LETNÁ FILMOVÁ ŠKOLA: MÁGIA A ZVUČNÉ MENÁ

Juhomoravské mestečko Uherské Hradiště bolo aj tohto roku (25. 7. - 3. 8.) dejiskom Letnej filmovej školy (LFŠ). Jej 34. ročník bol v istom zmysle prelomový: v Asociácii českých filmových klubov, ktorá je hlavnou organizátorkou podujatia, i vo vedení LFŠ boli personálne zmeny (dôvody necháme bokom), a tak podujatie pripravoval prakticky celkom nový tím.
Počet zobrazení: 997
3508_14_Z_filmu_Jana_Svankmajera_Neco_z_Alenky_Zdroj_wwwjedinakczCB-m.jpg

Juhomoravské mestečko Uherské Hradiště bolo aj tohto roku (25. 7. - 3. 8.) dejiskom Letnej filmovej školy (LFŠ). Jej 34. ročník bol v istom zmysle prelomový: v Asociácii českých filmových klubov, ktorá je hlavnou organizátorkou podujatia, i vo vedení LFŠ boli personálne zmeny (dôvody necháme bokom), a tak podujatie pripravoval prakticky celkom nový tím. Výsledkom bola aj čiastočná modifikácia programovej skladby. Zo zámerov ohlásených na záver vlaňajšej LFŠ sa podarilo realizovať cyklus Film a mágia, kým cyklus Egyptský film z programu vypadol. Iná podoba skladby programu a vylúčenie jedného z hracích priestorov mali pri počte 4 500 účastníkov za následok organizačné problémy: pričasto sa stávalo, že kapacita sály sa naplnila a ďalší záujemcovia o konkrétne predstavenie museli odísť s dlhým nosom. (K situácii prispelo aj striktné dodržiavanie zákazu sedenia na schodoch a podobne, čo je síce v súlade s protipožiarnymi predpismi, ale v predošlých ročníkoch sa potichu tolerovalo. Napokon – ako raz v inej súvislosti poznamenal dnes už nebohý slovenský filmový kritik Emil Lehuta – koľkože kín v Československu vyhorelo za posledných tridsať rokov?) Výzvy organizátorov, aby sa divácky záujem rovnomerne rozptyľoval do všetkých kinosál, boli márnym pokusom: ak si bežný účastník LFŠ môže vybrať povedzme medzi Bathory a dokumentmi Československého armádneho filmu z 50. rokov minulého storočia, nie je ťažké dovtípiť sa, čomu dá prednosť. Magické možnosti dialógu Cyklus Film a mágia dostal aj nový názov Bratři v triku – a mnohovrstevná téma sa naozaj dosť prvoplánovo obmedzila na snímky, v ktorých vystupuje postava mága či kúzelníka. Dobrým príkladom sú napríklad až tri filmy nakrútené podľa rozprávky Čarodejník z krajiny Oz – dva americké z rokov 1939 (r. Victor Fleming) a 1978 (r. Sidney Lumet) a japonský animovaný z roku 1982. K špičkovým dielam s touto tematikou patril i u nás kedysi uvádzaný Hanussen (1988) Istvána Szabóa, z novších filmov bol uvedený distribučný americký titul režiséra Christophera Nolana Dokonalý trik (2006). Medzi neveľa filmov, kde nedominovala postava mága, ale fenomén mágie ako takej, patrili napríklad poľské filmy Jańcio Vodník (1993, r. Jan Jakub Kolski) a Fígle (2007, r. Andrzej Jakimowski) – oba sme v minulosti mohli vidieť pri príležitostných festivalových uvedeniach aj u nás (druhý z nich pod názvom Drobné kúzla). Programový cyklus Možnosti dialógu Izrael / Palestína akoby nahradil prehliadky národných kinematografií, ktoré v minulosti tvorili ťažiskové cykly programu LFŠ. V tomto prípade išlo skôr o prehliadku tematickú, venovanú izraelsko-palestínskemu konfliktu, ktorá ponúkla snímky hrané i dokumentárne, a to nielen z dvoch inkriminovaných krajín, ale aj z iných produkcií, či nakrútené vo viacnárodných koprodukciách. Režiséri v kurze Nová dramaturgia LFŠ upustila od pripomínania jubileí tvorcov, u