Na skok v Paríži – múzeum, pinakotéka a opera

Počet zobrazení: 3710

zimná záhrada.JPGZimná záhrada v Múzeu Jacquemart-André.

Kedykoľvek navštívite mesto nad Seinou, vždy máte priehrštie možností uspokojiť tu vaše kultúrne potreby návštevou múzeí, galérií alebo divadiel. Pri mojom najnovšom, tentoraz krátkom pobyte som si pozrel vo verejnosti nie príliš známe Múzeum Jacquemart-André, opäť som zašiel do parížskej pinakotéky a napokon som strávil večer v Theatre des Champs Elyseés.

Prvé zo spomínaných múzeí sídli v súkromnom dome, ktorý patril zberateľom umenia Nelie Jacquemartovej a Édouardovi André. Obaja boli predovšetkým veľkými obdivovateľmi talianskeho (najmä benátskeho) umenia, ale precestovali aj Orient. Nelie, ktorá bola aj maliarkou (o čom svedčia v múzeu jej autoportét a portrét jej manžela) sa rozhodla po ich smrti (1912) darovať zbierku Institutu France. Múzeum teda oslavovalo svoju storočnicu. V prvých sálach nájdeme najmä obrazy francúzskych rokokových maliarov (Fragonard, Boucher) a niekoľko gobelínov, no najbohatšia je časť prezentujúca talianske umenie. Tu nájdeme obrazy Boticelliho, Perugina, Signorelliho Mantegnu, Belliniho i rannorenesančný obraz Paola Ucella, ktorý by sa dobre vynímal aj medzi autormi 20. storočia. Talianom konkurujú Rembrand, Van Dyck, Franz Hals a pri schodisku, ktoré vedie z nádhernej zimnej záhrady do hudobnej siene, zaujme nádherná freska Tiepola. Sochárov v zbierke reprezentujú Donatello, Luca a Andrea della Robbia i Berniniho busta pápeža Gregora XIII. Vo vitrínach zasa môžeme obdivovať ukážky keramiky a v súkromnom byte niekdajších majiteľov nás zaujme dobový nábytok.

V parížskej pinakotéke neďaleko Madeleine tentoraz ponúkali zaujímavú výstavu Vincenta van Gogha a jeho japonského inšpirátora Hiroshigeho (tvoriaceho v rokoch 1834 – 1866), z ktorého námetov van Gogh čerpal. Väčšina obrazov dnes v širších vrstvách vari najpopulárnejšieho maliara konca 19. storočia pochádza z rokov 1888 – 1890 (niektoré z nich znázorňujú sanatórium, v ktorom sa liečil) a ako kontrast k nim zopár malieb z prvej polovice 80. rokov namaľovaných ešte skôr v tradíciách flámskej maliarskej školy. Atraktivitu výstavy (exponáty boli privezené predovšetkým z Holandska) zvyšuje fakt, že s jedinou výnimkou nejde o najznámejšie diela dnes prezentované verejnosti v podobe plagátov či nachádzajúce sa v knižných publikáciách venovaných autorovi alebo impresionistom.

opera.JPGV Thetre des Champs Elyseés.

Neďaleko od najznámejšieho parížskeho bulváru stojí secesná budova (s neoklasicistickou fasádou) Theatre des Champs Elyseés. Aj tá oslavuje v tomto roku 100. výročie svojej existencie. Na stavbe prvej divadelnej budovy zo železobetónu sa podieľali architekt Auguste Perret a o vnútornú výzdobu sa zaslúžili predovšetkých príslušníci maliarskeho hnutia Nabis Edouard Vuillard (výjavy z Moliérovho Zdravého nemocného v činohernej sále) a Maurice Denis (História hudby v kupole hlavnej sály), pokiaľ ide o výzdobu sochársku Rodinov žiak Antoine Bourdelle. Operná resp. hudobná sála (pretože slúži ako hlavná sála mesta pre koncerty vážnej hudby) má kapacitu 1 900 sedadiel a svoj krst prežila 23. marca 1913 uvedením Stravinského baletu Vták Ohnivák. Prvý koncert sa v nej uskutočnil potom 2. apríla, na ktorom dirigovali svoje skladby velikáni francúzskej hudby Camille Saint Saens, Vincent D´Idny, Paul Dukas, Emanuel Chabrier a Claude Debussy. V roku 1925 v nej uvádzala svoju Revue negre slávna tanečnica Josephine Bakerová. Zlatým vekom činohernej sály boli roky 1924 – 1928, kedy šéfom činohry bol avantgardista Gaston Baty. Dnes je divadlo skôr komplexom sál s minimom vlastných umeleckých pracovníkov (napr. operný zbor), zato tu vystupujú najlepšie francúzske i zahraničné orchestre (v tejto sezóne Viedenskí filharmonici, Stadtkapelle Dresden, Petrohradská filharmónia), kuriozitou opernej prevádzky je fakt, že väčšina opier sa uvádza len v koncertantnom predvedení.

Mne sa pošťastilo vidieť scénické uvedenie Donizettiho opery Favoritka, a to dokonca v málo hrávanom francúzskom originále, ktorý skladateľ neskôr prerobil na taliansku verziu. Presvedčil som sa, že sála má ozaj skvelú akustiku, vynikajúci výkon podal National orchestre de France s talianskym dirigentom Paolom Arrivabenim. Kvarteto sólistov o nič nezaostávalo za speváckou úrovňou predstavení, ktoré som v minulosti počul v Opera Bastille čiže Francúzskej národnej opere. Menej vydarene pôsobila réžia a scénografia inscenácie, aj keď záverečné, dnes také módne „vybučanie“ tvorcov javiskovej podoby diela podľa mňa bolo priveľmi prísne. Preto budúcim návštevníkom Paríža zaujímajúcim sa o vážnu hudbu respektíve operu vrelo odporúčam aj návštevu tejto inštuitúcie, pričom si môžu vyberať vstupenky v širokej ponuke od 140 do 6 eur.

Predsa však návšteva Paríža je oveľa pôsobivejšia v jarných mesiacoch, kedy umelecké zážitky možno kombinovať s prechádzkami pozdĺž Seiny, v Boulognskom lesíku alebo po uličkách Montmartru.

Foto: Vladimír Blaho            

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984