Kríza, štrajky a učitelia

V tridsiatych rokoch minulého storočia, keď kríza vtiahla do našich miest a dedín, nikto ani len netušil, ako dlho potrvá a aké dopady bude mať na život našich predkov. Pred jej pohromou nás neuchránili ani takí politici, ako bol T. G. Masaryk, ani podnikateľská pýcha tých čias – Baťa. Ešte i dnes sa idú mnohým ľuďom prsia roztrhnúť od pýchy pri spomienke na týchto slávnych mužov. O to menej sa však hovorí o 24. októbri 1929, keď ich sláva vrcholila, no práve vtedy vypukla aj veľká hospodárska kríza. Zdá sa mi, že sme nedávali pozor na hodinách vlastivedy a dejepisu, keď nám učitelia rozprávali o tom, čo to kríza je a prečo sa pravidelne opakuje. Inak by sme s takou ľahkosťou nemenili sociálne istoty za sľuby, ktoré nám dávali po novembri 1989 muži vo vyťahaných svetroch. Naleteli sme aj Václavovi Havlovi, keď sa verejne zaprisahal, že okamžite odstúpi, ak počas jeho prezidentovania bude nezamestnanosť. Ako Mojžišovi uverili Židia, aj my sme uverili tomu, že ponovembrová elita nás prevedie cez rieku Jordán do krajiny Kanaán, ktorá oplývala bohatstvom.

Nielen učitelia, ale aj starí ľudia nám rozprávali o tom, čo je to nezamestnanosť, hlad a exekúcia. Mali sme lepšie načúvať, boli by sme na ňu lepšie pripravení. Kríza je totiž jeden veľký a odporný Netvor. Mrzačí a kaličí ľudí, každý deň potrebuje svoje obete a svoju potravu. Aj v týchto časoch ho niečo prebudilo a očucháva si nás už zo všetkých strán a vyberá si svoju korisť. Ekonómovia nám predpovedajú, že v budúcom roku budeme mať pol milióna nezamestnaných. Iba ten, kto je bez práce, by vedel najlepšie popísať, čo znamená  pre neho a celú jeho rodinu stav tejto núdze. Ešte nám síce neskučia črevá od hladu, ale už teraz sme iba krôčik od toho, aby si niektorí ľudia nemuseli natierať chleba iba horčicou ako za starých krízových čias. Keď počúvam, ako nám denne pribúdajú na úradoch práce stovky a tisíce ľudí, nemám z toho dobrý pocit. Pripomína mi to spomienky starých ľudí, ktorí sa dennodenne modlili, aby si našli prácu. Vláčili po uliciach miest a dedín škaredé figuríny vypchané slamou, na ktorých viseli tabuľky s nápisom Kríza. Potom ich verejne topili alebo spaľovali. Veľmi dlho trvalo, než sa všetko, ako tak utriaslo, no vzápätí na to prišla vojna. Ďalšie Monštrum, ktoré si vyžadovalo obete a potravu.

Nie sme múdrejší ani šikovnejší, ako boli naši predkovia, snáď len viac slintáme po bohatstve a majetku. Kríza akoby plodila  ďalšie krádeže a podvody. Začína však plodiť aj štrajky... čoraz častejšie sa štrajky stávajú témou dňa. Momentálne je to štrajk učiteľov, ktorý nechcú pristúpiť iba na 5-percentné zvýšenie platov. Neviem, ako sa štrajk skončí, no nemyslím si, že si vybrali správnu dobu pre svoje požiadavky a nemyslím si ani, že je verejnosť nejako nadšená ich štrajkom. Učitelia nás naučili písať i čítať, sme im za to vďační, ale myslím si, že keď sa 20 rokov nič nerobilo s ich stavom, čas krízy im nebude priať. Každý uvažuje krízovo – ak dajú učiteľom, mali by dať aj mne. Ak dajú učiteľom, musia zobrať iným. Na druhej strane nás však všetkých poburuje, keď sa dozvedáme, že niekde učiteľa zmlátili, že napr. v Plaveckom Štvrtku sa učiteľ bojí chodiť do práce, že dokonca už aj starosta sa bojí ísť do školy kvôli agresivite žiakov... V takýchto prípadoch musí štát postupovať razantne, aby boli zdravie a dôstojnosť učiteľa zachované. Ak dokážeme konečne už razantne konať vďaka „farmárskemu zákonu“ proti zlodejom kukurice a kapusty, ešte prísnejší by mal byť zákon na ochranu učiteľa.

Nemyslím si, že  učitelia si vyštrajkujú viac, ako im štát môže v tejto dobe dať. Štrajky a sociálne nepokoje prospejú iba tým, ktorých sme nevolili, alebo tým, ktorí nie sú schopní zložiť funkčnú koalíciu. Ak sa im však predsa len podarí niečo vytrucovať, budú to naši ministri musieť iným zobrať. Je to ako s odpoveďou Arnošta Lustiga na otázku, ako je možné, že on v koncentračnom tábore prežil, keď iných splynovali. Prežil som, lebo miesto mňa z nejakých dôvodov zobrali iného...