ktorých si v danom kalendárnom roku pripomíname sté výročie narodenia, a viac sa sústredila na žijúcich režisérov. Ak to vezmeme podľa veku, prvenstvo patrí Alejandrovi Jodorowskému, ktorý sa narodil v roku 1929 v Čile ako syn židovských emigrantov z Ruska, žil dlhší čas vo Francúzsku a jeho filmy vznikali prevažne v mexickej produkcii. Tento „renesančný“ muž je režisérom, scenáristom, strihačom, producentom, hudobným skladateľom, autorom výpravy a kostýmov v jednej osobe, takže jeho filmy sú vskutku autorské. Českého režiséra Jana Švankmajera (nar. 1934) zaiste netreba milovníkom filmu predstavovať. Jeho tvorba je (podobne ako Jodorowského) výrazne poznačená surrealizmom. Aj z našich kín poznáme najmä jeho celovečerné snímky, v ktorých kombinuje hraný film s animovanými prvkami: od debutu Něco z Alenky (1988) cez filmy Lekce Faust (1994), Spiklenci slasti (1996) a Otesánek (2000) až po Šílení (2005), ktoré vzniklo so slovenským koprodukčným podielom. Veľkej pozornosti a záujmu publika sa tešil tohtoročný sedemdesiatnik Juraj Jakubisko. V spolupráci so Slovenským filmovým ústavom tu bola uvedená takmer celá Jakubiskova tvorba od filmov študentských cez celovečerný debut Kristove roky (1967) a známu trojicu trezorových filmov, snímky dokumentárne a propagačné, ktorým bol nútený venovať sa v období tzv. normalizácie, a ďalšie celovečerné filmy z pred- i ponovembrového obdobia až po nejednoznačne prijímaný historický veľkofilm Bathory (2008). Jakubiskov profil doplnili dva dokumenty z dielne Martina Šulíka Monológ Juraja J. a Nenakrútené filmy Juraja J. (oba 2001). V druhom z nich Jakubisko – z dnešného pohľadu paradoxne – hovorí o tom, ako skrachoval jeho zamýšľaný projekt o Alžbete Báthoryovej. Fenomém Stuhr Posledné dva víkendové dni navštívil Uherské Hradiště známy poľský herec Jerzy Stuhr (nar. 1947). Komédia Juliusza Machulského Sexmisia (1984), v ktorej hral, bola hitom našich kín ešte v časoch socializmu, ale ako herca ho poznáme aj z oveľa významnejších diel. LFŠ ho však predstavila najmä ako režiséra. V tejto pozícii debutoval v roku 1995 snímkou Zoznam cudzoložníc a dnes má na konte už šesť režijných filmov, ktorými svojsky nadväzuje na poľské kino morálneho nepokoja. Jeho Ľúbostné príbehy (1997) uvádzali aj v našich filmových kluboch. Jeho pravdepodobne najlepším filmom je Týždeň zo života muža (1999), v ktorom sám vytvoril plastický portrét (anti)hrdinu, profesiou prokurátora, ktorý žije dvojaký život – jeden pre oči verejnosti a druhý „skutočný“. V podstate odpudivú, „slizkú“ postavu hrá Stuhr s porozumením pre ľudské slabosti, azda väčším, než si protagonista zaslúži – ale práve v tom sa prejavuje jeho herecké majstrovstvo. Stuhr (ktorý je aj vysokoškolským pedagógom a rektorom divadelnej školy v Krakove) si scenáre svojich filmov väčšinou píše sám (výnimkou je satiricky ladená čiernobiela snímka Veľké zviera z roku 2000, ktorú nakrútil podľa kedysi zamietnutého scenára Krzysztofa Kieślowského). To platí aj o jeho najnovšom diele Chorovod (2007), za ktorý dokonca získal Cenu za najlepší scenár na poľskom národnom filmovom festivale: okolo postáv nezodpovedného študenta a vysokoškolského profesora s eštebáckou minulosťou spriada mozaiku príbehov, ktorých leitmotívom je zodpovednosť za vlastný život a za všetko, čo v ňom vykonáme. Stuhr sa podľa vlastných slov začal venovať réžii, pretože ho neuspojovala