Odkaz Vladimíra Clementisa vo víziách slovenskej zahraničnej politiky

Vystúpenie na spomienkovej konferencii Vlastenec a Európan Vladimír Clementis
Počet zobrazení: 2964
Haas_Clementis.jpg

Intelektuálne, ale aj prakticko-politické aktivity Vladimíra Clementisa sa začali už v študentských časoch v prvej polovici 20. rokov a nasledujúcich vyše 25 rokov nimi vstupoval do spoločenského života, politiky i médií. Už v decembri 1922 (v 21. roku svojho života) publikuje v Mladom Slovensku prvý článok.

Niekedy sa V. Clementis označuje aj za prvého slovenského komunistického intelektuála, ktorý prichádzal do hnutia s viacerými novými myšlienkami. V príspevku sa prikloním k tomuto prvku jeho charakteristiky z ľavej strany politického spektra a zvýrazním ju, lebo sa výrazne premietla aj do jeho pôsobenia na medzinárodnom poli. Obrazne vyjadrené ide o „červenú líniu“ v slovenských dejinách, ktorú z 20. storočia nejde vymazať. Dielo i život V. Clementisa sú s touto líniou nerozlučne spojené.

Než sa stal diplomatom, spoznal rôznym spôsobom aj viaceré krajiny Európy. V Nemecku bol ešte ako študent, v 30. rokoch navštívil ZSSR (Rusko a Ukrajinu) a počas druhej svetovej vojny sa ocitol vo Francúzsku, ale najmä v Anglicku, odkiaľ bolo známe predovšetkým jeho pôsobenie z rozhlasového vysielania.

Hoci dnes sa na to príliš nepoukazuje a predovšetkým „mainstreamové“ médiá sa tomu až úzkostlivo vyhýbajú, mnohé myšlienky a hodnotenia, ktoré nájdeme v tejto „červenej línii“, či už všeobecne alebo zvlášť v Clementisovom odkaze, sa čoraz viac stávajú aktuálnymi a to tak z hľadiska vývoja v SR, EÚ ako aj na celom svete.

Základné oblasti odkazu Vladimíra Clementisa a jeho skúmania

Vidíme tri základné oblasti, v ktorých sa venuje pozornosť jednému z prvých slovenských komunistických intelektuálov v širších politických a sociálnych súvislostiach jeho života. Pri ich skúmaní možno uplatniť špecifické vedecké a odborné hľadiská. Sú to:

1. V. Clementis ako novinár, publicista, literát, kultúrny dejateľ. V tejto oblasti je charakterizovaný nielen ako individuálny autor, ale aj ako jeden z davistov – spoluzakladateľ skupiny mladých, ľavicovo orientovaných slovenských intelektuálov, ktorá v rokoch 1924 – 1937 nepravidelne vydávala časopis DAV. Traduje sa, že názov DAV, ktorý má aj symbolický význam, vznikol na základe iniciálok mien Daniela Okáliho, Andreja Siráckeho a Vladimíra Clementisa. Clementisovo publicistické a literárne dielo ako aj jeho kontext s davistami boli predmetom dlhodobého vedeckého výskumu Štefana Druga, ktorého možno považovať za najväčšieho znalca Clementisovej tvorby i života[1]. Na túto tému vystúpil aj na konferencii MZV SR „Vladimír Clementis – politik a diplomat“ 28. mája 2002[2]. Považujem za potrebné zdôrazniť, že V. Clementis je viacerými svojimi prácami nerozlučne spojený s dejinami slovenskej literatúry 20. storočia.

2. V. Clementis ako slovenský politický dejateľ (predstaviteľ). Po nástupe na vysokoškolské štúdia sa začal angažovať v spolkoch a v pomerne krátkom čase sa zaradil k ľavicovo zmýšľajúcim mladým ľuďom. Od roku 1924 bol členom KSČ. Túto stránku jeho života, ktorá vyvrcholila ustanovením do najvyšších funkcií na česko-slovenskom ministerstve zahraničných vecí, už v minulosti podrobne objasnili najmä V. Plevza a Z. Holotíková[3]. Zvýraznil by som tri momenty z tejto oblasti aktivít V. Clementisa. Prvým bola najmä jeho činnosť ako „advokáta chudobných“ alebo širšie ako človeka, ktorý aj ďalšími spôsobmi bojoval od svojich mladých rokov za sociálnu spravodlivosť. Druhým sa stali aktivity po roku 1935, keď bol zvolený za poslanca KSČ za obvod Liptovský Svätý Mikuláš. Tretím je jeho pôsobenie ako komentátora vo vysielaní BBC pre Slovensko počas druhej svetovej vojny. V týchto i ďalších sociálne a politicky zameraných aktivitách zvýrazňoval svoje tiež národné cítenie a slovanstvo.

3. V. Clementis ako profesionálny diplomat a politik na čele MZV ČSR, kde bol menovaný v roku 1945 za štátneho tajomníka a v roku 1948 po smrti J. Masaryka za ministra (po M. Hodžovi bol druhým Slovákom v tejto funkcii). Ministrom bol necelé dva roky. Túto oblasť činnosti V. Clementisa podrobne preskúmal J. Čierny[4].

Tieto tri uvedené oblasti sa, samozrejme, prelínajú a nemožno medzi ne klásť hranice. V. Clementis bol vyhranenou osobnosťou s vernosťou sebe a svojim ideálom –  čo sa mu stalo osudným. Obraz jeho života a diela dopĺňajú aj viaceré umelecké diela – poukážeme v posledných rokoch najmä na Ľ. Juríka[5] ako aj P. Štrelingera[6] – a spomienkové publikácie o ňom[7].

Pri hľadaní súčasnej charakteristiky V. Clementisa nemožno zabudnúť ani na jeho vlastnú bohatú tvorbu. Časť z nej bola vydaná ešte počas jeho života. Po jeho rehabilitácii sa pripravilo viacero spravidla edične upravených publikácií z jeho tvorby, popr. pozostalosti, ktoré vychádzali najmä od 60. do 90. rokov minulého storočia[8], ale aj po vzniku samostatného Slovenska. Aj dnešná konferencia je ďalším pokračovaním, možno aj novou kapitolou v poznávaní života a diela V. Clementisa a o jeho odkaze.

Práce V. Clementisa publikované ním samotným alebo vydané v rôznych úpravách po jeho smrti ako aj diela, ktoré sa zaoberajú jeho životom a tvorbou, predstavujú v súčasnosti už niekoľko desiatok prameňov. Škoda, že zatiaľ neexistuje úplná bibliografia – je to však aj téma, ktorú možno spracovať ako záverečnú prácu vo vyšších stupňoch vysokoškolského vzdelávania, predovšetkým z literárneho, masmediálneho či politologického pohľadu.

Napriek svojim životným peripetiám a zmenám politickej scény na Slovensku teda V. Clementis patrí k tým osobnostiam, ktorým sa venovala pozornosť v minulosti, ale nezabúda sa na ňu ani v súčasnosti. Pod vplyvom čoraz viac sa zahryzávajúcej ako buldog krízy do života sveta, štátov i jednotlivcov sa k jeho myšlienkam a odkazu môže stále vracať. Bol totiž jedným z prvých intelektuálov, ktorý nielen publicisticky poukazoval na deformáciu distribúcie bohatstva a moci vo vtedajšom buržoáznodemokratickom Československu, ale sa to snažil aj zmeniť a zvláštny dôraz pri tom kládol na riešenie sociálnych a ekonomických problémov Slovenska ako aj na boj proti fašizmu. Po druhej svetovej vojne sa aktívne podieľal na vytváraní nového usporiadania pomerov tak v Československu ako aj v medzinárodnom rámci.

Jeho nadšenie, úsilie a najmä vernosť svojim zásadám sa mu napokon stali osudným. Do posledných chvíľ svojho života bol však presvedčený, že sa podieľa na vytváraní nového, lepšieho a spravodlivejšieho sveta a nevzdal sa svojich ideálov. V roku 2012 treba upozorniť na to, že vývoj sveta na kapitalistický spôsob, ktorého deformácia narastá, dostáva čoraz väčšie trhliny. Aj dielo V. Clementisa nás oprávňuje k záveru, že marxisti sa v mnohom mýlili pri charakteristike súdobej socialistickej spoločnosti, ale nie pri hodnotení kapitalizmu. Toho kapitalizmu, ktorý sa v súčasnosti nachádza v nesmierne hlbokej, štrukturálnej kríze, z ktorej východiská už niekoľko rokov nenachádza a prináša ťažkosti a komplikácie v každodennom živote mnohých možno až väčšiny ľudí.

Vlny záujmu o život a dielo Vladimíra Clementisa

Pohľad na V. Clementisa možno charakterizovať prostredníctvom akoby určitých vĺn – špecifických období. Do značnej miery boli podmienené aj tým, že sa stal jedným zo symbolov zložitosti života a vývoja slovenskej spoločnosti v 20. storočí. Zároveň sú špecificky ovplyvnené aj vnútro- a medzinárodnopolitickou situáciou.

Hypoteticky preto načrtneme štyri obdobia pohľadu na neho po jeho poprave v roku 1952 v procese s R. Slánským (s protištátnym sprisahaneckým centrom). V tomto procese  obžalovaní boli obvinení z toho, že sú trockisticko-titovskí, sionistickí, buržoázno-nacionalistickí zradcovia a nepriatelia ľudu[9]. V. Clementis bol prvým Slovákom obvineným z buržoázneho nacionalizmu – do celého procesu akosi nezapadal. Zakrátko boli z neho obvinení a odsúdení (ale až v apríli 1954) aj ďalší Slováci – G. Husák, L. Novomeský, D. Okáli, I. Horváth a L. Holdoš – teda aj ďalší davisti, ale nik už nebol popravený.

Príčiny, priebeh, dôsledky a súvislosti vykonštruovaného krutého monstreprocesu s protištátnym sprisahaneckým centrom boli mnohokrát rozobrané z rôznych pohľadov[10]. Nielen konšpirologicky, ale aj na základe dnes už viacerých dostupných prameňov, možno vidieť v zaradení V. Clementisa do skupiny obvinených v procese mnoho nejasností a bielych miest, ktoré naznačujú aj maďarskú, poľskú a predovšetkým západnú (najmä USA) „stopu“[11].

Prvé obdobie pohľadu na V. Clementisa trvá do roku 1963, keď dochádza k jeho rehabilitácii. Počiatočné mlčanie o ňom pomaly striedalo úsilie o jeho rehabilitáciu. Veľkú úsilie o jeho rehabilitáciu vyvíjal A. Dubček. Ide však aj o udalosť, ktorá má aj širšie spoločenské a politické súvislosti nielen doma, vtedy ešte v unitárnom Československu, ale aj v zahraničí, najmä s vývojom po XX. a XXII. zjazde KSSZ.

Druhé obdobie sa začína v polovici 60. rokov a trvá do konca 80. rokov, keď dochádza v Česko-Slovensku k zmene politického režimu. Vyšlo viacero knižných i časopiseckých publikácií o V. Clementisovi ako aj originálov či redakčne upravených prác, ktoré vytvoril. Veľa úsiliu šírenia jeho odkazu venoval L. Novomeský, ktorý napísal úvody k niektorým publikáciám, ktoré vyšli v 60 a začiatkom 70. rokov. Za symbolické ospravedlnenie za justičnú vraždu V. Clementisa treba považovať aj udelenie titulu Hrdina ČSSR in memoriam 29. apríla 1968 ako tretiemu v poradí po zriadení tohto najvyššieho československého socialistického vyznamenania. Ako zaujímavosť doplníme, že titul bol celkom udelený 28 osobám (z toho trom dvakrát). Len štyria z nich boli Slováci. 

Tretie obdobie je spojené s 90. rokmi, keď záujem o to, čo bolo spojené so socialistickou érou Slovenska a s pôsobením komunistov klesá a stáva sa často oblasťou mediálno-politických deformácií až škandalizovania. Najsmutnejšou kapitolou tohto obdobia sú  „obracači kabátov“ nielen v politike a médiách, kde platí pominuteľnosť moci a slávy, ale, žiaľ aj v akademických kruhoch, kde by sa mala pestovať objektívnosť pohľadu a tolerancia k iným názorom. V. Clementis však ani vtedy najmä vďaka znalcom jeho života a diela celkom nezišiel zo záujmu vedeckých a odborných kruhov a pokračovalo sa vo vydávaní knižných i časopiseckých prác o ňom.

Štvrté obdobie je od začiatku tohto storočia. Po politických krízach a turbulenciách v určitých politických kruhoch i medzi slovenskými sociálnymi mysliteľmi začína rezonovať – paradoxne v súvislosti s bezalternatívnosťou európskej a euroatlantickej integrácie presadzovanou vládnucimi politickými elitami – problém modernej identity slovenského národa v 20. storočí. Opäť treba zdôrazniť, hoci sa o tom dnes radšej mlčí, že  neoddeliteľnou súčasťou vývoja identity slovenského národa i jeho štátu bol aj vývoj v rokoch 1948 – 1989 i všetko to, čo mu predchádzalo, pripravilo a uskutočňovalo ho. Znovu sa vracia aj k V. Clementisovi[12] a ďalším osobnostiam, ktoré sa usilovali nielen o politickú samostatnosť Slovenska, ale aj o jeho ekonomické a sociálne pozdvihnutie.

