Miguel a William

Počet zobrazení: 2936

Španielsky film s týmto názvom sa práve objavil v našich nekomerčne orientovaných kinách.  Zhodou okolností je to v čase, kedy od smrti oboch  velikánov svetovej literatúry uplynulo štyristo rokov. Vyčerpávajúco pojednať o ich prínose pre svetovú kultúru by si žiadalo obrovský rozsah. Sústredíme sa preto len na niektoré aspekty.

miguel_a_william.jpgKým Shakespeare je dnes všeobecne uznávaný aj laickou verejnosťou (jeho hry sa hrajú po celom svete), španielsky spisovateľ akoby žil v jeho tieni. Jeho hry (tzv. medzihry alebo historická Numancia) sa hrajú len výnimočne, jeho pastiersky román Galatea alebo román dobrodružný Strasti Persilea a Sigismundy už len mŕtvo ležia v knižniciach. Aj skvelé Príkladné novely (z roku 1613) nemajú pikantnú príťažlivosť Boccacciovho Decamerona a mimo literárnych kruhov sú prakticky neznáme. Jeho veľdielo o Dômyselnom rytierovi Donovi Quijotovi de la Mancha (prvý diel z roku 1605, druhý 1615) sa mylne pokladá len za paródiu na rytierske romány, alebo dokonca ako literatúra pre mládež. Pritom ide o hlboké dielo obsahujúce viacero možných výkladov a rovín a v konečnom dôsledku je zobrazením veľkých humanistických ideálov a stvárnením večného ľudského údelu boja medzi ideálom a skutočnosťou. Predsa aspoň vo vzdelanejších kruhoch a u staršej generácie ešte rezonujú mená ako Sancho Panza alebo vychudnutý kôň Rocinanta. No i mnohí vzdelanci vyslovujú meno hlavnej postavy „po francúzsky“ vynechávajúc koncové „e“.

V ďalšom sa obmedzím na prepisy najznámejšieho Cervantesovho diela do dramatickej (divadelnej alebo filmovej) podoby. Okrem množstva esejí a iných literárnych diel venovaných hlavnej postave Cervantesovho románu spomeniem v tejto súvislosti divadelné pramene slovenské a české. V roku 1914 český dramatik Vojtech Dyk napísal hru Zmoudření dona Quijota, o sedemdesiat rokov neskôr Slovák Martin Porubjak Zmúdrenie Sancha Panzu (hra sa uvádzala počas dohasínajúcej normalizácie v Trnavskom divadle). Ďalšou verziou príbehu bola hra utvorená z dialógov Lasicu a Satinského s pesničkami Tomáša Janovica, ktorú hrali českí komici Lábus s Kaiserom a divadielko Wustenrot ešte má v repertoári muzikál (Geriho a Kohútka) Don Quijote podľa Sancha. Za filmovými verziami sa zasa vyberiem do zahraničia. Majster nemého filmu Wilhelm Pabst v roku  1933 natočil Dona Quijota v hlavnej úlohe s legendárnym ruským basistom Fjodorom Šaljapinom. Ruský režisér Grigorij Kozincev, ktorý sa špecializoval na prepisy veľkých dramatických predlôh, v roku 1957 obsadil do úlohy svojho Quijota Nikolaja Čerkasova. Americký režisér Hiller s pomocou veľkého talianskeho kameramana Giuseppe Rotunna natočil v roku 1972 film s pesničkami Muž z La Mancha (vypožičajúc si názov a pár melódií zo slávneho muzikálu, ktorý sa hral aj v Bratislave na Novej scéne) s Petrom O'Toolom a Sophiou Lorenovou ako Dulcineou. Menej šťastným prepisom bol film Orsona Wellsa z roku 1992. Najvýznamnejší španielsky herec druhej polovice 20. storočia Fernando Rey hral Quijota v štyroch rôznych filmových verziách.

Pokiaľ ide o hudobné spracovanie námetu už v roku koncom 19. storočia mal v Moskve premiéru balet s názvom Cervantesovho hrdinu na hudbu Ludwiga Minkusa a v roku 1898 tak pomenoval jednu zo svojich kvalitných symfonických básní Richard Strauss. V roku 1910 mala v Monte Carlo premiéru opera Julesa Masseneta Don Quijote s legendárnym basistom Šaljapinom. Operu inscenoval v bratislavskom SND v roku 1995 Jozef Bednárik ako záver svojej francúzskej trilógie. Ale ešte pred Massenetom sa Don Quijote stal námetom opier Rameaua, Paisiella, Salieriho, Donizettiho a Fallu.