len čiastková zodpovednosť, ktorú nesie za film herec. Niet pochýb o tom, že to bol v jeho osobnom tvorivom vývoji krok správnym smerom – výsledkom sú divácky príťažlivé diela, ktorým neraz nechýba humor, a zároveň majú vysokú výpovednú hodnotu. Prominentní a zaujímaví K prominentným hosťom tohtoročnej LFŠ patril aj izraelský režisér Amos Gitai (nar. 1950), ktorý nie je celkom neznámy ani slovenským divákom: z našich filmových klubov poznáme jeho film Kadosh (1999). Gitai dnes patrí k najplodnejším, ale aj najuznávanejším a najoceňovanejším režisérom Blízkeho východu; vo svojej tvorbe sa venuje osudu svojej rodnej krajiny, jej minulosti, súčasnosti i budúcemu smerovaniu, a to optikou filmu hraného i dokumentárneho. Pochopiteľne, jeho tvorba korešponduje i s tematickým cyklom Možnosti dialógu, v prípade dokumentu Vojna a mier vo Vezule (1997) dokonca doslova: ide z veľkej časti o dialóg medzi Gitaiom a palestínskym režisérom Eliom Suleimanom (od neho poznáme zasa film Boží zásah), ktorí spolu cestujú na filmový festival, kde majú spoločnú tlačovú konferenciu. Svoje filmy osobne uviedol aj tohtorčný päťdesiatnik, španielsky (baskický) režisér Julio Medem – z jeho tvorby bol u nás uvedený film Sex a Lucía (2001) a ďalšie snímky v rámci príležitostných podujatí Španielskeho veľvyslanectva. Medem je nesmierne zaujímavou postavou: film ho zaujímal už od detstva, vyštudoval však medicínu (k psychiatrii ho priviedol záujem o temné stránky ľudskej mysle) a až po úspechoch svojich krátkych filmov sa stal profesionálnym filmárom. LFŠ uviedla všetky Medemove celovečerné filmy s výnimkou posledného (Chaotická Ana), ktorého prezentácii zabránil domáci distribútor. Miláčik Helmer Miláčikom publika sa stal nemecký režisér Veit Helmer (nar. 1968), ktorý, mimochodom, kedysi osobne uvádzal v Bratislave svoj celovečerný debut Tuvalu (1999), poetický príbeh z pustnúcich kúpeľov. Medzitým nakrútil modernú rozprávku Brána do neba (2003) a najnovšie komédiu Absurdistan (2008). Helmer sa vie veľmi originálne pohrávať s formou a rozprávačskými postupmi (Tuvalu nemá dialógy, Brána do neba využíva prvky hollywoodskych filmov) a svoje filmy si sám produkuje, pričom si kladie priam nadľudské úlohy: hercov do filmu Absurdistan hľadal na castingoch v 28 (!) krajinách. Hlavnú ženskú postavu napokon stvárnila česká herečka Kristýna Maléřová, ktorú Helmerovi našla majiteľka pražskej castingovej agentúry Jessica Horváthová. Beseda s touto ženou, ktorá poodhalila zákulisie príprav filmu z iného uhla pohľadu, než sme zvyknutí, patrila pre mňa k najzaujímavejším momentom LFŠ. (Nie je bez zaujímavosti, že táto „kozmopolitná“ osoba, pôvodnou profesiou kameramanka, dcéra maďarského otca a nemeckej matky narodená v Juhoslávii považuje za svoju domovskú krajinu Slovensko.) Helmer uviedol v Uherskom Hradišti aj sériu svojich krátkych filmov, ktoré vznikli buď v začiatkoch jeho kariéry, alebo ako výsledky workshopov, ktoré viedol v rôznych krajinách; aj ony potvrdili, že ide o veľmi originálneho tvorcu, ktorého každý nový film bezpochyby vzbudí pozornosť. Magické osmičky Je to určite len náhoda, ale s hlavnou témou Film a mágia akoby súviseli „magické“ osmičky československých dejín. S „osmičkovými“ udalosťami pracovali cykly Prepisovanie minulosti: roky 1948 a 1968 pohľadom normalizácie a Hranice a perspektívy (prevažne dobové pohľady na udalosti roku 1968). Rozsiahly cyklus Totalita vo filme a v skutočnosti zaujímavo konfrontoval dobové snímky so súčasným poznaním – napríklad propagandistické snímky Československého armádneho filmu o ochrane štátnych hraníc ČSR s dokumentárnym cyklom z produkcie Českej televízie Příběhy železné opony. Smutná, ale veľmi potrebná konfrontácia, akej by sme sa radi dožili napríklad aj v Slovenskej televízii. S rokom 1968 úzko súvisí aj osud osobnosti Pavla Kohouta (nar. 1928), ktorý je verejnosti známy viac ako spisovateľ a dramatik, ale stopu zanechal aj na poli filmu ako scenárista (napr. Zářijové noci režiséra Vojtěcha Jasného, ale povedzme aj ideologicky tendenčný Smyk Zbyňka Brynycha či zväzácky uvedomelý Zítra se bude tančit všude Vladimíra Vlčka), ale aj ako režisér. Na svojom režijnom konte má tri snímky: ešte v Československu nakrútil príbehy zo života mladých ľudí Sedm zabitých (1965) a Svatba s podmínkou (1965). K filmovej réžii sa potom vrátil už len raz, keď v roku 1983 v nemeckom exile nakrútil televízny film Ucho podľa scenára Jana Procházku (známejšia filmová verzia vznikla u nás v roku 1970 v réžii Karla Kachyňu). Dnes znie až neuveriteľne a určite kuriózne, že autor, ktorý bol po roku 1968 prominentným nepriateľom komunistického režimu, je podpísaný ako autor komentára pod celovečerným dokumentom Rozloučení s Klementem Gottwaldem (1953) režiséra Iva Tomana. Český a slovenský film Menej početná bola prezentácia nových českých filmov, azda v duchu koncepcie neuvádzať to, čo možno vidieť v domácich kinách (no zároveň to účastníkov pripraví o možnosť diskutovať s tvorcami). Je však pravdou, že viaceré české tituly sa aj na Slovensku už uvádzajú (Václav Jiřího Vejdělka, O rodičích a dětech Vladimíra Michálka) alebo čoskoro prídu do kín (Venkovský učitel Bohdana Slámu, Karamazovi Petra Zelenku). Na dokument Heleny Třeštíkovej René sme sa pre veľký záujem a obmedzenú kapacitu sály nedostali, a tak pre nás nový český film reprezentoval len rozpačitý režijný debut Olgy Dabrowskej Kuličky (2008), ktorý sa skladá z prológu a troch poviedok o tom, ako ženy manipulujú s mužmi (štyri časti filmu zároveň predstavujú detstvo, mladosť, zrelý vek a starobu). Potešiteľné je, že najmä českým účastníkom LFŠ (ktorá je stále česko-slovenským podujatím) mohol program ponúknuť viac slovenských filmov než zvyčajne. Popri Jakubiskovej retrospektíve nás tu reprezentovali hrané snímky Muzika (r. Juraj Nvota), Démoni (r. Róbert Šveda), Návrat bocianov (r. Martin Repka) a Jahodové víno (koprodukcia s Poľskom, r. Dariusz Jabloński), dokumenty Juraja Lehotského (Slepé lásky), Martina Šulíka (Martin Slivka – „muž, ktorý sadil stromy“), Pavla Barabáša (Neznáma Antarktída, Vysoké Tatry – divočina zamrznutá v čase) a Petra Beňovského (Posledná maringotka), ako aj viacero krátkych filmov vrátane študentských. Letná filmová škola tento rok čiastočne vychádzala z vybudovanej tradície, čiastočne bolo badať snahu o inováciu, o ktorej nový umelecký riaditeľ Pavel Bednařík povedal, že nemá ísť o obrazoboreckú revolúciu, ale o obrodenie, evolúciu. Budúci ročník zrejme ukáže, čo to presne znamená – a to dokonca v konfrontácii s konkurenčným podujatím Festival nad riekou, ktoré už na budúce leto ohlásil bývalý riaditeľ LFŠ Jiří Králík. Zdá sa, že leto 2009 bude filmovo rušné. Autor je filmový publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984