Vlastenectvo a škola

Počet zobrazení: 4252


slovakia.jpg                                                                                                                                                                                                                           

                                                                                    1.

Demokratická spoločnosť, ktorú na Slovensku sa snažíme budovať už takmer štvrťstoročie, umožňuje občanom slobodne vyjadrovať svoje názory na akékoľvek témy, ktoré súvisia so životom človeka v ktorejkoľvek oblasti. Aj napriek tomu doterajšie reálne skúsenosti s uplatňovaním demokracie ukazujú, že i v takejto spoločnosti sa stávajú niektoré témy doslova tabu. O mnohých témach žiadne médium nepíše, značná časť spoločnosti sa k nim nevyjadruje a dostávajú sa na úplný okraj. Jednou z takýchto tém je hovoriť otvorene o vlastenectve, o jeho praktickom uplatňovaní v každodennom živote, prípadne ako sa realizuje výchova k nemu v školskej praxi. Takmer v žiadnom pedagogickom dokumente sa už nestretneme s vlasteneckou výchovou ako nevyhnutnou zložkou výchovy k uvedomelému občianstvu. Téma vlastenectva sa stáva utajenou, k čomu spisovateľ Ján Tužinský napísal, že „sme tajnými Slovákmi, utajovanými vlastencami“ a povedané so scenáristom Jozefom Bobom „vlastenectvo sa nenosí“, lebo „vlasteneckou zbožnosťou príliš nevynikáme“. Na druhej strane sme svedkami toho, že u mnohých iných národov to patrí k úplne prirodzenej výbave, lebo si uvedomujú, že bez vlastenectva nemôžu žiť ako suverénny národ. V tejto súvislosti sa opriem o názor vysokoškolského poslucháča, ktorý v zamyslení nad pojmom vlastenectvo postrehol niektoré vonkajšie prejavy vlastenectva napr. u Američanov: „Keď sledujeme ktorúkoľvek americkú televíziu, vidíme nielen to, že všetci Američania ovládajú slová vlastnej hymny, ale dokonca sa pravou rukou držia za srdce.“ Na inom mieste píše, že „Slováci pojem vlastenectvo úplne ignorujú, akoby sa hanbili za svoju vlasť, za ten kúsok zeme, odkiaľ pochádzajú. No takýto postoj nám nepomôže v tom, aby sme si udržali svoju kultúru, tradície a zvyky. Príkladom je už každému známa amerikanizácia. Ľudia sa viac obracajú na západ, chcú sa podobať západným krajinám.“ Aspoň jeden príklad za všetkých 150 vysokoškolákov, ktorí úvahu na uvedenú tému písali na Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Nechcem na základe v takomto duchu písaných názorov len istej vzorky súčasných mladých ľudí zovšeobecňovať a tvrdiť, že takto rozmýšľajú všetci. Predstavuje to jeden z indikátorov, že mladí ľudia, aj napriek tomu, že pravé hodnoty vlastenectva im nikto počas základného a stredoškolského vzdelávania nejako výrazne nevštepoval (ako sa priznali v anketových odpovediach o vlastenectve v školách), niekde intuitívne, ale i reálne cítia, že vlastenectvo predstavuje výraznú hodnotu aj v 21. storočí. Najčastejšie si to uvedomujú na pozadí toho, keď u iných národov tieto prejavy vidia ako prirodzené, lebo predstavujú aktívne občianstvo príslušníka suverénneho národa. Paradoxne niekedy táto vlastenecky naladená cudzina pri niektorých verejných vlasteneckých prejavoch Slovákov začne dvíhať varovne prst a odcudzovať Slovákov z nacionalizmu.

