Husáka, nakoniec... práve preto tam história vyniesla Dubčeka.
Prečítal som pozorne poznámky k téme: konvergenčné programy v ekonomike a nesúhlasím.
Neviem, aké máš vzdelanie a prax, ale ja nesúhlasím práve preto, že i vzdelaním i praxou som ekonóm a vyštudoval som ako socialistickú politickú ekonómiu a praxoval som v socialistickej ekonomike, tak som praxoval a študoval manažment a finančné riadenie v trhovej ekonomike a praxujem veľmi úspešne v súčasnej slovenskej ekonomickej praxi.
A to ma oprávňuje nielen nesúhlasiť, ale aj argumentovať:
1.Ekonomická teória socializmu fungovala veľmi dobre práve pre svoju schopnosť centrálne zoskupiť ekonomické zdroje a orientovať ich na priority, ktoré boli určené ako spoločenské a hospodárske.
Limit bol v tom, že o týchto prioritách nerozhodovali ľudia kvalifikovaní a objektívne, rozhodovali o tom politické špičky a subjektívne. Asi najsilnejší príklad takého extrému bolo "smiešne budovanie oceliarní" v každej čínskej dedine za Mao-Ce-Tunga v 50.rokoch, aby Čína ukázala svetu, že je schopná v tonáži výroby ocele predbehnúť Spojené štáty.
2. Trh nebol nikdy v praxi socializmu ( s výnimkou stalinského obdobia v ZSSR) úplne vylúčený e ekonomických procesov socializmu. U nás predsa skončil prídelový systém na potraviny ako pozostatok povojnových zásobovacích problémov niekedy v 1953. Naopak, vždy sa v praxi využívali dodávateľsko-odberateľské systémy a vzťahy, akurát sa tomu nehovorilo "trhové vzťahy", aby ekonómovia nerozčúlili niekoho z najvyšších v aparáte Ústredného výboru KS. Že bolo množstvo tovarov "úzkoprofilových", isteže, tak ako dnesným "úzkoprofilovým tovarom" sú všade vo svete peniaze, a to sme v globálnej trhovej ekonomike, haha.
3. Práve počas obrodného procesu prišli mnohí ekonómovia s novými modelmi ekonomickej praxe i s teóriami, tu nižšie to podchytila hneď Inga (odpíšem jej),
nielen model O.Šika, ale existovali aj modely samosprávnych zamestnaneckých podnikov ( venoval sa im Jan Švejnar, profesor Jaroslav Vaněk), ako človek z obchodnej praxe chcem dať na pravú mieru i to, že i keď existoval štátny monopol na zahraničný obchod, podniky zahraničného obchodu existovali na medzinárodných trhoch a dokonca ani RVHP nebolo iba o plánovaní centrálnom, existovalo množstvo obchodných prípadov ponad rámec plánovania na trhu, ktorý kľudne označím socialistický trh.
Takže ak to chceme vážne , potom hovorme iba o tom, čo je pravdou a vážme svoje tvrdenia. Chápem, že na úrovni politických činiteľov tieto veci za socializmu neboli dokonale komunikované a do novej porevolučnej doby sa preniesli iba subjektívne "dojmy" zo socializmu, ale fakty a prax nepustia.
Je pravdou, že ekonomická teória socializmu definovala socialistický trh ako vzájomne výhodný výmenný obchod založený na dlhoročnom indikatívnom plánovaní, nie je pravda, že ekonomická teória socializmu trh úplne vylúčila.
je faktom, že hospodárske subjekty za socializmu plánovali svoje dodávateľsko-odberateľské vzťahy a nakupovali a predávali, je ale aj faktom, že im to práve "kazili" časté subjektívne rozhodnutia politického aparátu ÚV KSČ.
