Rozpredané krajiny
Vo svete sa rozbieha nová „kolonizačná horúčka“. Vlády a korporácie bohatých krajín skupujú milióny hektárov v rozvojovom svete, aby si dlhodobo zabezpečili zdroje potravín. Fenomén dosiahol také rozmery, že šéf FAO Jacques Diouf varoval pred vznikom novej formy „neokolonializmu“, píše britský denník Guardian. Zatiaľ čo budú chudobní miestni obyvatelia hladovať, bohaté krajiny budú na ich pôde pestovať potraviny na vývoz. V niektorých prípadoch pôdu skupujú priamo štátom kontrolované fondy, inokedy sú to veľké korporácie. Tie tvrdia, že ide o čisto komerčné podnikanie – rastúce ceny potravín robia z podobných investícií lukratívny biznis – no za ním je jasne viditeľná podpora domácich vlád, motivovaná obavami o potravinovú bezpečnosť. Minulý týždeň upútala pozornosť snaha kórejskej firmy Daewoo Logistics prenajať si na 99 rokov milión hektárov pôdy na Madagaskare. Do roku 2023 na nich chce pestovať 5 miliónov ton kukurice ročne, a na ďalších 120 tisícoch hektárov chce produkovať palmový olej. Vývoz má byť určený samozrejme pre Južnú Kóreu, ktorá tak získa suroviny za nižšiu cenu, než keby ich musela kupovať na svetových trhoch. Pracovnú silu si dovezie z Juhoafrickej republiky. Madagaskarská vláda chce pred schválením prenájmu realizovať štúdiu o environmentálnych dopadoch, je však jasné, že príjmy z najväčšieho prenájmu tohto druhu by privítala. Hlad po pôde Júnový potravinový summit OSN v Ríme vyzýval k zvýšeniu investícií a rozvojovej pomoci pre chudobných farmárov v Afrike, aby sa boli schopní vyrovnať s rastúcimi cenami potravín a zvýšiť vlastnú produkciu. Podľa denníka Guardian je však skutočnosť trochu iná. Vlády a korporácie z bohatých, no na pôdu chudobných krajín, skupujú pôdu v chudobnejšej časti sveta, aby si zaistili potravinovú bezpečnosť. Investori zo Saudskej Arábie či Spojených arabských emirátov skupujú desaťtisíce hektárov v Pakistane, Indonézii, Sudáne či Kazachstane. Podobne sa správa Čína, ktorá má síce pôdy dosť, no trápi ju nedostatok vody. Preto investuje v juhovýchodnej Ázii. Líbya získala štvrť milióna hektárov na Ukrajine, Egypt sa usiluje o to isté. Kuvajt a Katar naháňajú zmluvy o prístupe k ryžovým poliam Kambodže. Plantážové impériá Extrémnym príkladom „rozpredanej krajiny“ je Laos. Cena za prenájom pôdy je smiešne malá, údajne 3 až 9 dolárov za hektár, a priťahuje investorov zo susedných i vzdialenejších krajín. Podľa správy už Laos prenajal 2 až 3 milióny hektárov, čo je asi 15 percent jeho obrábateľnej pôdy. V krajine operuje približne 150 medzinárodných poľnohospodárskych projektov, niektoré zmluvy sú podpísané až na 70 rokov. Južným nížinám dominujú thajské, vietnamské a malajzijské firmy. Pestujú kaučuk, cukrovú trstinu a kasavu. V strede sú zas plantáže japonských, indických a škandinávskych firiem, ktoré pestujú rýchlo rastúce eukalypty a akácie na výrobu papiera. Na severe nájdeme čínske plantáže ryže a kaučukovníkov. Miestni obyvatelia stratili pôdu. Kompenzácia prisľúbená vládou je zatiaľ iba sľubom a platy na zahraničných farmách primalé. Na niektorých miestach vypukli násilné nepokoje, nespokojní miestni obyvatelia plantáže vypálili. Lenže investori sa vrátia, plantáže sú obnovené, a „vinníci“ potrestaní. Kto čo získa Kupci sú vo výhodnej pozícii. Počas ekonomického boomu a závratného rastu cien ropy a zemného plynu prudko zarobili. A v súčasnej ekonomickej recesii, ktorá vysušila finančné toky, sú chudobné krajiny ochotné privítať kapitál v akejkoľvek podobe. Rozvojové mimovládne organizácie však upozorňujú, že viac investícií nemusí znamenať viac rozvoja ani v tomto prípade. „Ak by išlo o vyjednávania medzi rovnými, mohlo by to byť pozitívnou vecou. Prinieslo by to investície, stabilné ceny a predvídateľnosť na trhu. Problémom však je, že v tomto naháňaní sa za pôdou nevidím žiadne miesto pre malých farmárov“, cituje denník Guardian šéfa výskumu v organizácii Oxfam, Duncana Greena. Vlády tvrdia, že prostriedky chcú použiť na investície do infraštruktúry a iných rozvojových projektov. No detaily dohôd sú nejasné. Nik nevie, či obsahujú nejakú formu kompenzácie alebo zabezpečenia pre lokálnu populáciu, ktorá stratí prístup k pôde. Nová kolonizácia Teoreticky je všetko v poriadku – chudobné krajiny nezažívajú žiadnu inváziu kolonizátorov so stratou suverenity, vojskom a koloniálnymi úradníkmi. Zdanlivo ide „len o obchod“ – prenájom pôdy za odplatu. No po prvé, kritici sa obávajú, že prenájom sa môže ľahko zmeniť na predaj. Koniec koncov, aj to by bol „len obchod“. Vec ceny a podmienok. Okrem toho, história nás učí, že proces kolonizácie v mnohých prípadoch nezačal príchodom obrovskej vojenskej flotily, obsadením a priamym politickým podriadením krajiny. Často sa rozvíjal postupne, cez obchodné dohody s miestnymi vládcami, prostredníctvom dohôd o „ochrane“ až po úplné obsadenie. Predvojom kolonializmu bol obchodník. Koloniálne mocnosti už v 18. a 19. storočí mnohokrát považovali za výhodnejšiu nepriamu správu, keď miestni vládcovia formálne suverénnych krajín chránili ich ekonomické záujmy a za to dostávali podiel na extrahovaných ziskoch. Vojenské obsadenie a politické podrobenie nastupovali len v prípade nevyhnutnosti. Napríklad India, „perla v korune Britského impéria“, bola až do polovice 19. storočia formálne samostatnou krajinou, v ktorej britské koloniálne záujmy chránila súkromná komerčná spoločnosť (s majetkovou účasťou Koruny). Moc a peniaze nemožno oddeliť. „Čisto komerčný“ vzťah je preto nevyhnutne vzťahom mocenským. Ak spája výrazne nerovnocenných partnerov, je vzťahom hegemónie.
