Referendum vo svetle historických premien manželstva

Aliancia za rodinu si "vypodpisovala" a u prezidenta vydupala referendum. Bude vo februári a oficiálne má chrániť rodinu, manželstvo a deti. V skutočnosti neochráni nič z vymenovaného. Rodiny sa referendum v podstate netýka, zužovanie vedomostného vejára deťom nikdy neprospelo a o manželstve akoby organizátori referenda nevedeli nič. Len – v rozpore s realitou – niečomu uverili a chcú, aby sme sa nevedomými povinne stali všetci...

Manželstvo nevzniklo samoúčelne. Obdobne ako trebárs písmo alebo číslice sa zrodilo v súvislosti s vlastnením, s majetkom. Vznik súčasného typu manželstva a jeho zviazanosť s vlastníckym právom môžeme priblížiť prostredníctvom chápania manželstva u starovekých Chetitov.

Chetitská spoločnosť bola patriarchálna. Muž musel byť víťazom v každej situácii. Prvé práva (dvetisíc rokov pred n. l.) však získali aj ženy. Napríklad možnosť disponovať majetkom. Tým, ktorý žene pri uzatváraní manželstva dal otec, ako aj majetkom nebohého manžela. Analýza rodinného práva Chetitov však ukazuje, že žena napriek tomuto pokroku viac ako dedičkou bola  – predmetom dedičstva! Vďaka inštitútu manželstva pripadla s celým majetkom manželovej rodine. Zabezpečovali to paragrafy, týkajúce sa tak manželstva priamo, ako aj levirátu – tzv. švagrovského manželstva. Levirát mal strážiť, aby majetok manželovej rodine „neušiel“. Ak muž umrel, ženu (a všetko, čo na ňu bolo naviazané) bol povinný vziať si za manželku nebožtíkov brat. V ďalšom rade jeho otec. Manželka bola povinná súhlasiť. Ak by sa zo sveta skôr ako spomínaná žena pominul manželov otec, ba dokonca i manželov brat, povinnosť starať sa o ženu (a, samozrejme, o majetok) prešla na jedného zo synov manželovho brata... Pre úplnosť dodajme, že nariadenia chránili aj ženu a že za istých okolností sa nemuseli týkať starých žien. V ich prípade však už bol malý predpoklad, že by uvoľnené manželské jarmo znamenalo aj odchod ženy (a majetku) od manželovho klanu.

Keď sme spomenuli levirát, uveďme aj podobne motivovaný sororát. V tomto prípade – ak zomrela manželka – vdovec ako náhradu za ušlý kapitál, za výkupné, ktoré za ženu zaplatil, mal dostať obyčajne mladšiu sestru nebohej manželky.

Podobným spôsobom ako u Chetitov – a istotne nie bez vzájomnej inšpirácie – sa manželstvo formovalo u Grékov, Rimanov...  Ako si povieme neskôr, zdráhavo sa pretaví aj do kresťanskej praxe. 

Dnes cirkev a jej aliančne predĺžené ruky vyvolávajú dojem, akoby inštitút monogamného manželstva založil boh naraz so stvorením Adama a Evy. Muž a žena vraj až spojením vytvoria úplného človeka. (Symbol chýbajúceho rebra.) Až v súčasnom type manželstva má byť, a je to tak vraj podľa boha, ľudská bytosť celistvá.

Je to lož. Bohapustá – doslova pustá boha.  

Veď biblický boh schválil a ochraňoval polygamné manželstvo. Nemohol inak. Vymodelovali ho totiž tvorcovia, ktorí žili v patriarchálnej etape a ktorí uznávali mnohoženstvo. Len Adam nemohol mať druhú manželku, keď oficiálne bola na zemi iba jedna žena... Ako sa však dozvedáme z knihy Genesis, už potomok Adama v siedmej generácii Lámech „si vzal dve ženy“. Pritom o počte manželiek mužov v predchádzajúcich generáciách sa nedozvedáme zrejme len preto, lebo ženy boli nepodstatnou časťou spoločenstva, autori knihy vymenúvajú iba otcov.

Už z naznačeného je zrejmé, že Židmi stvorený boh považoval za človeka len muža. Nuž a ak takýto človek mal rešpektovať ženu, rovnako ako v predchádzajúcich civilizáciách, tak aj u Židov to mohol urobiť len vtedy, keď išlo o majetok iného muža. Aj to až na druhom mieste. Prvé miesto v poradí totiž podľa božieho nariadenia zaujal dom iného človeka (2M 20, 17). Syn bol na zabezpečenie kontinuity rodu i majetkových práv, dcéra tovarom na predaj. Z Biblie vieme, že ak druhá strana uzatváraného manželstva nedisponovala žiadnou protihodnotou (zvieraťom, otrokom a pod.), mohla si kúpnu cenu za dcéru odpracovať (ako trebárs Jákob). Pozrime sa na vec z inej strany. Ak človek podľahol pokušeniu – obcoval s otrokyňou zasnúbenou inému človeku (ale ešte nevykúpenou) a obetoval barana – bolo mu odpustené (3M 19, 20). Zle s ním bolo až vtedy, keď siahol na už zaprotokolovaný, manželstvom chránený, majetok iného človeka (muža). Nešlo však o ochranu ženy. Zmyslom „božích“ nariadení bola len a len ochrana práv majiteľov ženy. Ak človek znásilnil nezasnúbenú devu, zasiahol tým do majetkových práv otca, ale znehodnotenie tovaru bolo napraviteľné. Preto sa netrestalo prísne. Násilník mohol a podľa biblických nariadení musel svoj prehrešok odčiniť. Bol povinný zaplatiť otcovi dievčiny odškodné 50 strieborných. Odškodné bolo zároveň aj kúpnou cenou... Ak však násilník spáchal rovnaký čin na niečej manželke alebo aspoň snúbenici, teda na majetku, ktorý nebol určený na predaj, ale výlučne na použitie pre vlastnú potrebu, v očiach majiteľa mohol poškodiť tovar nenapraviteľne. Takýto zločin už zákony vydávané za nariadenia boha trestali smrťou (5M 22, 22-29). Rovnako tvrdo sa postupovalo, ak človek „kúpil“ tovar v dobrej viere v jeho kvalitu, ale ukázalo sa, že dievčina nebola pannou. „... vtedy vyvedú devu ku vchodu domu jej otca a mužovia toho mesta ju ukameňujú až na smrť, lebo spáchala nehanebnosť v Izraeli, keď smilnila v otcovskom dome.“ (5M 22, 21)

Rozvod manželov podľa Starého zákona? Veriaci žid mohol ženu prepustiť (výklad podľa Hillela) kedykoľvek a pre akúkoľvek príčinu.

Samozrejme, aj židovské spoločenstvo sa vyvíjalo. Do príchodu nášho letopočtu sa síce náboženské učenie Hebrejov, sformované predovšetkým v siedmom storočí pred. n. l.,  zmenilo minimálne, menila sa však prax. V prípade manželstva sa Židom čoraz viac stávalo vzorom Grécko a predovšetkým Rím. V oboch spoločnostiach prešli postupne od polygamie ku monogamii. Týmto vývojom – bez odozvy v „božích“ nariadeniach – prechádzala aj židovská spoločnosť.

Ako sa v novozákonných prameňoch môžeme dočítať viackrát, Ježiš nechcel zmeniť „ani jedinú čiaročku zo zákona“ otcov. V protiklade k tomu, akú váhu dnes manželstvu pripisuje cirkev, pre tvorcov kresťanského náboženstva táto téma nebola taká zaujímavá. Autori evanjelií dávajú Ježišovi do úst prekvapujúco málo výrokov priamo o manželstve. Aj tie si navyše protirečia (nájdeme v nich aj oporu pre rozvod – pri cudzoložstve). Zhruba toľko miesta, koľko je venované zásadám manželstva, je venované požiadavke, že ani manželského druha nemožno milovať viac ako boha a ďalej chvále celibátu.  

Po literárnej smrti Ježiša, v rokoch, v ktorých na území Rímskej ríše vznikalo kresťanstvo, prví žreci židokresťanských siekt očakávajú skorý koniec sveta. Jednou z určujúcich čŕt nového náboženstva je kritická nálada voči manželstvu a sexu ako takému. Napríklad skutočný zakladateľ kresťanstva Pavol z Tarzu mal v Prvom liste Korintským napísať: „Myslím teda - a pre nastávajúce ťažkosti je to správne - dobre je človeku zostať tak, ako je...  Ale prízvukujem, bratia, čas je krátky! Ostatne, aj ženatí nech sú, akoby nemali ženu.“

Pavol nebráni veriacim vstupovať do manželstva, ale má na vec takýto názor: „Ja by som však chcel, aby ste boli bez starosti. Neženatý stará sa o veci Pánove, ako by sa páčil Pánovi; ale ženatý stará sa o veci sveta, ako by sa páčil žene,  a je rozpoltený. I nevydatá žena i panna starajú sa o veci Pánove, aby boli sväté telom i duchom. Vydatá však stará sa o veci sveta, ako by sa páčila mužovi. Ale toto hovorím pre vaše dobro, a nie, aby som vám slučku hodil na hrdlo, ale aby ste slušne a nerozpoltení vytrvali pri Pánovi.“

Ak v celom dovtedajšom civilizačnom vývoji bolo morálnou povinnosťou každého človeka plodiť potomkov (Starý zákon v knihe Genesis ešte prikazuje: „Ploďte a množte sa a naplňte zem“), kresťanstvo spočiatku naopak vyzdvihuje zrieknutie sa rodiny, rodinného života a manželstva a za vzor dáva celibát! Prípadné menejhodnotné manželstvo je len kompromisom, ústupkom ľudskej hriešnosti. 

A čo katolícka cirkev v období po smrti zakladateľa Pavla? Trvalo veľmi dlho, kým si našla cestu k požehnávaniu manželstva. V prvých storočiach nášho letopočtu bol sobáš vyslovene svetským obradom. Predstavitelia kresťanskej cirkvi často odmietali aj pasívnu účasť na uzatváraní manželstva. Brali ho ako tolerované zlo. Manželstvo síce neprispeje k rastu cudnosti, ale sobáše možno obmedzia nečistý sex krížom-krážom. Ako mal napísať Pavol z Tarzu, ak sa jedinci „nevedia zdržať, nech vstúpia do manželstva, lebo lepšie je žiť v manželstve, ako horieť vášňou“.

Ani kresťanský stredovek nepozdvihol manželstvo na vyššiu morálnu úroveň. Cirkev už síce objavila tento inštitút ako významné pole svojho pôsobenia a formálne žiada dodržiavať dobrovoľnosť pri vstupovaní do manželského zväzku. V skutočnosti sa pod jej dozorom dostalo kupčenie s deťmi ako budúcimi manželmi na novú, dovtedy neslýchanú úroveň. Dalo by sa uviesť množstvo príkladov, keď maličký človiečik nevedel ešte ani sedieť, nieto chodiť, a už bol strčený do chomúta budúceho manželstva. Manželstvo bolo formou zotročenia, jedným z výrazov boja o moc. Ako povedzme vojna. Ktohovie, koľkí jedinci v čase zenitu kresťanskej doby vstupovali do manželstva z lásky...

Ako v stredoveku do všetkého, cirkev za nohy vtiahla boha aj do uzatvárania manželstva. Svoj súhlas s manželstvom (neraz to bol výsledok vlastnej aktívnej politiky) vyhlásila za rozhodnutie boha. S výhražným dôvetkom: čo boh (rozumej všemocná cirkev) spojil, človek nerozdelí! V skutočnosti išlo o divadlo pre jednoduchých, frašku a nový nástroj na vydieranie. Dokonca zdroj príjmov do vatikánskej pokladnice. Keď rozdelenie potrebovali mocní a vyhovovalo to cirkvi, východisko sa vždy našlo. Učebnicovým príkladom je počínanie rodiny Borgiovcov pod vedením hlavy rodinného klanu a zároveň pápeža Alexandra VI. (vládol v rokoch 1492 až 1503). Dcéru Lukréciu ako aktívum vložil do troch politických manželstiev (a väčšieho množstva nemanželských postelí). Prvé manželstvo (vydali ju trinásťročnú) neprinášalo toľko politického a ekonomického prospechu, ako sa čakalo. Pápež so synom preto údajne plánovali zaťa a švagra najskôr zavraždiť. Keď toto „jednoduché“ riešenie nevydarenej investície nevyšlo a dcérin manžel ušiel z ich dosahu, ukázal sa pravý majestát kresťanského chápania manželstva. Po zdĺhavom a bezvýslednom handlovaní (v hre bolo aj vrátenie vysokého vena) vec skončila tak, že manžel bol obvinený z impotencie (hoci sa vie najmenej o dvoch jeho deťoch) a manželstvo bolo zrušené. Už v tomto čase sa verejne začalo hovoriť o tom, že s Lukréciou spával tak otec pápež Alexander VI., ako aj brat a zároveň kardinál Cesare Borgia. Tieto hlasy sa posilnili, keď Lukrécia po rozvode s impotentným (?) manželom údajne v kláštore porodila syna. Nezávisle od seba (a s uvedením inej matky) ho mali za svojho uznať tak pápež, ako aj Cesare. Ako nevlastného brata ho nakoniec vychovávala Lukrécia. Obviňovanie pápežovej rodiny z incestu a „napĺňania katolíckeho ideálu manželstva“ dosiahlo vrchol, keď Alexander VI. vydal dcéru druhý raz a keď sa zdalo, že toto manželstvo bude na vtedajšie pomery relatívne šťastné. Podľa historických prameňov si Lukrécia s druhým manželom sexuálne tak rozumeli, že to vyvolalo žiarlivosť brata a dovtedajšieho milenca. Kardinál Cesare sa soka v láske a švagra v jednej osobe údajne pokúsil zabiť. Keď sa to na prvý raz nepodarilo, ba neznámi ozbrojenci zrejme ako odpoveď napadli Cesareho, Lukréciinho manžela ktosi zaškrtil... Pápežskému oteckovi sa tak opäť uvoľnil kapitál v podobe dcéry. Vložil ho do ďalšieho politického manželstva.