Ako uviedol pri príležitosti odhalenia portrétu V. Clementisa na pôde ministerstva zahraničných vecí v roku 2007 slovenský premiér Robert Fico, považuje ho za kváder do stavby katedrály slovenského sebavedomia a budovania štátnej tradície. Predstaviteľ mladej generácie slovenských ľavicových politikov B. Ondruš charakterizuje V. Clementisa ako  inšpiratívnu osobnosť aj pre dnešok, predovšetkým pre ľavicovo uvažujúce kruhy[13].

Treba však vidieť, že o V. Clementisovi sa mnohí vyjadrujú so značným dešpektom až urážlivo, hoci nepoznajú skutočný stav vecí (podmienok), v ktorých konal. Neraz nepovažujú ani za potrebné sa s nimi ani oboznámiť, lebo však „išlo o komunistu“.  A tak rusofóbovia mu nevedia zabudnúť, že síce kritizoval Sovietsky zväz, ale vrátil sa k jeho podpore, maďarskí šovinisti ho dodnes považujú za jedného zo strojcov odsunu Maďarov zo Slovenska, v náboženských kruhoch sa obviňuje z účasti na prenasledovaní veriacich. No a mnohí mu nevedia prísť na meno len preto, že bol človekom presvedčeným o pravdivosti a sile idey sociálnej spravodlivosti, ktorá je dnes potláčaná najmä hospodárskymi elitami. 

Existuje na Slovensku „clementisológia“?

Napriek tomu, že o živote a diele V. Clementisa existuje pomerne veľké množstvo zdrojov teoretického a odborného charakteru – knižných monografií a článkov v zborníkoch a časopisoch ako aj viacero umeleckých diel, doteraz neexistuje o ňom komplexná publikácia. S určitým nadhľadom typickým pre tvorbu i správanie V. Clementisa uvedieme, že zhruba za 50 rokov, keď sme svedkami zvýšeného záujmu o neho, vidíme aj zárodky vytvárania špecifickej oblasti skúmania slovenských dejín, ktorú pracovne nazveme „clementisológiou“.

Svet nie je čiernobiely a osud, život a dielo V. Clementisa ako vyhranenej osobnosti ťažko vtesnať do úzkeho a jednoznačného rámca a preto sa stretávame s viacerými pohľadmi na neho. Sme toho názoru, že na komplikovanosť pohľadu na V. Clementisa poukazuje aj to, že síce patril k veľkým postavám slovenských dejín 20. storočia, ale ani ako literát či mysliteľ ani ako politik sa nestal „petrifikovanou“ osobnosťou. Ide o osud „sui generis“, ktorý dodnes nedá pokoja. V školách sa nedostal sa do „povinného čítania“ a nezaraďuje sa ani medzi najvyšších politických predstaviteľov, ktorých by mali všetci poznať, ale v slovenských dejinách 20. storočia zanechal nevymazateľnú stopu.

Významný zástoj V. Clementisa v slovenských dejinách 20. storočia spočíva aj v tom, akým spôsobom konal a vystupoval na čele československého ministerstva zahraničných vecí. Do funkcie štátneho tajomníka[14] nastúpil v búrlivom období, keď sa všetko menilo a pretváralo – politicky, ekonomicky, sociálne. Pôsobenie V. Clementisa v oblasti diplomacie tiež vyžaduje vidieť jeho dobu zložitejšie, ako sa na ňu vytvárali v našich dejinách klišé – po februári 1948, v roku 1968, v rokoch tzv.  normalizácie,  v procesoch boja o moc po novembri 1989, po vzniku samostatného Slovenska a pri hľadaní jeho národnoštátnej identity.

Dovolím si tézovito načrtnúť, ako otázku, podnet do budúcej diskusie o potenciálnej „clementisológii“ tri základné dimenzie odkazu V. Clementisa, ktoré dodnes nestratili aktuálnosť:
-          sociálna spravodlivosť,
-          vlastenectvo,
-          politická angažovanosť v duchu Marxovej jedenástej tézy o Feuerbachovi – filozofi svet len vykladali, ide však o to zmeniť ho.

Toto všetko sa premietlo aj do aktivít V. Clementisa na poli diplomacie a podieľalo sa na vytváraní jeho „filozofie“ kritického intelektuála. Jeho povaha ale aj kontakty v rôznych kruhoch z neho vytvárali v časoch, keď bolo špeciálnych školených diplomatov veľmi málo, osobu priam charizmaticky predurčenú na pôsobenie v medzinárodných vzťahoch.

V. Clementis na čele česko-slovenskej diplomacie

Ak by mal V. Clementis šťastie, mohol byť na obnovenom česko-slovenskom ministerstve zahraničných vecí stmeľujúcim prvkom – medzi Slovákmi a Čechmi, medzi Východom a Západom, medzi umiernenými na ľavom i pravom krídle vtedajšej česko-slovenskej politiky. Politika pojem šťastia v sociálno-filozofickom chápaní nepozná a jej aktéri usilujú pragmaticky o moc. Tú považujú za svoje šťastie.

Už v tých časoch stále na čele rezortov diplomacie vo viacerých štátoch (a nielen vtedajších socialistických či ešte len ľudovodemokratických) ľudia, ktorí boli viac politickými nominantmi ako profesionálnymi diplomatmi. J. Čierny v tejto súvislosti uvádza, že bol: „Bystrý a skúsený intelektuál, politik moderných slovenských dejín, svojim spôsobom dosť „individuálny“, akýsi „iný“ ... Svojim rozhľadom, intelektom, tvorivosťou, spoločenským a politickým talentom prevyšoval mnohých politikov, aj tých v komunistickej strane, a aj mnohých v zahraničí“[15].

Avšak V. Clementis patril aj k mužom morálky, hodnôt a ideí, ktorým veril, po moci nebažil a už vonkoncom ju nechcel znásilňovať, ako sa to dnes jeho neprajníkmi občas interpretuje (opäť podľa klišé „lebo bol komunista“). Konal len tak, ako bol presvedčený o šťastí slovenskej spoločnosti a sveta, v ktorom sa ocitla. Nevôľu mocných pocítil viackrát už pred a aj počas druhej svetovej vojny. Aj po nej zrejme dúfal, že sa zo všetkého „vyrúbe“ tak, ako predtým.