Postava rytiera smutnej postavy však priťahovala aj záujem výtvarníkov. Spomeňme aspoň Gustava Doré, Salvadora Dalího, českého sochára Gutgreunda a nášho svetoznámeho grafika Kolomana Sokola.

Shakespearove hry sa po istej epoche zabudnutia vrátili na javiská európskych divadiel v období romantizmu, bohužiaľ, v dosť skreslenej podobe. Postupom času sa však skvalitnili preklady jeho diel a režiséri nachádzali adekvátny prístup k jeho hrám tragickým (Romeo a Júlia, Hamlet, Othello, Kráľ Lear, Macbeth), historickým, z ktorých nájznámejšie sú „ságy“ Richardov a Henrichov, ale i ku komédiám. Tým sa mimoriadne darilo aj v SND počiatkom druhej polovice minulého storočia v Zacharových inscenáciách Veselých paničiek Windsorských alebo vo Večere trojkráľovom. Politické oteplenie šesťdesiatych rokov využila Rakovského inscenácia Hamleta (s Machatom) plná politických aktualizačných narážok. Obrodenie záujmu o Shakespeara priniesli Hradné shakespearovské slávnosti hrané v lete na Bratislavskom i Pražskom hrade s národne miešaným hereckým obsadením.

Pre film bol Shakespeare ešte vďačnejším sústom než Cervantes. Za Romea a Júliu (s anglickými hercami) získal najprv Benátkach Zlatého leva Renato Castellani (1954) a o štrnásť rokov neskôr modernejšie pretlmočil príbeh Franco Zeffirelli s mladými hercami a hudbou Nina Rotu, pričom s divadelnou verziou hosťoval v SND londýnsky Old Vic práve v jeho réžii, ktorá vyrazila dych naším kritikom. V novej zosúčasnenej verzii príbehu veronských milencov exceloval Leonardo di Caprio (1996), no možno najslávnejší je príbehom tragédie inšpirovaný muzikál Leonarda Bernsteina  sfilmovaný v roku 1961. Slávnych Hamletov natočili viacerí. Najprv Laurence Olivier (1948),  ktorý hral aj hlavnú úlohu pri skvelej hudbe Williama Waltona, so značnými škrtmi v texte a prenesením dôrazu na vnútornú váhavosť hrdinu (Zlatý lev v Benátkach). Potom v roku 1964 Grigorij Kozincev s Inokadijom Smoktunovským a so zdôraznením prehnitosti kráľovského dvora a v tom istom roku sa v kinách predstavil veľký anglický shakespearovský herec John Gielgund (ako režisér) s Richardom Burtonom ako Hamletom. Z ďalších tragédií Kozincov natočil aj Krála Leara (1971) s hudbou Dmitrija Šostakoviča. Veľký japonský režisér Akiro Kurosawa sa dvakrát pokúsil voľne parafrázovať dramatikove veľdiela: Macbetha (v Krvavom tróne, 1957) a Krála Leara (Ran, 1980). Vydarené boli aj mnohé prepisy komédií: Zeffirelliho Skrotenie zlej ženy (s Burtonom a Taylorovou, 1967) alebo voľný prepis Sna noci svätojánskej, ktorý Woody Allen aj premenoval na Sex noci svätojánskej a do ktorého obsadil aj Miu Farrow. Hudbu k tejto majstrovej hre ešte v roku 1828 zložil Felix Mendelssohn a dodnes sa hráva ako koncertné číslo. Z historických hier spomeňme Wellsove Polnočné zvony ako kombinácia Henricha IV a V. v 1965, kde si režisér a herec v jednej osobe zahral aj Falstaffa a v epizódnych ženských postavám s Jean Moreauovou a Marinou Vlady. V oblasti hudby sú neobyčajne cenené operné prepisy Giuseppe Verdiho Macbeth, Otello a Falstaff. A milovníci poézie si v „rokoch politickej neslobody“ mohli u nás za lacný peniaz kúpiť knižku s nádhernými dramatikovými sonetmi.

Škoda, že veľké hodnoty minulosti už dnes mnohí nepoznajú a myslia si, že sa bez nich zaobídu.

Ďalšie články: VLADIMÍR BLAHO

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984