Alexander Dubček (27. 11. 1921 - 7. 11. 1992), politik
Rodičia Alexandra Dubčeka odišli pred prvou svetovou vojnou z Uhorska za prácou do Spojených štátov amerických, kde dostali štátne občianstvo. Bývali v Chicagu, ale keď Pavlína Dubčeková čakala druhé dieťa, vrátili sa na Slovensko. Nasťahovali sa do domu patriacemu evanjelickej cirkvi v Uhrovci neďaleko Topoľčian. Bol to dom, v ktorom sa pred takmer sto rokmi narodil slávny národovec Ľudovít Štúr. 27. novembra 1921 sa v tom istom dome narodil ďalší slávny Slovák Alexander Dubček, aj keď vtedy nikto netušil, čo chlapca v živote čaká. V rodnom dome strávil Alexander tri roky, potom sa rodičia rozhodli opäť vysťahovať za prácou, lebo Európu zachvátila hospodárska kríza. Zlákala ich ponuka družstva Interhelpo, ktoré organizovalo internacionálnu pomoc mladému sovietskemu štátu. Rodina s dvoma malými deťmi sa ocitla v ďalekom nehostinnom Kirgizsku. Tam prežil Alexander detstvo, na ktoré spomína v pamätiach, ktoré vyšli vo viacerých jazykoch pod názvom Nádej zomiera posledná. Roku 1933 rodina odišla do Gorkého, kde sa jeho otec zamestnal v automobilovom závode a Saša, ako mu hovorili, vychodil strednú školu. Pred druhou svetovou vojnou sa rodina vrátila do vlasti, Alexander mal sedemnásť rokov a ťažko sa lúčil s krajinou, kde prežil väčšinu svojho mladého života, navyše nevedel, čo ho čaká v Československu, ktoré poznal iba z rozprávania rodičov.
Situácia po podpísaní Mníchovskej dohody nebola ani tu dobrá, Dubčekovci boli protifašisticky založení, otec sa zapojil do odboja a bol členom ilegálneho vedenia. Až do konca vojny bol väznený a len zázrakom unikol smrti. V tom období vstúpil do ilegálnej komunistickej strany aj Alexander, ktorý sa vyučil za strojného zámočníka a začal pracovať v zbrojárskych závodoch v Dubnici nad Váhom. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Alexander doň zapojil, dvakrát bol zranený a jeho starší brat Július v boji zahynul. Roku 1949 začal Dubček pracovať v straníckych funkciách na Okresnom výbore KSS v Trenčíne, na Krajskom výbore KSS v Banskej Bystrici a na ÚV KSS v Bratislave. Roku 1955 po šiestich semestroch prerušil externé štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave a začal študovať na Vysokej politickej škole pri ÚV KSSZ v Moskve, kde jeho politickú orientáciu ovplyvnil chruščovovský XX. zjazd KSSZ. Vtedy mnohé pochopil a v šesťdesiatych rokoch sa spolu s ďalšími reformne naladenými členmi strany usiloval naprávať krivdy a pomáhať pri rehabilitácii obetí stalinských represií, čo v tom období nebolo ľahké. Situácia bola zložitá aj v zahraničí, ale od polovice šesťdesiatych rokov bolo jasné, že reformné úsilie v Československu nemôže zostať bez povšimnutia. Napokon predsa vyústilo do vyhrotenej politickej krízy koncom roku 1967 a pamätnej Pražskej jari 1968, ktorá sa začala na Slovensku. Alexander Dubček v tom období stál v čele tohto procesu a stal sa najpopulárnejšou osobnosťou doma i v zahraničí.
Po vojenskej intervencii štátov Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 bol Dubček okupantmi odvlečený do ZSSR, kde po niekoľkodňových rokovaniach so sovietskym vedením podpísal pod nátlakom Moskovský protokol o tzv. normalizácii pomerov v ČSSR. Vplyvom domácich predstaviteľov protireformného zoskupenia v strane, ku ktorým sa pridal Gustáv Husák, sa ho sovietske vedenie usilovalo odstrániť z politického života. V apríli nasledujúceho roka bol prinútený pod nátlakom odstúpiť z najvyššej politickej funkcie prvého tajomníka KSČ. Na krátky čas sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia, ale aj tejto funkcie ho zbavili. V decembri 1969 ho poslali za veľvyslanca do Turecka. Predpokladali, že emigruje, a tým ho budú ľahšie môcť vyhlásiť za zradcu. Dubček sa po niekoľkých mesiacoch vrátil. Po príchode do Prahy ho vylúčili zo strany, zbavili všetkých funkcií a agenti Štátnej bezpečnosti ho už nespustili z očí. Začala sa dlhoročná perzekúcia celej jeho rodiny. Odvtedy pracoval na podradných miestach za minimálnu mzdu a normalizátori rozpútali voči nemu zúrivú propagandistickú kampaň. V zahraničí naňho síce nezabudli, ale keď sa ho napríklad verejne zastal predseda švédskej vlády Olaf Palme, Gustáv Husák mu odkázal, aby si ho vzal k sebe…
Dubček sa napriek príkoriam, ktoré musel prežiť, nevzdal svojho presvedčenia. Utiahol sa do súkromia, kde za ním prichádzalo pár najbližších priateľov. Jeho postavenie sa zmenilo po nastúpení Michaila Gorbačova k moci v Sovietskom zväze a po páde totalitného komunistického režimu v novembri 1989 sa vrátil do centra politického diania. Od začiatku nežnej revolúcie sa zúčastňoval na manifestáciách, rečnil z tribún. Dňa 26. novembra 1989 vystúpil na zhromaždení občanov na Letenskej pláni v Prahe a tisíce ľudí kričalo „Dubček na Hrad!“. Politický vývoj situácie v Československu bol zložitejší. Alexander Dubček bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia, vrátil sa teda do funkcie, z ktorej pred dvadsiatimi rokmi nedobrovoľne odišiel. Pod jeho vedením prijal najvyšší zákonodarný orgán množstvo legislatívnych noriem a uznesení, ktoré znamenali východiská pre transformačný proces krajiny. Medzinárodná autorita a popularita Dubčeka pomáhala zviditeľňovať krajinu. Keď sa dostala do popredia otázka riešenia štátoprávnych vzťahov Čechov a Slovákov, bol presvedčený, že najlepším riešením je spoločný štát. Do posledných dní žil v nádeji, že sa zväzok Čechov a Slovákov zachová. Nádej zomrela spolu s ním – 7. novembra 1992, keď po deviatich týždňoch podľahol vážnym zraneniam, ktoré utrpel pri dodnes nie celkom objasnenej autohavárii. Posledné miesto svojho odpočinku našiel na cintoríne v bratislavskom Slávičom údolí. Hrob Alexandra Dubčeka je na čestnom mieste a patrí k najnavštevovanejším, po celý rok ho zdobia živé kvety a zapálené sviečky. Aj takto mu ľudia vyjadrujú úctu.
Na snímke: Busta na Námestí Alexandra Dubčeka v Bratislave.
Foto: Emil Polák
Reagujte na článok
Komentáre
Neviem, aký bol Alexander Dubček človek, ale vychoval troch synov, nerozviedol sa a napriek tomu, že mal pĺné právo zatrpknúť a vykašľať sa v staršom veku na všetko, toto napísal pre denník talianskych komunistov L´Unitá v januári 1988 a vyštrachal som to z archívu Nového Slova, ešte tlačeného, niekedy už po jeho smrti:
Nové Slovo:"Práve preto možno kľúčové myšlienky z rozhovoru považovať za istý politický odkaz človeka, ku ktorému sa dnes aktívne hlási slovenská sociálna demokracia. A práve preto sme sa rozhodli ho pripomenúť. Hoci Dubčekove odpovede treba chápať v kontexte doby, v ktorej vznikli, a mnohé doslovné formulácie sú preto zastarané, svojím hĺbkovým obsahom sú pre tých, ktorí sa k nemu vedia dopracovať, inšpiratívne aj dnes."