Činnosť V. Clementisa sa preto aj v oblasti zahraničnej politiky (diplomacie) odlišuje od osobností, ktoré sa najčastejšie spomínajú ako velikáni slovenskej diplomacie – najmä od M. R. Štefánika, J. Papánka, Š. Osuského (teda tých, ktorí majú svoje busty na MZV SR), ale aj od ďalších významných diplomatov tých čias[16]. Hlavný rozdiel vidíme v jeho silnom príklone k ideám sociálnej spravodlivosti a slovenského vlastenectva.

Rozsiahle kontakty V. Clementisa v medzinárodných vzťahoch môžeme sledovať už od jari 1938 v súvislosti s antifašistickými aktivitami česko-slovenských komunistov, ktoré sa uskutočňovali v Londýne a Paríži. Na svetovej antifašistickej konferencii v Paríži 22. júla 1938 sa zoznámil aj s indickým politikom D. Néhrúom – obaja boli na nej rečníkmi[17]. Ten so svojou dcérou Indírou (obaja sa stali po získaní nezávislosti Indie jej premiérmi) v auguste 1938 navštívili Bratislavu[18] a Pezinok, kde sa 21. augusta zúčastnili na manifestácii proti fašizmu.

Úvahy o medzinárodnom pôsobení V. Clementisa niektorí autori vidia ešte skôr a v širších dimenziách. Tak sa analyzujú vzťahy V. Clementisa s I. Erenburgom ale aj s ďalšími umelcami zo Západu i Východu (Sovietskeho zväzu) ako špecifický kultúrny a sociálny fenomén[19]. Clementisove kontakty a aktivity prekročili nielen hranice krajiny ale aj čas svojho bytia a skúmajú sa v kontexte spoločenského vývoja v strednej Európe v  30. rokoch 20. storočia .

Znovu sa v Paríži V. Clementis ocitol v júni 1939, keď tam už ako emigrant prišiel cez Moskvu a Štokholm. K parížskemu pobytu V. Clementisa sa viaže aj epizóda o jeho odmietavom vyjadrení k paktu Molotov-Ribbentrop a sovietsko-fínskej vojne, ktoré uskutočnil v úzkom kruhu a neoficiálne. Po vypuknutí druhej svetovej vojny bol francúzskymi orgánmi od októbra ako známy komunistický dejateľ internovaný. Ešte predtým sa spolupodieľal na vydaní memoranda slovenských politikov  (s M. Hodžom, Š. Osuským a J. Pauliny-Tóthom) o postavení Slovenska v budúcom česko-slovenskom štáte. Z tábora sa dostal až v januári 1940 tým, že sa prihlásil do formujúceho sa československého vojska (hoci bol nevojakom). Udalosti počas tohto pobytu vo Francúzsku mu fatálne ovplyvnili budúcnosť.

V júni 1940 sa V. Clementis dostal do Anglicka. Ani tam však jeho peripetie kvôli názorom neprestávali. Je obvinený zo spoluorganizovania protestov (vzbury) v tábore Cholmondeley a premiestnený do zvláštneho internačného tábora s režimom pre vojnových zajatcov v Škótsku. Tam bol až do apríla 1941. Napriek mnohostranným aktivitám (v slovenskej redakcii BBC, člen Právnej rady, publicistika, prednášky, kontakty s politikmi, v umeleckých kruhoch a pod.) bol v chúlostivej situácii – pre nekomunistov bol komunista, pre komunistov však bol človek vylúčený zo strany. Napriek tomu aktívne podporoval promoskovskú líniu vtedajšej česko-slovenskej zahraničnej politiky v Londýne.

Okrem toho zvýrazňoval aj potrebu riešenia problémov Slovenska. Počas svojho londýnskeho pobytu publikoval v rokoch 1942 – 1943 štyri neveľké diela[20]. Historické, sociologické, politologické a pod. vedecké poznanie sa od tých čias rozvinulo a zdokonalilo a rad vecí sa dnes po rôznych politických a spoločenských zmenách interpretuje ináč. Clementis však nepísal tieto práce ako vedecké diela, ale publicistické texty, ktorými chcel oboznámiť anglickú (západnú) verejnosť so Slovenskom a prispieť k tomu, aby sa jeho problémy (vysvetľované rozdielne mnohými stúpencami čechoslovakizmu, ktorí tam vtedy pôsobili) začali vnímať ináč. Ako uviedol I. Kamenec stať Medzi nami a Maďarmi obsahuje závery, ktoré možno „považovať za nadčasové a napodiv práve dnes aktuálne.“[21]

Z týchto prác V. Clementisa možno uvádzať mnoho myšlienok a analyzovať ich. Vzhľadom na rozsah a charakter príspevku vyberiem vlastne len na ilustráciu z dvoch vybraných diel po jednej myšlienke, pri ktorých môžeme uvažovať o aktuálnosti Clementisovych myšlienok i odkazu.

V práci Medzi nami a Maďarmi poukazuje V. Clementis na jeden zo zdrojov označovania Slovákov za neprajníkov maďarských „pokrokových“ snáh, ktorý tkvie ešte v meruôsmych rokoch 19. storočia: „faktom zostáva, že na postoji Slovákov voči maďarskému hnutiu v r. 1848 nesú výhradnú vinu vtedajší zodpovední maďarskí politici sami, a tvrdenie, že toto vystúpenie malo reakčný charakter je nesprávne – a v rozpore s historickými faktami“ [22].

Ak v práci Medzi nami a Maďarmi prevažuje historizujúci pohľad v diele „Panslavizmus“ kedysi a teraz, hoci je tiež postavené na histórii („panslavizmus“ strašil nielen Viedeň a Berlín ale v strednej Ázii i Londýn[23]) uvažuje viac o aktuálnej situácii. Poukazuje realisticky na to, že „panslavizmus“ poddaných uvažujúci o všeslovanskej ríši bola absurdná predstava[24], ale hypoteticky a s určitým povzdychom napísal: „len si predstavme, čo by bolo znamenalo pre európsky vývoj, keby v krízovom roku 1938 Poľsko nebolo bývalo ovládané Beckovým režimom, Juhoslávia Stojadiničovou klikou a Bulharsko germanofilskou dynastiou a keby pomer týchto slovanských štátov k Sovietskemu zväzu bol upravený podľa vzoru Československa“[25]. Ide teda o otázku či bezpodmienečné prihlásenie sa a poddanie sa Západu je pre Slovensko, či už v sociálnom a kultúrnom kontexte Slovanstva alebo bez neho, skutočne vždy len prínosné.

