Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Žiť a nechať žiť

Počet zobrazení: 2219

Zidovka.jpgAndrea Coddington, rodáčka z Radošinej, absolventka novinárskej fakulty na Univerzite Komenského v Bratislave, napísala román – reportáž o životných peripetiách Sofie Maniševičovej, rodáčky z východoslovenskej dedinky Porubka pri Sobranciach. Obe rodom zo Slovenska a obe sa stali občiankami USA, Severoameričankami. Autorka asi vydajom a opisovaná splnením svojej detskej túžby, keď sa ako malá dúfala pomocou lopatky prekopať do Ameriky. Do krajiny, o ktorej začala snívať pravdepodobne odvtedy, čo sa dozvedela, kamže to odišla teta Blanka, mladšia sestra jej mamy Simony. (Knihu Židovka vydalo vydavateľstvo Ikar, a.s., Bratislava roku 2010. Strán 240.)

Po dočítaní knihy skrsla mi v hlave otázka, či by táto zručná, umná reportérka dokázala alebo mohla napísať podobnú knihu s názvom napríklad Katolíčka, Luteránka či nejako tak. Odpovedal som si, že asi nie. Napísať by síce mohla, ale nemohlo by to byť to, čo s takým zanietením rozpráva o Sofii Maniševičovej-Fischerovej. Hlavnú príčinu rozdielu, ktorý by bol nevyhnutný, vidím v tom, že kým kresťanské náboženstvá (ale aj iné) sú internacionálne, židovské náboženstvo je národné. Asi nie je na svete veľa takých národov, ktoré by zjednotenie existujúcich (a neraz aj krvavo medzi sebou súperiacich) kmeňov do spoločného celku dosiahli na takom základe ako národ židovský: na základe náboženskom, na základe viery.

Vznik  národov nie je stvoriteľská záležitosť, ale historický proces. A ako taký neprebiehal vždy a všade hladko a bez problémov. Naopak, nejeden sa vyznačoval  krvavými konfliktmi. Utvorenie národného celku predsa znamenalo zmenu oproti tomu, čo predchádzalo – existencia viacerých spoločenstiev, prirodzene menších, ale taká bola skutočnosť. Existovali rodiny, rody, kmene, kniežatstvá, dokonca samostatné štáty, ba aj mestské štáty. História zaznamenala nejeden konflikt aj medzi rodovo, jazykovo, mentálne a kultúrne najbližšími spoločenstvami (môžeme si to overiť na dejinách hociktorého dnes veľkého národa [ale aj menšieho], na území, ktoré nazývame Európou). Takémuto alebo podobnému vývoju sa nevyhol ani národ židovský. Rozdiel je vari iba v tom, že kým o dianí v minulosti európskych národov rozprávajú obyčajné svetské kroniky (v skutočnosti zväčša tiež písané kňazmi či mníchmi, ale neposvätené ako božie slovo), o minulosti židovského národa vydáva svedectvo Písmo Sväté, Božie slovo, Biblia, presnejšie Tóra, takzvané knihy Mojžišove, ďalej kniha Jozuova, kniha Sudcov, knihy Samuelove, knihy Kráľovské a ďalšie. Celkove teda písma kanonizované.

No nielen to, asi ani jeden národ na svete neumiestnil do centra svojho národného diania vyznávaného boha tak, ako to dokázali urobiť tvorcovia židovského svätého písma. Boli to podľa mojej mienky múdri ľudia, ktorí si uvedomili, že najistejšou cestou na prekonávanie medzikmeňovej animozity bude to, keď sa presadí vyznávanie jediného národného boha, a nadovšetko iného, odsudzujúceho bohov vyznávaných okolitými kmeňmi a národmi ako bohov nepravých, neskutočných, falošných. To potom umožní postaviť tohto národného boha v celom rozsahu a v celej hĺbke do služieb spoločných záujmov. Poučenie iste čerpali z priamych skúseností, videli predsa, ako rozbroje medzi kmeňmi škodia každému jednotlivo i všetkým dovedna, poznali to aj z histórie okolitých štátov a ríš. Keď sa už idea jediného boha, toho národného, ujala, mohol nasledovať logický krok – vyhlásiť národ za boží ľud, za vlastníctvo božie.

Dnes sa takéto  veci ťažko píšu, veď predsa bol tu ten blázon Hitler a holokaust a bol tu aj Stalin, ktorý rozpútal trochu iný, ale rovnako krutý a nezmyselný antisemitizmus. A bolo tu už aj pred Stalinom a Hitlerom mnoho protižidovských pogromov. No a teraz, po tých všetkých udalostiach, neuveriteľne krutých, hanebných, nezmyselných, môže akýkoľvek pokus o objasnenie základných príčin nepochybne jestvujúcej izolácie príslušníkov židovského národa, respektíve ľudí praktikujúcich židovské náboženské rituály a svätiacich židovské sviatky, teda každý pokus o hlbšie nazretie do základov „židovstva“, vyvolať obvinenie z antisemitizmu. To si rozhodne neželám a antisemitizmus odmietam. Nielen preto, že jeho podstatou je spravidla protižidovská nenávisť, ale aj preto, že je to hlúposť, pretože, ak aj zostaneme pri rasovom rozlišovaní ľudí na zemeguli, musíme si uvedomiť, že semitskú rasu tvoria nie iba Židia, ale aj  Palestínci  a možno aj ďalšie národy.

Andrea Coddington svojím literárnym spracovaním rozprávania Sofie Fischerovej – (Maniševičovej) podala presvedčivý dôkaz o tom, že pomerne všeobecne rozšírená mienka, že v katolíckej rodine sa rodia katolíci, v evanjelickej evanjelici, v moslimskej moslimovia a v židovskej židia, nie je pravdivá. Deti si osvojujú vierovyznanie podľa želania rodičov. Sofiina staršia sestra Melánia nemala nijaký problém urobiť to isté, čo videla robiť spolužiačky, keď prechádzali popri kríži, symbole kresťanského (najmä katolíckeho, pravoslávneho) vierovyznania: prežehnala sa takisto ako ony a nevidela v tom nič zlé, naopak, mala asi pocit rovnakého vnútorného uspokojenia. Rodičia však zasiahli, obzvlášť matka, a obrátili vývoj jej vedomia tým „jedine správnym“ smerom - podľa svojho presvedčenia. Keby ju neboli ovplyvnili, možno by bola so spolužiačkami chodila aj do katolíckeho kostola na omše. Zásah rodičov spôsobil, že v jej vedomí sa postupom času pevne usadil dôležitý prvok – vedomie svojej príslušnosti k židovskému  vyznaniu viery a k židovskej národnosti. Príhoda sestry Melánie sa hlboko zapísala aj do vedomia mladšej Sofie, ktorá sa sama rozhodla: k túžbe dostať sa do Ameriky pridala aj rozhodnutie, že sa vydá iba za Žida. Náboženské, ale aj národné či  akékoľvek iné presvedčenie je prvkom vo vedomí človeka, tvrdí Mircea Eliade (autor trojdielnych Dejín náboženských predstáv a ideí), a dostáva sa tam v dôsledku pôsobenia okolia, v ktorom človek od narodenia vyrastá  a ktoré mu tie predstavy a idey neprestajne, deň čo deň  vštepuje.

Môžeme si to overiť na príklade, ktorý je naozaj hodnoverný, na rozprávaní T. G. Masaryka, ako ho zaznamenal spisovateľ Karel Čapek v povestných Hovoroch. „Po mamince jsem byl silně nábožný,“ spomína prezident Masaryk na svoje detstvo. (Hovory, str. 20,  Československý spisovatel, 1990). Priznáva, že si v tých detských rokoch nevedel ani predstaviť, že by mohla existovať nejaká iná viera ako tá, ktorej ho učila matka a aj kaplán Satora, ktorému robil miništranta. Spomína, že sa dopočul, že v neďalekých Kloboukoch žijú nejakí protestanti, helvéti. Keď sa tam raz vkradol do ich modlitebne, akoby na výzvedy, mal ukrutný strach, že sa prepadne alebo že do neho udrie hrom. „Židů, těch jsem se bál;“ pokračuje ďalej, „věřil jsem, že potřebují křesťanské krve, a proto jsem zašel  o pár ulic, než abych šel podle jejich stavení. Jejich děti si chtěly se mnou hrát, protože jsem trochu  uměl německy, ale já ne. Teprve později jsem se se Židy jaktak smířil; bylo to na reálce v Hustopeči.“

Masaryk, ako je známe, sa postupom času rozišiel s katolíckou vierou, avšak nábožnosť si podržal.  V dospelom veku sa otvorene a rozhodne postavil na stranu pravdy v takzvanej hilsneriáde, proti v tom čase dosť všeobecne rozšírenému mýtu o Židoch a ich rituálnych vraždách. Na rozdiel od Masaryka zostala Sofia verná tomu, čo jej do vedomia vštepili v mladosti. Nikdy nezapochybovala o správnosti svojho rozhodnutia. V tom chápe aj zmysel svojho života a je šťastná.

Nie je však tento prejav vernosti ideám, ktorých korene siahajú do ďalekej minulosti, zároveň dôkazom vernosti aj iným mýtom? Špeciálne vedecké výskumy dokazujú, že dieťa sa nerodí, ako sa povie, s úplne prázdnou hlavou. Isté inštinkty má a musí ich „vedieť“ uplatniť, inak by neprežilo, ale tvorba vedomia, uvedomenia je dielom až ďalšieho vývoja, pri ktorom sa výrazne, asi aj rozhodujúco uplatňuje vplyv prostredia, rodiny, kamarátov, školy, vôbec spoločnosti. Vedomie každého človeka nie je dielom iba jeho samého, ale aj mnohých generácií, ktoré žili pred ním.  A cesta rozvoja civilizácie je vyznačená  existenciou aj mnohých mýtov. Spomeňme niektoré, ktoré úzko súvisia  touto témou.

Jeden mýtus : „Ploďte a množte sa a naplňte zem;  podmaňte si ju a panujte nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom a nad každým živočíchom, čo sa hýbe na zemi!“ (1. kniha Mojžišova, kap. 1., verš 28.) [tento mýtus uplatňujú v praktickom živote ľudia bez rozdielu náboženského vyznania, usilujú sa ovládnuť Zem a vyťažiť pre svoj čo najpohodlnejší život všetko, čo sa dá, nemysliac pritom na skutočnosť, že si možno ničia základné životné prostredie.]

Druhý mýtus: „Lebo pre Hospodina, svojho boha, si svätým ľudom a teba si vyvolil Hospodin spomedzi národov, ktoré sú na zemi, aby si bol jeho vlastným ľudom.“ (2. kniha Mojžišova, kap. 14., verš 2.) Nuž a načo stvoril aj tie ostatné národy? Azda iba na to, aby tomu „vyvolenému“ národu spôsobovali príkoria?

Ďalší mýtus: „Hospodin hovoril Mojžišovi na moábskych stepiach pri Jordáne naproti Jerichu: Hovor s Izraelcami a povedz im: Keď prejdete cez Jordán do Kananejskej krajiny, vyženiete všetkých obyvateľov krajiny spred seba... Potom zaujmete krajinu a bývajte v nej, lebo vám som dal krajinu, aby ste ju zaujali do vlastníctva... Ak však nevyženiete obyvateľov krajiny spred seba, vtedy tí, čo zostanú z nich, stanú sa tŕňom vo vašich očiach a ostňom vo vašich bokoch a budú vás sužovať... Vtedy tak naložím s vami, ako som zamýšľal naložiť s nimi.“  (4. kniha Mojžišova, kap. 33,, verše 50 až 56.) To je neuveriteľne krutý príkaz. Pisateľ, ktorý ho vymyslel a zvestoval písomne, v skutočnosti vystavil veľmi zlé svedectvo o  bohu, v ktorého existenciu veril.

Mýtus o vine, o neposlušnosti: Preto ten trest, to rozptýlenie medzi iné národy. Z neho logicky vyplýva ďalší mýtus o opätovnom zhromaždení; podmienkou je iba jedno,  pevne veriť v národného boha, uctievať ho, žiť podľa Mojžišových zákonov (5. kniha Mojžišova), to znamená: za všetkých okolnosti zostať Židom, uchovať si svoje židovstvo. Je to rozsudok odsudzujúci celý národ do dobrovoľnej izolácie a odlúčenosti od ostatných národov, avšak tie by podľa viery mali taktiež byť božím stvorením. Taký krutý príkaz by milujúci, láskavý stvoriteľ nemohol vydať. Ale ľudia rozhodujú, v románe otec a matka pod ich vplyvom aj sama Sofia.

„Ani jedna z vás sa nevydá za muža, ktorý nie je Židom „ -  hovorí otec rezolútne. A matka sa pridáva: „Ale ak mi do tohto domu jedna z vás dovedie gója, tak si môže zbaliť svojich pár vecí a skončili sme. Viac sa nepoznáme... Budeme za vás týždeň sedieť šivu – rituál pri smrti blízkeho člena rodiny. Pozakrývame zrkadlá a budeme vás oplakávať.“ Jakov Maniševič vyhlásil  pravidlo, ktoré museli jeho  tri dcéry bezpodmienečne dodržať: „ Keď sme už my Židia tak trpeli, musíme držať spolu a ani jedna z vás sa nemôže vydať za nikoho iného ako za Žida.“ (Str. 49.)

Keď Jakov Maniševič hovorí o utrpení, iste nemá na mysli iba to najstrašnejšie, spôsobené hitlerovcami, holokaust, ale aj pogromy, ktorých sa dopúšťali hádam rovnako všetky kresťanské národy Európy a Ruska. Bojte sa nezachovávať zákony, prikázania, ktoré židovský boh osobne zvestoval Mojžišovi: „Toto sú prikázania, predpisy a sudcovské rozhodnutia, ktoré prikázal váš boh, aby ste sa ho báli, aby ste  dodržiavali všetky jeho ustanovenia a jeho prikázania, ty a tvoj syn i vnuk po všetky dni svojho života.“ (5.  Mojžišova, kapitola 4., kapitola 6.)

Nedovoľ, aby sa semeno Abrahámovo znesvätilo zmiešaním s neizraelským semenom: „Izraelský ľud a kňazi a Levíti sa neoddelili od národov krajiny... Prijali niektoré z ich dcér pre seba a pre svojich synov, a oni, sväté  semeno, sa zmiešali s národmi krajín... Sami ste konali neverne v tom, že ste dali bývanie cudzozemským manželkám... oddeľte sa od národov krajiny a od cudzozemských manželiek“ – hromží prorok Ezdráš (kap. 9 a 10). Hľa, ako ďaleko do ľudských dejín siahajú korene ideológie  o „čistej rase“. (Tie „cudzonárodné“ manželky potom vyhnali, môžeme sa dočítať .)

Ale vráťme sa k románu – reportáži. Andrea opisuje, ako sa Sofia odlúčila od rodného kraja, od svojich najbližších, no aj od „komunistov, ktorých z duše nenávidela“,  avšak s istou dávkou pochybností, veď predsa „aj Marx bol vlastne Žid“. [Kôli zaujímavosti môžeme dodať, že predkovia otca Karolovej matky  pochádzali z Bratislavy  (Pressburgu).  Za slobodna sa Marxova matka Henrietta volala Presburger. Narodila sa 20. 9. 1788 ako dcéra otca Izáka Presburga a matky Nanetty, rodenej Cohenovej, a to v holandskom meste Nymwegen. Do Nymwegenu prišli predkovia Izáka Presburga v 16. storočí z Bratislavy (v nemeckom origináli „aus Pressburg“;  uvedené podľa publikácie Das Karl-Marx-Geburtshaus in Trier).]

Sofia odišla od svojich rodných, cíti sa slobodná navonok, medzi vlastnými, „ktorí však nie sú moji“.  Asi jedno z najväčších jej prekvapení v novom prostredí vyvolá v nej stretnutie so životnou filozofiou Satmárov, ako hovorí, je to pre ňu niečo, s čím sa v živote nestretla. Autorka vysvetľuje, že satmárski Chasidi pochádzajú väčšinou z Rumunska a Maďarska a sú ultra pobožní.  Sofia sa nechce zaraďovať do davu, do ktorého nepatrí, no pevne verí, že jej Boh (teda Boh Židov) ju nebude preto posudzovať ani odsudzovať, ani menej milovať. „Sme Židia,“ vyhlasuje rezolútne, aj keď sme všelijako rozdelení. Veď nie nadarmo sa vraj hovorí, že kde je desať Židov, tam je jedenásť názorov a kde sú traja Židia, potrebujú dve synagógy, aby aspoň do jednej „v živote nevkročili“.

Ako vidieť, Sofii Fisherovej nechýba ani zmysel pre humor, a podotknúť by sa chcelo, že židovské vtipy – väčšinou na ich vlastný  účet –, patria medzi najlepšie. Napriek všetkému, čo prežila, radostiam i trápeniam, bez čoho život asi neexistuje, vyhlasuje, že je najšťastnejšou Židovkou pod slnkom. Zostala ňou aj v tej vysnívanej Amerike, presne podľa toho, čomu ju naučili, čo jej do vedomia vštepili predovšetkým jej rodičia.

Mal som kedysi priateľa, o niečo staršieho odo  mňa a neviem, či ešte žije, odsťahoval sa zo Slovenska, avšak vždy sa hlásil za Slováka a tiež neskrýval svoj židovský pôvod, nijaké židovské rituály nedodržiaval. Bývali sme spolu v jednom byte, jeho i moja rodina, o byty bola núdza. Raz, keď sa vrátil z návštevy Izraela, mi povedal, že pochybuje o budúcnosti izraelského štátu „v tom arabskom mori“, čím mal na mysli obkolesenie nežidovským, väčšinou moslimským svetom. Ja si myslím, že Izrael má ako štát budúcnosť, avšak nie som si istý, či jeho niektorí politici nekonajú niekedy aj také veci, ktoré sú v rozpore so záujmom o pokojný život.

Sú to už roky,  desaťročia a „ostrov“  Izrael  stojí v tom preň dosť nežičlivom mori. Ale pokoja nemá. Boj o životný priestor, ktorý sa odohráva takpovediac aj pred našimi očami, a nesplnenie rezolúcie OSN o utvorení dvoch samostatných štátov na území bývalej domínie pod anglickou správou – štátu Izrael a štátu Palestína, to je to, čím sa vyznačuje súčasná situácia. Vnucuje sa otázka. Nemá na tom, na tej situácii, ktorú v nijakom prípade nemožno nazvať dobrou, kus viny (alebo zásluhy) práve aj tá viera a pridŕžanie sa prastarých mýtov? Ako presvedčený, možno však iba snívajúci pacifista nemám väčšie želanie, ako je mier medzi národmi a štátmi všade na Zemi. Neteší ma preto ani napätie a tie vzťahy, ktoré zatiaľ stále vládnu medzi Izraelčanmi a Palestíncami, a  ktoré  v nijakom prípade nemožno nazvať bratskými. Ako to však zmeniť? Možno by bolo treba niečo ubrať z tých národno-náboženských mýtov a učiť sa prejavovať viac pochopenia aj pre tých druhých podľa hesla „žiť a nechať žiť“.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa anton b.
#1
anton braxatoris
01. marec 2013, 11:08

leben und leben lassen - by malo platit aj pre tych, ktory nenavidia slovakov - a nie je ich malo. staci si precitat zopar blogov na web stranke .tyzden. nasi slovenski zidia maju na rozdiel od dajme tomu ceskych zidov problem byt k slovensku loajalni, v zlomovych obdobiach (1919, 1945, 1948, 1989) sa stavali vylucne na strany slovensku nepriatelske. neviem cim to je, co to sposobuje, ale robi to velmi zlu krv - tlejuci rozpor, ktory moze kedykolvek akcentovat a prerast do otvoreneho ohna...

Obrázok používateľa Eva Sládeková
#2
Eva Sládeková
01. marec 2013, 11:30

V tejto recenzii je jedna veta, ktorá vyslovene konotuje s čítanou aj medziriadkovou - vedomostnou náladou iného autora Jozefa Krška...

Nemám slov.

Niet čo dodať.

Takto analyzovať beletriu... Ach jaj.

 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Matovičove referendá
Idioti v politike
Esencia cynizmu a pokrytectva
Kto sa smeje naposledy
Návrat posolstva Novočerkaska
OSN – dítě války
Trumpov „mierový kšeft“ na arabskom bazáre
Ad.: Idioti v politike
Matovičove referendá
Budíček spoza Dunaja
Vrtieť Justitiou
Kam až môže klesnúť verejná morálka?
Idioti v politike
Ako Slovensko prichádza o verejnosť
Pod rúškom tma
Covid - Rozdelená spoločnosť
Reklama
Reklama
Reklama