"Aj keď som bol na októbrovom pléne ÚV KSČ v r. 1967 iniciátorom nastolenia nového politického programu -podľa Leninovej terminológie "prvého programu strany"-a neskôr pôsobil na jej čele ako prvý tajomník, treba vidieť, že ďalší vývoj, až po vypracovanie Akčného programu v r. 1968, bol kolektívnym dielom širokého straníckeho aktívu, zloženého z kádrov zo všetkých kľúčových odborov nášho spoločenského života. Áno, sústredili sme kolektívny rozum tých, čo svoju prácu zasvätili našej revolúcii.
Odstup od r. 1968, aj vývoj za posledných 20 rokov v ZSSR, aj v iných socialistických krajinách jednoznačne potvrdil, že socializmus neznesie stereotypnosť, šablónu, strnulosť, dogmatizmus, sektárstvo, že sa musí obrodzovať, prebudovávať v súlade s novými nástojčivými potrebami. Podľa môjho trvalého presvedčenia socializmus môže a má byť takým spoločensko-politickým, hospodárskym i kultúrnym usporiadaním, ktoré historicky najplnšie a najcelostnejšie vystihne a uskutoční potreby a záujmy robotníckej triedy a najširších vrstiev pracujúcich a národov. Jeho duchovným jadrom musí byť najvyššia humanita, hlboká ľudskosť, etika a mravnosť.
Socializmus, mier, rovnoprávnosť, sebarealizácia ľudí a národov patria medzi moje celoživotné kréda. Zaraďujem tieto hodnoty do mimoriadne všeľudského významu."
Nájdite si ten článok a zložte klobúky z hlavy...
štát (za socializmu), ktorý vykorisťoval robotníkov a pracujúcich, bral im nadhodnotu... to je choré.
Ten nick inga asi prišiel z austrálskeho buša, či čo, alebo mu do bedni búšili kladivom, aby zabudol, na čo sa používal štátny rozpočet socialistického štátu a prečo ľudia mali "malé platy" - ktoré im ale stačili na stavbu rodinných domov, dovolenky pri mori či na horách, na vybavenie domácností, na výživu a zdravý život, na zakladanie rodín a plodenie a výchovu detí, na kultúrne, spoločenské a športové vytžitie, inga, skončila si...neverím, že si jedna...
************************
PZV, opäť fantazírujete a vychvaľujete minulý režim! Na dedinách bola situácia diametrálne odlišná aj v 80-tých rokoch! Tak ako píšete žila komunistická šľachta, medzi ktorú ste zrejme patrili! My sme dovolenkovali sa pri sušení sena, žatí obylia, okopávaní zemiakov, hotovení palivového dera na zimu, stavaní a dokončovaní rodinných domov, pre seba recipročne sa pomáhalo susedom a rodine!
Ja nemám 20 rokov, takže som značnu časť tzv. reálsocializmu prežila! Bola som perzekuovaná byrokratrickými komunistami, hoci som presvedčená ľavičiarka! Len preto, že sme chodili do kostola! Nikto sa z nás počas komunizmu nedostal na vysokú školu a všetci sme s maturitami s vyznamenaním dreli na komôšov ako VYKORISŤOVANÍ robotníci!!!!!!
K tým benefitom tzv. socializmu som sa vyššie vyjadrila! Ad 1,: Ľudia domy stavali tak, že priamoúmerne svojmu postaveniu rozkrádali štátny (komunistický majetok) ak chceli hrubú stavbu postaviť za 3-4 roky, ktoré dokončovali celý život!!!!!!!!!! Uviedla som vyššie, že v 1987 riaditeľ tehelne si dal doviesť cement (ktorý mal ísť na škôlku) a dal si postaviť z neho pre seba a jeho syna domy! Rozkradol stavebné železo, dal si zadarmo doviesť tehly z tehelne, atď. Samozrejme dostal nenavrátnu 150.000 pôžičku, ktorú naša rodina nedostala!!!
Ad 2,: Pri mori dovolenkovali komunisti, lebo nikto z našej rodiny nikdy nedostal povolenie vycestovať ani devízový prísľub a ani nikdy nebolo kedy!!! Navyše platy boli také mizerné, že horko ťažko stačili na prežitie od výplaty do výplaty a splácanie dlhov na dom! Ľudia na dedinách dreli podstatne viac cez dovolenky ako v práci, aby uživili seba a rodiny a trochu sa zmohli!
Ad 3,: Vybavenie domácnosti bolo také na väčšine dedín, že tam boli zdedené staré kredece a starý primitívny nábytok, alebo doma vyrobený svojpomocne! Lebo s tak malých platov si zariadenie domácnosti mohli dovoliť len byrokratický komunisti!
Ad 4, Vo drvivej väčšine domácnosti po dedinách sa varila kyslá polievka (fazuľová, hrchová, hríbová, kapustová,... s kúskom udeného mäsa z vlastnej ošípanej na celý týždeň v 20 litrovom hrnci!! Ktorá sa po návrate z panského (komunistického) prihrievala každý večer!!
Ad 5, Výchova deti bola taká, že keď sme sa vrátili zo školy tak na stole bol mamou zanechaný zoznam prác, ktorý sa musel urobiť, kým sa mama a otec vrátili o 16-17 hod. z práce! Bolo treba napr. nachovať hydinu, kravu, vyčistiť chlievy, vyhodiť hnos, nachovať zajace, Zakúriť a dať zohriať sviniam! Medzitým napísať ulohy a naučiť sa! Takže žiadne pobehovanie po ulici, ale makačka na 3-4 hodiny, lebo inak bol večer výprask! !
Resume:
PZV, pozri si FARMU na Markíze, a môžeš to celkom reálne porovnať vybavenie a podmienky s tým ako sa žilo aj v 80-tých rokoch na dedine. Dubček pre obyčajných ľudí neurobil takmer vôbec nič, čo by malo nejaký praktický význam, tak nie je dôvod ho glorifikovať, lebo pre proletariát neurobil takmer NIČ!!! Pokiaľ o niečom konkrétnom viete, tak to napíšte.
To čo píšete je dnešnou realitou porovnateľné asi tak, ako keď za referenčný status použijete životný štýl buržoáznej smotánky s tým ako žijú bieli nezamestnaní na východnom Slovenku, alebo juhu stredného Slovenka, či Kysuciach, alebo Orave!
Už vám konečne dochodí o čom píšem, súdruh komunistický šľachtíc PZV ????
*******************************
A to bolo čo? Môžete to rozpísať podrobne, čo bol ten tzv. leninský "Prvý program strany?
************************
Tak toto sa mi asi len zdá?
Akými sme to boli víťazmi, keď sme v prospech víťaza ZSSR prišli o anetktovanú Krajinu podkarpatskú, ktorá pre II. SV vojnou bola nedeliteľnou súčasťou ČSR????
Akými sme to boli víťazmi, keď sme prišli o štátny zlatý poklad? Z 85 ton zlata sa nám až v 80-tých rokoch vrátilo len 18,2 tony! Ostané bolo skonfiškované víťazmi na povojnové reparácia ako prazenej krajiny! Dokonca aj Benešovú buržoáznu exilovú vládu sme si zlatom museli platiť - jej pobyt. Taktiež aj našich vojakov bojujúcich v britských službach, kde ani "tkaničky do jejich bot nebyli zdarma"
Uvedomte si, že sme ako porazená krajina, rovnako ako Maďarsko boli začlenení do sovietskeho okupačného bloku! Ak sme sa v 1968 chceli osamostatniť, tak nám Rusi ukázali so 750 tisícami okupantmi po zuby vyzbrojenými, kde patríme! Resp. kde je naše miesto ako Ruského vazala!
Prestaňte s tými nezmyselnými zavádaniami, nie sme malé deti!