Corbynova liečba Labouristickej strany
streda 23. september 2015Voľba Jeremyho Corbyna za lídra labouristov vyvolala v britskom mediálnom, ale aj politickom mainstreame zdesenie. Zdá sa však, že aj táto politická voľba len predznamenala nový trend, ktorý sa stáva čoraz výraznejším a môže znamenať akúsi renesanciu či obnovu tradičných ľavicových hodnôt naprieč celou európskou ľavicovou scénou.
Po páde východného bloku sa totiž tradičná ľavica, teda sociálnodemokratické strany, dostala do programovej krízy a hľadala akúsi náhradnú politickú agendu. V čase zenitu Washingtonského konsenzu a prevládajúcej neoliberálnej ekonomickej politiky (odklon labouristov za Blaira do politického stredu je jasným príkladom) prijala európska ľavica ako náhradnú nosnú tému svojej politickej agendy ľudské práva, pozitívnu diskrimináciu (etnických, sexuálnych a iných) menšín či presadzovanie genderovej ideológie (rodová rovnosť). Európska ľavica tak prevzala značnú časť liberálnej agendy, ktorou sa odcudzila svojmu tradičnému voličovi, teda nižším príjmovým skupinám, manuálne pracujúcim a ľuďom s nižším vzdelaním.
Tento výpadok spočiatku ako tak kompenzovala časťou voličov strednej triedy, ale minimálne po roku 2008 zažíva tradičná európska ľavica krízu dôvery. Hlboká ekonomická kríza v USA a v Európe ukázala, že neoliberálne poučky vedú na scestie. Problém bol v tom, že ani tradičné ľavicové (sociálnodemokratické či socialistické) strany nemali na riešenie krízy jasnú odpoveď. Aj preto môžeme postupne sledovať nárast radikálnych ľavicových zoskupení (Syriza, Podemos, v menšej miere Die Linke a v neposlednom rade aj britských labouristov), ktoré boli v stabilizovaných časoch okrajovými politickými zoskupeniami (Syriza), resp. vznikli ako odpoveď na zlyhávajúce a nedôveryhodné tradičné sociálnodemokratické strany (Podemos), ale v čase hlbokej krízy vyrástli na reálnu politickú alternatívu.
Z tohto pohľadu má voľba Jeremyho Corbyna svoju jasnú logiku. Tento politický lúzer síce sedí od roku 1983 v laviciach parlamentu za labouristov, ale doteraz bol vnímaný ako chronický troublemaker. Je poslancom s najväčším počtom hlasovaní proti vlastnej strane. Svojím priamym napojením na kedysi veľmi vplyvné britské odbory a s jasne vyhraneným ľavicovým postojom nezapadá do obrazu, aký vytvárali labouristi minimálne od nástupu Tonyho Blaira. Mimochodom, práve Tony Blair hodnotil zvolenie Jeremyho Corbyna ako katastrofu pre stranu.
Zaujímavý je aj jeho program, ktorý je v dnešných časoch vnímaný ako radikálny. Corbyn navrhuje skončiť s úspornými opatreniami vlády, zaviesť vysoké dane pre bohatých a chrániť ľudí na sociálnych dávkach. Preto presadzuje politiku kvantitatívneho uvoľňovania, t. j. tlačenia nových peňazí, ktoré vláda následne investuje do nových rozvojových projektov, v ktorých za slušné peniaze zamestná ľudí bez práce.
Okrem tlačenia nových peňazí chce Corbyn prostriedky na svoju politiku zohnať znárodnením energetického priemyslu, železníc, ale aj niektorých bánk. Tvrdí, že kľúčové odvetvia by mal vlastniť štát a mali by v prvom rade uspokojovať potreby spoločnosti, a nie slúžiť na vytváranie zisku. Ten by nezakázal úplne, no na druhej strane by privysoký zisk v peňaženkách najbohatších ľudí rád zdanil oveľa vyššími sadzbami, než je to dnes.
Ani vo vnútropolitických otázkach nepláva Corbyn práve s hlavným prúdom politiky vo Veľkej Británii. Je horlivým zástancom zrušenia monarchie, znovuzavedenia bezplatného vysokoškolského vzdelania a odovzdania Severného Írska, ktoré je dnes súčasťou Veľkej Británie, pod zvrchovanosť Írskej republiky.
Je jasné, že voľba Jeremyho Corbyna za lídra labouristov je možno trochu kŕčovitá reakcia na debakel strany vo voľbách. Kým v Anglicku ich straty neboli extrémne, labouristi totálne prepadli vo svojej bývalej bašte Škótsku, kde ich takmer úplne vymazala radikálna ľavicová Škótska národná strana, ktorá získala 56 z 59 škótskych mandátov. V Škótsku pohoreli aj labouristické elity, napríklad tieňového ministra zahraničia Douglasa Alexandra porazila mladá študentka Mhairi Blacková. Debakel labouristov sa pritom dal očakávať. Strana sa za Tonyho Blaira, ale i za Eda Milibanda stala akýmsi slabým odvarom toryovcov. A kým v Škótsku vláda striktne odmietla školné na univerzitách, labouristi ho za Tonyho Blaira zaviedli, a potom len bezmocne sledovali, ako postupne vyrástlo na astronomických 9 000 libier ročne.
Bude veľmi zaujímavé sledovať, ako voliči zareagujú na nového lídra labouristov, či a do akej miery nový programový trend príjmu, ako aj to, či samotná strana túto výmenu na svojom čele ustojí. Ohlasy sú totiž veľmi rozpačité. V reakcii na zvolenie Corbyna už totiž abdikovala takmer polovica členov tieňovej vlády. Zo zvolenia Corbyna sa okrem autentických ľavičiarov tešili aj konzervatívni voliči, ktorí predpokladali, že labouristi na čele s takýmto radikálom nebudú mať šancu na väčší úspech, a preto ich zvolenie Corbyna veľmi potešilo.
Budúcnosť ukáže, či to bola správna voľba, alebo nie. Pôvodne sotva trojpercentnú Syrizu vyniesla k moci hlboká ekonomická kríza v Grécku, rovnako ako podobná kríza v Španielsku zrodila hnutie Indignados (Rozhorčení), z ktorého neskôr vznikla silná politická strana Podemos. Otázne je, či je dnes aj Británia vstave oceniť radikálneho lídra, ktorý zásadným spôsobom zadefinuje nový obsah ľavicovej politiky. Na to si budeme musieť nejaký čas počkať, ale je možné, že aj voľba Corbyna za lídra labouristov je súčasťou globálneho trendu, keď unavený krotký euroľavicový hlavný prúd striedajú autentickí ľavičiari, čím vracajú ľavici jej príťažlivosť a novú dôveryhodnosť.
Vyšlo v Literárnom týždenníku 31 - 32/2015
Reagujte na článok
Komentáre
Súčasné hodnotenie ľavicových strán sú často spájané s očakávaním. Pritom je dostatok príkladov z histórie, z nedávnej minulosti, aj zo súčasnosti, že strany sociálnodemokratického charakteru v konečnom dôsledku zlyhávajú. Príkladom môže byť aj spomínaná Syriza, ktorá z nedávnych parlamentných volieb v Grécku, dostáva novú šancu. V podstate je to pochopiteľné – všetky strany sociálnodemokratického typu vo svojom programe nemajú zásadnú zmenu spoločenského poriadku ako systému. Ich program napĺňajú len akési sociálne barličky vylepšujúce postavenie obyvateľstva. Keď dôjde na „lámanie chleba“ sú schopné sa "pobratríčkovať" a spolupracovať s ktoroukoľvek pravicovou stranou.
Skutočnou hrozbou, kde vládnuce sily a to ako pravicové, tak i tzv. ľavicové, sú komunistické strany. Idea komunizmu totiž je založená na odstránení vykorisťovania, vytvorení beztriednej spoločnosti, teda takej, kde nie je žiadna privilegovaná vládnuca vrstva. Skutočnosť, že pri svojej vláde, pokuse vytvoriť kvalitatívne iný, nový sociálny spoločenský systém, komunistické strany nie celkom naplnili proklamovaný cieľ, nič nemení na tom, že pre vládnuce kruhy ídea beztriednej spoločnosti je najdesivejšou predstavou.
