Reklama
Reklama

Franco Zeffirelli, tvorca divadla, filmu a opery

Deväťdesiatiny slávneho talianskeho režiséra
Počet zobrazení: 2103

zeffirelli_obálka.jpgDňa 12. februára sa dožil okrúhleho jubilea – deväťdesiatich rokov – slávny taliansky režisér Franco Zeffirelli. Po prvý raz som sa s jeho menom stretol v roku1962, keď anglický Old Vic hosťoval v činohre SND vtedy s už jeho slávnou inscenáciou Shakespearovej hry Romeo a Júlia. Inscenácia medzi divákmi vyvolala nadšenie, no kritik Ján Rozner ju v Kultúrnom živote označil za príliš naturalistickú. Dôsledný realizmus bol poetikou, ktorej zostal Zeffirelli verný po celý svoj život až do dnešných dní. Podľa vzoru „svojho učiteľa“ Luchina Viscontiho pracoval väčšinou s osvedčenými hereckými osobnosťami. V divadle napríklad s Monicou Vitti (v Millerovom Po páde) a Annou Magnani (vo Vergovej Vlčici), vo filme s Richardom Burtonom a Elizabeth Taylorovou (Shakespearovo Skrotenie zlej ženy), Melom Gibsonom (Hamlet) a na operných javiskách s Mariou Callasovou. Na rozdiel od ľavičiara Viscontiho bol však politicky konzervatívcom, čo sa prejavilo aj v jeho filmografii, v ktorej nájdeme niekoľko nábožensky ladených diel (Brat slnko, sestra mesiac, Ježiš Nazaretský), ktoré však umelecky nepatria k jeho vrcholným umeleckým počinom.

zeffirelliJežišN.jpgPo Viscontim zdedil aj záľubu v opere, ktorej sa venoval od roku 1953. Pamätné sú jeho inscenácie Pucciniho Bohémy v milánskej La Scale a Viedenskej štátnej opere (s dirigentom Karajanom), Tosky a Traviaty (v titulnej úlohe s Máriou Callasovou), ktoré sa spolu s inscenáciou Carmen (vo Viedni s Jelenou Obrazcovou a Placidom Domingom) objavujú dodnes v rôznych mutáciách na rôznych operných javiskách.

Keďže sa spočiatku venoval aj divadelnej scénografii, viaceré jeho inscenácie sa dajú chápať ako autorské, lebo okrem réžie v nich bol činný ako scénograf a kostýmový výtvarník. V mnohých inscenáciách i filmoch venoval enormnú pozornosť práve týmto výtvarným zložkám a dokázal tak zázračne evokovať prostredie a dobu, v ktorých sa príbehy odohrávali.

V kontexte moderných réžií dnes mnohí pokladajú jeho režijný štýl za prekonaný, čo však nijako neoslabuje jeho význam v dejinách opernej réžie.

K propagácii opery Zeffirelli prispel aj tým, že viaceré operné opusy preniesol na filmové plátno (Mascagniho Sedliacka česť a Leoncavallovi Komedianti, Verdiho Otello a Traviata). Pred pár rokmi som videl v Ríme predstavenie Pucciniho Tosky, ktorú režíroval parafrázujúc svoju réžiu z londýnskej Covent Garden (s Callasovou) a po prvom dejstve – keď sa opierajúc o paličku objavil pred oponou –  publikum mu pripravilo nadšené ovácie. Svojím najväčším láskam – Viscontimu a Callasovej sa venoval aj vo filmových dokumentoch (Život a doba Luchina Viscontiho, Callas Forever).

zeffirelliR+J.jpgZ filmového dokumentu, ktorý svojho času vysielala česká televízia, sme sa mohli dozvedieť, že sa chcel vyhnúť ponuke režírovať Romea a Júliu na shakespearových hrách v Stratforde (1961), a preto si ako podmienku stanovil pozvanie od britskej kráľovnej. Keď ho dostal, už nebolo úniku a jeho inscenácia žala úspechy nielen v divadlách, ale neskôr (1968) ju premenil na filmový príbeh. Práve tento jeho film považujem za vrchol jeho filmových réžií.

V päťdesiatych rokov na filmovom festivale v Benátkach získala ocenenie takisto filmová verzia Shakespearovej tragédie o veronských milencoch nakrútená neorealistom a neskôr dokumentaristom Renatom Castellanim. Zeffirelliho poňatie je však oveľa modernejšie. Boje medzi Montekmi a Capuletovcami v ňom nie sú uhladené elegantné súboje dvoch znepriatelených rodov, ale pouličné bitky mladých šarvancov, ktorí namiesto rytierskych pravidiel boja sa skôr hrajú na vojnu. Rovnako sviežo naivne detsky pôsobila láska v podaní mladučkých predstaviteľov Leonarda Whitinga a Olivie Husseyovej sprevádzaná podmanivou melódiou velikána talianskej filmovej hudby Nina Rotu. Naopak jeho film venovaný vlastnému detstvu v poslednej fáze jeho tvorby (Čaj s Mussolinim, 1999) popri krásnych záberoch milovanej Florencie pôsobí dosť naivne a zachraňujú ho skôr herecké výkony a hudba Ennia Moriconeho.

Umelecký prínos  filmové, divadelného a operného režiséra ocenili v roku 2002 Donatellovým Davidom, je jediným Talianom vlastniacim titul sira za propagáciu anglického divadla vo svete a držiteľom mnohých ďalších ocenení. Ešte aj dnes – v roku osláv dve storočnice narodenia Giuseppe Verdiho pod viacerými opernými inscenáciami nájdeme na poste režiséra napísané meno Franco Zeffirelli.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama