Ekonomika – problém netkvie v raste

Vo štvrtok sme sa dozvedeli nové čísla o raste ekonomiky v EÚ a v Eurozóne. Ekonomika v poslednom kvartáli ako aj za celý rok mierne poklesla. Údaje o raste sú najhoršie za posledné roky od začiatku krízy v roku 2008. Ekonómovia bijú na poplach. Eurokomisár pre hospodárske a menové záležitosti Olli Rehn vyzýva k investíciám do vzdelania a infraštruktúry. Tie majú zabezpečiť rast ekonomiky. Rast potrebujeme, lebo skolabujeme. Zdá sa, že pre elity a väčšinu ľudstva sa rast ekonomiky stal v posledných dekádach jediným cieľom ľudstva. Akoby sme vedeli, kam smerujeme, kam máme rásť? Ako má vypadať konečná podoba na konci rastu? Rast je asi nekonečný? Ale kam ľudstvo vlastne kráča a smeruje? Koľko majetku a tovarov máme mať na dosah? Sto? Tristo? Pod závojom  ekonomického rastu sme vtiahnutí do ideológie neustáleho pochodu, maršu. Tento nový pochod nahradil staré pochody náboženské a vojenské. Musíme pochodovať vpred, inej cesty niet. Ľudstvo by sa asi zrútilo. Alebo by sme museli hovoriť o spravodlivosti, najmä sociálnej? A o to nie je záujem.

O ekonomickom raste aj na stranách Slova som už písal viackrát a možno sa budem opakovať, ale trend sa stále nemení a preto písať o jadre problému treba znovu.

Čo vlastne ekonomický rast je? Vychádzajme z bodu nula, kedy človek má na akumulovaný určitý majetok – oblečenie, byt/dom, chladničku, bicykel, auto, PC, knihy, telefón, televízor atď. Rast znamená to, že bude zvyšovať počet tovarov, ktoré potrebuje k životu. Niektoré sa opotrebovávajú a treba ich nahrádzať. Napríklad potraviny musíme dopĺňať každý deň. Ekonomický rast znamená rýchlejšiu obnovu našich statkov, nárast ich počtu a obohatenie sa o nové statky.

Od konca: Niekedy sme PC alebo mobilný telefón nemali, teraz áno. Potrebujeme každé dva roky nové? Nie, ale cielená reklama a marketing nás presvedčujú, že áno, lebo inak budeme nemoderní a zmeškáme  zázračné dobrodružstvá a nepoznané zmyslové možnosti prežitia života... V týchto produktoch je zakomponovaný cez investície do vzdelania toľko vyzdvihovaný, jediný záchranca rastu – technický pokrok. Ale nedá sa vzdelanie a technický pokrok využiť  v iných oblastiach a v iných produktoch prospešnejších pre ľudí a ľudstvo?

Nárast statkov: Nestačí nám jedno auto, potrebujeme tri? Potrebujeme napr. burger, elektrický mixér a pod.? Potrebujeme tri telefóny? Pokiaľ budete revoltovať (nekupovať), podkopávate ekonomický rast.

Obnova: Potrebujete si kúpiť nohavice každé dva roky alebo každých päť? Asi nie, ale „investori“ a obchodníci to zabezpečili výborne: vyrábajú a predávajú ošatenie z tenších a nekvalitnejších látok a tak treba  meniť rýchlejšie. Ekonomika rastie.

Žijeme v omyle, ktorý spočíva v tvrdení či skôr v presvedčení, že vyspelé ekonomiky dosahujú nízke tempá rastu HDP, teda okolo 1–2%. Lenže predpokladanú a očakávané vyššie tempá ekonomického rastu – nad 3%, považované za štandardné, sú odvodené z obdobia po II. svetovej vojne, spojené s obnovou ekonomiky – totálne zničenej, s nízkou akumuláciou majetku. Majetok bolo treba obnovovať a ekonomika rástla. Obdobne je to pri  menej vyvinutých, chudobnejších ekonomikách, ktoré dobiehajú bohatšie z okolitých regiónov, čo je prípad Slovenska. Ich tempá rastu sú vyššie – vyrovnávanie hladiny.

