Sociálna demokracia a podnikateľská sféra
Zloženie vlád v členských štátoch EÚ signalizuje, že sociálna demokracia stráca voličskú podporu a s ňou i moc, ktorá je potrebná na presadzovanie sociálnodemokratickej politiky. Prečo? Časťou odpovede môže byť fakt, že sociálna demokracia stráca schopnosť formovať svoj vzťah k podnikateľskej sfére tak, aby bola zároveň schopná presadzovať svoje základné hodnoty, ako sú sociálna spravodlivosť, solidarita, ľudské práva, demokracia a pod. Situácia v jednotlivých európskych sociálno-demokratických stranách nie je identická. V roku 2002 vyšla vo Veľkej Británii kniha o Novej Labour Party (prívlastok „nová“ zdôrazňuje, že strana labouristov sa priklonila k novej tzv. tretej ceste), v ktorej bola Nová Labour Party definovaná ako strana biznisu s pejoratívnym označením „Labour Party – (spoločnosť) s ručením obmedzeným“. Knižka kritizovala nadštandardné vzťahy bývalého premiéra T. Blaira s biznisom, otvorenosť Labour Party lobingu zo strany biznisu, (čiastočné) financovanie strany biznisom, nadmernú úlohu biznisu pri vytváraní verejnej mienky a pod. O vzťahu sociálnej demokracie k podnikateľskej sfére sa niečo dozvieme z programov jednotlivých politických strán. Britská Labour Party vo volebnej kampani roku 2005 propagovala svoj Program pre biznis, v programoch iných európskych sociálno-demokratických strán takýto ucelený „manifest“ neexistuje. Pravdaže, programové dokumenty a prax sa môžu rozchádzať a aj sa naozaj často rozchádzajú. Položme si preto otázku, ako by mal vzťah medzi sociálnou demokraciou a podnikateľskou sférou vyzerať? Mal by byť priateľský alebo nepriateľský? Odpoveď na jednoduchú otázku nie je vôbec jednoduchá. Trocha histórie Sociálnodemokratické strany tradične reprezentovali záujmy zamestnancov a ich spojencami boli odbory; pravicové strany reprezentovali záujmy zamestnávateľov a biznisu. V porovnaní s obdobím po druhej svetovej vojne je však situácia na začiatku 21. storočia diametrálne iná: charakter práce sa z masovej zmenil na viac individualizovanú, a aj preto výrazne poklesla organizovanosť v odboroch, neporovnateľne väčšie rozmery nadobudol stupeň internacionalizácie hospodárstva a stupeň medzinárodnej konkurencie, pribudli nové hrozby, napríklad klimatické zmeny, terorizmus, atď. Vyplýva však napríklad z globalizácie pre sociálnu demokraciu nevyhnutne to, že má mlčky súhlasiť so sociálnym, daňovým a enviromentálnym dumpingom, len aby sa investori nerozhodli ujsť inde – do štátov, kde sú ochrana zamestnanca, dodržiavanie ľudských práv, požiadavky na ochranu životného prostredia a príp. dane na neporovnateľne nižšej úrovni? Mnohé sociálno-demokratické strany takejto predstave prepadli. V snahe zachovať zamestnanosť za každú cenu je sociálna demokracia niekedy ochotná pristupovať na také kompromisy, ktoré ju neraz diskreditujú. Výsledkom sú napríklad takzvaní pracujúci chudobní – ľudia, ktorí ťažko pracujú, a predsa sú na hranici chudoby. Len vo Veľkej Británii sa ich počet odhaduje na štyri až päť miliónov. Jedno je však isté: čeliť tzv. súťaži ku dnu nemôže izolovaný štát; vyžaduje si to okrem odhodlania sociálno-demokratickej vlády aj koordinované úsilie vlád na európskej a globálnej úrovni. A to nie je jednoduché dosiahnuť. Pripomeňme si napríklad diskusiu o harmonizácii daní v Európskej únii, v ktorej sa zatiaľ nečrtá nijaký konsenzus. Minimálny štát? Minimálna regulácia? V poskomunistických štátoch prevládla ideológia, ktorá zo štátu urobila strašiaka. Po skúsenostiach s predchádzajúcim režimom sa tomu netreba čudovať. Zašlo sa však priďaleko: vzorom sa stal minimálny štát, ktorý v princípe likviduje solidaritu