Reklama
Reklama

Mal Hrabko právo buchnúť verejne dverami?

Počet zobrazení: 6112

rozhlas.jpgMinulý týždeň odišiel z rádia verejnej služby moderátor Juraj Hrabko. Svoje rozhodnutie ukončiť spoluprácu s RTVS oznámil poslucháčom v živom vysielaní. Povedal, že pocítil tlaky. Moderovanie relácie mu chceli obmedziť iba na niekoľko dní v týždni. Vedenie RTVS označilo moderátorovo konanie za neprofesionálne – svoj dôvod nepodložil žiadnym argumentom. Všetky slovenské denníky priniesli o jeho rozhodnutí odísť kvôli tlakom správu. O aké konkrétne tlaky išlo, to sa ani poslucháči, ani čitatelia do dnešného dňa nedozvedeli. Verejne viac-menej známi poslucháči vyjadrujú rozhorčenie a sklamanie. A riešia, či mal alebo nemal právo Juraj Hrabko využiť verejný priestor v živom vysielaní.

Podľa mňa urobil správne. Oznámil urbi et orbi (mestu a svetu), že vo verejnoprávnom rádiu končí. Pravda je vždy lepšia. Nedáva priestor na domnienky. No ešte lepšie by bolo, keby doložil aj svoje domnienky. Ale to nie je podstatné. Podstatné je, či naozaj prenikli až k vedeniu RTVS tie „tlaky“ nespokojných poslucháčov. Pretože médiá verejnej služby nemajú byť iba najpočúvanejšie, ale majú mať aj najviac spokojných poslucháčov. Verejne viac-menej známi ľudia svoje pobúrenie a nespokojnosť vyjadrujú v oficiálnych médiách súkromných aj verejných. Neprekvapuje, že sú to hlasy odsudzujúce. Juraj Hrabko za roky svojho pôsobenia vyjadroval ich (politický) názor. Možno by namietli, že ho počúvali pre výbornú dikciu, empatiu k diskutujúcim, nekonfliktnosť a úsilie hľadať pravdu. Nie pre vyhranený politický názor. (Budem ešte viac sarkastická: asi tak, ako svojho času Pavla Kapustu v televíznej Fašírke obdivovali „jeho“ diváci za peknú tvár, dobrú dikciu, empatiu a nekonfliktnosť a úsilie hľadať pravdu.)

Nespokojní rozhlasoví a televízni poslucháči a diváci na vyjadrenie svojho názoru majú k dispozícii sociálne siete a debatné krúžky. Verejný priestor zaujali aktívne tí, čo sú teraz rozhorčení „tlakmi“. Poznám názor jedných aj druhých. V relácii Z prvej ruky som bola aj aktérkou, aj jej kritičkou. Niekoľko mesiacov som pôsobila v kontrolnom orgáne SRo – Rozhlasovej rade. V mene poslucháčov – ktorých som mala v rade zastupovať – som žiadala o slobodný prístup k názorom aj pre ľudí, ktorí nevolia pravicu. Na príklade profesorky M. Gbúrovej a analytika G. Mesežnikova som dokumentovala, že názory môžu byť úplne rozdielne, čo neznamená, že jeden je dobrý a ten druhý zlý. Od moderátora v médiu verejnej služby som očakávala nestrannosť po vzore BBC. Člen Rozhlasovej rady Vladimír Talian (nominovaný klubom SKDÚ a jediný, ktorý v rade zostal potom, ako nás bývalý parlament zákonom zrušil), oponoval, či to má znamenať, že je moderátor bez názoru. V podstate áno – nemôže byť, podľa mňa, vo výhode pred poslucháčom a uzurpovať si mikrofón či kameru len preto, že je moderátorom. Súkromne môže vyznávať všetko, čo môže vyznávať poslucháč.

Ako od členky Rozhlasovej rady odo mňa (správne) žiadali poslucháči, aby som tlmočila ich nespokojnosť. Politicky jasne vyhranený moderátor im prekážal. Hlas tých nespokojných nikdy nikto nezmeral. Pomocne by sme mohli predpokladať, že pochádzal od občanov, ktorí majú iné politické preferencie, než sú tie, ktoré zabrali verejný priestor. (A to vždy, bez ohľadu na to, ako dopadli kedykoľvek parlamentné voľby.) Pred prezidentskými voľbami v Českej republike takmer všetky médiá „priznali farbu“ a prihlásili sa k voľbe Karla Schwarzenberga, a teda k pravici. Nemám dôkaz, ale predpokladám, že analogicky by to dopadlo u nás. Má tá druhá veľká časť občanov právo na svoju nespokojnosť? Na jej vyjadrenie? Kde, kto jej dá hlas?

Keď som nespokojným poslucháčom rozhlasu – v záujme zachovávania duševnej hygieny – poradila, nech teda rádio vypnú, riadne som im touto radou dvihla tlak: zo zákona sú povinní rádio platiť, a teda zo zákona by mali mať právo vyjadrovať sa aj k jeho programovej štruktúre a personálnemu obsadeniu. Teoreticky túto možnosť majú, len kontrolný orgán by musel mať inú váhu a odvahu. Poslucháči zväčša ako kontrolný orgán nevnímajú Radu RTVS, ale vládu. A žiadajú vládu, aby konečne zasiahla. Vláda však právomoci odovzdala parlamentu a od parlamentu odvodenej rade. Parlament zvolil generálneho riaditeľa a zodpovednosť za napĺňanie pluralitného charakteru vysielania je v jeho rukách. Či a aké tlaky pocítil generálny riaditeľ Václav Mika v prípade odídeného Juraja Hrabka, to nevieme. Či a aké tlaky pociťuje pri súkromnej relácii vo verejnej televízii (Pod lampou), to nevieme tiež. Ale bolo by možno dobré, aby nám to povedal z prvej ruky. A ešte lepšie by bolo, aby tlak nespokojných poslucháčov a divákov niekto odmeral. Tí doteraz spokojní sa ozývajú nahlas a rozhorčene. Majú na to celý verejný priestor.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa koncek
#1
Peter Konček
10. marec 2013, 13:32

Mám radšej ľudí s názorom, aj keď s ním nemusím súhlasiť, ako beznázorových (sterilných, objektívnych?) moderátorov, ktorých moderovanie politických diskusií je nepozerateľné (nepočúvateľné). Relácie, ktoré moderoval J. Hrabko určite patrili k tomu lepšiemu  v humuse, ktoré produkujú verejnoprávne médiá v publicistike. Tiež som počul, že má blízko k pravici (názorovo), lenže v žiadnej relácii, ktorých som počul niekoľko desiatok, to nebolo zjavné. A o to ide. Urobiť zo sledovanej relácie šedý priemer až podpriemer (napr. ako O päť minút dvanásť).     

Obrázok používateľa anton b.
#2
anton braxatoris
10. marec 2013, 15:15

podla mna nespravne polozena otazka: spravnejsie by bola otazka - co hladal taky jednostranne politicky vyprofilovany neoliberalny praviciar dlhe roky vo verejnopravnom rozhlase? tie jeho publicisticke relacie boli prilis jednostranne, boli hrou na jednu branku a teda porusovanim zasad verejnopravnosti. ze tie svoje moderatorske hry vedel robit velmi dobre, to mu ziadnu kvalitu nepridava -ved aj doktor Mengele bol vynikajucim lekarom...  

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama