Ako by vyzeral neoliberálny raj?

Pri surfovaní po internete človek naďabí na všeličo, a tak sa mi nedávno dostal do pozornosti v zásade zvrhlý, ale veľmi poučný blog jedného neoliberálneho aktivistu. Vďaka nemu som dokázal nahliadnuť  do „hlubin neoliberální duše“. Mňa už len tak niečo neprekvapí, keďže  štúdium politickej patológie je môj koníček, ale prečítať si v koncentrovanej podobe, o čom snívajú naši extrémistickí neoliberálni „priatelia“ vždy pobaví.  

Musím zdôrazniť, že ten blog nenapísala žiadna ikona tohto hnutia, žiaden Roman Joch, aj keď ten je skôr nekonzervatívec a ekonomickým témam sa zväčša nevenuje, ani guru českých neoliberálov Miroslav Ševčík. Spomínaní páni totiž chcú, aby ich aspoň niekto bral vážne. A aj keď sem tam utrúsia nejakú pochabosť, napríklad, že Tea Party  nie sú extrémisti, svoje najtajnejšie túžby si zväčša nechávajú pre seba a prezentujú sa nimi pri dôverných rozhovoroch vo svojich uzavretých komunitách. Iná vec sú „bezmenní“ blogeri, ktorí svoje atavizmy hrdo prezentujú aj na verejnosti. Tak si poďme predstaviť, ako by teda vyzeral taký neoliberálny raj.

Naši neoliberálni „priatelia“ vychádzajú zo zaujímavého predpokladu. Volebné právo by mali mať len tí, ktorí vytvárajú hodnoty a platia dane. Z toho potom pre nich logicky vyplýva, že napríklad nezamestnaným by mali automaticky vziať volebné právo. Tým sa to, samozrejme, nekončí. Volebné právo by nemali mať ani tí, ktorí žijú z daní tých, ktorí ich platia. De facto teda celá štátna správa, vojaci, policajti, úradníci, ale aj učitelia. Právo rozhodovať o spoločnosti majú mať v budúcnosti len tí, ktorí vytvárajú hodnoty, rozumej podnikatelia. Len tí potom môžu rozhodnúť, koľko a komu sa z ich „ťažko zarobených peňazí“ môže formou daní prerozdeliť. Takýto zvrhlý spôsob myslenia sa bežnému človekovi môže zdať absurdným, ale v istých komunitách je to, takpovediac, myšlienkový mainstream.

Dnes si už možno nikto nepamätá, ale istá obskúrna mikrostranička OKS, keď ešte kandidovala sama (nie na chrbte Mostu – Híd), mala podobné „nápady“ priamo v programe. Napríklad chcela (výhľadovo) celkom zrušiť dane z príjmu s tým, že výdajová zložka rozpočtu by sa radikálne osekala a platili by sa iba nepriame dane, DPH, spotrebné dane a pod. Tento hrubo populistický a vo svojej podstate absurdný návrh síce veľkú podporu nepobral, ale už skutočnosť, že niekto považuje platenie daní z príjmu ako anomáliu, stojí za zamyslenie. Podobne OKS napríklad striktne odmietala  angažovanosť štátu pri výstavbe diaľnic. Tie mali vybudovať len súkromné firmy s tým, že za ich prevádzku by potom vyberali mýto. 

Vráťme sa však k politickým názorom našich neoliberálnych extrémistov. Vychádzajú zo zvrhlého predpokladu, že jediné hodnoty, ktoré sa v spoločnosti tvoria, sú tie, ktoré produkujú podnikatelia. Práca nevýrobného sektora, teda učiteľov, lekárov či policajtov nie je taká hodnotná, naopak, nevýrobný sektor je práve ten parazit, ktorý vyciciava zlý štát, ktorý ich oberá o ich „ťažko“ zarobené peniaze. Je jasné, že ľudia, ktorí sú absolútne jednostranne hodnotovo materiálne založení, nepochopia, že nie všetky hodnoty sú materiálne, a že nie všetko musí mať ekvivalent vyjadriteľný v materiálnych či finančných hodnotách. Problém je, že vďaka neutíchajúcej neoliberálnej demagógii sa mnohým ľuďom podarilo vsugerovať, že štát je akýsi anonymný podliak, ktorý ich pravidelne oberá o ich ťažko zarobené peniaze a že s tým treba niečo robiť.

A tu vyvstáva to, čomu sa v mnohých intelektuálnych debatách hovorí ako o hrozbe nového fašizmu. Ten nemá byť nejakou mechanickou reinkarnáciou toho, čo sa udialo v Európe v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Jeho základy začínajú klíčiť v debatách, že všetci ľudia si nemajú byť politicky rovní, ale tí, ktorí vytvárajú hodnoty (často aj a možno v prevažnej miere vykorisťovaním druhých), by mali mať práva väčšie či dokonca absolútne. Ak by takýto názor prevážil, bol by to koniec demokratickej éry, ako ju dnes poznáme a začiatok novej totality, ktorá by možno bola ešte oveľa horšia, ako tie ktoré, sme prežili v dvadsiatom storočí.

(Komentár vyšiel aj v SNN 6/2013)