Reklama
Reklama

Kto je humanista?

Pred niekoľkými rokmi, v jednom vydaní televíznej relácie Pod lampou, sa ma moderátor Štefan Hríb pokúšal donútiť pre neho typickým spôsobom k jednoznačnej odpovedi, kam sa zaraďujem – či k socialistom, sociálnym demokratom, liberálom alebo k zeleným.
Počet zobrazení: 4127

Pred niekoľkými rokmi, v jednom vydaní televíznej relácie Pod lampou, sa ma moderátor Štefan Hríb pokúšal donútiť pre neho typickým spôsobom k jednoznačnej odpovedi, kam sa zaraďujem – či k socialistom, sociálnym demokratom, liberálom alebo k zeleným. Snažil som sa mu vysvetliť, že ideológie by nás mali ovplyvňovať, nie pohltiť, že motivácie našich rozhodnutí sú pestrejšie a že byť v dnešnom svete striktne pravičiarom alebo ľavičiarom môžu byť len dva rôzne spôsoby, ako byť hlupákom. Nedal sa však odbiť a trval na nejakej identifikácii. Tak som mu (priznávam, trochu zanovito a vôbec nie úplne vážne) odsekol, že ma môže označovať povedzme za humanistu. „Ale veď to som aj ja!“ vyhŕkol prekvapený Štefan. Nemyslím si to.

Jeden z hlavných omylov etického diskurzu spočíva v rozdeľovaní ľudí na kresťanov, moslimov, židov, hinduistov, buddhistov a – ateistov. Sú to dve nesúvisiace kategórie. Ateizmus nie je filozofia. A nie je to dokonca ani svetonázor. Z tohto pojmu nevyplýva nič iné ako odmietanie existencie Boha. Ak ho-voríme o ateistoch, mali by sme ako o protipóle hovoriť o teistoch, a ak hovoríme o kresťanoch, mali by sme hovoriť napríklad o humanistoch. Lenže ateista nie je to isté ako humanista. V rámci ateizmu (podobne ako v rámci náboženstva) existuje mnoho smerov. Radikálny environmentalista nemusí byť veriaci, ale princípy jeho hlbinnej ekológie sú v ostrom rozpore so zásadami humanizmu. Podobne ako filozofiu Friedricha Nietzscheho s jeho radikálnou kritikou kresťanstva nemožno ani pri znásilnení mysle nazvať humanistickou. Veľmi často sa za humanistu označuje láskavý človek, ale ani táto vlastnosť nie je dostatočným kritériom humanistickej osobnosti. Niektorí filozofi dokonca odmietajú pojem kresťanský humanizmus ako oxymoron. Na to, aby sme pochopili tento význam, sa musíme zbaviť dojmu, že ak odmietneme niekoho zaradiť k humanistom, znamená to, že nejde o dobrého človeka. Stotožňovanie ateizmu so svetonázorom je podľa mňa aj jednou z hlavných príčin predsudkov, ktoré veriaci ľudia prechovávajú voči neveriacim. Zrieknutie sa Boha znamená pre nich zrieknutie sa morálky, nevnímajú bohatstvo prúdov sekulárnej etiky. Je to rovnako hlúpe, ako keď rozlišujeme Slováka, Nemca, Francúza, Angličana, ale príslušníci afrických etník sú pre nás jednoducho len černosi.

Humanizmus sa vzťahuje len na taký smer morálnej filozofie, pre ktorý sú na prvom mieste potreby a záujmy človeka, vyzdvihovanie toho najlepšieho, čo je v ňom obsiahnuté. Ak považujeme za prvoradú prírodu alebo Boha, ak nenávidíme ľudí, neveríme v ich schopnosti či pokrok alebo popierame rovnakú hodnotu ich životov, nepatríme k vyznavačom humanizmu. Rovnako by humanisti mali vo svojich radoch odmietať tých, čo sa síce formálne hlásia k sekulárnej etike, ale obhajujú totalitárne ideológie, bagatelizujú zločiny vojnového Slovenského štátu alebo potláčali počas komunistického režimu občianske slobody, spochybňovali práva veriacich, prenasledovali ľudí s iným zmýšľaním a podobne. Ateizmus alebo teizmus nie sú samy osebe morálne kategórie. Štefan Hríb, ktorý podporoval a hlasno schvaľoval každú Bushovu vojnu, bagatelizoval mučenie, pohŕda každým, kto nie je na tej jeho strane a vyhlasuje, že drží palce každému americkému prezidentovi, nech je ním ktokoľvek (čo nie je nič iné ako postmoderná verzia hesla „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak“), má možno dobré úmysly, možno nie je zlý človek, ale humanista to rozhodne nie je.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama