Čo je pravda, a čo nie?

Ak sú hlasy niektorých katolíckych kňazov o nevyhnutnosti novej evanjelizácie a zlepšení pomerov v cirkvi úprimné, možno už ozaj prichádza čas prehodnotiť aj pramene. Myslí sa tým, pravdaže, Písmo,  Nový zákon aj Starý zákon, súhrnne Biblia. V Knihe kníh sa totiž falzifikuje mnohé, no najmä základný fakt, že v Starom zákone ide o príbeh Hebrejov a v Novom zákone kresťanov. Nie je to pravda. Mnohé biblické príbehy sú oveľa staršie, lebo majú korene v už starodávnej Mezopotámii, u Sumerov, Akkádov, Asýrčanov či Babyločanov, ktorí nijako  nemohli kopírovať starozákonné židovské či kresťanské príbehy, lebo židovské kmene a neskôr novozákonní kresťania na svetlo sveta ešte iba mali prísť. Čo teda je pravda, a čo nie?

Odpoveď nájdeme v knihe, ktorú pod nadpisom Chcel by byť BOH kresťanom?, ponúka čitateľom známy slovenský novinár Jozef Krško. A hoci ide o prácu, ktorú pokojne možno zaradiť do poradia a zostavy  tých, čo kritizujú Bibliu, treba hneď na úvod povedať, že Krškovi nejde o lacnú ani tendenčnú, ale o dôkladnú a výnimočne podloženú kritiku. Pretože ide o prácu vskutku vedeckú, výskumnú, opierajúcu sa o hlboké poznatky a rozsiahlu literatúru, no najmä o bytostne bádateľský a široký literárny talent autora, a to všetko doplnené rozsiahlym poznámkovým aparátom. Ide o knihu, ktorej nechýba originalita ani autentickosť, no a po formálnej stránke ani vynaliezavá grafická a typografická podoba.

Po Krškovej knihe by teda mali siahnuť aj (katolícki?) kňazi, pretože nová evanjelizácia, ak je mienená vážne, mala by sa oboznámiť aj s novými (alebo ignorovanými?) poznatkami o prameňoch. Krško ich ponúka.

Ešte skôr ako sa sústredíme na niektoré vybrané fakty z Krškovej knihy, najmä pasáží z Nového zákona, ktorý nepresne a nepodložene pojednáva najmä o vzniku kresťanstva, živote Ježiša Krista a jeho rodiny vrátane svätých, treba sa vari trochu dotknúť aj Starého zákona, ktorý je v mnohom rovnako nepresný a nepodložený. No aspoň vykresľuje povahu tvorcu všetkého dobrého i zlého, teda Boha, Všemohúceho, Hospodina, a to, božemôj, v podobe, akú by si veru nezaslúžil žiaden egocentrický, nenávistný, primitívny, žiarlivý či hysterický obyčajný smrteľník, cholerik, zato Pán, ktorý vie všetko, ba aj viac – áno? Nielenže vyvoleným kmeňom izraelským pomáhal vraždiť konkurenčné kmene, vrhal na ne kamene, choroby, a tak, ale nabádal, ako o.i. uvádza z biblických prameňov Krško, aj k vyvražďovaniu tých vlastných z vyvoleného národa (aj vlastnej rodiny, detí), ktorí by sa obrátili k iným bohom, nech by ich našiel v ktoromkoľvek príbytku hebrejských biblických osád: „...musíš pobiť obyvateľov toho mesta ostrím meča, a ostrím meča vykonať kliatbu na ňom i na všetkom, čo je v ňom, ešte i na jeho dobytku.“  A inde o postoji k človeku, ktorý by chcel vzývať iného boha a nabádal k tomu aj ďalších: „...nemaj s ním súcit, ani ho nekry, ale musíš ho zabiť. Tvoja ruka nech prvá dopadne naň, aby ho usmrtila, a potom ruky všetkého ľudu. Ukameňuj ho až na smrť, lebo ťa chcel zviesť od Hospodina, tvojho Boha, ktorý ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva. Keď sa to dopočuje celý Izrael, bude sa báť a nebude páchať viac takého zlo v tvojom prostredí.“

Inými slovami, Boh si uvedomuje, že viera človeka v neho musí prameniť zo strachu o život a z božieho hnevu, a nie, (nebodaj?) z úcty a vďaky jeho vyznávačov za konanie, dobrodenie, morálku či zodpovednosť Všemohúceho aj za dielo, ktoré vytvoril na svoj obraz – za človeka! Boh teda (aspoň podľa legiend) nie je žiadna veľká a silná osobnosť s vysokou morálkou, ale skôr nízky a surový pomstiteľ, tyran. Prečo by inak musela byť láska k Bohu vykúpená krvou?

Božemôj, to už bol (je?) Boh. Ten biblický. Božemôj, v čejže tupej hlave mohla vyklíčiť až takáto  podoba Stvoriteľa (všetkého), krutého Všemohúceho, Boha jediného? Verte alebo nie, vážení čitatelia, uvažoval o tom aj vari najväčší mozog všetkých čias – Albert Einstein: „Slovo Boh pre mňa neznamená nič viac ako výraz a produkt ľudskej slabosti, Biblia je zbierka ctihodných, ale napriek tomu primitívnych legiend, ktoré sú pekne detinské. Žiaden výklad, nech je akýkoľvek, to nezmení.“ Iný fyzik, tiež geniálny mozog, Stephen Hawking, zasa tvrdí: „Ak by mal vesmír začiatok, mohli by sme sa domnievať, že bol vytvorený stvoriteľom. Keďže však vesmír je celý uzavretý sám do seba, nemá žiadnu hranicu, žiaden okraj, tak nemá ani začiatok, ani koniec. Kde bol potom priestor pre nejakého stvoriteľa?“

Nie je náhoda, že Jozef Krško zaradil tieto citáty ešte pred úvod svojej knihy. Vari aby hneď bolo jasné, čo si myslia o Bohu fyzici, ktorí väčšinou vnímajú svet ako Univerzum, a ak už sa zaoberajú témou Boh, tak Boh je to pre nich práve ono – Univerzum. Vesmír riadený fyzikou. Tento rozdiel odlišuje aj dve antagonistické viery: náboženskú a ateistická. Napríklad ateisti v Boha neveria – veria, že nie je. A napríklad kresťania v Boha veria – veria, že je. Otázkou ostáva, prečo by ľudia mali byť kŕmení akože božími biblickými slovami, ak je jasné, že všetky tie príbehy a božie pravdy skrsli v hlavách primitívnych pastierov kedysi dávno, na počiatku vekov – pri ohni?

Čo teda je (môže byť) pravda, a čo nie? Krško vo svojej knihe ponúka mnohé na zamyslenie. Najmä na mnohé tie biblické neuveriteľné zázraky, na ktoré veriaci dodnes neodpovedia nič racionálne, iba ak fľochnú – taká bola (je?) božia vôľa, a tak to musí byť... Nuž, čo už, ak aj pápež, námestník Pána na Petrovom stolci v Ríme, ktorý sa už z vyplývajúceho postavenia v otázkach viery nemýli, tak ako Benedikt XVI., keď koncom roka 2009, teda v súčasnosti, povie, citujúc v súvislosti s rodinou a postavením ženy v nej – Písmo sväté: „Boh vytvoril ženu z Adamovho rebra a nie napríklad z jeho hlavy, takže nemá byť dominantná.“ Čiže žena má byť v rodine podriadená mužovi, vyplýva zo slov pápeža, čo má byť pre kresťanov určujúce, lebo Boh to tak chce. No natíska sa otázka, čo už len kňaz žijúci v celibáte môže vedieť o postavení ženy v rodine... Hoci, isteže, musíme uznať, že už na základe spovedného tajomstva je katolícka cirkev najlepšie informovanou spravodajskou organizáciou na svete. Nuž, čo už...

Vráťme sa však opäť k prameňom, hoci iba k niektorým, pravdaže, ako ich vo svojej knihe v súvislosti s činnosťou Ježiša Nazaretského, uvádza Jozef Krško, a to so snahou Krista (spasiteľa) vybudovať Božie kráľovstvo, ako povedal Pilátovi, no akurát majúc na mysli vznik židovského kráľovstva, a to ešte vari za vlády Herodesa Antipasa. Ten popravil prvého vážneho (žido)kresťanského rebela, svätého Jána Krstiteľa, toho zbožného muža, čo v Jordáne pokrstil aj Ježiša Nazaretského a dvanástich apoštolov, no najmä uviedol do rebélie izraelský národ, nespokojný s porobou. Antipas videl Jána ako oveľa nebezpečnejšieho než Ježiša, preto Krstiteľa, potomka Áronovho rodu, rýchlo zavraždil. No pomýlil sa. Kristus, potomok Dávidovho kráľovského rodu, bol oveľa nebezpečnejší. Prevzal opraty po Jánovi Krstiteľovi a začal, ako podľa prameňov uvádza Krško, „organizovať akúsi ,tieňovú vládu´ budúceho židovského kráľovstva, oných dvanástich učeníkov“, čo vôbec nebol počet náhodný, lebo každý z nich mal vládnuť jednému z dvanástich izraelských kmeňov a utvoriť tak – štátnu integritu? No ešte skôr, ako apoštoli zasadnú na tróny, majú, píše Krško, „šíriť zvesť o blížiacom sa Božom kráľovstve, o tom, že sa končí nadvláda nežidovských národov nad kmeňmi zasľúbenej zeme“. Ježiš teda, ako uvádza Krško, potreboval obsadiť ,tróny´ spoľahlivými ľuďmi. A tak sa zariadil podľa toho: v zostave vyvolených sa ocitli aj štyria Ježišovi bratia – Jakub, Matúš, Júda a Šimon. Čo, isteže, nie je iba prejav rodinkárstva, ale aj rodinného zázraku.

Podľa Písma porodila Ježiša ako Božieho syna Panna Mária, doslova a do písmena panna, nepoškvrnená sexuálnym zážitkom pred počatím a fyzicky ostávajúca pannou aj po pôrode.  Skutočne zázrak. No Boh to tak chcel a ústami archanjela Gabriela oznámil zázrak aj matke Božieho syna – Márii. Otázkou ostáva, čo sa dialo potom? Mária predsa porodila aj spomínaných bratov Ježiša Krista, a tí neboli boží synovia, ale obyčajní smrteľníci. Ako ich Panna Mária porodila? Opäť ako panna? A kto bol ich otcom, keď sa Jozef, vlastne Kristov adoptívny otec, akosi vytratil z Písma, zmizol, ale – deti sa rodili... Krško vysvetľuje túto záhadu v poznáme číslo 33 (zaujímavé, Kristus zomrel na kríži, keď mal 33 rokov) na okraji stránky číslo 29. „Učenci prišli s teóriou, že Jozef, ktorý sa oženil s Máriou, Ježišovou matkou, a ktorý si adoptoval Krista, nedlho potom zomrel. Napovedajú tomu viaceré biblické texty (ale aj mlčanie o Jozefovi). Zo známych textov vedci ďalej usudzujú (berúc do úvahy, že podľa Tóry bol najstarší neženatý brat povinný oženiť sa s vdovou po bratovi a splodiť s ňou potomka, aby rodová línia pokračovala), že tretí muž Máriinho života bol Jozefov brat Kleofáš.“ O Márii ako panne tým vzniká pochybnosť, čo napokon nie je nič nové, veď napríklad luteráni dodnes neveria v nepoškvrnenosť Panny Márie, a to ide o kresťanskú cirkev. Vysvetlenie Krško ponúka už o tri poznámky ďalej, odcitujme teda aspoň prvú vetu z nej, a to o časovej súvislosti vzniku mariánskej legendy a jej zaradenia do prvých podôb Písma: „Dogma o panenstve vznikla podstatne neskôr.“