a sociálnu spravodlivosť. Tzv. Hamburgský program nemeckej sociálno-demokratickej strany (SPD) z roku 2007 uvádza: „Iba bohatí ľudia si môžu dovoliť chudobný (rozumej minimálny) štát“. Sociálna demokracia sa nemôže vzdať úlohy štátu pri uspokojovaní niektorých potrieb. Trh nie je schopný dostatočne uspokojovať respektíve produkovať tzv. verejné statky, ktoré uspokojujú potreby, ako sú vzdelanie, zdravie, sociálna ochrana, bezpečnosť a pod. I keď podnikateľský sektor môže pri ich uspokojovaní zohrať pozitívnu úlohu, nemožno to nechať iba naň. Dobre fungujúci verejný sektor je síce dôležitým faktorom boja proti chudobe, ale na jeho financovanie sú potrebné verejné zdroje. A tie chýbajú, ak sa podľahne tlaku minimalizovať dane, alebo dokonca presúvať daňové zaťaženie na nízkopríjmové skupiny. Nájsť správnu mieru medzi minimálnym štátom, ktorý odkazuje jednotlivca iba na seba samého a všemohúcim štátom, ktorý sa stará o človeka od „kolísky po hrob“, je neľahkou úlohou modernej sociálnej demokracie. Podľa predstáv „minimalistov“ by štát mal čo najmenej zasahovať do podnikateľskej sféry. Pravda, všeobecne sa súhlasí s tým, že štát má úlohu vytvárať priaznivé podnikateľské prostredie, teda také, ktoré bude dosť stabilné a predvídateľné, stimulatívne a pod. Musí však určovať i základné „pravidlá hry“. Tlaky zo strany podnikateľskej sféry často smerujú proti tomu; výnimkou sú krízové situácie – akou je napríklad finančná kríza v súčasnosti, keď aj podnikateľská sféra, ktorú poškodili nedostatočné pravidlá hry, volá po ich sprísnení. Mnohí podnikatelia sú ortodoxnými zástancami deregulácie. L. Summers – bývalý štátny tajomník MF USA v Clintonovej administratíve – však varuje pred prepadnutím „súťaži o najnižšiu reguláciu“ v globálnom meradle. Aj tu je dôležité, aby sociálna demokracia neustúpila tlakom smerujúcim k deregulácii, no aby ani podnikateľskú sféru „neuregulovala k smrti“. Kapitalizmus so svedomím? Priekopníkom spoločenskej zodpovednosti podnikov bol možno paradoxne – Henry Ford. Sociálnou zodpovednosťou podnikov sa podľa jeho potomka W. Forda Jr. začína nová éra kapitalizmu: „kapitalizmus, ktorý má svedomie“. Nie každý s ním súhlasí. Jeden z otcov neoliberálnej ideológie Milton Friedman sociálnu zodpovednosť podnikov zatracuje: „Pre manažérov podniku existuje iba jedna, sociálna zodpovednosť´, musia pre svojich akcionárov zarobiť tak veľa peňazí, ako je to možné“. Siedmy kongres Strany európskych socialistov (SES) v Porte koncom roka 2006 formuloval desať princípov Novej sociálnej Európy. V ňom sa definujú práva a povinnosti všetkých „hráčov“ – jednotlivca, vlády, podnikateľskej sféry, odborov atď. Podľa rezolúcie „biznis má právo na stabilitu, rovnaké podmienky a jednoznačné pravidlá súťaže; ich povinnosťou je prispievať do verejných financií, podporovať cieľ dosiahnuť plnú zamestnanosť a hrať pozitívnu úlohu v spoločnosti presadzovaním sociálnej zodpovednosti podnikov“. Rezolúcia sa snaží prekonať rozpory v sociálnej demokracii medzi tzv. modernizátormi a tradicionalistami resp. medzi „priateľským“ a „nepriateľským“ vzťahom k podnikateľskej sfére. Sociálna zodpovednosť podnikov Sociálna demokracia je prirodzeným podporovateľom sociálnej zodpovednosti podnikov ako dobrovoľnej inicatívy podnikateľskej sféry. No dobrovoľná spoločenská zodpovednosť podnikov je iba doplnkom „neviditeľnej ruky“ trhu a nemôže znamenať, že sa štát vzdá zámeru dostať pravidlá sociálnej zodpovednosti podnikov i do legislatívy. Je však otázne, do akej miery dokáže sociálna demokracia do národnej, európskej a globálnej legislatívy sociálnu a environmentálnu zodpovednosť podnikateľskej sféry