Môj záver: Nie ekonomická teória socializmu zlyhala. Zlyxhali konkrétni predstavitelia štátu a vlád, ktorí do rozhodovacieho procesu vnášali subjektívne a politické záujmy a infikovali hospodárstvo svojou neschopnosťou. Tu s Jurajom súhlasím: neschopné plánovacie inštitúcie. Nie skorumpované. Tam, kde bol direktívny príkaz z ústredného výrobu, nebolo čo korumpovať. Mohlo sa len plniť...
Profesor Ota Šik, áno, študoval som ho, bola to disidentská literatúra našich socialistických ekonómov v 70.rokoch, keď som študoval ja.
Čo bolo dobré: chcel uvoľniť medzinárodný obchod, otvorenie ekonomiky malo byť sprevádzané expanziou če.podnikov do sveta, výrobné podniky mali mať dostatočnú ekonomickú samostatnosť a nemali podliehať štátnej plánovacej direktíve.
Chcel "zreálniť" výrobné a trhové kalkulácie, ktoré boli u nás v našom ekonomickom národohospodárskom systéme chránené pred výkyvmi cien a konjunkturálnymi vplyvmi známym "cvrčkom" VRCV - vnútorné reprodukčné cenové vyrovnanie (iba pre ilustráciu - použitie VRCV by dnes pre obyvateľstvo znamenalo, že ak by sme si energie vyrábali sami vo svojich podnikoch, cena el.energie by bola niekde rádovo oveľa, oveľa nižšia ako tá, ktorú dnes platíme na základe svetových cien zahr.investorom ktorí ju vyrábajú u nás na Slovensku, a zisky si odnášajú preč, to je niečo, však?)
Chcel zvýšiť konkurencieschopnosť ekonomických subjektov ich schopnosťou sami si určovať technologický a vývojový program, nie cez ťažkopádne plánovanie plaňákom.
Čo bolo zlé? Že nemal premyslené, v akých postupnostiach by sa to dialo a mnohí "zástancovia" jeho modelu už-už otvárali hranice, mysliac si, že naše podniky okamžite "urobia do sveta dieru". Myslím, Inga, že ste to práve vo filme videli na príklade toho vinárskeho družstva v Pálave, VIDRUPA- a komu to víno chceli predávať.
Záver: Šik sám mal dobrý model. Veľmi nebezpečné bolo jeho okamžité aplikovanie do hospodárskej praxe, ktoré by dopadlo PRESNE TAK ako naše porevolúčné "otváranie sa svetu" - že nie my do sveta, ale svet by prišiel a expandoval u nás. V tom majú pravdu i odporcovia Šika - bol by spôsobil národohospodársku katastrofu. Inak, Inga, neviem, že by sa jeho model volal "tretia cesta" - toto predsa vymyslel Tony Blair, nie O.Šik!
Konečná poznámka - my sa tu bavíme kdesi na začiatku o tom, že Dubček bol slaboch a bol zneužitý : Ponúknem Vám teda ďalšieho takého : Ota Šik bol zneužitý! Ten jeho model v nepripravenom národnom hospodárstve by znamenal to isté, čo cielene urobili naši budovatelia kapitalizmu po roku 1990: zahubili by vlastnú ekonomiku a postavili by ju na investíciách a vlastníctve zahraničných korporácií. Taká je, žiaľ, pravda.
Mimochodom, ani Budování kapitalismu v Čechách od novinára Husáka, kde vyspovedal V.Ježka, strojcu a vykonávača klausovských kupónových privatizácií, nebola objektívna. A to sa tam objhajoval Ježek, že "nevědéli, jak to bude, netušili, že přijdou "harvardl" (defraudant Kožený) - a i tak tú knihu chcel Ježek stiahnuť z predaja...
Tvrdím stále to isté : Šikov model nebol použiteľný, ale bol veľmi zneužiteľný v 1968.
Možno keby sa bol dostal do čela reformného procesu G. Husák, bol by prezieravejší a nedopustil by hurá-systém, ktorý bol slabinou Pražskej jari.