Vlastenectvo je určite, resp. by malo byť významnou črtou každého občana toho či onoho štátu. Nedá sa však vštepovať mechanicky. Človek si ho ako istú hodnotu uvedomuje akosi prirodzene a rovnako prirodzene to považuje za dôležité. Nielen preto, že takmer v každom tlačive uvádza svoju národnosť, ale preto, že s ostatnými „spolunažívajúcimi“, a to nielen na istom území, pociťuje istú súdržnosť so spoločnými hodnotami a tradíciami národnej kultúry v širokom slova zmysle. Pritom ani nepotrebuje o tom veľakrát hovoriť, ale kdesi hlboko ukryté v duši to cíti. Cítiť však to možno len vtedy, keď tú „svoju vlasť“ pozná – jej históriu, tradície, významné osobnosti a pod.. Lebo bez poznania nepomôžu silné slová o význame vlastenectva. Ten význam sa bude upevňovať, keď dieťa primerane od svojho narodenia bude spoznávať cez mikrosvet, predstavovaný najskôr blízkymi rodinnými príslušníkmi, ďalší svet – svoju ulicu, obec, kraj, a v tom všetkom svoju vlasť paralelne na pozadí poznávania cudzieho sveta mimo vlasti. K tomuto musia dozrievajúcemu človiečikovi napomáhať viacerí – otec, matka, starí rodičia, susedia, učitelia, osobnosti verejného, kultúrneho... života, médiá – jednoducho celá spoločnosť. Pritom každý zohrá inú úlohu, primerane svojmu vzťahu k dospievajúcemu mládencovi a dievčine.

Významnú úlohu tu zohráva vlastenecká výchova na školách všetkých stupňov, ktorá akoby sa vytratila z jednotlivých zložiek výchovy vo výchovno-vzdelávacom procese od materských škôl po maturitnú skúšku stredoškolského vzdelávania. Chýba vypracovaná koncepcia ako zavádzať vlasteneckú výchovu prierezovo do všetkých vyučovacích predmetov na základných a stredných školách s kľúčovým postavením najmä predmetov slovenský jazyk a literatúra, dejepis, občianska náuka a etická výchova. Žiaľ, mnohí aj učitelia bagatelizujú význam vlasteneckej výchovy, lebo často to vnímajú na základe sprofanovania tejto zložky výchovy z obdobia socializmu. Pritom popri určite v súčasnosti prežitému pohľadu na výchovu k vlastenectvu napr. z triedneho pohľadu alebo spájanie záujmov vlastného národa so spoločnými záujmami všetkých pracujúcich socialistického spoločenstva, vo vtedajšom teoretickom rozpracovaní sa objavovali aj myšlienky aktuálne pre súčasnosť. Aj vtedy napr. pedagóg Ján Velikanič zdôrazňoval, že „... vlastenecké city treba u detí rozvíjať od útleho detstva tak, že ich učíme poznávať okolitý život a vštepujeme im dobrý vzťah k prostrediu, ktoré ich obklopuje a s ktorým prichádzajú do styku.“

                                                                                                                                                                                                                                                                                                               2.

Za ostatné takmer štvrťstoročie máme na Slovensku aj konkrétne praktické výsledky uplatňovania skutočne prirodzenej vlasteneckej výchovy vychádzajúcej z vnútornej potreby vzťahu k národným hodnotám prostredníctvom vzťahu najskôr k rodnému kraju zásluhou základných škôl s rozšíreným vyučovaním regionálnej výchovy a ľudovej kultúry. Tento projekt v priebehu 90. rokov 20. storočia na takmer šesťdesiatich základných školách napĺňal nefalšovanú podstatu vlasteneckej výchovy. Na týchto školách sa experimentálne overilo, že koncepčné začleňovanie tvorivých miestnych kultúrnych podnetov vytvára priestor nielen pre vlasteneckú, ale aj environmentálnu, etickú, estetickú, zdravotnú a pracovnú výchovu.

