Komunizmus pána Klimáčka

Dvadsiaty ôsmy november 2008 bol pre bratislavské Divadlo Aréna slávnostný. Uskutočnila sa tu premiéra „dokumentárnej“ hry Komunizmus. Napísal ju bývalý „komunistický“ dramatik Viliam Klimáček, v hlavných úlohách sa predstavil bývalý „komunistický“ herec Juraj Kukura a bývalá „komunistická“ herečka Zdena Studenková, réžiu mal mladý reprezentant českej divadelnej kultúry „ze Slovenska“ Martin Čičvák.
Počet zobrazení: 1508
52_5308_16_Ilustracne_foto_minKiliCB-m.jpg

Dvadsiaty ôsmy november 2008 bol pre bratislavské Divadlo Aréna slávnostný. Uskutočnila sa tu premiéra „dokumentárnej“ hry Komunizmus. Napísal ju bývalý „komunistický“ dramatik Viliam Klimáček, v hlavných úlohách sa predstavil bývalý „komunistický“ herec Juraj Kukura a bývalá „komunistická“ herečka Zdena Studenková, réžiu mal mladý reprezentant českej divadelnej kultúry „ze Slovenska“ Martin Čičvák. Pán Klimáček hru napísal na objednávku, na námet Juraja Kukuru, ktorému svoje dielo aj venoval. Jeho dej, odohrávajúci sa v Bratislave roku 1984, je nasledovný: študent pražskej vysokej školy Michal podpísal v roku 1965 tajnú spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou (ŠtB). Dôvodom bolo pozorovanie disidentskej skupiny (!), ktorej členkou bola študentka Alena, dcéra slovenského spisovateľa, ktorý sa stal prenasledovaným. Michal sa neskôr s Alenou zosobáši, ako agent sa stane členom komunistickej strany (!), pracuje v Československom filme. Zodpovedá tam za predaj filmov do zahraničia. Ako agenta ŠtB ho nasadia na Aleninho otca-disidentského spisovateľa. Pri straníckych previerkach však povie, že nesúhlasí s vojenskou inváziou v auguste 1968, preto ho zbavia riadiacej funkcie a stáva sa pracovníkom filmového archívu. Spolu s Alenou, obvodnou psychiatričkou a synom Viktorom, študentom medicíny, býva v panelákovom byte. Štátna bezpečnosť ich odpočúva, sleduje ich domový dôverník, ktorý je v skutočnosti vysokým dôstojníkom ŠtB, Michal je komunistami prenasledovaným človekom. Obrazy skazy V prvom obraze Doma (obývačka petržalského paneláka), sme svedkami oslavy Aleniných narodenín, ktoré sa konajú v deň pohrebu sovietskeho generálneho tajomníka Andropova. Michal dáva manželke svoj dar-šál (od Štátnej bezpečnosti), navštívi ich domový dôverník od ktorého požadujú opravu elektrickej zásuvky a opätovné zavedenie telefónu. Anonym sa v liste s gramatickými chybami oplzlo vyhráža Alene a jej otcovi obesením, Viktor sa priznáva matke, že sa pochválil spolužiakom, ktorí v ňom vidia udavača (!), že číta rodičmi prepašovaného Orwella, aby im dokázal svoju nevinu. Knihu mu však v reštaurácii zhabal príslušník ŠtB. Obraz sa končí príchodom polície, ktorá si odváža Michala autom. Druhý obraz Výsluch je z pracovne dôstojníka Štátnej bezpečnosti. Vyšetrovateľ Michalovi vyčíta odmietanie spolupráce, pýta sa na svokra a pašovanie jeho rukopisov do Talianska, z projektora premieta kompromitujúce fotografie Aleny s neznámym cudzincom. Michal chce spoluprácu definitívne skončiť, s plačom kľačí a prosí o vyškrtnutie svojho mena zo zoznamu agentov, vyšetrovateľ sa mu však vyhráža, že všetko povie Alene. Posledný obraz Pod hviezdami je situovaný na plochu strechy paneláka, kam Michal pravidelne chodí rebríkom z balkóna svojho bytu. Svojej manželke tu oznamuje, že tajne spolupracoval so Štátnou bezpečnosťou. Alena spolu s Viktorom v dlhej, afektovanej scéne Michalovi vyčíta jeho donášačstvo (vrátane informácií o ich sexuálnom živote), oznamuje mu, že z nej spravil zviera, že zabíjal jej otca. On ubezpečuje, že nikdy proti nim nevypovedal s úmyslom poškodiť, ale ochraňovať. Alena, záhadne oboznámená s agentúrnou praxou Štátnej bezpečnosti, sa ho pýta, aké má krycie meno, ako sa volá v „eštebáckom newspeaku“ (!), Viktor krycie meno nemá, pretože ho zatiaľ „nevyťažovali“. Na Aleninu otázku prečo to robil, Michal odpovedá: kvôli otcovi, ktorý mal leukémiu a potreboval lieky zo Švajčiarska. Príbeh o svojom otcovi dopovie Viktorovi: pred vojnou mal obchod a dvoch zamestnancov kvôli ktorým ho v 50. rokoch obvinili. Pokúšal sa ujsť za hranice, ale chytili ho. ŠtB ho mučila, robil v uránových baniach v Jáchymove, bol mukel, pracoval 24 hodín denne (!), následkom rádioaktívneho prášku dostal leukémiu. V záverečnej scéne prichádzajú na strechu dvaja pracovníci ŠtB. Michal jednému z nich oznamuje, že svoju spoluprácu odhalil manželke a synovi, tým ich stratil, už ho nemôžu vydierať. Ako odpoveď dostane odporučenie spáchať samovraždu, ak nezomrie on zavraždia syna alebo manželku (!). Michal končí svoj život pádom zo strechy paneláka. Medzitým sa Viktor vrátil zo školy. Hľadajúc bezvýsledne otca hovorí, že prejavil záujem o vstup do školskej organizácie Komunistickej strany Československa, aby rodinu odteraz chránil on. Potvrdzuje tým svoj predchádzajúci výrok, že „deti svine sú tiež svine“. V Bratislave tak zomrela jedna konkrétna bunka socialistickej spoločnosti. Podľahla dlhej a plazivej chorobe. Výlučne zlo, a nič len zlo Výsledok je impozantný. Na otázku, aký dojem získa divák zo sledovania hry, môžeme odpovedať: jednoznačný. Minulý režim bol výlučne stelesnením zla, komunisti programovo ničili nielen spoločnosť ako celok, ale i jednotlivé rodiny, konkrétnych jednotlivcov. Nútili ich konať proti vlastnému presvedčeniu, vnucovali im svoje lživé doktríny, hodnoty a predstavy, navádzali ich k zvrátenostiam, násilím im znemožňovali slobodný rozvoj čím ich morálne ruinovali. Minulý režim bol zvrhlý, to je bezprostredný i trvalý dojem z hry pána Klimáčka. Radový divák s hnusom odvráti od komunistov svoju tvár, vnímavejší si kladie otázku, ako takýto režim vôbec mohol v našej civilizovanej krajine existovať, aby sa zároveň uspokojil paralelou s existenciou nacizmu. Všetci kričia jedno: už nikdy viac! Nechceme už nijaký zločinný režim, žiadnu totalitu. Ďakujeme všemohúcemu, že sme si vybojovali slobodu a demokraciu, že môžeme žiť v normálnych, ľudských podmienkach. S týmto presvedčením sa účastníci historickej premiéry hry pána Klimáčka rozchádzajú a nasadajú do svojich áut značky Mercedes, Audi alebo Volkswagen, niektorí jednotlivci i do autobusu mestskej hromadnej dopravy. Čo je teda komunizmus? Policajný, represívny režim, Štátna bezpečnosť, agenti, udavači a prenasledovaní, zničené ľudské životy. Je cudzím slovom, ktoré sa dá preložiť ako „strach“, tvrdí pán Klimáček prostredníctvom spisovateľa-disidenta. Vyšetrovateľ Štátnej bezpečnosti vyhlasuje komunizmus za istotu, že sa vôbec nič nezmení, že režim zostane rovnaký, že ľudia budú najedení, obutí, že budú mať prácu, kde bývať, že v ňom nie sú drogy, ani bezdomovci, vykorisťovanie ani vysoké percento samovrážd, nedostupná zdravotná starostlivosť. Samozrejme, že je to lož, nemôže to byť nič iné než lož. Veď to predsa tvrdí príslušník Štátnej bezpečnosti, démonický reprezentant zla. Jeho zvrátená eštebácka existencia sa predsa prejavuje aj odporom k inteligencii a víziou premeny Bratislavy na čisto robotnícke mesto. O podstate totalitného systému a jeho mechanizme lží vypovedá Orwellov román 1984; dokonale analyzuje to, čo sa nazývalo socializmom, hovorí – na rozdiel od takého Ericha Fromma – vášnivý čitateľ Orwella, pán Klimáček. Pánboh zaplať, že dnes už nič podobné neexistuje, len šíre more slobody a demokracie. Dnes je všetko iné – „nad kosťami mŕtvych už stoja bizniscentrá“. Nové náboženstvo Škoda, že si pán Klimáček si pre svoj obraz „komunizmu“ nevybral inú bunku socialistickej spoločnosti než rodinu agenta, ktorý donášal na vlastných príbuzných. Že by podobné bunky tvorili reprezentatívny typ socialistickej rodiny v ére normalizácie? Sotva. Hodí sa však na účel odhalenia a odsúdenia „komunizmu“ lepšie iná? Tiež sotva. A tak pán Klimáček odvíja svoj „dokumentárny“ príbeh. Používa pritom originálne výrazové prostriedky typu „kokotiny“, „do piči“ – to je, mimochodom, zle vyskloňované..., „vylízať pičku“, „kokot“, „skurvená“, „kurva“, „kurevník“, „nezajebať si“, „trtkal“, „skurvil“, uťahuje si zo Slovenského národného povstania, z Gagarina, Jevtušenka, Ejzenštejna. Ako hovorí Jana Bžochová-Wild, pracuje poctivo, za jeho umeleckou tvorbou je dôkladné poznanie nadobudnuté štúdiom, archívnym a terénnym výskumom. Posolstvo tejto poctivej práce sa nelíši od posolstva súčasnej politickej propagandy, antikomunistického náboženstva, s akým sa stretávame v Českej republike a ktoré nachádza svojich oddaných vyznavačov aj na Slovensku. Od novembra 2008 tu má svoj presvedčivý umelecký výraz, ktorý sa zrejme stane favoritom na získanie ceny „komunistického“ Alfréda Radoka. Pán Klimáček ho vytvoril takmer v súlade so zákonom o protiprávnosti a nemorálnosti komunistického systému. Vnímanie „ríše zla“ (totality, zločinov a tajnej politickej polície) a „ríše dobra“ (slobody, demokracie a právneho štátu) však v sebe skrýva jedno tajomstvo: ponovembrovú absenciu rozvoja, špeciálne kultúrneho. A tak nám zostávajú len spomienky na vynikajúcich tvorcov, na diela a hodnoty vytvorené v „komunistickom strachu“, ktoré si súčasný režim prisvojuje, pretože nič podobné nie je schopný produkovať. Jeho kultúrna produkcia síce apeluje na najnižšie pudy človeka, aby ho degradovala na infantila neschopného tvoriť ani vnímať skutočné hodnoty, musí však stále rozlišovať medzi „zlou“ komunistickou minulosťou a „dobrou“ prítomnosťou. Niektorí predsa musia vládnuť a niektorí predsa musia byť ovládaní. Oroduj za nás Hlavný partner Divadla Aréna a generálny partner inscenácie „Komunizmus“ T-Com, ako aj ďalší sponzori divadla, boli s hrou pravdepodobne spokojní. Nadšení by zrejme neboli len trvalým záujmom pána Klimáčka o Orwella, autora, ktorý vo svojej eseji Lev a jednorožec: Socializmus a génius Anglicka navrhoval – okrem iného – znárodnenie a obmedzenie príjmov. Hrozí azda nebezpečenstvo, že pán Klimáček niekedy napíše hru Kapitalizmus, odsúdi jeho režim, strhne svätožiaru moci kapitálu na príklade rodiny nezamestnaného, vydedenca alebo bezdomovca? Oroduj za nás Panna Sedembolestná, za naše sväté Slovensko. Pochválen buď Pán Ježiš Kristus – pán Klimáček. Autor je publicista Medzititulky Slovo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984