Naša pravica alebo množenie delením

Základný problém dnešnej opozičnej pravice je, že je rozbitá, bez silného lídra, rozdrobená, morálne zašpinená a programovo vyčerpaná. Jej najväčším problémom však je, že trpí na nadmerné egá svojich protagonistov, ktorí si toto postavenie ani nepripúšťajú. Skrátka, lídri pravice si nekladú otázku, prečo ich voliči neberú, oni im to priamo vyčítajú. Mediálne výstupy typu - my sme jediná slušná alternatíva a vám voličom neostáva nič iné, len to konečne pochopiť - sú tiež jedným z prístupov.

Takzvaná stará pravica je jednoznačne prekonaná. Programovo je v kŕčovitom klišé z deväťdesiatych rokov, personálne vybrakovaná s figúrkami, ktoré už dávno nemajú čo povedať. Nezúčastnený pozorovateľ by teda čakal, keďže miera marazmu prekonala všetky hranice, že je najvyšší čas na jej personálnu a programovú reformu. Nič také sa však nekoná.

Iste, v SDKÚ po megafiasku, v ktorom sa z lídra pravice stala druhá najmenšia parlamentná strana a v šiestich z ôsmich krajoch by sa ani nedostala do parlamentu, nastala akási zmena. Extrémne nepopulárneho a megaškandálmi zašpineného Dzurindu vystriedal politik regionálneho formátu, bez zrnka charizmy a, samozrejme, s absenciou akejkoľvek zaujímavej vízie. Navyše, prebratie moci neprebehlo bezbolestne. Neúspešná kandidátka na predsedu Lucia Žitňanská a jej okolie (Miroslav Beblavý) nové rozdelenie síl vnútri strany neprijali. Po tom, ako odmietla post prvej podpredsedníčky, chvíľu trucovala, až sa nakoniec zdalo, že vo vnútri strany nastala dohoda. Ľudovít Kaník sa vzdal postu šéfa poslaneckého klubu v jej prospech. Ako sa však ukázalo, modus vivendi nenastal. Ich frustrácia (priberúc aj Andreja Hrnčiara z Mostu – Híd) vykryštalizovala do projektu Tvoríme Slovensko, ktorý má byť x-tou (treťou či štvrtou)  alternatívou pre slovenskú pravicu.

Dnes je teda situácia taká, že sotva rok po voľbách ani jedna z opozičných strán neostala kompaktná. Už hneď po voľbách sa začalo štiepiť KDH, keď Daniel Lipšic a Jana Žitňanská začali snívať svoj sen o Novej väčšine. Onedlho im sekundoval Radoslav Procházka so svojou Alfou. Ako sa dalo čakať, neuspel a už niekoľko mesiacov bolo jasné, že jeho odchod z KDH je len otázkou času.

Situácia je neprehľadná aj v SaS, kde Jozef Kollár ohlásil svoju kandidatúru na post predsedu. Keďže eskapád výstredného egomaniaka Sulíka majú všetci, okrem Galka, po krk, je veľmi pravdepodobné, že svoj post Sulík neobháji. Samozrejme, je otázne, ako svoj ústup zo slávy jeho hypertrofované ego zvládne. Dobre asi ťažko. Čo je paradox paradoxov aj zo strany-nestrany Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti už stihol odísť Alojz Hlina.  

Dnes teda prichádza trojica Žitňanská, Beblavý a Hrnčiar s politickým projektom Tvoríme Slovensko. Všetky tieto odchody a štiepenia majú niektoré črty spoločné, v niečom sa však aj odlišujú. Pri všetkých odchodoch či štiepeniach boli prvoradé nezvládnuté egá protagonistov. Naša pravica je typická tým, že na malom smetisku je priveľa kohútov. Kým však v prípade Sulík kontra Kollár, či Matovič kontra Hlina ide len o egá, v prípade Novej väčšiny, Alfy či Tvoríme Slovensko je vidieť aj snahu o akúsi generačnú a programovú alternatívu. Problém je v tom, že takto sa politika nerobí a šanca takýchto projektov na úspech je veľmi malá, až nulová.

Je však možné, minimálne v prípade Procházkovho projektu Alfa, že nešlo v prvom rade ani tak o vytvorenie platformy, ako skôr o dlhodobý zámer stať sa novým lídrom zjednotenej pravice. Jeho plán je diabolský, a jednoduchý zároveň. Celá Alfa mala slúžiť ako odrazový mostík k jeho prezidentskej kandidatúre. Vďaka zúfalej ponuke na pravej časti spektra sú jeho šance postúpiť do druhého kola celkom realistické. Na a potom v druhom kole len stačí  získať všetky pravicové a protestné hlasy, čím vznikne niečo ako „Radičovej efekt“. Ak by v druhom kole získal okolo milióna hlasov, pasoval by sa za lídra pravice, ktorý ju zjednotí a zachráni. Toľko jeho plán. Či sa však skutočne podarí, na to si budeme musieť niečo vyše roka počkať.

Komentár vyšiel aj v SNN 8/2013