Dáta o ekonomickom raste v minulých storočiach ukazujú, že ekonomiky rástli štandardne okolo 1% ročne, okrem povojnového obdobia. Našťastie vojny už v našom regióne nemáme, i keď ekonomický rast by bol vyšší... Malé katastrofy podporujúce ekonomický rast ale stále áno: búrka strhne strechu a rozbije okná, povodeň zničí most, mráz zničí vozovku (investície do infraštruktúry) či proste dostaneme veľký defekt, musíme si kúpiť nové pneumatiky a pod. 

Určite vás napadne námietka, z čoho financovať ekonomický rast. V minulosti platilo pravidlo, že investície sa rovnajú úsporám v národnom hospodárstve. Pretože ekonomika vo vyspelých krajinách narazila v 90. rokoch na hore popísanú stenu ďalšieho rastu, začali sa (pretože báječný pochod vpred musí pokračovať, vidina nesmie zmiznúť) na urýchlenie spotreby domácnosti používať úspory domácnosti cez rôzne úvery až nakoniec ľudia si vyčerpali všetky úspory a vykazujú bankroty. Podniky na financovanie investícií prestali vytvárať rezervy a akýkoľvek krátkodobý výkyv odbytu ich pošle do bankrotu (najprv, samozrejme, prepustia zamestnancov). Ekonomiky žijú od 90. rokov v bubline (v roku 2008 naoko spadla) financovanej cez míňanie úspor, prelievaní finančného kapitálu z jednej krajiny do druhej (niekedy nato niektoré pekne doplatili), kvantitatívne uvoľňovanie peňazí, rôzne pochybné zmenky ako sú/boli CDS (na špekulácie proti dlhom krajín), CDO (hypotéky), rôzne vzájomné úvery na straty a rôzne pákové efekty umožňujúce  kasínové špekulácie na finančných trhoch. Ono investori, ktorí si „poctivo zarobili svoje peniaze“, ich musia niekde minúť, nie? Čo budú platiť dane? Či hádam budú zamestnancom vyplácať vyššie mzdy?

Aké riešenia existujú? V prvom rade treba spomaliť. Uvedomiť si, že rast okolo 1% je normálny a nerobiť u každého malého poklesu katastrofu. V druhom rade treba začať opätovne prerozdeľovať vo vyššej miere peniaze v spoločnosti – zvýšiť dane, zakázať daňové raje, platiť dane v krajine realizácie výrobných a obchodných operácií, zvýšiť zamestnanosť cez verejný sektor. Tým sa mnoho ekonomických aktivít môže čiastočne financovať zo spoločných zdrojov a vyhnúť sa tak sekere okamžitého bankrotu. Zvýšenie zamestnanosti napomôže vyššie spotrebu a následne výrobu. Problém malej priemyselnej výroby v Európe a v USA na úkor výroby v Číne a takmer dovozu všetkých priemyselných spotrebných tovarov z Číny alebo juhovýchodnej Ázie sa strednodobo bude stierať. V Ázii budú postupne rásť mzdy (náklady na prácu) a cena kapitálu pôjde dole. Mzdy medzi regiónmi sa postupne budú vyrovnávať. Za úvahu stojí priama podpora domácej výroby (textil, odevy, potraviny) či už dotáciami alebo clami. Ekonomickej slobode to nepomôže, ale zamestnanosti áno. Cieľom by sa v budúcom období mala stať na úkor ekonomického rastu plná zamestnanosť. Načo je ľuďom rast, keď sa musia strachovať o prácu a mzdy klesajú? Samozrejme aj pri mzdách, a rovnako tak aj pri ziskoch, by sme mali zabudnúť na neustály rast a prispôsobiť myslenie ich kolísaniu okolo 1%. Taktiež by sme mali prestať pozerať na jednotlivé ľudské aktivity iba cez okuliare ekonomiky/zisku a straty (celkom to nejde a čiastočne je to úplne nevyhnutné). To si vyžaduje zmenu myslenia.

Foto: carlos a. martinez/Creative Commons