Aj po nástupe do funkcie štátneho tajomníka V. Clementisa pokračoval vo svojich mnohostranných aktivitách. S J. Masarykom pripravili aj popularizačnú publikáciu o súdobej česko-slovenskej zahraničnej politike[26]. Predsa však náročná organizátorská práca v mimoriadne dynamických časoch doma i v zahraničí, množstvo rôznych schôdzok a stretnutí, ciest do zahraničia a pod. mu zaberali čoraz viac času. O detailoch ale aj širších súvislostiach činnosti V. Clementisa v rokoch 1945 – 1950 pojednáva už spomínaná práca J. Čierneho a viaceré jej aspekty boli rozobrané aj v príspevkoch S. Michálka, J. Bobáka a M. Andráša na konferencii v roku 2002[27].

Z mnohých tém, ktoré sa objavujú vo vzťahu k V. Clementisovi z tohto obdobia jeho pôsobenia, zvýrazníme dve. Kriticky sa hodnotí jeho angažovanosť pri odsune Maďarov. Ide o tému, ktorá ešte stále rezonuje v maďarských médiách a objavuje sa v nich aj v posledných rokoch. Ide o redakčný príspevok na portáli História predošlého veku (Múlt-kor történelmi portál). V príspevku Magyar nemesi család sarja volt a "csehszlovák Rajk" (Výhonok maďarskej šľachty bol „československým Rajkom“) sa na začiatku uvádza, že jednou z najvýraznejších ale nie práve pozitívnych postáv československo-maďarských vzťahov po druhej svetovej vojne bol V. Clementis, ktorý zohrával hlavnú úlohu v tzv. výmene obyvateľstva. Pochádza vraj z rodiny, ktorej história zverejnená v roku 2010 v obnovenom časopise Turul ukazuje, že mnohí z nej (možno aj väčšina) boli na druhej strane barikády. Okrem iného sa v materiáli tvrdí, že záujem o V. Clementisa sa obnovuje na Slovensku až na začiatku 90. rokov a dodnes rozdeľuje verejnú mienku[28].

Kritické reakcie sa spájajú aj s pôsobením V. Clementisa v tzv. cirkevnej šesťke[29] a neraz vyúsťujú do sugestívnych tvrdení typu, že vraj ten, ktorý pomáhal roztáčať koleso represií, sa nakoniec sám stal ich obeťou[30]. Touto témou sa však zaoberať nebudeme, lebo s činnosťou česko-slovenského ministerstva zahraničných vecí súvisela okrajovo a dotýkala sa iba niektorých momentov vzťahov s Vatikánom.

Tragický koniec V. Clementisa je tiež často a v rôznych súvislostiach už opísaný. Možno sa len pýtať, prečo sa aj v komunistickom hnutí objavila zásada, ktorú svojho času priniesla Západu katolícka inkvizícia – nepriateľ vo vlastných radoch či odpadlík z nich je nebezpečnejší ako najhorší nepriateľ. Pri jeho odhaľovaní je dovolené použiť všetky prostriedky vrátane mučenia a v záujme očistenia cirkvi je potrebné ich likvidovať. Zdôvodňovanie represií v socialistických štátoch len údajnou stalinskou tézou o zostrovaní triedneho boja je nepostačujúce.

Dodnes sme svedkami aj v buržoázno- či liberálnodemokratickým štátoch, že heretik je nebezpečnejší ako nepriateľ, čo vedie k urputným vnútrostraníckym ale aj vnútropolitickým zápasom. Moc sa však v podmienkach postmodernej spoločnosti neoliberálnej globalizácie presunula z politickej oblasti do hospodárskej a tam sa tiež stretávame so smrteľnou nenávisťou voči odpadlíkom, len sa to rieši nie politickými procesmi ale snahou o ekonomickú likvidáciu, kde nie sú žiadne morálne zábrany. Všetko sa sofistikuje a mediálne kamufluje či v praktickom konaní alebo v slovnom zdôvodňovaní.

Ak ako marxisti kritizujeme sociologickú teóriu elít V. Pareta, v týchto podmienkach mu však musíme dať za pravdu. V kapitalistickej spoločnosti skutočne platí, že dejiny sú cintorínom elít, ktoré svoje pôsobenie zdôvodňujú vlastnou ideológiu a tú možno objasniť paretovskými rezíduami a deriváciami.

O odkaze V. Clementisa pre vízie slovenskej zahraničnej politiky

V. Clementis bol síce intelektuál ale národne a sociálne cítiaci – zdôrazňoval spravodlivosť, potrebu principiálnosti a tiež mieru a pokoja. Vo svojich kontaktoch a správaní bol ústretový, schopný v záujme veci spolupracovať s každým, kto prispieva k vytvoreniu nového lepšieho sveta či už doma alebo v zahraničí.

V súvislosti s dosiaľ uvedeným sa môžeme opýtať na to, aká by mala byť vízia slovenskej zahraničnej politiky. Druhá otázka je v tom, mala by byť len jedna alebo má mať  alternatívny či dokonca variantný charakter?

A tu sa dostávame do vážnych ťažkostí. Vo vnútropolitickej oblasti sa pripúšťa, dokonca požaduje pluralita politických subjektov. Od ekonomiky sa požaduje otvorenosť a žiaľ pri honbe za zahraničnými investíciami sa nič neohliada. V kultúrnej oblasti sa tiež podporuje pestrosť a rozdielnosť a bezohľadne sa preferuje to, čo prináša zisk. Smutným dôkazom toho je najmä pôsobenie najväčších médií na Slovensku – či už elektronických alebo printových.

Tak by mala byť pluralitná aj zahraničná a bezpečnostná politika – lebo viacero doterajších krokov v tejto oblasti spôsobili prinieslo viac ťažkostí ako ich vyriešilo a neraz spôsobuje aj väčšie výdavky ako je z nej prínos. Minimálne musí ísť o pôsobenie tak zahraničnej ako aj bezpečnostnej politiky na „štyri svetové strany“.

Svetová politika aj bezpečnosť sú nedeliteľné ale aj asymetrické. Dlhodobo a najmä malým štátom v nej nejde dosiahnuť úspech ale ani mier a pokoj na úkor iných ešte menších a slabších, podporovaním rôznych akcií silnejších a bohatších, ktoré síce upevňujú ich postavenie a usporiadania sveta, kde sa nám tiež vymedzí (a značne prísne a spravidla bezpodmienečne priestor). Myslím si, že myšlienky, ktoré nájdeme v tvorbe V. Clementisa i jeho praktické konanie ukazujú iný smer politiky, než je tento.

Slovensko bolo vždy (ak za prvú hranicu úsilia o našu samostatnosť budeme považovať rok 1848, o ktorom písal v diele Medzi nami a Maďarmi aj V. Clementis) priestorom a potom aj aktérom, ktorí ovládali alebo sa ho snažili ovládnuť iní hráči – Rakúsko a najmä Maďarsko. Neskôr sme súčasťou Česko-Slovenska, ktoré vystriedala krátka existencia Slovenskej republiky vyúsťujúca do SNP, ktorá je najväčšou slovenskou tradíciou 20. storočia. Po druhej svetovej vojne sme sa dostali do sféry vplyvu Moskvy (ZSSR). Zásadným medzníkom vývoja Slovenska bola česko-slovenská federácia a vznik Slovenskej socialistickej republiky (ktorého sa žiaľ V. Clementis nedožil, ale niektorí davisti, najmä G. Husák, mali na nej leví podiel). Bez Slovenskej socialistickej republiky by ani vznik samostatného Slovenska nebol taký pokojný a úspešný.

Našu históriu  – najmä v druhej polovici 20. storočia napriek veľkému množstvu prác nemáme sociálno-filozoficky a historicko-sociologicky uchopenú. Pri tomto pohľade na naše dejiny možno využiť nielen myšlienky V. Clementisa, ale myslím, že oveľa viac pozornosti si zaslúži aj dielo ďalšieho významného slovenského mysliteľa, spojeného aj s Tisovcom – V. Mináča. Ide najmä o myšlienky, ktoré zverejnil v 90. rokoch.

Aké sú možnosti slovenskej zahraničnej politiky reagovať na to, čo sa začalo diať vo svetovej politike od začiatku 21. storočia a čo ďalej komplikuje fenomén globálnej krízy. Ani dnes nie sme sami svojimi spisovateľmi, režisérmi ani hercami – závislosť na nadnárodných spoločnostiach. V každodennom živote bežných ľudí, hoci si to neuvedomujú pôsobí protirečivý vplyv EÚ a najmä NATO, ale aj USA, pričom sa nám to dáva rôznymi spôsobmi najavo – štátu, spoločnosti i jednotlivcom.

Viaceré problémy, ktoré existujú napr. v školstve a zdravotníctve sú neraz rôznymi normami od bruselského zeleného stolu len ďalej komplikované. Za jednu najväčších tragédií ponovembrového vývoja považujem stratu potravinovej sebestačnosti, ktorá nebola náhodná. Naša potravinová bezpečnosť či už z hľadiska veľkosti ale aj kvality produkcie sa do pôvodnej podoby z konca 80. rokov v podmienkach socialistického poľnohospodárstva už asi nikdy nemôže vrátiť.

Na skúmanie týchto i ďalších otázok slovenskej i medzinárodnej politiky by stálo za úvahu zriadiť Stredisko medzinárodných štúdií V. Clementisa. Najväčší problém spočíva v tom, pri akej inštitúcii alebo v akej podobe by malo pôsobiť. V jeho činnosti by sa mal preferovať teoreticky kritický – politicky ľavicový, socialistický pohľad na súčasné dianie doma i vo svete, aby sa vyvažovala jednostrannosť pohľadu na našu spoločnosť i svet, ktorá dnes vládne nielen v médiách ale aj v teórii.

A celkom na záver treba oceniť zásluhy Slova pri rozvíjaní odkazu V. Clementisa, či už intelektuálneho, literárneho ale aj politického – publikovaní viacerých príspevkov na túto tému. Myšlienky a odkaz V. Clementisa sú stále priestorom, ku ktorému sa môžeme vracať a aj s jeho pomocou hľadať odpovede na pálčivé témy, otázky či problémy našich čias aj s ich vzduchom a atmosférou.

 


[1]Pozri najmä Drug Š.: Vladimír Clementis. Bratislava, Obzor, 1967; Drug, Š.: Vladimír Clementis: politik, ktorý citoval, recitoval a dovolával sa slovenských básnikov Život a dielo v dokumentoch. Martin: Osveta, 1993. Pozri aj Drug, Š.: Dav a davisti. Bratislava: Obzor, 1965.

[2]Drug, Š.: Životné a politické osudy Vladimíra Clementisa. In Vladimír Clementis 1902 – 1952 Zborník príspevkov z konferencie 28. 5. 2002 v Bratislave. Bratislava: Ministerstvo zahraničných vecí SR – Slovenský inštitút medzinárodných vzťahov, 2002, s. 7 – 13.

[3]Pozri Plevza, V. – Holotíková, Z.: Vladimír Clementis. 2. dopl. a opr. vyd. Bratislava: Pravda, 1972. Pozri aj Plevza, V.: Davisti v revolučnom hnutí. Bratislava: SVPL, 1965.

[4]Pozri Čierny, J.: Vladimír Clementis diplomat. Bratislava:  Literárne informačné centrum, 1999.

[5]Jurík, Ľ.: Smrť ministra. Martin: Matica slovenská, 2011.  

[6]Ide o drámu Hádička, ktorá je venovaná V. Clementisovi a jeho žene Líde.

[7]Bernáth, V.: Spomienky na Vladimíra Clementisa. Bratislava: T.R.I. Médium, 2002.

[8]Ide najmä o Clementis, V.: O sebe a o Slovensku (zost. Š. Drug) Nadácia L. Novomeského 1997; Clementis, V.: Nedokončená kronika (úvod napísal L. Novomeský, edične pripravil a doslov napísal Š. Drug) 2. vyd.,  Bratislava: Tatran, 1989; Clementis, V.: O kultúre a umení (zostavila, štúdiu napísala a poznámky spracovala Z. Holotíková). Bratislava: Tatran, 1977; Clementis, V.: Vzduch našich čias články, state, prejavy, polemiky (úvod napísal L. Novomeský, zostavila Z. Holotíková). Zv. 1 – 2. Bratislava: VPL, 1967;  Clementis, V. – Clementisová. L.:  Listy z väzenia (úvod napísal L. Novomeský) Bratislava: Tatran, 1968.

[9]Pozri Žaloba proti vedení protistátního spikleneckého centra v čele s Rudolfem Slánským. In Rude právo, 20. listopadu 1952, s. 3 – 6. Prístupné na http://archiv.ucl.cas.cz/index.php?path=RudePravo/1952/11/20/3.png. a nasl. Navštívené 15. septembra 2012.

[10]Pozri napr. Kaplan, K.: Zpráva o zavraždění generálního tajemníka. Praha: Mladá fronta, 1992; Löbl, E.: Svedectvo o procese s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánskym. Bratislava: VPL, 1968; London, A.: Doznání. Vimperk: Stráž, 1969 (na motívy tejto knihy natočil v roku 1970 vo Francúzsku film režisér Costa Gavras) a i.

[11]Pozri Stewart, S.: Výbušnina Operace CIA Splinter Factor : komunistické zločiny a CIA. Bratislava: Eko-konzult, 2001.

[12]Mičev, S. (zost.): Dofajčievam posledné fajky. Bratislava : Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, 2002.

[13]Ondruš, B.: Clementis – osobnosť (aj) pre dnešok. Slovo, 18. 9. 2009. Prístupné na http://www.noveslovo.sk/c/10847/Clementis_–_osobnost__aj__pre_dnesok

[14]Funkcia štátneho tajomníka v rokoch 1945 – 1948 bola odlišná od funkcie štátneho tajomníka v súčasnej slovenskej vládnej administratíve. Podľa Košického vládneho programu boli menovaní štátni tajomníci, ktorí boli aj členmi vlády a pôsobili len v rezortoch zahraničných vecí, obrany a zahraničného obchodu. Na čele týchto rezortov tak mali stáť aj Česi aj Slováci podľa zásady, ak je minister Čech, štátny tajomník bude Slovák a naopak.

[15]Čierny, J., cit. dielo , s. 71.

[16]J. Čierny k nim pridáva napr. J. Slávika, I. Krna a M. Ruppeldta. (Čierny, J., cit. dielo, s. 71).

[17]Na konferencii vystúpili aj D. Ibaruri (La Pasionaria) a L. Aragon.

[18]Stretnutiu Dž. Nehrúa, jeho dcéry Indiry a V. Clementisa v Bratislave je venovaná pamätná tabuľa na Kernovom dome (bývalej Detskej cukrárni) na Hviezdoslavovom námestí.

[19]Shore, M.: On Cosmopolitanism, the Avant-garde, and a lost Innocence of Central Europe. In Gordin, M. D. – Tilley, H. – Prakash, G. (Eds.): Utopia/Dystopia: Conditions of Historical Possibility. Princeton University Press, 2010, s 190.

[20]Clementis, V.: Usmerňované Slovensko. Londýn: Čechoslovák, 1942; Clementis, V.: „Panslavizmus“ kedysi a teraz. Londýn: Československý výbor pre slovanskú vzájomnost', 1943; Clementis, V.: Medzi nami a Maďarmi. Londýn: Čechoslovák, 1943 (reedícia doplnená aj ďalšími textami vyšla s podtitulom Poučme sa z histórie v roku 2008 v Bratislave vo vydavateľstve Eko-konzult); Clementis, V: Slováci a Slovanstvo. Londýn: Československý výbor pre slovanskú vzájemnost, 1943.

[21]Kamenec, I.: Historické reflexie Vladimíra Clementisa. In Vladimír Clementis 1902 – 1952 Zborník príspevkov z konferencie 28. 5. 2002 v Bratislave, s. 18.

[22]Clementis, V.: Medzi nami a Maďarmi. Poučme sa z histórie. Bratislave: Eko-konzult, 2008, s. 29.

[23]Clementis, V.: „Panslavizmus“ kedysi a teraz, s. 21. Zaujímavosťou je, že za pôvodcu pojmu panslavizmus označuje Slováka Jána Herkela (národovca a advokáta pôsobiaceho v Pešti).    

[24]Tiež tam, s. 12.

[25]Tiež tam, s. 52.

[26]Masaryk, J. – Clementis, V.: Československá zahraniční politika. Praha: Ministerstvo informací, 1947.

[27]Pozri Vladimír Clementis 1902 – 1952 Zborník príspevkov z konferencie 28. 5. 2002 v Bratislave.

[28]Magyar nemesi család sarja volt a "csehszlovák Rajk". Prístupné na http://mult-kor.hu/20101210_magyar_nemesi_csalad_sarja_volt_a_csehszlovak_rajk?print=1. Navštívené 15. septembra 2012.

[29]Pozri Mulík, P.: Vladimír Clementis a štátna cirkevná politika na Slovensku. In Vladimír Clementis 1902 – 1952 Zborník príspevkov z konferencie 28. 5. 2002 v Bratislave, s. 67 – 75.

[30]Pozri Jancura, V.: A súdruh sa stal súdruhovi vlkom. Pravda. 1. marca 2011. Prístupné na http://spravy.pravda.sk/a-sudruh-sa-stal-sudruhovi-vlkom-dox-/sk_domace.asp?c=A110228_215626_sk_domace_p58#ixzz25dTGXEiC. Navštívené 16. septembra 2012.

Zoznam použitej literatúry

Bernáth, V.: Spomienky na Vladimíra Clementisa. Bratislava: T.R.I. Médium, 2002

Clementis, V.: Medzi nami a Maďarmi. Poučme sa z histórie. Bratislava: Eko-konzult, 2008

Clementis, V.: Nedokončená kronika (úvod napísal L. Novomeský, edične pripravil a doslov napísal Š. Drug) 2.vyd., Bratislava: Tatran, 1989

Clementis, V.: O kultúre a umení (zostavila, štúdiu napísala a poznámky spracovala Z. Holotíková). Bratislava: Tatran, 1977

Clementis, V.: O sebe a o Slovensku (zost. Š. Drug) Nadácia L. Novomeského 1997

Clementis, V.: „Panslavizmus“ kedysi a teraz. Londýn: Československý výbor pre slovanskú vzájomnost', 1943

Clementis, V: Slováci a Slovanstvo. Londýn: Československý výbor pre slovanskú vzájemnost, 1943

Clementis, V.: Usmerňované Slovensko. Londýn: Čechoslovák, 1942

Clementis, V.: Vzduch našich čias články, state, prejavy, polemiky (úvod napísal L. Novomeský, zostavila Z. Holotíková). Zv. 1 – 2. Bratislava: VPL, 1967

Clementis, V. – Clementisová. L.: Listy z väzenia (úvod napísal L. Novomeský) Bratislava: Tatran, 1968

Čierny, J.: Vladimír Clementis diplomat. Bratislava. Literárne informačné centrum, 1999

