Tak som to videl v roku 1992

Slovenské poľnohospodárstvo a jeho cesta do EHS
Počet zobrazení: 5815
juraj_hrasko_o.jpgPre pripomenutie, že nie všetci sme stratili súdnosť a pamäť, uverejňujeme analýzu z roku 1992. Je vhodné uviesť ju autorovou príhodou: „Nedávno som stretol človeka, ktorého som predtým nikdy nevidel a ten mi povedal, že na povale pri upratovaní našiel staré noviny a začítal sa do môjho článku. – Pán Hraško, mali ste veľkú pravdu, všetko sa splnilo, ako ste vtedy písali. Pozrel som sa smutne na neho a povedal: – Milý priateľ, lenže ja som to písal preto, aby sa to nesplnilo.“

Akademik Juraj Hraško, zakladateľ modernej slovenskej pedológie, pre redakciu Slova k štúdii pripojil sprievodný text, v ktorom zhutnene vyjadruje základné pojmy, problémy a záludnosti v súvislosti s pôdou, potravinami a poľnohospodárstvom:

Sledujem rady spasiteľov, ktoré sa, žiaľ, netýkajú merita veci a tým je:
– Kto má potraviny, rozhoduje o prežití ľudstva a diktuje podmienky.
– Ak nemajú ľudia čo jesť a vodu, stávajú sa agresívni a nevyspytateľní.
– Štát, ktorý je odkázaný na importované potraviny, nemôže byť suverénny, je odkázaný na chlebodarcu.
– Pôda je prírodný zdroj, tvorí povrch štátu daný jeho hranicami.
– Predaj pôdy cudzincom je rafinovaný záber územia štátu bez vojny.
– Produkty pôdy nie sú ešte potraviny, ale suroviny na výrobu potravín.
– Zisk v podobe DPH má spracovateľský priemysel a obchod.
– Poľnohospodárstvo je podnikateľské odvetvie ako každé iné – musí produkovať zisk predajom produkcie. Ak je to pšenica, repka a kukurica, tak sa pestuje toto. Žiadne iné výrobné odvetvie nepracuje so stratou, prestane vyrábať. Lenže tragédia je v tom, že bez auta sa zaobídeme, bez jedla nie.
– Vedie sa rafinovaný útok na uzavretý reťazec prvovýroba - spracovanie - predaj - konzum - štátna suverenita.

 

Slovenské poľnohospodárstvo a jeho cesta do EHS
 

1. VÝCHODISKOVÝ STAV V POVOJNOVOM VÝVOJI.
 

Vývoj poľnohospodárstva v západnej Európe má v retrospektívnom pohľade na plnenie funkcie zabezpečenia výživy ľudí rovnaké vývojové etapy ako vývoj  u nás. Treba tiež vidieť, že jednotlivé štáty dvanástky majú rôzne podmienky   pre poľnohospodársku  výrobu, ako  aj  rôzny  stupeň materiálno-technického vybavenia a z toho vyplývajúcu rôznu úroveň výroby.

Poľnohospodárstvo ako odvetvie národného hospodárstva môže plniť výrobné úlohy len v súlade s možnosťami danými pôdno-klimatickými podmienkami, technickým i technologickým vybavením umožneným celkovou ekonomickou úrovňou štátu a v rozsahu požiadaviek reálne existujúcich odbytových možností, či už sú regulované trhovým mechanizmom, alebo stanovené nejakým plánom.

Podmienky pre rozvoj poľnohospodárskej výroby sú teda primárne dané možnosťou realizácie produkcie, či už na domácom, alebo na zahraničnom trhu. Súvisí to veľmi tesne s cenami produkcie, resp. s kúpyschopnosťou obyvateľstva.

Na príklade SRN sa dajú vyčleniť tieto hlavné vývojové etapy vo vývoji poľnohospodárstva v povojnovom období:
– Rast produkcie podmienený najmä používaním zvyšujúcich sa dávok priemyselných hnojív a chemických prostriedkov na ochranu  rastlín. (Zápas o zabezpečenie dostatku produkcie)
– Orientácia na produkciu lacných, pritom nutrične vysokohodnotných potravín, čo umožnilo podstatne vyššiu orientáciu kúpnej sily obyvateľstva na výrobky ostatných odvetví národného hospodárstva a tým na všestranný rozvoj priemyslu a služieb v povojnovom období SRN. (Hospodársky zázrak)
– Špecializácia rastlinnej výroby na malý počet plodín a všestranná intenzifikácia využitia pôdneho fondu.
– Zmena spotrebiteľských návykov obyvateľstva spojená s rastom nárokov na vonkajšiu a vnútornú kvalitu produktov.
– Štrukturálne zmeny v poľnohospodárstve s výrazným znížením počtu podnikov (z 1,6 milióna v roku 1949 na 350 tisíc v roku 1986!), zvyšovaním výmery pôdy potrebnej na udržanie samostatnosti podniku, medzipodnikovou prepojenosťou a zvyšujúcim sa zhodnocovaním cez živočíšnu výrobu pri narastajúcom tlaku na zhodnocovanie organických hnojív vyrobených v hospodárstve (prevažne vo forme hnojovice).
– Verejná kritická diskusia  na adresu poľnohospodárskej výroby o ničení životného prostredia, pôdy, vody, genofondu rastlín i živočíchov a celkovú deštrukciu vidieckej krajiny

Proces sústavného zvyšovania výmery podnikov ukazuje aj vývoj ich počtu v štátoch EHS:

tabulka_hrasko_1.jpg

Analýza svetových trendov teda ukazuje, že racionálne a efektívne poľnohospodárstvo na malých farmách je nemožné, lebo takáto výroba nie je v podmienkach otvoreného trhu konkurencieschopná. Názorný príklad nám v ostatnej dobe poskytuje poľské poľnohospodárstvo, kde súkromné farmy vydržali štyridsaťročné úsilie o kolektivizáciu, ale začínajú krachovať tretí rok po zavedení trhového hospodárstva. Malé farmy (do 5 ha) môžu byť náhradným zdrojom sociálnej istoty a samozásobenia rodiny, ktorá má ešte vedľajší zdroj príjmov.