naozaj presadiť. V slovenských médiách sa oprávnene pranieruje korupcia vo verejnom sektore, no oveľa zriedkavejšie korupcia v súkromnom sektore. Akoby podnikateľský sektor bol apriori menej skorumpovaný ako verejný sektor. V zahraničných médiách je súkromný sektor viac pod drobnohľadom. Pomerne čerstvé sú napríklad nedávne korupčné škandály Siemensu. Ich rozsah sa odhaduje na 1,3 mld. eur a v histórii nemeckého hospodárstva je ohromujúci. Francúzsku tlač zamestnáva podozrenie zo získavania zahraničných zákazníkov korumpovaním úradníkov hlavným konkurentom Siemensu vo Francúzsku, ktorým je ALSTOM. A mohla by som pokračovať. Iniciatívy proti korupcii v podnikateľskej sfére, snaha zvýšiť informovanosť o podnikoch a o ich investovaní musia byť vlastné každej sociálno-demokratickej strane. Nové odpovede na nové výzvy Sociálna demokracia hľadá k podnikateľskej sfére nové prístupy, ktoré by lepšie odpovedali jej hodnotám a novým podmienkach, v ktorých sa nachádza. Jednou z jej prvých starostí je zabezpečiť plnú zamestnanosť. Experimentuje s tzv. flexicurity, ktorá má zabezpečiť flexibilný trh práce na jednej strane a na strane druhej dostatočnú ochranu zamestnanca v prípade straty zamestnania ako i jeho rýchly návrat do pracovného pomeru. Pomôcť zvýšiť zamestnateľnosť má okrem iného aj celoživotné vzdelávanie. Aby sa „flexicurity“ nestala novým spôsobom exploatácie (zvykne sa nazývať „flexploitation“), presadzuje sociálna demokracia koncepciu tzv. slušnej práce (decent work), v ktorej je zahrnutá i primeraná ochrana zamestnanca, nárok na na dobré pracovné podmienky, na primeranú mzdu a pod. Ochrana životného prostredia je pre podnikateľskú sféru novou záťažou, ale mohla by byť aj novou podnikateľskou príležitosťou. Boj proti klimatickým zmenám a ochrana životného prostredia je jednou z najdôležitejších priorít sociálnej demokracie. Chápe ju i ako spôsob získavania tzv. green jobs, teda nových pracovných príležitostí založených na nových podnikateľských aktivitách smerujúcim k ochrane životného prostredia. Metamorfózy chudoby Chudoba môže nadobúdať rôzne podoby. Tieto rôzne podoby, žiaľ, poznáme i z domácej skúsenosti, aj keď sme pre ne ešte v slovenskom jazyku nenašli primerané názvy. Môže ísť o „ food poverty“, ktorá sa definuje ako nemožnosť dovoliť si kupovať dostatok zdravých potravín, o „enviromental poverty“, ktorá znamená finančnými okolnosťami vynútené akceptovanie bývania v nezdravom životnom prostredí, o „fuel poverty“, v ktorej sa nachádza domácnosť, ak minie na energie viac ako desať percent svojich výdavkov a podobne. Riešiť „fuel poverty“ krátkodobo sa môže dariť zmrazením ceny energií. To však nie je ani trvalé riešenie a ani riešenie, ktoré prospieva ochrane životného prostredia. Trvalým riešením je iba zvyšovanie efektívnosti využitia energií v domácnostiach napr. finančnou pomocou pri zatepľovaní, pri domácom využívaní energií z obnoviteľných zdrojov a podobne a zvyšovanie príjmov. O to by sa mala usilovať i moderná sociálna demokracia. Realizovať mnohé z týchto zámerov môžu sociálno-demokratické strany izolovane, no viac je takých, ktoré sú nedosiahnuteľné – ak nebudú schopné spolupracovať v rámci Európy a v globálnom meradle a ak nebudú spolupracovať s odbormi, občianskou spoločnosťou a s „osvietenými podnikateľmi“, ktorí už chápu, že okrem zisku má podnikanie aj inú – morálnu dimenziu a že vlastníctvo nie je len výhoda, ale aj spoločenský záväzok. Čím viac bude takýchto podnikateľov, tým viac sa bude dariť vytvárať zdravé partnerské vzťahy i medzi sociálnou demokraciou a podnikateľskou sférou. Autorka je výkonná tájomníčka Európskej hospodárskej komisie OSN
