O čom a čím je a nie je Schmögnerovej publikácia
Brigita Schmögnerová: Na dohľad či v nedohľadne
Kalligram, Bratislava 2008
Obsahom knihy sú výpovede o spoločenskom (predovšetkým hospodárskom a sociálnom, v menšej miere aj o politickom) vývoji Slovenska po roku 1989, resp. uvažovanie o jeho konkurencieschopnosti, udržateľnom rozvoji a sociálnej inklúzii. Politický rozmer sa do textu dostáva najmä zisťovaním a zvažovaním vplyvu, ktorý mali na uvedené procesy striedajúce sa vládne garnitúry.
Ťažšie sa dá charakterizovať žáner knižky. Určite to nie je monografia – ani tematicky konzistentná odborná analýza, ani publicistická reflexia s vopred premyslenou a dodržiavanou logikou výkladu, ktorej jednotlivé časti na seba nadväzujú tak, aby dali prehľadnú a ucelenú výpoveď.
Formálne je Na dohľad, či v nedohľadne súhrn rozhovorov, článkov, glos, rôzneho druhu vystúpení, úvah, ale tiež niekoľkých rozsiahlejších štúdií. Do toho sú zaradené stanoviská iných osôb, s ktorými autorka buď polemizuje, alebo argumentuje. Rozmanitosť obsahových jednotiek publikácie nesvedčí len o šírke intelektuálneho a publicistického záujmu, ale aj o zanietení, s akým autorka na komentovanie diania na Slovensku využíva rôzne podoby svojich výpovedí.
Spôsob, akým je organizovaný obsah publikácie má však aj negatívne dôsledky. Nie sú z neho odstránené neaktuálne a dnes už azda samou autorkou nezastávané tvrdenia (napr. k tempu zavádzania eura, významnosti zahraničných investorov). Neodôvodnené striedanie tém spojené s početnými opakovaniami (v kombinácii s nadbytkom rámčekov) oslabuje argumentáciu, ale najmä narúša vnímanie textu a odvádza pozornosť od toho, čo je v knižke naozaj pozoruhodné a prínosné. Pri svojom intenzívnom pracovnom nasadení však B. Schmögnerová podala svojimi textami, napísanými a zredigovanými do neštandardnej podoby, obetavý výkon. Problematika knižky sa dá rozdeliť do troch častí. Prvou je hodnotiaca analýza ekonomických a sociálnych reforiem uskutočnených v rokoch 1991 až 2006 a najmä účasti, ktoré na ich výsledkoch mala politická pravica a ľavica. Druhým okruhom je stav slovenskej politickej ľavice a jej úlohy v hospodárskej a sociálnej politike v kontexte so situáciou celoeurópskej ľavicovej politiky. A napokon, tretím, najmenej rozpracovaným blokom sú globálne a európske rámce vývoja slovenskej spoločnosti. Recenzia si všíma najmä prvé dve spomenuté oblasti. Aj v ich rámci však zostáva rad otázok (napr. problematika rodovej rovnosti, väčšina jednotlivých reforiem, ale tiež témy pre kvalifikovaného politológa) mimo mojej pozornosti.
Účasť politickej ľavice na reformách vykonaných v rokoch 1999 – 2002
Prvé etapy transformačného procesu poznačené uplatňovaním šokovej terapie v česko-slovenskej federácii a voluntaristickou hospodárskou politikou mečiarovských vlád si autorka všíma natoľko, aby mohla konštatovať, že koncom roku 1998 Slovensko zaostávalo tak pri riešení problémov svojej ekonomiky, ako aj pri napredovaní v integračných procesoch.
V knižke sa zreteľne vysvetľuje a odôvodňuje obsah i spôsob vykonania reforiem z rokov 1999 – 2002, ktoré sa zvyčajne zapisujú do zoznamu zásluh prvej Dzurindovej vlády, resp. pravicových strán, ktoré v nej mali dominantné postavenie. Podľa B. Sch. „fakty naznačujú, že to tak nie je. Rozdiely medzi reformnosťou súvisia s reformnosťou jednotlivých predstaviteľov rezortov, a nie s ich straníckym tričkom“.
Medzi reformné aktivity exministerky financií treba zaradiť najmä reformu bankového sektora a riadenia verejných financií. Podporilo sa nimi vykonávanie zodpovednej menovej politiky, obnova stability hospodárstva, zlepšenie podnikateľského prostredia a v konečnom dôsledku (po prijatí Slovenska do OECD, na ktorom mala nemalý podiel tiež B. Sch.) aj dôvera v integračný potenciál SR. Za spôsob reformy bankového sektora kritizovali niektorí predstavitelia ľavice B. Sch. aj po jej odchode z aktívnej politiky. Zabudli (a ešte stále zabúdajú), že po prvé –alternatívna koncepcia reformy bánk neexistovala a po druhé, ak by sa aj boli predstavy o ozdravení bánk ich vlastnými silami dotvorili, tak by pokus o ich realizáciu so všetkou pravdepodobnosťou viedol k prehĺbeniu ich problémov, nárastu ich finančných strát, a tým aj k strate času potrebného na zlepšenie stavu celej ekonomiky.
Nepreháňam teda v konštatovaní, že B. Sch. veľmi prispela k zaradeniu Slovenska medzi krajiny prijaté do Európskej únie už v roku 2004, resp. urobila dosť proti jeho odsunutiu po boku Bulharska a Rumunska. Nejde o uznanie jej osobných zásluh, ale o zdôraznenie skutočnosti, že na vytváraní podmienok úspešného rozvoja slovenského hospodárstva v rokoch 2004 – 2008 sa podieľali aj ľavicoví politici.
Prístup celej slovenskej ľavice k reformám počas jej spoluvládnutia v rokoch 1998 – 2002 sa však nedá označiť v plnom rozsahu za pozitívny a bezproblémový. Autorka upozorňuje „na odpor tradičnej ľavice (zastúpenej aj vo vedení SDĽ – I. O.) k reformám, ktorý vychádza z nedostatočného pochopenia nevyhnutnosti prispôsobiť ľavicu k novým skutočnostiam“. Pripomína však tiež, že „niekedy ani v takej agende, ktorú by mala presadzovať ľavicová strana, nebola schopná presvedčiť“ vedenie SDĽ. To jej vtlačilo biľag pravičiarky.
Od vytvárania objektívne nevyhnutných základov reforiem k reformám pravicovej fazóny
Značnú pozornosť autorka venuje reformám druhej Dzurindovej vlády a stavia ich do protikladu k reformám z predchádzajúceho obdobia. „Roky 1998 – 2002 boli obdobím intenzívnych zmien v legislatívnej a hospodárskej sfére. Vďaka tomu sa nám podarilo naskočiť na vlak, ktorý sme predtým zmeškali – do Európskej únie a do NATO. V nasledujúcom volebnom období sa však realizovali reformy meniace charakter štátu zakotvený v ústave SR. Sociálna dimenzia reforiem sa jednoducho ignorovala“. V dôsledku toho „štát so sociálnou dimenziou trhového hospodárstva sa po reformách v rokoch 2002 – 2006 fakticky transformoval na neoliberálny štát“. Z tejto pozície B. Sch. na novinársku otázku „čo by ste vy na mieste Ivana Mikloša urobili inak?“ odpovedala: „Čo by som robila inak? Takmer všetko.“
Z jednotlivých reforiem uskutočnených v rokoch 2002 – 2006 sa venuje najviac pozornosti daňovej a dôchodkovej reforme. Autorkin odhad negatívnych dôsledkov daňovej reformy vedúcich „k spomaleniu hospodárskeho rastu, k zvýšeniu nezamestnanosti a zhoršeniu deficitu štátneho rozpočtu“ sa doteraz nenaplnil aj preto, že – ako na inom mieste sama pripomína – uvedené procesy v prevažnej miere určovali iné faktory než fungovanie daňového systému. Za odôvodnenú však považujem jej zásadnú kritickú výhradu voči daňovej reforme spočívajúcu v tom, že jej dovedna vzaté prvky oslabili uplatňovanie princípu solidarity a stali sa prekážkou vytvárania kohéznej spoločnosti, ktorá je predpokladom dlhodobo udržateľného rozvoja.
Stručné pripomenutie stanoviska B. Sch. k daňovej reforme sa žiada doplniť jej celkovým hodnotením reforiem z rokov 2002 – 2006. Uvádza v ňom, že „všetky ich opatrenia – daňové, deregulačné, sociálne, opatrenia v zdravotníctve a avizované v školstve – sú nastavené v prospech úzkych vysokopríjmových skupín, spoločnosť markantne diferencujú a podväzujú jej dlhodobý rozvoj. Nehodnotím to ako odvahu reformátorov, ale ako nedostatok štátnického uvažovania“.
Teraz, po reprodukovaní autorkinej kritiky reforiem z rokov 2002 – 2006 a po vcelku pozitívnom hodnotení jej reformného pôsobenia v predchádzajúcom období nemožno obísť otázku, či som pri vážení reforiem oboch porovnávaných období nepoužil dvojaký meter. Odmietnutie tohto podozrenia odôvodňujem tým, že reformy vykonané v dvoch porovnávaných obdobiach mali v značnej miere odlišný obsah. V rokoch 1998 – 2002 sa najmä prijímaním legislatívy EÚ, ale aj ďalšími už spomenutými reformnými krokmi vytvárali inštitucionálne základy fungovania trhovej ekonomiky. Išlo tu napospol o reformy, pri ktorých malo prvoradý význam kritérium racionálnosti nadradené stranícko-skupinovým záujmom. Až, obrazne povedané, v takto upratanej ekonomike bolo možné vykonať reformy, ktoré zväčša presahujú rámec základnej transformačnej úlohy a dajú sa vykonať variantným spôsobom. Druhá Dzurindova vláda sa rozhodla pre ich neoliberálnu paradigmu, výsledky ktorej B. Sch. označila za tichý ústavný prevrat.
Reforma reforiem, alebo ich korektúry? Možnosti a ciele sociálnej demokracie
Výsledky volieb v roku 2006 označuje B. Sch. za jednoznačné vyslovenie nesúhlasu s reformami pravicovej vlády, ktoré zaviazali vládu s dominantnou pozíciou ľavicového Smeru k obnove, resp. k posilneniu sociálnych parametrov štátu. Ak, hovorí sa v úvahe Nad programovým vyhlásením vlády, „SMER nepresmeruje štát, teda ak SMER nezmení dnešný charakter štátu, ktorý sa tu založil v rokoch 2002 – 2006, bude to nevyužitá príležitosť, stratená príležitosť, ktorá môže mať dlhodobé následky. Budeme totiž odkázaní žiť v spoločnosti, ktorej rozmer sociálnej diferencovanosti bude taký, že bude ohrozovať jej demokratické základy, bezpečnosť a komplexný progres.“ O rok neskôr už sklamane konštatuje: „Opatrenia, ktoré sa robia, smerujú k zmierneniu dôsledkov urobených reforiem. Ale nespejú k tomu, aby ich nasmerovali iným smerom.“
Hoci výzvu B. Sch. na obnovu demokratického (v zmysle sociálneho) charakteru reforiem v zásade neodmietam, predsa len si myslím, že terajšia vláda sa najmä vo vzťahu k daňovému systému prevzatému od predchádzajúcej vládnej garnitúry správala racionálne. Zásadné zmeny v systéme zdaňovania si – ako to zaiste vie aj B. Sch. – vyžadujú serióznu prípravu, založenú aj na zhodnotení jeho strednodobého fungovania. Pričasté zmeny daní (dajme tomu v každom štvorročnom politickom cykle) by vniesli do ekonomiky značnú dávku neistoty a destabilizácie. K tomu všetkému sa po voľbách v roku 2006 pridala nedôvera vonkajšieho okolia k schopnostiam vlády udržať hospodárstvo v rovnováhe a na dráhe vedúcej do eurozóny.
Z pragmatických a aktuálnych politických hľadísk výzva B. Sch. na rýchlu reformu pravicových reforiem (najmä pokiaľ ide o daňovú reformu) zrejme neobstojí, na principiálnej odôvodnenosti jej požiadavky sa tým však nič nemení. Skôr naopak. Vo všetkých oblastiach reforiem sa objavujú nové silné faktory a argumenty na ich vykonanie. Napríklad dane ako jeden z hlavných nástrojov fiškálnej politiky sa po vstupe Slovenska do eurozóny ako oblasti so spoločnou menovou politikou budú musieť (to je objektívna nevyhnutnosť rešpektovaná v každej krajine Európskej hospodárskej a menovej únie) stať súčasťou aktívnej fiškálnej politiky. Bude teda možné, aby sa – ako sa vraví „jednou vodou“ – zreformovali dane tak, že by popri stabilizačnej vykonávali aj stimulačnú a rozdeľovaciu funkciu na úrovni európskych štandardov.
Pri čítaní autorkinej kritiky pravicových reforiem môže menej pozorný čitateľ nadobudnúť dojem, že B. Sch. za cieľ súčasnej slovenskej ľavice reprezentovanej Smerom považuje obnovu sociálneho štátu. V skutočnosti o obsahu a povahe sociálneho štátu uvažuje ako o skutočnosti, ktorá sa vyvíja spolu so zmenami prebiehajúcimi v európskej politickej ľavici.
Stará ľavica sa usiluje o vytvorenie a fungovanie silného štátu spojeného s paternalizmom zasahujúcim do všetkých oblastí života jednotlivcov. Moderná ľavica nepodporuje štát v jeho tradičnej podobe. Presadzuje „...reformovaný štát, ktorý musí byť efektívny, kontrolovateľný a neskorumpovaný“. Rešpektuje trhové mechanizmy a v ňom pôsobiace podnikateľské aktivity a preto chce využiť štát nie na ich obmedzovanie, ale na ich podporu. A to aj tým, že vstupuje tam, kde zlyháva trh.
B. Sch. venuje pozornosť tomu, ako sa nazeranie modernej ľavice na úlohy štátu prejavuje v jeho zásahoch do rozdeľovania. Verejné financie sa využívajú na podporu tvorby predpokladov hospodárskeho rastu založeného na inováciách a kvalite. Výdavky štátu na sociálnu ochranu neslúžia len na udržanie ľudsky znesiteľnej úrovne života odkázanej časti obyvateľstva, ale tiež na aktivizáciu síl a schopností tých, čo sa môžu zapojiť do ekonomických aktivít.
Od sociálneho štátu k sociálnej spoločnosti?
Možno teda povedať, že požiadavka B. Sch. reformovať pravicové reformy vyznačuje pre slovenskú sociálnu demokraciu cestu k sociálnemu štátu? Odpoveď znie: aj ÁNO, aj NIE. Áno, pokiaľ ide o rezignáciu na paternalistickú, všadeprítomnú a do všetkého zasahujúcu podobu štátu. Áno, pokiaľ ide o vyvážené a navzájom sa stimulujúce pôsobenie štátu v jeho podpore hospodársko-sociálneho (a vôbec spoločenského) rozvoja a vo funkcii sociálnej ochrany. Ale aj nie, pretože už samé pojatie štátu, v ktorom sa prelína funkcia sociálnej ochrany so štruktúrovanou stimulačnou funkciou by logicky malo viesť od formovania sociálneho štátu k vytváraniu sociálnej spoločnosti. „V sociálnej spoločnosti... by sa – na rozdiel od sociálneho štátu – zodpovednosť“ za sociálnu súdržnosť „delila medzi štát, podnikateľskú sféru, občiansku spoločnosť, odbory a jednotlivca“. B. Sch. pritom nie je naivná romantička. Uvedomuje si, že vytváranie sociálnej spoločnosti je nesmierne ťažká dlhodobá úloha, ktorú musí presadzovať štát v dialógu s jej potenciálnymi aktérmi a najmä s podnikateľmi, ktorí – ako o tom vypovedá aj súčasná svetová finančná kríza – „konajú často nezodpovedne, súc opantaní chamtivosťou“. Poznamenáva, že na jednej strane na Slovensku „je podiel podnikateľskej sféry na vytváraní sociálnej spoločnosti ... minimálny“, a na druhej strane, vláda SMER – HZDS – SNS sa síce „nedeklaruje ako probiznis vláda, no nevedie ani dialóg s podnikateľskou sférou, nevyhnutný na hľadanie riešení, ako napríklad zvýšiť investície do inovácií a vzdelania, ako prispieť k riešeniu environmentálnych výziev a pod.“ Súčasne označuje vzťah medzi vedúcou vládnou stranou – SMER-om a biznisom za „komplikovanejší a neprehľadnejší“, než to bolo v bývalej SDĽ.
Akou cestou by sa teda malo uberať Slovensko? Smerom k sociálnemu štátu či k sociálnej spoločnosti? Realistická odpoveď podnietená aj myšlienkami Schmögnerovej má zrejme na očiach vytváranie moderného sociálneho štátu a až na istom stupni jeho zrelosti a práve s jeho pomocou uvažuje o krôčikoch k sociálnej spoločnosti. Na okraj tejto (dúfam, že správne pochopenej) autorkinej predstavy poznamenávam:
Po prvé, vytváranie moderného sociálneho štátu nezávisí len od jeho zaradenia do ideového arzenálu ľavicovo orientovanej politickej strany či vlády, ale aj od rastu výkonnosti hospodárstva.
Po druhé, práve v kontexte s rastom tvorby zdrojov a s trendmi vývoja hodnôt v celej Európskej únii nemožno vylúčiť, že agendu moderného sociálneho štátu, ba aj sociálnej spoločnosti si aspoň sčasti osvoja niektoré politické strany stojace dnes na Slovensku v opozícii. A to najmä v prípade, že by vzťah Smeru- SD zostal k nej vlažný. Po tretie, pokiaľ ide o pretváranie sociálneho štátu na sociálnu spoločnosť, tak predstava o nej sa aj podľa B. Sch. zatiaľ len postupne utvára, a preto by nemala konkurovať cieľu vytvárať moderný sociálny štát.
K miestu Slovenska vo svete a v Európe Viacročný pobyt v zahraničí (na významných postoch v OSN a EBRD) síce zúžil kontakty B. Sch. so Slovenskom, no zároveň počas neho získala širší nadhľad nad pomermi v slovenskej spoločnosti a mieste Slovenska vo svete. Z tejto pozície konštatuje, že „slovenská spoločnosť ...je ako dieťa zahľadené do seba. Jej egoizmus je pritom krátkozraký, pretože jej dnešná existencia a ešte viac jej budúcnosť je determinovaná externými faktormi a našou schopnosťou na ne reagovať“. V úvahách o globalizácii zdôrazňuje potrebu jej aktívneho formovania vedúcu k produkcii a spravodlivejšiemu rozdeľovaniu verejných statkov ako sú napríklad globálna bezpečnosť, ochrana proti globálnym klimatickým zmenám, globálna finančná stabilita, z ktorých budú mať úžitok všetci. Ukazuje akým spôsobom môže k tomu prispievať EÚ, ale tiež malé Slovensko v rámci EÚ prekonávaním pozície, z ktorej chce európskemu spoločenstvu „zatiaľ ...viac brať ako dávať“.
V nadväznosti na súhlas s autorkiným hodnotením významu EÚ i situácie, ktorá sa vytvorila vo vzťahu Slovenska k EÚ mám výhradu k jej odmietaniu daňovej súťaže v rámci EÚ. „Presadzovanie daňovej súťaže – argumentuje B. Sch. – je prekážkou rozvoja optimálnej alokácie zdrojov – inými slovami je, a pokiaľ zostane, bude jedným z faktorov horšieho využívania efektov úplnej liberalizácie kapitálu v EÚ“. Že daňová súťaž uvedeným spôsobom pôsobí, s tým súhlasím. Ale podobne, no ešte oveľa silnejšie deformujú alokáciu zdrojov v EÚ nízke mzdy v tých krajinách, kde daňová súťaž (súťaž o investorov) je. Ak daňová súťaž pomôže vyrovnávať rozdiely, ktoré sú medzi krajinami EÚ v ich výkonnosti a zárobkoch, prispeje tým k vytváraniu podmienok na svoje vlastné zmierňovanie a odstránenie.
Čítanie zobraných textov B. Sch. prináša zážitok z jej invenčného a neraz provokujúceho myslenia, z jasnozrivej schopnosti formulovať a presadzovať vlastné stanoviská aj proti prúdu konvenčného myslenia. Pomáha tým robiť prielom do monopolu, ktorý si vytvárajú rôzne pravicové think-tanky na interpretáciu vývoja slovenskej spoločnosti po roku 1989. Na druhej strane však jej myšlienky sú prínosom k ideovo-programovej orientácii a konsolidácii modernej ľavice na Slovensku.