Dokazuje to aj taký ukazovateľ, že z 8,3 milióna majiteľov poľnohospodárskych podnikov v štátoch EHS viac ako 2,5 milióna, čo je skoro tretina, mala ešte vedľajšie zamestnanie. Najväčšia početnosť tejto kategórie bola v Írsku, Portugalsku a v SRN.

Pokiaľ ide o počet zamestnancov, na jeden podnik pripadá zhruba 1,1 stáleho pracovníka, pričom v Taliansku je to 0,8 a vo Veľkej Británii viac ako 2. Súvisí to s výmerou pôdy, keď výskyt malých podnikov je najčastejší na juhu (napr. len v Taliansku je viac ako 800 tisíc podnikov pod 1 ha). Naopak, vo vyvinutejších severnejších štátoch je výmera podnikov v priemere väčšia než 30 ha. Avšak aj v takých štátoch, ako je Taliansko, Grécko, Portugalsko a Španielsko, obhospodarujú rozhodujúcu časť pôdneho fondu podniky s výmerou väčšou ako 30ha.

Vo vývoji fariem pozorujeme v západnej Európe dva protikladné trendy. Z jednej strany je to sústavné zvyšovanie výmery obrábanej pôdy pri znižovaní počtu pestovaných plodín na 2 –3 plodiny a pomerne malý počet trvalých námezdných pracovníkov v poľnohospodárskych podnikoch. Snaha urobiť čo najviac práce vlastnými silami rodinných príslušníkov je motivovaná hlavne finančne, lebo pracovníci aj v tomto odvetví požadujú často vyššiu mzdu, ako je príjem na člena rodiny majiteľa farmy.

Treba si povšimnúť aj taký fakt, ako je veková štruktúra poľnohospodárskych podnikateľov. Skoro štvrtina prekročila vek 65 rokov, tretina je vo vekovej kategórii 55 až 65 rokov a len jedna pätina je vo veku pod 45 rokov. Experti EHS postrádajú presné údaje o veku možných nasledovníkov, ale aj tak vyslovujú obavy o osud celého radu podnikov, pretože mladí ľudia nejavia masový záujem o podnikanie v poľnohospodárstve. (Eurostat, 1991, Agrarstrukturerhebung im Jahr 1987.)

Pokiaľ ide o porovnanie ciest intenzifikácie poľnohospodárstva, je náš vývoj podobný svetovému. Je však úplne odlišný v cestách zvyšovania výmery poľnohospodárskych podnikov a spôsobe podnikania. Hodne sa diskutuje okolo kolektivizácie, ktorá sa vydáva jednostranne za akt násilia na slovenskom poľnohospodárstve. Necháme stranou politické úvahy, pozrime sa len na ekonomickú stránku tohto problému.

K zakladaniu roľníckych družstiev sa u nás pristupovalo za takej ekonomickej situácie, keď slovenský priemysel potreboval ľudí a vznikajúce roľnícke družstvá využívajúce techniku štátnych Strojových a traktorových staníc ich mohli uvoľniť. Takýto proces zväčšovania výmery podnikov spojený s odchodom tých, čo nevydržali konkurenciu, pracovať do iných odvetví, prebiehal a prebieha zákonite vo všetkých štátoch sveta aj teraz, pravda, omnoho pomalšie. Zakladanie poľnohospodárskych družstiev teda výrazne urýchlilo proces zväčšovania výmery poľnohospodárskych podnikov a prebiehajúci proces industrializácie Slovenska umožnil okamžite plnú zamestnanosť pre tých, čo poľnohospodárstvo opustili.

V r. 1950 pracovalo v poľnohospodárstve a lesníctve na Slovensku ešte 38,8% obyvateľstva, pričom ich počet poklesol do roku 1970 na 20,4% a v osemdesiatych rokoch približne na 10% (SRN mala v tom čase už len 4,7%! Sem sa však počítajú len pracovníci prvovýroby bez poradenstva a  služieb, takže sú údaje ťažko porovnateľné).

Samotné zväčšenie výmery podnikov neznamenalo automaticky dosahovanie vyšších úrod, bolo však predpokladom pre akceptovanie nových technológií a intenzifikačných faktorov, ktoré vplývajú na zvyšovanie úrod a úžitkovosti. Začiatky hospodárenia v družstvách mali všetky znaky malovýrobných foriem na veľkých plochách, čo odrážalo návyky bývalých súkromných malých poľnohospodárov.

Vytváranie veľkých hospodárskych celkov v procese združstevňovania môžeme teda čisto pragmaticky chápať ako urýchlenie procesu vytvárania väčších hospodárskych celkov, ako predbehnutie koncentračného procesu v západnej Európe, ktorý nie je ešte zďaleka ukončený. Upozorňuje na to celý rad agronómov i ekonómov, ktorí už vidia v rodinných farmách určitý anachronizmus. Koniec koncov, mieru kalkulácie cien poľnohospodárskych produktov ani v západnej Európe neurčujú poľnohospodári, ale veľké agrárne akciové spoločnosti.(Pozri H. Ch .Fründ: Rettet den Boden, Gruner & Jahr Co., Hamburg 1985.)

Intenzifikácia hospodárenia tak u nás ako i na celom svete prebiehala cez pestovanie vysokovýkonných odrôd a aplikáciu vysokých dávok hnojív pri prevažnej alebo výlučnej chemickej ochrane rastlín. Biologický charakter výroby prekryla chémia, pričom treba pravdivo povedať, že na určitý čas úspešne. Aj u nás bol nárast úrod, najmä obilovín ako hlavnej kultúry priamo úmerný nárastu dávok hnojív.

Žiaľ, rast úrod, ktoré boli navyše subvencované tak, že dovoľovali pestovať plodiny aj v menej vhodných podmienkach bez ohľadu na náklady, prehlušoval naše upozorňovanie na procesy degradácie pôdy, ktoré boli maskované zvyšovaním úrod.(Pozri Hraško: Zborník ČSAZ č.122, str.16, Praha 1988.)

Úrody poľnohospodárskych plodín vzrástli takto (údaje v t/ha):

tabulka_2_jh.jpg

Výsledkami úrod obilovín sa slovenské poľnohospodárstvo vyrovnalo úrodám západnej Európy. (Pozri stanovisko amerických expertov R. Prostermana a T. Hanstada v spise „A Preliminary Report on Comparative Land Reform to Czechoslovakia“, január 1992That May Pertain Issues.)

Strategickým zámerom socialistického štátu na úseku poľnohospodárskej výroby bolo totiž zabezpečenie maximálnej sebestačnosti v základných druhoch potravín z vlastnej produkcie, lebo prakticky neexistoval otvorený trh potravín. To sa podarilo dosiahnuť aj za cenu neúnosnej autarkie, a to aj napriek  nízkym cenám potravín a z toho odvodenej relatívne vysokej spotreby, ktorá nás radila medzi štáty s najvyššou úrovňou na svete. Ešte v roku 1989 sa zo strany národohospodárov požadovalo zvyšovanie produkcie a používali sa nesmierne tvrdé administratívno-byrokratické i ekonomické opatrenia na zamedzenie úbytku poľnohospodárskej, najmä ornej, pôdy. Rok 1990 prináša zlom. V súčasnej dobe sa stratégia zásadne mení, lebo naša poľnohospodárska výroba už nie je uzavretá, ale sa musí prispôsobovať podmienkam otvoreného trhu potravín a konkurenčnému tlaku zahraničných produktov Stačili dva roky, aby naše poľnohospodárstvo malo problémy s odbytom komodít a stálo na prahu ekonomického kolapsu, pretože sa ešte nestačilo vyrovnať so zmenou stratégie štátu vo vzťahu k odvetviu poľnohospodárstva, hoci treba otvorene a pravdivo povedať, že táto ešte ani nebola záväzne prijatá zákonodarnými štátnymi orgánmi. Ukazuje sa, že prechodom na trhovú ekonomiku podľa doterajšieho scenára nebudeme mať dostatočné zdroje pre zvýšenie kúpnej sily obyvateľstva, takže výživa zostane predovšetkým ekonomickým problémom, avšak problémom výrazne ovplyvňujúcim nielen sociálne istoty obyvateľstva, ale aj ďalší rozvoj odvetví agrokomplexu, s očakávaním najtvrdšieho dopadu na poľnohospodársku prvovýrobu.

Myslím, že sme konečne pochopili, že o svoje postavenie sa treba usilovať vlastnými silami a schopnosťou a že nám nikto z konkurentov nebude ustupovať. Preto ak sa v návrhu cieľov agrárnej politiky štátu pre budúce obdobie za základný strategický cieľ považuje „vybudovanie konkurencieschopného agropotravinárskeho komplexu produkujúceho kvalitné potraviny svetového štandardu“ (Cit. podľa návrhu Ministerstva hospodárstva ČSFR, str. 3, 1991.), musíme poznať situáciu vo svetovom poľnohospodárstve, poznať podmienky poľnohospodárstva v EHS a na tomto základe si urobiť vlastnú stratégiu pre obhájenie dobrého východiskového postavenia po vstupe ČSFR do Európskych spoločenstiev.
 

2. SÚČASNÝ STAV VO SVETOVOM  POĽNOHOSPODÁRSTVE.
 

Hneď úvodom k tejto problematike chcem so všetkou naliehavosťou odmietnuť nesprávne tvrdenie, že svetový trh je presýtený nadbytkom potravín v dôsledku ich vysokej nadprodukcie. Pravdou je, že svetové spoločenstvo trpí nedostatkom potravín, avšak chudobné štáty nemajú dostatok prostriedkov, aby mohli intenzifikovať vlastnú výrobu, alebo si mohli potraviny kúpiť v tých štátoch, ktoré produkujú viac, ako je ich vlastná spotreba.

V roku 1947 vznikla Generálna dohoda o clách a obchode (GATT), zámerom ktorej bola podpora rovnoprávneho obchodu medzi členskými krajinami, vytvorenie spravodlivého colného poriadku a obchodných pravidiel pre svetový obchod.

Už od začiatku uzatvorenia dohody sa ukázalo, že najzložitejšou otázkou je obchod s poľnohospodárskymi produkt mi. Je to preto, že poľnohospodárska výroba je v rôznej miere závislá od pôdnych a klimatických podmienok jednotlivých štátov, čo prakticky neumožňuje porovnávanie a určenie spoločensky nevyhnutných nákladov na výrobu jednotky produkcie. Pretože ide o zabezpečenie výživy stále rastúceho počtu obyvateľov našej planéty, rôzne štáty v rôznej miere dotujú vlastnú poľnohospodársku výrobu. Svetové ceny sú takto výrazne deformované:

        a.) rôznou  mierou vhodnosti prírodných podmienok pre poľnohospodársku výrobu;
        b.) rôznou mierou technickej, technologickej i kádrovej úrovne odvetvia poľnohospodárstva;
        c.) rôznou mierou dotačnej politiky členských štátov pre poľnohospodársku výrobu;
        d.) rôznou mierou ochranárskej politiky jednotlivých štátov a následným znemožňovaním prístupov na trhy poľnohospodárskych výrobkov z iných štátov v záujme ochrany vlastnej výroby.

Takto sa ceny poľnohospodárskych produktov stali najpálčivejšou a dá sa povedať, že až doteraz prakticky jedinou otvorenou otázkou nielen pri rokovaní o clách a voľnom obchode, ale aj pri rokovaniach o rozvoji poľnohospodárstva v jednotlivých krajinách, najmä z pohľadu prebytkových štátov usilujúcich sa prinútiť krajiny s horšími prírodnými podmienkami k pristúpeniu na odbúranie, alebo aspoň výrazné zníženie štátnej podpory poľnohospodárskej výrobe.

Z hľadiska uplatňovania ochranárskych nástrojov je možné rozdeliť štáty na čistých dovozcov, čistých vývozcov a na prechodné zmiešané typy. Do prvej patrí napr. Japonsko a severná Európa, ktoré významne podporujú vlastný poľnohospodársky sektor a uplatňujú ochranársku politiku pri dovoze. Na opačnej strane sú tzv. čistí vývozcovia, kam patria krajiny s priaznivými výrobnými podmienkami, nízkym počtom obyvateľstva na jednotku plochy poľnohospodárskej pôdy, takže výroba vysoko prevyšuje spotrebu (Nový Zéland, Austrália, Argentína). Sem patrí sčasti aj Kanada, ktorej obchodná politika je zmesou podpory konkurencie a ochranárskych prvkov, a USA, ktoré sú výrazne proexportne zamerané, avšak voči poľnohospodárskej prvovýrobe používajú na jednej strane systém „garantovaných cien“ u produktov, kde sú konkurencieschopní, a ochranársku politiku u produktov, kde je možnosť zahraničnej konkurencie pre domácu výrobu.

Štáty EHS tvoria osobitnú kapitolu najmä preto, že v rámci spoločného trhu postupujú koordinovane a pritom diferencovane voči svojim jednotlivým členským štátom a jednak preto, že za posledných dvadsať rokov sa štáty EHS ako celok stali z čistého dovozcu čistým vývozcom. Pri posudzovaní sebestačnosti, resp. prebytkovosti poľnohospodárskych produktov teda nemôžeme posudzovať situáciu oddelene v jednotlivých štátoch, ako sa to u nás často zjednodušene robí, ale situáciu v európskej dvanástke ako celku. Tieto štáty vypracovali v šesťdesiatych rokoch (vtedy ešte ako šestka) spoločnú poľnohospodársku politiku, v ktorej uplatňujú všetky nástroje podpory poľnohospodárstva a regulácie množstva vyrobených poľnohospodárskych produktov.
 

3. PRINCÍPY POĽNOHOSPODÁRSKEJ POLITIKY V ŠTÁTOCH EHS.
 

Aké sú vlastne princípy agrárnej politiky EHS, na ktoré treba pripravovať našich poľnohospodárov? Agrárna politika spoločenstva spočíva na troch princípoch:
    – jednota poľnohospodárskeho trhu (produkcia i vstupy)
    – uprednostňovanie výrobkov členských krajín na trhoch EHS
    – finančná solidarita a cenové vyrovnávanie

V jednotnom trhu je zaručený voľný obchod s poľnohospodárskymi výrobkami i tovarom. Princíp uprednostňovania znamená prednostný vzájomný nákup a predaj poľnohospodárskych produktov členských štátov a nakoniec, pod finančnou solidaritou sa rozumie ochrana domácich výrobcov pred dovozom lacnejších produktov z nečlenských štátov, ako aj subvencovanie produkcie tak, aby poľnohospodári mali vo všetkých členských štátoch primeraný a dostatočný zisk.

Finančná solidarita takto tvorí veľmi dôležitý základ agrárnej politiky EHS. Aby mohla byť prakticky realizovaná, dohodli sa členské štáty ešte v apríli 1962 na zriadení spoločného fondu, ktorý nazvali „Európsky vyrovnávací a zabezpečovací fond pre poľnohospodárstvo“ ( EAGFL ).Z tohto fondu sa financujú potrebné dohodnuté výdavky nezávisle od toho, na aký výrobok alebo pre ktorý štát pripadnú, pretože cenová a trhová politika je centrálnym prvkom spoločnej agrárnej politiky.

V podstate sa dajú rozlíšiť štyri typy trhovej regulácie:

    – dovozná ochrana a intervencia domácej výroby. Tento typ platí približne pre 70% poľnohospodárskych výrobkov a pozostáva z dvoch komponentov: intervenčné pravidlá a colná ochrana, aby ceny domácich produktov neklesli pod garantovanú minimálnu hranicu. Pre dôležité produkty, ako je obilie, sušené mlieko, cukor a hovädzie mäso sú zriadené špeciálne výkupné intervenčné strediská, ktoré v dobe ich nadbytku zabezpečia výkup za zmluvné ceny, aby poľnohospodári neutrpeli finančné straty. Tieto strediská pustia výrobky do trhovej siete až vtedy, keď ich je opätovný nedostatok, alebo ich vyvážajú do zahraničia.

    – dovozná ochrana bez intervencie domácej výroby. Táto skupina zahrňuje asi 25% produktov a patria sem napr. vajcia, hydina, víno, kvety, ovocie a zelenina. Neintervenujú sa teda produkty nepatriace medzi základné potraviny a také, ktoré sa viac alebo menej vyrábajú nezávisle od pôdy.

    – paušálne príspevky spracovateľom. Určené sú pre také produkty, na ktoré sú dohodnuté stále clá v rámci GATT, a ktoré spoločný trh musí rešpektovať. Príkladom je repka, slnečnicové semená, hrach a fazuľa. Aby bola umožnená aj napriek lacnému dovozu týchto produktov domáca produkcia, dostáva spracovateľský priemysel vyrovnanie cenového rozdielu medzi domácou produkciou a dovozom za podmienok, že výrobky budú predávané len v štátoch spoločenstva.

    – paušálna výpomoc pestovateľom. Vypláca sa pestovateľom podľa množstva produkcie, alebo osiatej plochy, ak pestujú špeciálne plodiny osobitného významu. Sú to napr. ľan, konope, chmeľ, alebo semená a sadba.

Aký význam prikladajú  štáty EHS podpore poľnohospodárstva, ukazuje podiel celkových výdavkov zo spoločného rozpočtu EHS v roku 1990. Spoločné výdavky štátov EHS sa priblížili v r.1990 sume 100 mld. DM a v roku 1991 boli približne o 7 mld. DM vyššie. Pohybujú sa okolo 1% brutto sociálneho produktu všetkých členských štátov. Tvoria sa z príspevkov členských štátov, ale aj z vlastných zdrojov spoločenstva. Výdavky sú rozdelené nasledovne:

tabulka_3ajh.jpg

Financovanie zo spoločného Európskeho vyrovnávacieho a zabezpečovacieho fondu pre poľnohospodárstvo je z najväčšej miery orientované na zabezpečenie dohodnutých minimálnych cien poľnohospodárskej produkcie (skoro 20% fondu). Zodpovedá to princípu finančnej solidarity medzi chudobnými a bohatými štátmi spoločenstva.

Ako vidíme, štátne subvencie do poľnohospodárstva sú v EHS značne vysoké, ale sú najmä účelovo orientované. Ak je niečoho nedostatok, subvencuje sa jeho pestovanie, ak sú výrobné náklady vyššie, ako sú svetové ceny, subvencuje sa domáca výroba a clom sa chráni domáci trh pred dovozom. Nakoniec, ak je vysoká nadprodukcia, alebo potrebu nižšej intenzity výroby diktujú hospodárske či environmentálne záujmy, uhradí sa poľnohospodárom zisk do takej výšky, aby len z úzkeho pohľadu rentability vlastného podniku neboli nútení dopúšťať sa celospoločensky nežiaduceho konania v krajine.

Okrem subvencií Európskeho spoločenstva, ktoré, ako sme videli, smerujú najmä na usporiadanie trhu, má každý štát vo svojom národnom rozpočte značný obnos na pomoc poľnohospodárstvu. V Spolkovej republike Nemecko boli rozpočtované výdavky na poľnohospodárstvo za rok 1991 vo výške 28,7 mld. DM, z toho z prostriedkov EHS 14,8 mld. DM a zo spolkového rozpočtu ešte 13,9 mld. DM. (Údaje podľa čas. Aktuel č.8, 1991.) Príspevky a subvencie sú určené najmä na sociálne zabezpečenie poľnohospodárov, na zlepšovanie štruktúry osevov, na sociálne štruktúrované vyrovnanie príjmov poľnohospodárov, na podiel štátu pri subvencovaní výroby mlieka a nakoniec na zlacnenie energie, najmä plynu a nafty pre poľnohospodárov. Pre nové spolkové krajiny pripadá z tejto čiastky približne 4,1 mld. Zaujímavé je, že dosť značný podiel zo štátnych príspevkov je určený na podporu integračných snáh, ako je zriaďovanie strojových družstiev, spoločných prevádzok a pod., pričom sa zvažuje možnosť financovania takýchto aktivít zo zdrojov EHS ako spoločnej priority.

Vysoký podiel štátnych dotácií v západnej Európe do poľnohospodárstva mal za následok dostatok lacných potravín na trhu, slušnú životnú úroveň poľnohospodárov, sociálny mier spoločnosti a v ostatnom čase aj zapájanie poľnohospodárov prostredníctvom premyslenej subvenčnej politiky do tvorby a ochrany krajiny v takých pôdno-geografických podmienkach, kde intenzívne hospodárenie zamerané na zisk poľnohospodára znižovaním výrobných nákladov môže byť rizikovým pre prírodné zdroje a krajinu.

Takto majú dotácie poľnohospodárskej prvovýroby aj funkciu sociálnu, z ktorej má osoh fakticky celá spoločnosť. Významne to ilustruje oficiálny prehľad o nákladoch domácností v štátoch EHS na stravovanie, čo potom druhotne rozhoduje aj o kúpnej sile obyvateľstva pri tovaroch priemyselnej výroby a službách, čo nakoniec ovplyvňuje celkovú hospodársku dynamiku krajiny. Zatiaľ čo sa u nás počíta, že priemerná domácnosť vynaloží 55% príjmu na potraviny a požívatiny, je v jednotlivých štátoch európskej dvanástky takáto situácia (Prameň: Grünes Europa, Heft I, 1990.)

tabulka_4jh.jpg

Súčasný vývoj v štátoch EHS naznačuje revíziu doterajšej poľnohospodárskej politiky. Sú pre to najmä dôvody nadvýroby, ktorá sa dosiahla tak, že zdvojnásobenie úrod obilovín a nárast produkcie zemiakov o 20% v rokoch 1950 až 1982 dosiahli v SRN zvýšením používania dusíkatých hnojív o päťnásobok, fosforečných hnojív o dvojnásobok a draselných o 2,3-násobok. Podľa údajov Spolkového štatistického úradu vzrástla za toto obdobie aj spotreba syntetických chemických prostriedkov na ochranu rastlín z 8 000 na 30 000 ton, čo je viac ako 4 kg na ha, kým u nás sa spotrebúvali len necelé 3 kg. ha.

Všetky tieto okolnosti viedli čelných predstaviteľov EHS k záveru o potrebe prehodnotiť existujúcu poľnohospodársku politiku a hľadať východiská z danej situácie, a to tak vo vlastných štátoch dvanástky, ako aj v štátoch združených v liberálnejšom zoskupení Európskeho združenia voľného obchodu, kam patrí Švajčiarsko, Rakúsko, Nórsko, Švédsko, Fínsko a Island. Prehodnocuje sa tzv. Mansholtov plán z r. 1968, ktorého hlavnou myšlienkou bolo zvýšenie koncentrácie výroby, vytvorenie väčších a efektívnejších fariem s vysokou mierou špecializácie a intenzifikácie poľnohospodárskej výroby. V dôsledku takejto poľnohospodárskej politiky mohli väčšie farmy zavádzať špičkové veľkovýrobné technológie, pri zvýšení vstupov do poľnohospodárskej výroby v procese intenzifikácie sa tieto kompenzovali vysokými výstupmi v úrodách plodín a úžitkovosti hospodárskych zvierat, ale aj výrazným negatívnym dopadom na životné prostredie, najmä na pôdu a vodu, ale aj na celý rad genotypov flóry a fauny. Výrazne je ohrozená sociálna štruktúra vidieka, keď veľa farmárov nevydrží konkurenciu a vzdáva sa podnikania v poľnohospodárstve.

Pre zabezpečenie stability trhu v podmienkach vysokej nadprodukcie boli zavedené spoločné subvencie pre obmedzovanie produkcie. Medzi ne patrí najmä:

  • úhrada ušlého zisku poľnohospodárom za neobrábanie pozemkov;
  • vyrovnávanie ziskových rozdielov pri extenzívnom hospodárení (napr. pri hospodárení v pásmach ochrany pitnej vody);
  •  príspevky za trvalé zatrávnenie pozemkov;
  • ziskové vyrovnanie pri hospodárení v okrajových podmienkach (napr. horské hospodárstva);

Reakcia jednotlivých členských štátov na navrhovanú reformu nie je jednotná. Poľnohospodári požadujú uprednostniť obmedzenie a prísnu reguláciu dovozov potravín a nedopustiť pokles cien poľnohospodárskych produktov. Odporcovia takéhoto riešenia poukazujú, že je v rozpore so zámermi Uruguajského kola GATT.

Na čele štátov prikláňajúcich sa k riešeniu podľa požiadaviek poľnohospodárov je Francúzsko, ktoré požaduje zdokumentovať, ako sa realizácia ustanovení Uruguajského kola GATT odrazí na situácii poľnohospodárov a odvetvia poľnohospodárstva v štátoch EHS. Túto požiadavku na tohoročnom februárovom zasadaní Poľnohospodárskej rady EHS v Bruseli podporili viaceré členské štáty. Ukazuje sa totiž, že rodiace sa reformy budú mať zásadný dopad nielen na obchod s poľnohospodárskymi produktmi, ale aj na poľnohospodárstvo a najmä na ekonomické a sociálne postavenie prvovýrobcov.

Takéto konštatovanie nemohla potom ignorovať ani Komisia EHS, ktorá rozhodla o vyplácaní oprávnených kompenzačných príplatkov ako vyrovnanie znížených svetových cien priamo prvovýrobcom. Podľa predbežných odhadov bude toto opatrenie vyžadovať dodatočné každoročné rozpočtové zaťaženie EHS vo výške 2,3 mld. ECU, počínajúc rokom 1997, kedy by mali byť uvažované opatrenia plne v platnosti.

Takáto politika štátov EHS vyhrotila rokovania v prebiehajúcom tzv. Uruguajskom kole GATT, ktoré sa začalo v r. 1986. Rokovanie je odrazom problémov v obchode s poľnohospodárskymi produktmi v celosvetovom meradle, ktoré sú zasa odrazom nadprodukcie v štátoch patriacich medzi hlavných výrobcov, cenovej politike a exportným subvenciám z jednej strany a ochranárskym opatreniam niektorých štátov zo strany druhej. Do toho treba započítať vysokú zadlženosť niektorých krajín odkázaných na dovoz potravín i objavenie sa nových konkurentov na poľnohospodárskom trhu.

Súčasná situácia je teda charakterizovaná prevažne zápasom EHS a USA o svetové trhy, ktorý je nesmierne neľútostný napriek tvrdeniam oboch strán že sú ochotné ku kompromisu. Tvrdé stanovisko zastáva najmä Francúzsko, ktoré vyhlasuje, že odmietne akúkoľvek  dohodu, ak nebude prijateľná z hľadiska potrieb francúzskeho poľnohospodárstva. Ak by sa zredukovali vývozné objemy štátov EHS, pomer síl na svetových trhoch by sa posunul výrazne v prospech USA.

Nadprodukcia potravín v štátoch EHS, tlak USA a výrazne negatívny environmentálny dopad intenzívneho poľnohospodárstva na krajinu sú teda hlavnými dôvodmi pre uvažovanú zmenu poľnohospodárskej politiky EHS. Riešiť by ju mal plán Mac Sharryho, ktorý je komisárom EHS pre poľnohospodárstvo v Bruseli. Mac Sharryho plán je v podstate založený:

       – na báze konkurenčných cien poľnohospodárskych produktov na svetových trhoch;
       – na kompenzačných  dávkach v prípade potreby radikálneho znižovania cien, ktoré sa budú vyplácať priamo farmárom ako rozdiel medzi cenami na trhoch a výrobnými nákladmi plus určitý nevyhnutný zisk pre zotrvanie v poľnohospodárskej  podnikateľskej činnosti;
      – na približne 15-percentnom znížení výmery pôdy osievanej obilovinami, olejninami a strukovinami a ich nahradení prevažne trávnymi porastmi.
 

4. ČÍM A AKO MÔŽEME MY KONKUROVAŤ.

 

Pri posudzovaní novej poľnohospodárskej politiky EHS sa posudzovala i situácia v strednej a východnej Európe. Hospodárska situácia týchto štátov je podľa mienky expertov EHS podmienená:

       – výrazným poklesom kúpnej sily obyvateľstva ako dôsledku liberalizácie cien;
       – rozpadom RVHP;
       – hospodárskym zrútením bývalého Sovietskeho zväzu a výrazným obmedzením vývozov do nástupníckych štátov;
       – prechodom od centrálne plánovaného  k trhovému hospodárstvu s narušením regulačných funkcií štátu v nevytvorenom trhovom prostredí.

ČSFR podpísala 16. decembra 1991 s EHS tzv. Integračnú dohodu, ktorej obchodná časť je platná od 1. marca 1992. Jedným z cieľov Dohody je aj vytváranie nových ekonomických vzťahov a ekonomických nástrojov pre zavŕšenie integračného procesu a nášho postupného začlenenia do EHS. Pozrime sa teda z tohto pohľadu na našu súčasnú agrárnu politiku.

V súčasnosti sa ešte nedá dosť dobre odhadnúť, aká bude štátna poľnohospodárska politika. Paušálne porovnávanie intenzity nášho poľnohospodárstva so západoeurópskym, prípadne s intenzitou v USA, ktorú ešte nedostihla ani západná Európa, je vzhľadom na rôzne východiskové prírodné i sociálnoekonomické podmienky prinajmenšom naivné. Doterajší postup vlády však dáva tušiť, že sa zvolí cesta najmenších dotácií, čo povedie k vytváraniu ekonomicky i sociálne napätého prostredia pre poľnohospodárske odvetvie.

Obávam sa, že schopnosťou konkurovať zahraničiu sa bude rozumieť vyrovnanie výrobných nákladov s vyspelými štátmi Európy, aj keď majú vhodnejšie pôdno-klimatické podmienky. Potom sa dá očakávať sústreďovanie poľnohospodárskej výroby do teplých rovinatých oblastí, pokračovanie v trende intenzifikácie nasadením modernej techniky a chemizácie, vylúčením časti pracovníkov z poľnohospodárskej výroby, až kým sa nevyrovnáme západoeurópskemu štandardu. Ak sa zvolí táto cesta, vláda musí uvážiť, či má pokračovať v terajšej politike voči poľnohospodárskym družstvám, lebo výroba na malých farmách sa nedá náležite intenzifikovať.

Pre naše poľnohospodárstvo je v porovnaní s Európou skoro jedinou výhodou, že má sformované veľké družstevné farmy, ktoré ak prispôsobia svoje výrobné zameranie klimatickým, reliéfnym a pôdnym podmienkam, budú sa môcť pri zníženom dopyte po poľnohospodárskych produktoch orientovať na ekologizáciu výrobných procesov. Výroba môže byť extenzívnejšia, aj keď nie celkom biologicko-dynamická, tak blízka k „low input“ hospodáreniu. Tá vytvorí pracovné príležitosti nielen pre doterajších pracovníkov, ale prípadne i pre ďalších. Poklesy úrod pri takomto systéme o 30-35% sú v súlade s úvahami vlády o vývoji spotreby i o zlepšovaní životného prostredia, takže by nemalo dôjsť k odbytovým problémom a vzrástol by význam i podiel úrodnosti pôdy na tvorbe úrod. Takáto cesta zaručí výrobu zdravotne nezávadných potravín s vysokou nutričnou hodnotou, ale nie potravín lacných, schopných vydržať bez vysokých štátnych subvencií a pri existujúcich nákupných cenách zahraničnú konkurenciu.

Ak sa pozrieme na sústavy hospodárenia na pôde vo svete z tohto pohľadu a konfrontujeme ich s našimi zámermi, zisťujeme, že oslabenie pozornosti o obnovovanie pôdnej úrodnosti existuje aj v podmienkach súkromného vlastníctva pôdy a pri hospodárení na rodinných farmách. Ide o fakt, že v podmienkach intenzívneho poľnohospodárstva, založeného na špecializácii a koncentrácii výroby, na používaní vysokých dávok hnojív a pesticídov, vysokom nasadení mechanizácie pri nízkom podiele ručnej práce je nárast kapitálu a teda aj zisk poľnohospodára viac závislý od rýchlosti amortizácie vložených investícií, ako od regeneračných cyklov tých vlastností pôdy, ktoré rozhodujú o jej produkčnej schopnosti. Vysoká kapitálová závislosť na cenách techniky, hnojív a iných vstupov pri nízkej cene poľnohospodárskych produktov nedovoľuje poľnohospodárom, najmä slabším a tým, čo majú malé farmy, aby investovali do zvyšovania pôdnej úrodnosti nie preto že nechcú, alebo nevedia, ale preto, že nemajú na to prostriedky. (Na tento fakt upozorňujú experti Organizácie pre ochranu životného prostredia OSN v spise „The Formulation  of National Soil  Policies“, UNEP, Nairobi, 1983.) Žiaĺ, s týmto faktom sme sa začali stretávať v poslednej dobe aj v našom poľnohospodárstve, ktoré prestalo investovať do zvyšovania úrodnosti pôdy a hospodári z podstaty.

Obávam sa, že dôsledná koncepcia trhového hospodárstva nebude zohľadňovať špecifiká poľnohospodárskej výroby ako činnosti, ktorá využíva v každej krajine pre ňu vlastné, špecifické a inde neopakovateľné prírodné a pôdne podmienky na produkciu potrebnú pre výživu ľudí, ani technických plodín pre priemyselné spracovanie (olejniny, priadne rastliny a pod), a nebude brať ohľad ani na také koncepcie, akou je napr. štúdia „Ekologické hľadiská poľnohospodárskeho využívania krajiny v Slovenskej republike“, ktorá bola spracovaná kolektívom odborníkov pre Ministerstvo poľnohospodárstva a výživy SR v máji 1990.

V rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky štátov EHS (CAP) rozsah finančnej podpory pre poľnohospodárstvo predstavuje dve tretiny z celkového rozpočtu Spoločenstva.

V ČSFR však poklesli dotácie pre poľnohospodársku výrobu z 34,8% v roku 1990 na 17,3% v  roku 1991, čím sa naša republika zaradila medzi krajiny s najnižšími dotáciami poľnohospodárskej výroby v Európe! (Údaje Roľnícke noviny, č. 84 str.8). Naproti tomu, i napriek istému zvýšeniu dovozných ciel na poľnohospodárske a potravinárske výrobky k 1. januáru 1992 sú tieto v porovnaní s členskými štátmi EHS, ale ja v porovnaní s Maďarskom a Poľskom, ešte vždy výrazne nižšie. To umožňuje ďalšie zvyšovanie dovozov potravín do ČSFR a to aj napriek uplatňovaniu netarifnej ochrany, ako sú vyrovnávacie dávky a dovozné licencie.

Limitom rozvoja sú ceny vstupov do poľnohospodárskej prvovýroby, (najmä cena poľnohospodárskej techniky vrátane traktorov a dopravných vozidiel, ceny priemyselných hnojív a agrochemikálií) v relácii k cene domácej poľnohospodárskej a konkurujúcej zahraničnej produkcie. Ak nebudú zo strany štátnych orgánov prijaté ochranné colné opatrenia obmedzujúce dovoz a zároveň subvenčné nástroje, stimulujúce rozvoj domácej produkcie, vrátane stimulácie exportu prebytkov do zahraničia, a upravené ceny vstupov, alebo ceny domácej produkcie, môžeme očakávať skorý kolaps poľnohospodárstva u nás.

Kritizujeme a to veľmi vehementne stav životného prostredia a sme nemilosrdní voči poľnohospodárskej výrobe ako celku, ktorej sme dali nálepku najväčšieho plošného znečisťovateľa životného prostredia a traviča ľudstva cez nekvalitné alebo zdravotne závadné potraviny. Pritom však celkom pokojne, bez toho, aby sme sa zamysleli nad dôsledkami, kladieme základy zhubnejšieho vývoja v mene ušľachtilej myšlienky vyrovnať sa intenzitou tým štátom, ktoré síce vysokú intenzitu majú, ale majú aj viac zdevastovanú poľnohospodársku krajinu, vodné zdroje i pôdy. Tieto krajiny teraz prechádzajú na alternatívne formy poľnohospodárstva, čo v praxi neznamená nič iné, ako upustenie od bezhlavej intenzifikácie a prechod k rozumným extenzívnejším, ale z pohľadu zabezpečenia výživy obyvateľstva ako i príjmov poľnohospodárov dostatočne efektívnym postupom. Pripomína mi to snahy našich  urbanistov a architektov po výstavbe megapolisov a sústreďovanie obyvateľstva do strediskových obcí v dobe, keď už celý vyspelý svet pochopil neudržateľnosť tejto koncepcie. V tejto praxi sa pokračovalo napriek našim protestom i písomných stanoviskám (Pozri: Hraško a Bedrna „Aplikované pôdoznalectvo" str. 328, Príroda 1988.)

Ak chceme obstáť v konkurencii, musíme v budúcnosti očakávať zvýšený tlak na intenzifikáciu a zlacňovanie výroby. Vláda je výhradne zodpovedná za to, aby intenzifikácia nebola v rozpore so zachovaním produkčnej schopnosti pôdy. Už viackrát som zdôrazňoval, že spoliehanie sa na automatickú obnovu starostlivosti o pôdu v podmienkach súkromného vlastníctva nie je reálne, lebo zvyšovanie pôdnej úrodnosti samo o sebe nie je a ani nemôže byť cieľom poľnohospodárskeho podnikateľa. Je len jedným z prostriedkov na dosiahnutie cieľa, ktorým je uspokojivý zisk z podnikateľskej činnosti.

Albert Thaer (citované podľa R. Diercks a R. Heitefuss (Hrsg): Integrierter Landbau, VU Agrar, 1990, str.32) ešte v r. 1809 definoval poľnohospodárstvo ako  „podnikateľské odvetvie, ktoré prostredníctvom rastlinnej a živočíšnej produkcie, prípadne aj jej ďalším spracovaním, získava peniaze a dosahuje zisk. Nie najvyššie úrody, ale najvyšší čistý zisk z produkcie je cieľom poľnohospodára a aj musí byť!“

Poľnohospodárstvo je však taký osobitný druh výroby, ktorý síce z jednej strany, ako každá iná výroba, má prinášať výrobcovi primeraný zisk, avšak z druhej strany tým, že pre produkciu využíva krajinný priestor, stáva sa aj dôležitým krajinotvorným, alebo deštrukčným prvkom. Aby sme v honbe za jednostrannou orientáciou na podnikateľský zisk nezapríčinili znečistenie takých prírodných zdrojov, ako je pôda a voda, prihovárame sa u výkonných a zákonodarných orgánov štátu za vhodne orientované subvencie tiež aj z položiek určených na ochranu prostredia.

Ak sa poľnohospodárom platí za produkciu málo, hospodária na konto vykorisťovania prírodných zdrojov, vrátane vlastnej pôdy. Tento proces prebieha na celom svete bez ohľadu na spoločenský systém, hoci sa ho niektorí naši politici za horlivej pomoci pseudoodborníkov snažia ideologizovať a vydávajú ho výlučne za sprievodný jav družstevného hospodárenia. Publikované a u nás bežne prístupné práce poukazujú však na výraznejšie procesy znečistenia vodných zdrojov a degradáciu pôdy v západnej Európe ako u nás. My máme ešte stále šancu rozumnou cenovou, subvenčnou, dotačnou i daňovou politikou zapojiť poľnohospodárov spolu s lesnými hospodármi do aktívnej ochrany prírody a jej zdrojov, ak ich na takejto ochrane ekonomicky zainteresujeme. Alternatívne formy hospodárenia, zelené úhory a úhrada straty produkcie pri použití nižších dávok hnojív a pesticídov sú v západnej Európe oneskorenou reakciou na obmedzenie ďalšieho progresívneho znečisťovania, u nás môžu byť zavedené ako jeho prevencia ešte teraz, kým nie je neskoro.

Nadväzne na zmenšený dopyt po poľnohospodárskych produktoch uvažuje vláda v záujme zníženia rizika vodnej erózie s obmedzením poľnohospodárskej produkcie v ekologicky a produkčne menej priaznivých podmienkach s postupným zalesnením asi 190 tis. ha pôdy so svahovitosťou nad 17 stupňov a zatrávnením cca 70 tisíc ha ornej pôdy na svahoch nad 12 stupňov. V ekologicky zaťažených oblastiach, v pásmach hygienickej ochrany vodných zdrojov, v bezprostrednej blízkosti priemyselných závodov a veľkých sídiel sa počíta s úbytkom asi 100 – 130 tis. ha pôdy a nakoniec na vybudovanie cestnej siete sprístupňujúcej malé farmy sa počíta s úbytkom až do 30 tis. ha pôdy.

Je nanajvýš žiaduce, aby sa naša oficiálna politika prestala dívať na pôdu len z pohľadu vlastníka, lebo pôda je aj zničiteľným a neobnoviteľným prírodným zdrojom a ako taká musí byť v zmysle Charty OSN o pôde predmetom všeobecného záujmu a národnej ochrany. (Pozri zásady tejto Charty, publikované vo Vestníku ČSAZ č.5 z roku 1983 str. 261. Úplné znenie Charty a z nej odvodených následných dokumentov organizácií OSN – FAO, EHK, UNESCO, UNEP – pripravujeme do tlače.)

Je nanajvýš žiaduce, aby sme sa poučili z chýb štátov s intenzívnejším poľnohospodárstvom, ako bolo naše družstevné (najmä zo štátov EHS), aby sme neuváženým ekonomickým tlakom nedonútili poľnohospodárske podniky realizovať také sústavy hospodárenia, ktoré budú devastovať krajinu, prírodné zdroje a životné prostredie. Konanie poľnohospodárov proti prírode im bolo totiž na celom svete vnútené ekonomickými podmienkami, ktoré viedli k intenzifikácii výroby pre zlacňovanie produkcie v neľútostnom konkurenčnom prostredí.

(Príspevok prof. Ing. Juraja Hraška, DrSc., na konferencii usporiadanej v septembri 1992 Univerzitou P. J. Šafárika. Publikované v zborníku z konferencie)

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984