Pán Dzurinda ide do Kyjeva

Mikuláš Dzurinda rád rozpráva, ako vybavil Slovensku vstup do NATO.

Boli sme v tom čase odsunutí na druhú koľaj. Vládol Vladimír Mečiar, antidemokrat (čo by aj sedelo, keby sme tu nemali Saudskú Arábiu so stredovekými zákonmi – ale to je, pravdaže, o inom). No a ten Mečiar, ktorý si myslel, že môže krútiť svetom a provokovať Američanov, vyhlásil: ak nás nevezmú na Západe, môžeme sa obrátiť na Východ... Boli to síce len také „pindy mečiarovské“ (J. Čarnogurský), no G. Soros (a iní) to bral smrteľne vážne. Dýka, zabodnutá do srdca Európy – konštatoval vo svojej knihe ľudomil, zbohatnutý na finančných špekuláciách. Vladimír Mečiar sa pokúšal pindy mečiarovské prekryť kadejakými zákulisnými intrigami, no i tak sa od Z. Brzezinskeho dozvedel, že Slovensko je v druhej záujmovej skupine Spojených štátov a do NATO nás nepozvú. Nič nepomáhalo, že sme geopoliticky v strede Európy, darmo Mečiar vyjednával, či by sa poradca amerického prezidenta nemohol na vec pozrieť tak, aby bolo Slovensko predsa len v skupine prvej. Mal z toho vraj zlé sny. Mečiar, nie Brzezinski.

A potom prišla mohutná vlna občianskych protestov, prepočítavanie možných hlasov na zloženie budúcej vlády. Už boli známe volebné modely, podľa ktorých sa k voľbám unúva plus mínus polovica právoplatného občianstva, a z tej polovice tak jedna tretina je víťazná. No a tá víťazná tretina musí vedieť poskladať vládu, inak je jej to víťazstvo na dve veci.  (Ako sa to stalo raz Mečiarovi a raz Ficovi.) Nastali zložité skryté vyjednávania o budúcej povolebnej koalícii, ako to býva pred každými voľbami aj po každých voľbách (viď denníky Jána Čarnogurského), a podarilo sa: nastúpila slávna proreformná vláda Mikuláša Dzurindu (v ktorej na smrť vykrvácala Strana demokratickej ľavice, keď splnila svoju historickú úlohu pomôcť na svet neoliberálnemu modelu – ale to je tiež o inom). Mikuláš Dzurinda najprv ako hovorca SDK a potom premiér poskladanej vlády vyjednal s prezidentom G. Bushom mladším vstup do NATO. To je ten príbeh, ktorý rád rozpráva Mikuláš Dzurinda (každý si ho ľahko vygoogli).

Občianski aktivisti v tom čase sa pokúšali dať politikom do pozornosti názory ľudí, ktorí do NATO netúžili. Pamätali si ešte výzvu Václava Havla z novembrových dní, že treba zrušiť nielen vojenský Varšavský pakt, ale po skončení studenej vojny aj ten druhý vojenský blok. Však vieme, Havel názory zmenil, ale ľudia svoje túžby nie. Preto chceli aktivisti vyvolať referendum o vstupe do NATO, ale nazbierali primálo podpisov (cca 140 000). Môžeme iba špekulovať, čo by sa bolo stalo, ak by tých podpisov bolo 300 000, alebo hoci aj pol milióna – ale dnes je to už zbytočné. Za mohutného nezáujmu verejnosti o vec verejnú začala sa na Slovensku éra slobody bez hraníc. Aj s tými rabovačkami, pravdaže. Treba ale povedať, že žiadne významné sociálne nepokoje, žiadne významné protesty sa na Slovensku počas tej historicky nezvratnej transformácie nediali. Všetko prebehlo hladko, podľa médií s dobrým koncom.

Tak prečo sa dnes čudujeme, že práve Mikuláš Dzurinda ide radiť na Ukrajinu Porošenkovi? 

Je na svete pripravenejší politik, s lepšími skúsenosťami, ktorý by mohol Ukrajinu dostať do NATO? Je skúsenejší bývalý premiér, ktorý dostal krajinu – za mohutného potlesku médií – na trajektóriu neoliberalizmu?

Víťazný model, ktorý sa uplatňuje v celom postkomunistickom priestore, má jednoduchú ideológiu, ktorú možno zhrnúť do hesla Pinochetovho Čile: „Nemôžu mať všetci všetko. Ale všetko - môže mať každý!“

Je to mimoriadne jednoduché a, pravdaže, ako to už s ideológiami býva, mimoriadne perfídne. Inými slovami to znamená – ak si silný, zdravý, bezohľadný a dostatočne sústredený na seba a svoj prospech, tak ideš! A máš!

Spoločnosť nejestvuje, je iba jednotlivec (povedala pani Thatcherová).

V postkomunistických krajinách, z duše nenávidiacich kolektivistické heslá, je dodnes žírna pôda osobitne v strednej triede a v umeleckej obci, aby prekvitala táto nová, na indivíduum zameraná jednoduchá myšlienka osobného egoizmu. A ona utešene prekvitá. Mladí nenávidia starých, chudobní ešte chudobnejších, Ukrajinci Rusov a Rusi Ukrajincov, my všetci lenivých Grékov – no a pokračovať by sme mohli...

O čo ide dnes na Ukrajine?

O „transformáciu“. Ktorá sa tam (podľa Klausa) zatiaľ neuskutočnila. Pri tej rozkrádačke to všelijakí čokoládoví, plynoví a ropní králi a princezné akosi nestihli. A kto iný, ako Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš by mohol byť úspešnejší? Ešte Ľudovít Kaník – ale myslím si, že aj na neho príde, takú dobrú penzijnú reformu, ako zaviedol on, nemajú v blízkom ani ďalekom okolí. Ani v tom Čile nie!

No a ak by im začalo tiecť do topánok, v talóne je ešte eso: povolajú Radičovú. Tak veríme, že sa všetko dobre podarí. Ako v tom francúzskom filme Pán Hulot ide na výstavu.

Foto: Piotr Drabik / Creative Commons