SDKÚ: ochrana pred zdravým rozumom
Mikuláš Dzurinda zjavne upadá do zúfalstva. Napovedá tomu tzv. ochranný plán, ktorý jeho strana prijala cez víkend. Je to vlastne akýsi „podplán“ iného plánu, ktorý SDKÚ prijala takmer pred mesiacom. Dzurindovci ten hlavný plán pripravovali dva roky od volieb a už teraz ho musia „aktualizovať“, lebo realita sa vyvíja inak. Ani z „ochranného“ plánu však nevyplýva, že jej líder slovenskej pravice rozumie. Skôr sa zdá, že SDKÚ už úplne popustila opraty populizmu a rozdáva sľuby bez ohľadu na to, že si navzájom odporujú. Stručne povedané, Mikuláš Dzurinda presadzuje viac výdavkov zo štátneho rozpočtu, ale zároveň nižšie príjmy doň. Bez urážky, ale toto pripomína biblický zázrak – SDKÚ vraj stačí zopár korún, aby z nich rozdala tisíce. Návrhy na vyššie výdavky Vo viacerých mestách, hoci väčšinou len na periférnych miestach, sa objavili billboardy, ktoré nasvedčujú tomu, že SDKÚ rozbieha jesennú politickú kampaň. Možno súvisí s jej katastrofálnymi preferenciami, možno s blížiacimi sa prezidentskými a európskymi voľbami. V každom prípade billboardy prišli po predstavení celé roky pripravovaného opozičného programu a pribudla k nim aj séria verejných zhromaždení. To všetko by malo zmobilizovať stranu a jej voličov, ktorým dva roky po voľbách ani nie je jasné, čo najsilnejšia opozičná strana vlastne robí. No a – ako býva v politike zvykom – keď už niet reálnych výsledkov, treba vytiahnuť aspoň nereálne sľuby. A tak sme sa pred necelým mesiacom dozvedeli, že slovenská pravica sa posúva doľava. SDKÚ predstavila svoj „sociálny program,“ ktorý mal byť reakciou na balíček niekoľkých sociálnych zákonov, predložených vládou. Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš, prípadne spolu s Ivetou Radičovou na tlačových konferenciách predstavili svoje „plány“, ktoré z nejakých neznámych príčin nedokázali zrealizovať v čase, keď boli vo vláde. Zábavne znie argument, že niektoré návrhy, ktoré predložila ministerka Viera Tomanová sú vraj ukradnuté z obdobia, keď bola ministerkou práce Iveta Radičová. Bez odpovede ostáva otázka, prečo teda tieto návrhy Dzurindova vláda pred voľbami aspoň neprezentovala, keď ich už nestihla presadiť v parlamente. Z SDKÚ sa po prepade preferencií pod úroveň volebného výsledku stala zázračne sociálne orientovaná strana. Navrhuje vo väčšej miere podporovať mladé rodiny, napríklad tým, že materská dovolenka bude dlhšia (mala by trvať rok) a sociálna podpora v nej bude výrazne štedrejšia (rovnaká ako predchádzajúca mzda). Modré billboardy tiež hlásajú, že ľuďom má štát a samosprávy poskytovať kvalitnejšie verejné služby. Na jedno i druhé však treba viac peňazí, nie menej. Stačí pripomenúť katastrofálnu fiškálnu „reformu“ sprevádzajúcu tzv. reformu verejnej správy. Obce a mestá „získali“ po nej „kompetencie“, ktoré sú v skutočnosti povinnosťami bez toho, aby im Dzurindova vláda odovzdala aj adekvátny balík peňazí. Práve pre nedostatok peňazí mnohé verejné služby nie sú po „reforme“ nielen kvalitnejšie, ale sú dokonca buď horšie, alebo zanikajú. Mimo ekonomickej reality Iba pár týždňov po predstavení „sociálneho“ programu a vylepení billboardov so sociálnymi heslami prichádza SDKÚ s ekonomickým „podprogramom,“ ktorý má vraj „zastaviť tendencie spomaľovania nášho hospodárskeho rastu“. Už v týchto slovách je poriadna dávka demagógie, pretože dávno pred úplným prepuknutím finančnej krízy bolo každému odborníkovi jasné, že takýto vysoký hospodársky rast sa v