Lenže nakoniec celý proces bol výslednicou pôsobenia rôznych síl, bol aj pod tlakom radikálov, zrejme podporovaných aj zahraničnými rozviedkami, manifest 2000 slov žiadal oveľa radikálnejší priebeh reformy. V takejto atmosfére sa umiernenejší G. Husák ťažko dokázal presadiť.
Citujem tvrdenie:
"Socialistickí ekonomovia si nedokázali predstaviť nič lepšie ako kapitalistický podnikateľský systém a rôznymi "transformáciami" sa ho snažili implantovať do inej ideológie".
Najprv ľudsky: totálna blbosť, obhajoba vtedajších komunistických politikov, ktorí ani len NEPOČÚVALI EKONÓMOV - veď preto také kapacity ako Švejnar, Šik, Vaněk, Zelený, odišli.
A teraz odborne:
Podklady pre rozhodovanie dávali pred zjazdami KSČ síce odborníci z ekonomických inštitúcií, ale do Ústredného výboru sa už dostávali "autocenzurované".
Inak si nemožno vysvetliť mnohé nezmyselné opatrenia, ktoré sa potom slávnostne "jednohlasne" plénami zjazdov KS odsúhlasovali a pri ktorých si odborníci trhali vlasy.
Neviem ako to bolo predtým, ekonomicky som bol aktívny až po roku 1980, takže príklad uvediem iba po tomto roku:
Bolo nutné upravovať cenové relácie v spotrebnom priemysle pre zvýšené vstupy materiálových nákladov, ropný šok, pamätáte.
Namiesto jednoznačného opatrenia pre zvýšenie úplných vlastných nákladov a tým znevýhodnenie niektorých komodít, ktoré i tak neboli konkurencieschopné na medzinárodných trhov, "politbyro" prijalo riešenie:
Ceny sa budú "upravovať", ale ako: v celom "koši" produkcie, takže potom G.Husák oznamoval národu: došlo k "úprave cien", pričom ceny detského oblečenia, obutia a textílií, boli "upravené" smerom hore, ale zato ( ako vyrovnanie?) cena lokomotív a nákladných áut bola znížená...
Viete si predstaviť, ako si ekonómovia trhali vlasy? A ako to asi prijal národ? V socialistickom Československu sa zvyšovali ceny detského oblečenia, lebo nielen kvôli vstupom, ale príliš veľa sa predávalo v dôsledku nákupnej turistiky z Poľska či Maďarska, zato ceny lokomotív išli dolu, lebo sa to potom lepšie bilancovalo výsadnej spoločnosti zahraničného obchodu a predali to.
Viem, prudké odbočenie od témy: ale iba ukážka, kam to za socializmu smerovali subjektívne rozhodovania politikov, socialistickej byrokracie, a kam to smerovali ekonómovia.
Mimochodom, tie ceny detského oblečenia - na začiatku 80.rokov už i tak všetci chceli modernejšie detské veci, ktoré si kupovali buď v NDR, alebo cez Tuzex, resp. importovali sa sem sortimenty zo Západu a napríklad toto horeuvedené opatrenie bolo iba a iba politicky a veľmi nevhodne motivované...
Záver: ach, keby boli politické špičky počúvali tých ekonómov...
Socializmus je súčasťou triády: Nevoľnicka spoločenská formácia (otrokárstvo a feudalizmus), kapitalistická formácia a socialistická formácia. Nutne má preto ešte tiež donucovací charakter, aj keď už značne oslabený a hľadajúci únik z nej. Socializmus ako tretia, posledná formácia je krízovou formáciou tejto triedno-štátnej megaformácie, ale aj určitou syntézou predchádzajúcich foriem.
Nechcime od socializmu, najmä jeho klasickej podoby to, čo nebolo v jeho možnostiach, socializmus predsa dávno sa zbavil svojej utopickej podoby.
To, čo hľadáš v socializme, je skôr v možnostiach jeho nasledovníkov, komunizmu a ďalších nasledujúcich foriem.
Čo sa týka r. 1989, súhlasím, mohlo to vyzerať inak, keby sa bol dostal do čela A. Dubček. Ale to predsa záviselo hlavne od neho a ostatných šesťdesiatosmákov. Lenže namiesto toho, aby sa správali pragmaticky, vybíjali sa v neplodnom antikomunizme a agresívnej kritike klasického socializmu. Tým si nezískali ani podporu komunistov. V takej situácii aj V. Havel bol prijateľnejší ako oni. Vtedy emócie mali ísť bokom, mali sa správať štátnicky, nie ako malí chlapci.
Tretia cesta v ponímaní sociálnej demokracie je umelo vytvorený koncept. V tom zmysle, že chápe kapitalizmus ako zlý systém, socializmus ako zlý systém a snaží sa najsť nejakú polohu medzi nimi.
Tak otázka v dejinách nestojí. Kapitalizmus nie je zlý systém, len ako každý systém má svoje (kvantitatívne) limity, hranice existencie. Tie sa vyčerpali v r. 1928. Ďalej mohol existovať už len v podobe s mnohými prvkami socializmu, v obmedzenom okruhu krajín, keďže výška zdrojov bola limitovaná (G7, príp. G12, za existencie koloniálnych zdrojov). Ale v základe to stále bol kapitaizmus. Prakticky toto bolo chápané ako tretia cesta.
Keďže jeho ideológovia nepochopili princípy svojej existencie, najmä kvantitatívne limity svojej existencie, sebevražedne začali vťahovať do tohto klubu postsocialistické krajiny. Tým sa zdroje prerozdelili. To, čo neurobili veľmoci pred 2. svetovou vojnou, neprerozdelili zdroje v prospech Nemecka, po r. 1989 v eufórii prebehlo spontánne. A tým európsky kapitalizmus, spolu s USA, začali upadať, limity nepustia.
Sociálna demokracia však práve cestu do tohto klubu chápala ako jedine správnu a možnú. A tým prispela k úpadku Európy. Hovorila síce o Tretej ceste, ale prakticky mohlo ísť len o cestu socializovaného kapitalizmu.
V r. 1989 nastúpila kríza klasického socializmu. Nie preto, že bol zlý, ale takisto sa prirodzene vyčerpali kvantitatívne limity jeho existencie. Systém, ktorý nasleduje po socializme, je nutne aj syntézou predchádzaúcich systémov, socializmu, kapitalizmu, atď. Nechápa ich ako zlé, chybné, len vývojom prekonané. V takomto zmysle Tretia cesta je možná. V určitom zmysle ňou ide práve Čína, aj keď sa ťažko porovnáva s európskou cestou, sú tam iné kultúrne tradície.
Ak má byť Tretia cesta aplikovateľná, musí teda vychádzať z uznania klasického socializmu. A to mali urobiť šesťdesiatosmáci hneď v r. 1989.
***************************
Juraj môžete nám objasniť v ktorých rokoch (od - do) získal a udržal si moc proletariát?
Ja o takom niečo vôbec neviem, že by mal proletariát niekedy u nás nejakú moc! Vždy ju mali len byrokratický komunisti, ktorí rozhodne neboli proletári!
********************
Milan uvedomujete si vôbec, čo ste napísali?
Tretia "čínska" cesta je v podstate negácia čínskeho socializmu. Inými slovami povedané vrátila sa tretími dverami buržoázia do KSČ-íny, ktorá teraz spolu s nadnárodnymi spoločnostiami (ako napr. Aple)vykorisťuje drakonický čínsky proletariát! Komunisti v Číne sú v podstate nová buržoázia!
Nechápem v čom sa má uznať klasický, či reálsocializmus?
V podvode spáchanom na proletariáte za účelom získania a udržania si moci komunistami nad proletariátom?