A je to tu: pôvodné pramene boli otrávené... Tak ako boli otrávené nepravdami aj určujúce legendy Biblie, napríklad tie v Pentateuchu, piatich (vraj) Mojžišových knihách (Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri a Deuteronomium), židovskej Tóre, kde sa nachádzajú určujúce mýty o raji, o Adamovom rebre, o potope, o vyvolenom národe, atď., a to ako sväté pravdy zo života a histórie Hebrejov, hoci išlo o mýty prinajmenšom starých Sumerov či iných národov Mezopotámie, ktorým však ako svojmu vlastnému biblickému prameňu veria aj kresťania, čo je na zamyslenie. Najmä ak z nich negramotne, hoci ako z božieho slova, čerpá aj pápež, ako sme už uviedli. Nuž, taký je už svet veriacich – veď viera, a to nie iba kresťanská, je založená na základnej poučke: Pochopíš, až keď uveríš... Čiže ak uveríš, že Boh ženu stvoril z Adamovho rebra, pochopíš, že to inak ani nemohlo byť...

Krško uvádza množstvo ďalších omylov a nepresností, prítomných v Písme, a to aj tie, ktoré napísali(?) evanjelisti (Marek, Matúš, Lukáš a Ján). Venuje sa aj nepresnostiam pri opise vzniku kresťanstva, čo sa pripisuje Pavlovi z Tarzu, mužovi z oblasti dnešného Turecka, ktorý sa s Kristom azda aj kvôli vzdialenosti nemohol a ani nikdy nestretol, a možno, ako podľa Krška uvádzajú niektorí starí autori, ani nebol Žid, čo Pavel (Pavol?) vždy popieral. Aj o jeho diele a inej náboženskej literatúre však platí, že skutočnosť upravuje, prispôsobuje cieľu. Faktom ale ostáva, že sa svätému Pavlovi, tomuto samozvanému apoštolovi, podarilo presunúť ťažisko učenia Ježiša zo zeme do neba. A vzniklo kresťanstvo, viera úplne odlišná od tej, ako ju vnímal Kristus. Aby tak Pavol mohol konať, musel najprv získať apoštolský mandát, a tak si vymyslel, človiečik vynachádzavý, historku zjavenia počas cesty do Damasku, keď sa po páde z koňa stal zo Šavela Pavel.

Niekto uveril, niekto nie, no faktom ostáva, že Pavlovi, hoci na sklonku života úplne opustenému, sa na koncile apoštolov v Jeruzaleme roku 50 podarilo presadiť novú, svoju vlastnú koncepciu viery, ktorá naširoko otvorila bránu hromadnému pokresťančovaniu, čo je čosi úplne iné, ako čo ponúkal Ján Krstiteľ, Ježiš, Jakub, Šimon, Júda, Peter a ďalší z Ježišovej družiny, ktorí vlastne nedobehli do cieľa, ale zato svätý Pavol áno. To na jeho základoch, dodáva Krško, staval cisár Konštantín ríšu, ktorá úspešne pretrvala tisícročie a pomerne dobre sa jej darí aj dnes.

No nechajme detaily čitateľovi, nech má sám zážitok z Krškovej knihy Chcel by byť Boh kresťanom? Je v nej obsiahnutá história aj súčasnosť. Je v nej príbeh aj nehodných pápežov, no aj tých hodných, aj príbeh o kresťanstve, o jeho presahu do modernej politiky a eskamotérstve cirkvi svätej, ak išlo o jej politické ciele, o Vatikánskej zmluve a toho jej príbehu, ktorý poškodil Slovensko, tak ako ho poškodili viacerí politici, pre ktorých nič sväté nie je dosť sväté, ak ide o moc, a dá sa na to použiť Boh, cirkev a viera.

Súhrne vyjadrené, ak by sa niekto Boha spýtal, či by nechcel byť kresťanom, isto by odpovedal: „Nie, nechcel!“ Prečo? Aj to, a dosť podrobne, uvádza vo svoje knihe Jozef Krško.  Kto chce vedieť viac, isto si ju prečíta – a neobanuje.