ďalších rokoch jednoducho nedá dosiahnuť. Dôvodom je predovšetkým fakt, že rast sa počíta oproti predošlému roku a budúci rok sa už bude počítať z poriadne vysokej úrovne tohto roku. Okrem toho hypotekárna kríza v USA začala ochladzovať optimizmus ekonómov už dávno pred októbrom a pokles na akciových trhoch je citeľný už rok. Národná banka, Eurostat či Slovenská akadémia vied, komerčné banky, ba aj vláda očakávala, že budúci rok bude naša ekonomika rásť o čosi pomalšie. Už proklamovaný cieľ „zastavenia spomaľovania nášho hospodárskeho rastu“ svedčí o uprednostnení politického populizmu pred ekonomickou racionalitou. Ale vrcholom všetkého je plán znížiť dane z príjmov na 16 percent. SDKÚ predstavila tento plán na tej istej tlačovke, na ktorej oznámila, že podporí väčšiu ochranu vkladov v bankách i garancie medzibankových úverov, „keďže ide o koordinovaný postup krajín Európskej únie.“ Dzurindovci pritom dobre poznajú prevládajúce názory na takéto znižovanie daní v EÚ, ktoré odmieta aj európska pravica. Presadzovanie takéhoto zníženia daní by bolo absolútne „nekoordinovaným postupom“ s EÚ. Navyše existuje dosť konkrétnych príkladov, ktoré dokazujú, že znižovanie daní nemá rozhodujúci, ba dokonca má len okrajový vplyv na prekonanie hospodárskej krízy. Už súčasné dane máme tak nízke, že investori sa rozhodujú oveľa viac podľa iných kritérií – jednou z našich výhod môže byť skôr jednoduchý daňový systém, než nízke dane. Aj to by však bolo málo, keby u nás nebolo dosť kvalifikovaných a skúsených ľudí ochotných pracovať za relatívne dosť nízke mzdy. Okrem toho by takéto zníženie daní nepodporilo významne ani spotrebu – väčšina by na ňom získala len pár korún navyše a tí, pre ktorých by to boli tisíce či stotisíce zvyknú veľké sumy míňať buď v zahraničí, alebo za zahraničný tovar. Najprv úder, potom objatie Je nepredstaviteľné, že by si všetky tieto súvislosti vedenie SDKÚ neuvedomovalo. Oveľa predstaviteľnejšie je, že ich jednoducho zamlčuje, lebo by inak pravica nemohla prísť s populárnymi návrhmi. Z populárnych sa stali vyslovene populistické a je pravdepodobné, že ani tento ťah strane nevyjde. Ľudia, ktorých chce SDKÚ týmto spôsobom osloviť, totiž patria k strednej vrstve minimálne vzdelaním a spoločenským statusom, ak už nie majetkovo či finančne. Tých zväčša na bezbrehý populizmus „chytiť“ nemožno, respektíve sa to dá len na krátko. Práve títo ľudia tiež nezvyknú trpieť stratou pamäti a od osemročného vládnutia Mikuláša Dzurindu ešte neubehlo tak veľa času. Čerešničkou na tejto populistickej torte je politický spôsob, akým chce strana M. Dzurindu plán presadiť. Líder SDKÚ v sobotu vyhlásil, že o ňom budú rokovať s profesijnými zväzmi, zamestnávateľmi, ba dokonca odbormi a všetkými parlamentnými stranami, pričom začať by mali s opozičnými. Ale iba deň predtým cez agentúry oznámil, že v pondelok sa zíde tzv. opozičná rada bez SMK. Vyznieva to naozaj dôveryhodne a bude to vskutku zábavné, keď jeden deň SDKÚ svojho opozičného partnera odvrhne od bližšej spolupráce a na druhý s ním pôjde rokovať o podpore svojich návrhov. Nehovoriac o získavaní podpory zo strany odborárov, ktorí boli pre M. Dzurindu celé roky úhlavnými nepriateľmi. Možno by z celého plánu stačila táto jedna veta, aby bolo jasné, ako úprimne to s ním SDKÚ v skutočnosti myslí. Keďže svoj plán nazvala „ochranný“, tak podľa obsahu i spôsobu jeho presadzovania sa zdá, že nás má ochrániť najmä pred zdravým rozumom. Autor je stály spolupracovník Slova