Pán Michelko, si myslím, že patrí do okruhu ľudí s predpokladom vnímanie posunúť. A pán Novota má správny postreh, ale. Byť vpredu v jednej oblasti ( socializmu) a súčasne byť vzadu ( kultúrne ) sa domotalo oproti minulosti, a s tým sa musíte vy pekne píšuci autori vyrovnať. Lenin písal, sme vpredu socializmu a vzadu kultúrne a od Chručšova neopodstatnene, tvrdil o sebe SZ, že je vpredu kultúrne lebo je to samo sebou, keďže je vpredu socializmu. Predpokladajme, že kultúra ( už demokracia od vzniku softvéru) i socializmus ( už výrobný spôsob od vzniku softvéru vo výrobnom stroji) zmenili nielen svet ale aj politiku ( včítane jej druhej strany vojny ). Zmenil sa spoločenký ideál o lepšej spoločnosti, a ja, že nie, ale bol vrátený do doby utópie ( teda k nevedeckému predpokladu vzniku lepšej spoločnsoti ). Pán poslanec Blaha je toho predstaviteľom, čí to chce neviem, ale takým ho ja vidím, čo viem, že ho vôbec nezujíma môj názor ako aj mnohých iných, on nie je ako jeho otec, hovoria tí iní. Žiadny div, je to socdemák. Lenže socdem dala prednosť podľa Kautského demokracii pred akciou. Lenin mal demokraciu za akciu, zaviedol mier, práva žien, vytvoril roľnícku maloburžoáziu rozdelním pôdy veľkostatkárov, úplne akčný liberál v zmysle väčšina berie všetko, len proletariátu nedal bezprostredne nič, nemoho pre vojnu, intervenciu, občiansku vojnu. Tomu chcel dať NEPom, ale predtým ľahol na smrteľnú posteľ. Stalin má veľké zásluhy na tom, že je dnes Rusko buržoázna ( skoro voľmoc), bez neho by bola táto vládnuca trieda ..... . Proletariát za celé trvanie SZ takto nedostal možnosť kultúrnu, preto je Rusko buržoázne. Predpokladajme tiež, že socdem Nemecka má stále Marxa za častného člena, keďže konzervatívni libráli tvrdia, že socialisti jednu matku majú. Teda tiež by malo platiť po Leninovi zakladateľovi komunistov, že aj my sme v tejto fáze dejín socialistami. A MÁME SOCIALISTI VYRIEŠENÚ DEMOKRACIU! Teda máme vyriešenú kultúru a to vďaka pádu SZ ak sme okrem matrialistov aj dialektici, čo je predpokladom dohody o budúcnosti. Doba Roberta Owena sa skutočne pre nás vrátila, nielen v opakovaní dejín rokov 1815 - 1917 a v opakovaní vychodzieho stavu idealizmu, ktorý ešte len treba zmeniť vo vedeckosť, ale aj v spoločenkých premenách konaných v rámci štátu. Už netreba zvrhnúť štát, pretože je demokratickým, treba meniť politikou občiansku spoločnosť, lebo je to možné v štáte demokratickom pre demokraciu. V Dúbravke na hody varli guláš politické strany a vedľa varili nepolitický guláš. Táto partia ľudí má v podstate nevedome pravdu: vedomie občianskej spoločnsoť sa má meniť k občianskej výrobe informačných technológií bez politiky. Lenže to sú ľudia, akým je aj pán Novota, v podstate majú pravdu, lenže to je utópia, aby to čo chcú dosiahnuť, ľudia robli rýchlo samí od seba. A k tomuto urýchleniu treba politický program, teda najskôr treba politický program a potom politickú stranu (lebo dnes žiadna nie je a ani KSS) , ktorá otvorí demokraciu týmto smerom než, a to sa stane, ľudia sami od seba pôjdu tou želanou nepolitikou k lepšej spoločnsoti.
Mám k tomuto jednu aktualitu, v roku 2002 som si nešiel pre vlastné uspokojenie to čo píšem a čo volám filozofiou politiky, oslovil som vtedy jedného novinára so socializmu, ktorý mal a robil noviny, on za žiadnu cenu nechcel byť v spojní s komunistickou politickou stranou, určite bývalý člen KSČ, vôbec nebol schopný rozlíšiť, že ja sa nezaoberám výkonom politiky. V takom stave je aj KSS, to viem, som jej člen. A preto k premene dnešného idealizmu ( aj v podobe liberálneho marxiymu s tisíckami kníh v Londýne, ako sa tvrdí pán Blaha ) na vedecký program zmeny spoločnosti nie je vôbec treba členov ktorejkoľvek strany. Veď tu netreba bojovať za politické práva pre dáku triedu, ako ich vybojovali socdemáci pre robtníkov a ani netreba meniť sociálny typ štátu, ako to museli konať komunisti vo vojne rokov 1914 - 1918. Tu treba prejsť z idealizmu lepšej spoločnsoti akú máme na spolčenskú vedu lepšej spoločnsoti akú máme, tu pred politkou a politckou stranou treba vedecký program, aby tá nepolitická hodová partia Dúbravky mala svoju nepolitickú politiku. Skutočne môže byť, ak obsahom straníckej politiky je moc nad štátom, tak obsahom nepolitickej politiky ( nestraníckej politiky) je moc nad občianskou spoločnsťou.
h robili ľudia
, už netreba meniť polikov štát, aby ten ovládol
treba meniť politikov občiansku spoločnosť
Chemo je taká sranda, dá sa na neho všeličo zvaliť. Čoskoro sa to stratí z obzoru a to je dobre, je to určené nenšiemu okruhu ľudí a chyby by som neopravoval, ale, to posledné, čo sa dá robiť je iné, ako myslím, takže "obsahom nepolitickej politiky ( nestraníckej politiky) je moc občianskej spoločnosti".