Mnoho podôb inakosti na Inakosti

Ak sme vlaňajší Filmový festival Inakosti, zameraný na snímky s gayovskou a lesbickou tematikou, nazvali pokusom o usporiadanie podujatia tohto typu, tak druhý ročník ukázal, že je to životaschopný projekt, ktorý zaznamenal kvantitatívny i kvalitatívny posun. Druhý FFI, ktorý usporiadala Iniciatíva Inakosť s finančnou podporou ministerstva kultúry, bol opäť koncipovaný ako ozveny českého festivalu Mezipatra a trval tentoraz v bratislavskom Charlie centre päť dní (19. až 23. novembra). Na 12 predstaveniach ponúkol šesť celovečerných hraných filmov, jeden dvojdielny dokument a 37 krátkych filmov hraných, dokumentárnych i animovaných v piatich tematicky zostavených blokoch. Dominovala dráma... Pravda, nie všetky uvedené filmy mali rovnakú kvalitu. Umeleckým vrcholom festivalu bola bezpochyby francúzska snímka Skrývaná láska režiséra Christiana Faura, ktorej dej sa odohráva počas druhej svetovej vojny v Paríži okupovanom Nemcami a dotýka sa nielen témy vzťahu medzi dvoma mužmi, ale aj citlivých tém holokaustu, kolaborantstva a rodinných vzťahov. Jeho protagonista Jean (v podaní Jérémieho Reniera – poznáme ho z filmu Dieťa bratov Dardennovcov) udržiava tajný vzťah s priateľom Philippom (Bruno Todeschini), ktorý pracuje v tlačiarni. Zachráni priateľku z detstva, židovku Sáru, ktorú sa mu podarí pod falošnou identitou zamestnať v práčovni patriacej jeho rodičom, a zároveň má dosť komplikovaný vzťah s mladším bratom Jacquom, ktorý bol vo väzení za šmelinu a naďalej neváha využiť vojnovú situáciu na vlastný prospech. Napohľad nevinné udanie, ktorým chce Jacques svojho staršieho brata len postrašiť a potom si urobiť zásluhu na jeho prepustení, však spustí tragédiu, ktorú už nemožno zvrátiť a ktorá pre Jeana vrcholí pobytom v koncentračnom tábore Dachau s ružovým trojuholníkom na hrudi. Príbeh je vynikajúco napísaný (scenár Pascal Fontanille a Samantha Mazerasová), režisér Faure s prehľadom dávkuje napätie od jemného piana až po záverečné fortissimo a obdivuhodné sú aj výkony hercov, ktorí – najmä v postavách Jeanovho otca a brata – dokázali presvedčivo zobraziť nejednoznačné charaktery bez toho, aby skĺzli do klišé. Nie som priateľom posmrkávania v kine – ale Skrývaná láska silou a čistotou svojej výpovede naozaj zasiahla emócie divákov. Na rozdiel od svojho francúzskeho kolegu izraelský režisér Eytan Fox tematicky čerpal z najhorúcejšej súčasnosti: jeho film Bublina je situovaný do súčasného Tel Avivu. Titul je symbolický: protagonisti sa snažia žiť bezkonfliktne vo svojej malej uzavretej komunite, ktorú tvorí Noam, predavač v obchode s hudobnými nosičmi, a jeho spolubývajúci – majiteľ kaviarne Yali a predavačka Lulu. Palestínsko-izraelský konflikt je však všadeprítomný a nedá sa mu vyhnúť – aj Noam si musí odkrútiť povinné služby na checkpointe Národnej gardy. Práve tam sa prvý raz stretne s Palestínčanom Ašrafom: dvaja mladí muži rýchlo nadviažu intímny vzťah. Lenže Ašraf žije v Izraeli načierno a navyše jeho rodina mu v rodnej dedine chystá svadbu. Podobne ako raz praskne každá bublina, aj tento príbeh smeruje k tragickému finále. A podobne ako Faure v Skrývanej láske aj Fox majstrovsky spája osobné a politické, časové a nadčasové, pričom však využíva aj prvky komédie; jeho film je vážny i zábavný súčasne, aby napokon priniesol prekvapujúcu, šokujúcu pointu. Trojicu vážnejšie ladených filmov dopĺňala kanadská dráma Naša dcéra (réžia Dominique Cardonová a Laurie Colbertová): jej hlavná hrdinka, lekárka Finn, odborníčka na reprodukčné metódy, paradoxne vedie gynekologickú kliniku zameranú na interrupcie a musí čeliť útokom – i fyzickým – fanatických odporcov umelých prerušení tehotenstva. Zároveň vychováva jedenásťročnú Finn, dcéru svojej zosnulej partnerky, a pokúša sa nájsť osobné šťastie v nových vzťahoch. ... a nechýbala komédia Tri dramatické príbehy vyvažovali tri komediálne ladené snímky. Najviac z nich zaujal film írskej režisérky Liz Gillovej Pamäť zlatej rybky; titul odkazuje na to, že tento živočích má vraj len trojsekundovú pamäť, a tak je preň stále všetko nové. A podobne aj hrdinovia filmu v súčasnom Dubline sa vrhajú do vzťahov a hľadajú šťastie, priateľstvo a lásku, akoby vždy zabudli na predchádzajúce neúspešné vzťahy. V mozaikovitom rozprávaní sa stretávajú a rozchádzajú ľudia rôzneho veku a sexuálnej orientácie; režisérka svoje postavy nehodnotí a už vôbec neodsudzuje, len s určitou hyperbolou zobrazuje realitu – a to takým vtipným spôsobom, že jej film sa v čase svojho vzniku (2003) stal hitom a víťazom mnohých G&L festivalov v Európe i v USA. V kanadskom filme Raňajky so Scotom režiséra Laurieho Lynda, ktorý získal na tohtoročných Mezipatrách Cenu divákov, sa televízny reportér Eric a jeho priateľ, právnik Sam, znenazdajky stávajú náhradnými rodičmi jedenásťročného Scota, syna zosnulej priateľky Samovho brata. Zdrojom komiky tohto príbehu je nielen to, ako príchod dieťaťa naruší zabehaný stereotyp života dvojice, ale aj to, že malý Scot so svojou záľubou v pestrom oblečení, mejkape, bižutérii a vianočných koledách, ktoré si spieva v októbri, medzi svojich „ockov“ veľmi dobre zapadne. V podstate bezkonfliktný dej smeruje k happyendu takým spôsobom, že film by hádam neurazil ani v sobotu večer vo vysielaní verejnoprávnej televízie. Tretí komediálny príbeh bol azda jediným programovým omylom tohtoročného FFI – nemecká snímka Príde otec! (réžia Monika Treutová) spracúva v príbehu čašníčky Vicky, odohrávajúcom sa v USA, tému „ako to utajiť pred otcom“, a to nie veľmi objavne ani nie veľmi vtipne. Popravde, išlo o jediný film, z ktorého sa počas predstavenia odchádzalo. Krátko a výstižne Päť blokov krátkych filmov predstavovalo zároveň určité tematické celky. Poltucet titulov pod spoločným názvom Chlapci a chlapi vo dne a v noci bol zameraný na gayovskú tematiku, kým lesbicky zamerané náprotivky sa uvádzali v bloku Bábiky a matky. Kolekcia s názvom Po vzťahu, po láske zastrešovala snímky o krízových momentoch života, kým filmy o krehkosti ľudských vzťahov tvorili blok nazvaný Prísne súkromné. Krátkometrážne dokumenty sa skrývali pod spoločným názvom Queer exhibo. Keďže spolu išlo takmer o štyri desiatky titulov – pochopiteľne, takisto rozdielnej kvality –, nemožno sa venovať osobitne každému z nich. Niektorí tvorcovia stavili na experiment s formou (napríklad Kanaďan Jim Verburg v snímke Pre vzťah, „blikavej“ štvorminútovej intímnej výpovedi o sexuálnych, ľúbostných a rodinných putách), iní na dejový a výtvarný minimalizmus (Dana Goldbergová v izraelskom filme Alfa) či naopak na bizarnosť témy i jej stvárnenia (francúzsky film Pepita, Laura, Kitty a umelá maternica Caroline Fournierovej a Nathalie Hazizovej, módna upírska tematika v austrálskom filme Craiga Borehama Uhryznutie z lásky). Najpresvedčivejšie však pôsobili tie filmy, ktorých autori dokázali na malej ploche vytvoriť skutočný dramatický príbeh. Medzi tie najlepšie patril film Bábiky (r. Randy Caspersen, USA), v ktorom sa dospievajúci chlapec – pred očami matky pripravujúcej garážový výpredaj nepotrebných vecí – nevie rozlúčiť s mužskými bábikami z detstva a táto drobná epizóda matke pomôže priznať si pravdu a pochopiť synovo cítenie bez toho, aby o „tom“ padlo jediné slovo. Matka ako rodič dramaticky vstupuje aj do zakázaného vzťahu medzi mladým futbalistom a jeho trénerom (ktorý chlapcovi tak trochu nahrádza otca) v nemeckej snímke Odvaha v srdci Martina Buskera. V podmanivom brazílskom filme Ty, ja a on (r. Daniel Ribeiro) zasa plány dvoch priateľov na spoločný život naruší náhla smrť rodičov jedného z nich a povinnosť ujať sa výchovy mladšieho brata. So skvelým zmyslom pre atmosféru zobrazuje nesmelé zbližovanie dvoch tínedžerov na pozadí lokálneho festivalu karaoke Hakon Liu vo švédskej snímke Šťastná modrá. Abbe Robinsonová (Veľká Británia) skvele zvládla retro štýl v príbehu Súkromný život z 50. rokov, keď byť iný ešte znamenalo vystaviť sa policajnému prenasledovaniu. Ale skrývaniu nie je koniec ani v súčasnosti, hoci motivácia môže byť skôr vnútorná – ako v poľskej snímke Mateusz (r. Wojciech Szarski), v ktorej svoju skutočnú orientáciu tají tak otec ako aj dospievajúci syn. Spomedzi dokumentov zaujal napríklad český film Terezy Pospíšilovej Ida, zachytávajúci niekoľko mesiacov zo života mladej dievčiny, ktorá si – napokon neúspešne – buduje vzťah s priateľkou. Rodičia a deti Ako vyplýva aj z letmého náčrtu tém filmov tvoriacich program tohtoročného FFI, mnoho z nich – bez toho, aby to dramaturgia festivalu nejako podčiarkovala – sa zaoberalo témou vzťahu rodičov a detí, a to z dvoch aspektov. Po prvé ide o vzťah rodičov k synom a dcéram, ktorí majú inú sexuálnu orientáciu, o pochopenie a akceptovanie inakosti ich detí. A po druhé rezonovala aj téma rodičovskej starostlivosti gayov a lesbičiek o deti z predchádzajúcich heterosexuálnych vzťahov či o deti svojich partnerov. Pravda, na Slovensku ešte nie sme tak ďaleko, aby sme uvažovali o adopcii detí rovnakopohlavnými pármi, veď legislatívne nie je zatiaľ vyriešená ani otázka životného partnerstva dvoch osôb rovnakého pohlavia. (Petícia za prijatie takéhoto zákona bola k dispozícii v dejisku festivalu.) Z tohto hľadiska čaká G&L komunitu ešte veľký kus práce najmä vo vzťahu k verejnosti – a z tohto hľadiska máme výhrady k nedostatočnej propagácii festivalu, o ktorom sa práve širšia verejnosť prakticky nemala ako dozvedieť. Vyvesiť plagáty deň pred začiatkom naozaj nestačí a na webové stránky Iniciatívy Inakosť verejnosť iste bežne nechodí. Nejde ani tak o to, že nie pri všetkých predstaveniach bola kinosála plná, ako skôr o to, že návštevníkmi boli zrejme skôr ľudia, ktorí majú vo veci jasno, a nie tí, ktorí by sa mohli niečo nové dozvedieť, pozmeniť názor, zamyslieť sa. Napokon, ani „značkovanie“ filmov nálepkami G a L sa nám nevidí celkom korektné – azda ide predovšetkým o film ako taký a problematiku ako takú. Koniec koncov, sme všetci na jednej lodi, nie? Autor je filmový publicista