O tom, ako si funkcionári katolíckej cirkvi vážili inštitút manželstva vypovedá aj kvalifikovaný odhad cirkevného historika Georga Denzlera, že v šestnástom storočí štyri pätiny všetkých nemanželských detí pochádzali od duchovných. O tom, koľko kukučích „manželských“ detí v skutočnosti splodil kňaz, sa aj dnes v mnohých obciach vedú dlhé štatistiky...

Vráťme sa však k podstate veci.

Gejovia či lesby nemôžu za to, akí sú. Ako partneri sú však najrozličnejším obmedzeniam vystavovaní takmer každý deň. Na poštách, ale aj iných úradoch, v nemocniciach... Namiesto hľadania pomoci prichádza úsilie obmedzenia ešte posilniť. Nejde len o ochranu inštitútu manželstva, hoci aj tá je v podstate – už aj vzhľadom na uvedený krátky historický exkurz – nezmyselná. Podstatné – a podstatne horšie je – že Aliancia za rodinu už otvorene deklaruje cieľ nepripustiť ani registrované partnerstvá. Na webovej stránke píše: „Európsky súd pre ľudské práva povedal, že nie sme povinní prijať registrované partnerstvá, ale ak ich už prijmeme, samotný obsah práv a povinností patriacich registrovanému partnerstvu nebude na našom parlamente, nadiktujú nám ho.“

Inštitút manželstva (nie láska, nie úprimný vzťah) vznikol ako dôsledok hospodárskeho vývoja, vždy mal predovšetkým ekonomický, vlastnícky (spomínané vlastníctvo ženy prinášalo i dôležité právo na výlučnosť sexu majiteľa s dotyčnou) a evidenčný (napríklad legitimita potomkov) význam. Kým časť ľudí neuverila, že ide o niečo vesmírne. A v tomto duchu sa nepustila do odcudzovania manželstva mnohým, ktorí by práve tento ekonomicko-evidenčný inštitút potrebovali. Lebo lásku, vzťah či sex si vedia zabezpečiť aj bez súhlasu kresťanských talibancov, dokonca i napriek ich úsiliu...

Úroveň ochrany menšín vypovedá o úrovni štátu. Na Slovensku to vychádza ako jednoznačná obžaloba spoločnosti. Aliancia za rodinu chce podpriemernú úroveň ochrany menšín ešte znížiť a vyhráža sa, že ak v najbližšej krížovej výprave proti menšinám neuspeje, a to sa zrejme môže stať iba tak, že účasť na referende nebude nadpolovičná, o tri roky vyvolá nový plebiscit. Bol by to drahý sociologický prieskum. Napriek tomu by sme sa mali zaslúžiť o to, aby slovenskí talibanci museli zorganizovať čo najviac referend a aby sa v každom ďalšom dozvedeli, že Slovensko je čoraz vyspelejšie. Jedine tak môže toto referendum získať aký-taký pozitívny náboj.