V súčasnosti pre dosiahnutie neformálne presadzovanej vlasteneckej výchovy na základných a stredných školách sa podnetne môže vo výchovno-vzdelávacom procese uplatňovať poznávanie kultúrnych hodnôt regiónu. Cieľavedomé uplatňovanie hodnotných regionálnych prvkov v poznávaní a výchove má tendenciu najmä cez kultúru materinského jazyka a jeho literárnu podobu stať sa základom pre kultivovanie osobnosti človeka už od mladšieho školského veku ako vlastenecky cítiaceho a zmýšľajúceho. Sila regionálnej kultúry v recepcii žiaka základnej a strednej školy sa tak stane silou kultúrno-životnej existencie ľudskej osobnosti. Z toho vychádzalo i pedagogické myslenie Jana Ámosa Komenského, ktoré zdôrazňovalo pravdivé poznatky o javoch najbližšieho okolia so silnými citovými väzbami k domovu, regiónu, vlasti, národu a vôbec k ľuďom. Udržiavaním tradičných kultúrnych hodnôt regiónu, ich poznávaním sa vytvára prirodzená opozícia voči nekritickému preberaniu niektorých pseudovzorov západnej kultúry. Veď aj mnohí humanitne zameraní americkí vedci a politológovia upozorňujú, že sa nekritické preberanie niektorých amerických a vôbec „západných“ foriem správania môže v našich podmienkach stať väčším nebezpečenstvom pre rozvoj osobnosti dospievajúcich jedincov, ako sa vôbec dá predstaviť... Spoznávať generáciami vyprofilované a od „nečistôt“ vybrúsené kultúrne hodnoty znamená zároveň cibrenie vkusu, formovanie estetického cítenia a náležité rozlišovanie skutočných hodnôt od braku v oblasti materiálnych predmetov, slovesných prejavov, scénickej produkcie a i. Regionálne obsahy najmä v kľúčovom predmete základného a stredoškolského vzdelávania – slovenskom jazyku a literatúre – nachádzajú svoje opodstatnenie v neformálnej vlasteneckej výchove, ktorá spočíva v pretváraní poznatkov z blízkeho okolia do celoslovenskej a celosvetovej mozaiky poznatkov nevyhnutných pre plnohodnotný ľudský život. Vyplýva to z potreby formovania lásky k národu, k vlasti prostredníctvom vecí najbližších človeku, pre človeka a pre jeho úžitok, vecí, zasadených či zakotvených v jeho bezprostrednom a najbližšom životnom prostredí. Vo vzájomnej dialektickej jednote sa toto úsilie premieta do poznávania kultúrnych hodnôt regiónu, predstavujúcich väzby so životom celého národa, rozvíjania a prehlbovania vzťahu k rodnej obci, mestu, kraju, jeho jazyku (nárečiu) a kultúre; poznávania súčasného stavu regiónu, a jeho premien v integračných procesoch.

Poznávanie domova – najužšieho (rodina) i širšie ponímaného (obec, chotár, kraj) – by nemalo presiahnuť do vytvorenia akéhosi nezdravého kultu domova. Budovanie pozitívneho vzťahu žiaka k určitému regiónu nemá byť prejavom len lokálpatriotizmu, ale základným kameňom, na ktorý je potrebné navrstvovať stále ďalšie a ďalšie poznatky. Vo vzťahu k vlastnému kraju predstavuje využitie kultúrnych hodnôt regiónu len prvý stupeň na ceste ďalšieho prenikania do tajov sveta: iných regiónov – vlasti, iných krajín – Európy, sveta. V tomto všetkom je evidentne prítomné hľadisko kultúrnej identity človeka formované aj prostredníctvom regiónu ako významného kultúrnotvorného činiteľa, majúceho svoje uplatnenie už od prvého stupňa základnej školy.

Kultúra daného regiónu ako súčasť výchovno-vzdelávacieho procesu na základných a stredných školách utvára pevnú citovú a emocionálnu základňu prostredníctvom prežívania vlastných potrieb, túžob, plánov. Rešpektovanie psychologických zákonitostí vývinu a procesu učenia musí presahovať logiku vedných disciplín, z ktorých sú tvorené vyučovacie predmety. V praxi sa to dá dosiahnuť odstránením encyklopedickosti a verbalizmu, predimenzovanosti učiva a vytvorením priestoru aj pre „neučebnicové“ poznatky, skúsenosti a zážitky. Tvorivý učiteľ tu dostáva šancu vyplniť uvoľnený priestor takým učivom, ktoré žiakov vedie k riešeniu problémov, kritickému hodnoteniu okolia a uskutočňovaniu premysleného rozhodnutia s cieľom podnecovať sa vzájomne tvorivému mysleniu. Vytvorenie slobodného prostredia rozpadom tzv. jednotnej školy po roku 1989 dalo učiteľovi príležitosť na konkrétne kreatívne uplatnenie nových pedagogických koncepcií reformnej pedagogiky – waldorfská, freinetovská škola; alternatívne koncepcie ako otvorené vyučovanie, globálna výchova, projektové vyučovanie, integrované tematické vyučovanie, tvorivá dramatika a ďalšie, pre ktoré je určujúca idea činnej tvorivej školy.