Drug, Š.: Dav a davisti. Bratislava: Obzor, 1965

Drug Š.: Vladimír Clementis. Bratislava: Obzor, 1967

Drug, Š.: Vladimír Clementis: politik, ktorý citoval, recitoval a dovolával sa slovenských básnikov Život a dielo v dokumentoch. Martin: Osveta, 1993

Jancura, V.: A súdruh sa stal súdruhovi vlkom. Pravda. 1. marca 2011. Prístupné na http://spravy.pravda.sk/a-sudruh-sa-stal-sudruhovi-vlkom-dox-/sk_domace.asp?c=A110228

_215626_sk_ domace_p58#ixzz25dTGXEiC

Jurík, Ľ.: Smrť ministra. Martin: Matica slovenská, 2011

Kaplan, K.: Zpráva o zavraždění generálního tajemníka. Praha: Mladá fronta, 1992

London, A.: Doznání. Vimperk: Stráž, 1969

Löbl, E.: Svedectvo o procese s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánskym. Bratislava: VPL, 1968

Magyar nemesi család sarja volt a "csehszlovák Rajk". Prístupné na http://mult-kor.hu/20101210_magyar_nemesi_csalad_sarja_volt_a_csehszlovak_rajk?print=1.

Masaryk, J. – Clementis, V.: Československá zahraniční politika. Praha: Ministerstvo informací, 1947

Mičev, S. (zost.): Dofajčievam posledné fajky. Bratislava : Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, 2002

Ondruš, B.: Clementis – osobnosť (aj) pre dnešok. Slovo, 18. 9. 2009. Prístupné na http://www.noveslovo.sk/c/10847/Clementis_–_osobnost__aj__pre_dnesok

Plevza, V.: Davisti v revolučnom hnutí. Bratislava: SVPL, 1965

Plevza, V. – Holotíková, Z.: Vladimír Clementis. 2. dopl. a opr. vyd. Bratislava: Pravda, 1972.  

Shore, M.: On Cosmopolitanism, the Avant-garde, and a lost Innocence of Central Europe. In Gordin, M. D. – Tilley, H. – Prakash, G. (Eds.): Utopia/Dystopia: Conditions of Historical Possibility. Princeton University Press, 2010

Stewart, S.: Výbušnina Operace CIA Splinter Factor : komunistické zločiny a CIA. Bratislava: Eko-konzult, 2001

Vladimír Clementis 1902 – 1952 Zborník príspevkov z konferencie 28. 5. 2002 v Bratislave. Bratislava: Ministerstvo zahraničných vecí SR – Slovenský inštitút medzinárodných vzťahov, 2002

Žaloba proti vedení protistátního spikleneckého centra v čele s Rudolfem Slánským. In Rude právo, 20. listopadu 1952, s. 3 – 6. Prístupné na http://archiv.ucl.cas.cz/index.php?path=RudePravo/1952/11/20/3.png. a nasl.

Autor pôsobí na Fakulte medzinárodných vzťahov, Ekonomická univerzita, Bratislava

Kresba: Vladimír Clementis očami karikaturistu Lea Haasa

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
10. november 2012, 09:11
My sa tu hádame v pod článkom o A.Dubčekovi o legendách a jednu nám tu Ferko Škvrnda popísal presne:
Je to Vladímír Clementis, jeho dielo a jeho život i smrť.
Výstižne, citujem:

"Obrazne vyjadrené ide o ?červenú líniu? v slovenských dejinách, ktorú z 20. storočia nejde vymazať. Dielo i život V. Clementisa sú s touto líniou nerozlučne spojené."

Ak chce slovenská spoločnosť byť pospolitou a súdržnou, musí zniesť a uznať medzi sebou ako legendy A.Hlinku, tak i M.Hodžu, ale aj A.Dubčeka a predovšetkým Vladimíra Clementisa. Inak to nepôjde.

Alebo máme čakať ešte pár storočí ako bratia Česi, kým sa z "kacírskeho kazateľa a ľudového buriča" Jana Husa nestala legenda a hrdá historická osobnosť, ktorou sa Česi pyšnia? A koľko storočí ešte bude treba, aby celá slovenská spoločnosť prijala Vladimíra Clementisa?...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
11. november 2012, 12:40
Veď práve. Treba si všímať všímajúcejšie ako hoci pred pár desaťročiami, či sa tu neobjavujú ďalšie, zaujímavejšie persóny. A ešte žijúce. Neviem, dejiny by zniesli výnimky z pravidiel. Určite. Hoci len z inej profesie a sféry ako politiky. Očakávať silné osobnosti v tomto storočí - v politike - v krajine, ktorá nikdy nebola závislejšia na dianí okolo seba ako dnes... Neviem. Alebo tuším a viem. Ale nechce sa mi mudrovať. Pre mňa pokrok znamená, rovnako pozitívum mediálneho fenoménu, že sa nám otvorili obzory cez pluralizmus práve tak, ako sa nikdy neotvoria ani v neviem-akom politickom systéme, len v jeho symetrii a sebastredne. Čím nepropagujem čiernobiele vlnenie, ani len to stranícke. Hoci je určite úprimnejšie (ako straníckokonkurenčné). Aby sa nám potom nestalo, že si pochováme medzi celebritami komunikatívneho aj odprezentovateľného kapitána hokejovej reprezentácie. Komu česť, tomu česť, avšak niektorým aj sláva. Hoci pre kreatívny, športový pot a poctivú drinu, dokázateľne poctivú robotu s výsledkami, nielen každodenným venovaním sa. Ale píšem to v dobrom. Len si všimnime, čo si na východ od Euroázie uchovávajú civilizácie dlhšie ako tá naša. Máme toľko pokladov okolo seba... Už sa iba uvoľniť, získať odstup cez iných ako my a potom sa vrátiť a znovu pozrieť späť. A nanovo objavovať nevyhnutnými krokmi vpred svet ako umenie. Ale tým nepíšem a nehovorím o "umení", explicitne. Najskôr treba prekvapiť, očariť okolie osobnostne, talentom, charizmou s akcentom - nečachrovať ani s týmito veľkými maličkosťami. A ešte akými podstatnými. Sú predsa konštrukciou sebavedomia nespochybniteľne väčších a životaschopnejších národných, kultúrnych kolektívov. Pokoru nám treba, nie sa obrniť vinou. Pokora nám otvorí krídla. Treba nám myslieť, máme na to rozhodnúť sa a vybrať si. A potom aspoň na niečo bude užitočná myšlienka o štáte ako nočnom strážcovi. Aspoň na niečo. Aspoň metaforicky. Nebarbarsky. Verme (si).

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984