Strach zo sociálnej charty
Pravicová opozícia spustila v parlamente mohutný krik proti ratifikácii revidovanej Európskej sociálnej charty. Tento dokument je pritom zavŕšením nášho plnohodnotného vstupu do Európskej únie, charakterizovaného vstupom do tzv. Schengenského priestoru, prijatím eura a postupným odbúraním všetkých bariér na trhu práce. Význam charty spočíva v tom, že občanom garantuje primeranú ochranu v sociálnom a pracovnom zákonodarstve, v hospodárskej a ekonomickom živote spoločnosti, čiže dáva im v očakávanej nejasnej budúcnosti aké-také istoty.
V súvislosti s nesúhlasom pravice je zaujímavé, že navrhovaný text získal podporu nielen odborárov, ale aj miestnych samospráv a dokonca i väčšej časti zamestnávateľov. Dokonca aj v gestorskom sociálnom výbore NR SR ho podporili všetci poslanci jednomyseľne a odporučili Národnej rade SR chartu ratifikovať.
Odporcovia a kritici ratifikácie tvrdia, že práve teraz nie je na to vhodný čas, lebo je hospodárska kríza. Je to bohapustý nezmysel, lebo pravda je opačná – práve v tomto čase potrebujeme aj na Slovensku také sociálne zákonodarstvo, ktoré rieši sociálne a ekonomické problémy vyplývajúce z krízy spôsobom hodným 21., nie 19. storočia. Krízu nevyriešime tým, že budeme šliapať po základných sociálnych právach zamestnancov, odmietneme garantovať ich právo na spravodlivý plat či rodinám sociálne štandardy, aké sú dnes bežné v EÚ.
Skutočné zámery odporcov charty odhaľujú ich požiadavky: chvália vládu za to, že dáva záruky bankám, podnikateľom za úvery, samotní podnikatelia volajú po všakovakej pomoci zo strany štátu, ale keď sa má vláda rovnako zachovať k radovým občanom, označujú to za „spiatočnícke“, „nemoderné“ a „škodlivé“. Stačí si pozrieť konkrétne ustanovenia charty, aby bolo jasné, komu jej ratifikácia môže poškodiť: napr. článok 12 zaväzuje signatárov charty udržať systém sociálneho zabezpečenia na úrovni Európskeho sociálneho zákonníka. A ten okrem iného hovorí, že garancie vyplatenia minimálneho dôchodku má znášať každý, kto sa aktívne podieľa na dôchodkovom systéme, teda nielen štát, ale v našom prípade i DSS. Čiže, ak ma byť dôchodok minimálne 45 percent mzdy v národnom hospodárstve, musí z neho štát garantovať 22,5 percenta a DSS podľa tohto pravidla tiež 22,5 percenta.
Toho sa DSS boja ako čert kríža, ale nahlas o tom nehovoria a svoje výhrady zaobalili do všeobecných vyhlásení bez konkrétnych pripomienok. V opačnom prípade by museli priznať, že nie sú schopné garantovať svojim klientom nič, ani len minimálny dôchodok a museli by pri-znať, že ľudia v II. pilieri dôchodkového systému riskujú, že prídu o všetko. A to by práve v čase krízy, keď všade aj tak vládne neistota, mohlo viesť k exodu z II. piliera. Nečudo, že podľa nich na Chartu „nie je vhodná doba“. Mimochodom, a kedy bude?
Autor je publicista a hovorca Petržalky