Istú alternatívu k tzv. „dovezeným“ projektom zo zahraničia predstavuje využívanie kultúrnych regionálnych prejavov charakterizovaných spájaním kognitívnej a emocionálnej stránky osobnosti so zameraním na city a prežívanie, na priamy styk s realitou, na otvorenosť voči individualite žiaka i otvorenosť školy k okoliu, na celostnosť rozvoja osobnosti, na kooperáciu vo vyučovaní, podnecovanie tvorivosti a hlavne na rozvíjanie pozitívnej hodnotovej orientácie smerom ku praktickým otázkam ľudského života. Poznávanie kultúrnych hodnôt regiónu pôsobí na rozvíjanie vlasteneckého cítenia najmä vhodným výberom hodnotných kultúrnych prvkov regionálneho charakteru. Preto sa to nemôže uskutočňovať živelne a bez kritického nazerania. Pri realizácii výchovných a poznávacích cieľov tu zohráva významnú úlohu celková pripravenosť učiteľa, jeho poznatky, vedomosti o regióne, vlastná poznávacia, výskumná a didaktická činnosť. Napríklad pri selekcii regionálneho slovesného materiálu sa pozornosť zameriava rovnakým dielom na umelecké, poznávacie aj výchovné hodnoty regionálnej literárnej tvorby. Zároveň sa rovnako zohľadňuje synchronický, ako aj diachronický aspekt, aby sa žiakom predstavili diela, ktoré vošli do regionálneho povedomia, ale aj diela žijúcich autorov.

Literárny text sa vníma hlavne ako estetický fenomén s etickým akcentom. Umožňuje žiakom pestovať si zmysel pre dobro, krásu, vkus, estetickú vnímavosť, čiže rozvíjať vlastný vnútorný rozmer. Prostredníctvom regionálne príznakových textov sa žiak vedie ku kultivácii svojich pocitov, vzťahu k regiónu, k autorovi, k jeho tvorbe, k snahe charakterizovať vzťah autora k prostrediu, porovnať ho s prežívaním vlastnej spätosti s týmto prostredím. Rozmanité podoby literatúry v regióne, resp. literárne tradície v dôverne známom prostredí žiakovi poskytujú nové dôvody a impulzy, aby prijal podstatu literatúry a jej zmysel ako prostriedok poznávania sveta s cieľom stimulovať a rozvíjať intelektuálne a kultúrne potreby tak, aby poznával, obhajoval a vytváral najvyššie ľudské hodnoty.

                                                                                           3.

Sprístupňovanie kultúrneho dedičstva regiónu i jeho daného historického stavu si žiada zámernú orientáciu na neformálne a zdravo pôsobiace upevňovanie pocitu vlastenectva u mladých dospievajúcich ľudí od prvého stupňa základného vzdelávania až po maturitnú skúšku. Pozitívny vplyv kultúrnych hodnôt regiónu sa prejavuje u žiakov a študentov aj vzbudzovaním úcty k výsledkom práce predchádzajúcich i súčasných generácií. V súvislosti s tým sa cez rodný kraj v očiach vnímavých žiakov dostane do nového svetla aj vlasť a zároveň poznanie kultúrnych hodnôt svojho kraja, vlasti bude viesť mladých ľudí k mimovoľnému porovnávaniu „svojho“ okolia s inými oblasťami.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984