Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Divák mi venuje časť života

Celý život túžil robiť filmy. Dnes ich má na konte už devätnásť. Najradšej rozpráva príbehy, ktorými sa dotkne ľudských duší. Jeden z najvýznamnejších katalánskych režisérov Ventura Pons.
Počet zobrazení: 980
15_Ventura_Pons_s_Cenou_RESPEKTCB-m.jpg

Celý život túžil robiť filmy. Dnes ich má na konte už devätnásť. Najradšej rozpráva príbehy, ktorými sa dotkne ľudských duší. Jeden z najvýznamnejších katalánskych režisérov Ventura Pons. Retrospektívy vašich filmov už uviedli v New Yorku, Londýne, Istanbule či Varšave, naposledy v septembri na filmovom festivale Cinematik v Piešťanoch. Necítite sa ako na konci svojej kariéry? – Nie, vôbec nie. Prehliadky mojich filmov uvádzajú vlastne už asi šestnásť rokov, neviem ani spočítať, koľko ich bolo. Ale vôbec nemám pocit, že by sa niečo končilo. Stále nakrúcam a budem nakrúcať, kým budem vládať. Už od detstva ste vraj snívali o tom, že budete robiť filmy. Začínali ste však ako divadelný režisér... – K divadlu som sa dostal náhodou. Ale bolo to fantastické, naučil som sa vďaka nemu veľa vecí, napríklad pracovať s hercami. A ja hercov veľmi potrebujem – aby mal kto vyrozprávať moje príbehy. Divadelná réžia je však veľmi odlišná od tej filmovej, aj keď divadlu vďačím za to, že som sa zaľúbil do príbehov. Príbeh je pre mňa vo filme tým najdôležitejším. Vďaka divadlu som tie príbehy začal hľadať. Bola to preto skvelá skúsenosť. Ale v jednom momente som si povedal – hej, čo robíš v divadle? Veď si chcel robiť filmy! A tak som zo dňa na deň začal nakrúcať. Kedy presne nastal tento „okamih precitnutia“? – Bolo to koncom sedemdesiatych rokov. Mojím prvým filmom bol však paradoxne dokument. Pretože som si potreboval dokázať, že viem robiť aj s kamerou. Rozhodol som sa zabudnúť na chvíľu na hercov, pretože prácu s nimi som už vďaka divadlu ovládal. Dokument Ocana, an Intermittent Portrait (1978) som nakrútil za päť dní a bol vybratý do hlavnej súťaže na festivale v Cannes... moja skúška teda dopadla na výbornú. V posledných rokoch sa venujete výhradne filmovým adaptáciám kníh. Prečo? – Pretože mám rád knihy. A našiel som medzi spisovateľmi ľudí, ktorí vidia svet podobne ako ja. Robiť filmové adaptácie je zároveň veľmi pohodlné. Pohodlné však neznamená, že sú horšie. Neplatí ani, že originálny film musí byť lepší. Napokon, filmový svet je plný adaptácií. Dobrých aj zlých. Navyše, ako raz ktosi povedal, v momente, keď dielo začínate adaptovať, je už vaše. Knihu väčšinou prepisujem na scenár ja osobne, ten, kto potom film nakrúca, som tiež ja, až nakoniec neraz zistím, že charaktery v mojom filme sú úplne iné ako tie v knižnej predlohe. Niekedy dokonca celkom pomením aj vzťahy medzi postavami. Z bratov sa stanú bratranci, z rodiča strýko a podobne. Príbehy prechádzajú cezo mňa, a tak sa prirodzene menia. Preberáte tieto zmeny s autormi kníh? – Ani nie. Mám vo svojej práci slobodu. A s väčšinou spisovateľov mám aj veľmi dobrý vzťah a ani slovom nezasahujú do mojich filmov. Existuje niečo, čo musí byť prítomné v každom z vašich filmov? Niečo ako „osobná značka“? – V každom z mojich filmov musia byť prítomné tri témy: láska, priateľstvo a smrť. Menia sa príbehy, môžu sa meniť filmové žánre, ale či už by som robil drámu, dokument alebo muzikál, tieto tri témy ostanú stále rovnaké. Vo vašich filmoch hrá jednu z hlavných úloh vždy aj mesto. A to najmä rodná Barcelona... – Ľudia mi často hovoria, že zrejme veľmi milujem Barcelonu. Ale je to smiešne, lebo ja nič také nevidím. Je to skrátka moje mesto; každý filmár ho má. Tak ako má svoju kultúru, svoj jazyk. Keby som sa narodil v Paríži, objavoval by sa v mojich filmoch Paríž. A nakrúcal by som po francúzsky a nie po katalánsky. Čia kritika je pre vás po premiére najdôležitejšia? – Najdôležitejšia je moja vlastná reakcia na film. Čo sa totiž týka filmových kritík, máloktorá ma skutočne zasiahne. Doteraz boli možno tri-štyri, ktoré má naozaj podnietili nad niečím sa zamyslieť. Kedysi som aj ja pracoval ako filmový kritik, písal som aj texty do katalógov na festivaloch a neraz sa mi stalo, že recenzenti v kritikách kopírovali moje texty a vydávali ich za svoje. Nájsť skutočne kvalitnú kritiku je dnes veľmi ťažké. A čo publikum? Cítite voči nemu nejakú zodpovednosť? – Divák mi venuje jeden a pol hodiny svojho života. Takže musím pritiahnuť jeho pozornosť, zviesť ho, rozosmiať alebo rozplakať. To je moja úloha. Chcem sa dotknúť duše ľudí. Podporujú Katalánci domácu filmovú tvorbu? – Za posledných päť-šesť rokov celkovo výrazne klesla návštevnosť kín. Diváci dávajú prednosť internetu. Ale problém máme aj s verejnoprávnou televíziou – tvorcov tlačí do produkovania nekvalitnej komercie. Čoraz viac sa bojí diverzity. Máte špeciálny vzťah k niektorej zo svetových kinematografií? – Nie, ale filmy pozerám celý život. S filmom som sa narodil a s filmom, dúfam, zomriem. Nemám špeciálny vzťah k žiadnej z kinematografií, mám skôr množstvo obľúbených filmov a režisérov. Nedávno ste dokončili film Strangers, máte už pripravenú knihu na ďalšiu adaptáciu? – Momentálne zháňam peniaze na muzikál. V divadle som robil množstvo muzikálov a chcel by som konečne urobiť nejaký aj pre filmové plátno. Ale keby som náhodou nezískal peniaze, mám v zálohe aj ďalší scenár, ktorý je o niečo vážnejší. Veď život netvoria len veci, ktoré sa podaria, ale aj tie, ktoré nám nevyjdú. Autorka je estetička Kto je Ventura Pons Katalánsky režisér Ventura Pons (1945, Barcelona) nakrútil svoj prvý film v roku 1978. Dnes má na konte už devätnásť filmov, jeho diela sa premietajú na renomovaných svetových festivaloch a má veľa ocenení. Z filmografie: O čom to všetko je (1994), Priateľ/Milenec (1999), Potrava lásky (2002), Idiotská láska (2004), Život na hrane (2007), Barcelona (Mapa) (2007).

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama