Roskilde 2008 – hviezdy budúcnosti
Roskilde, malé mestečko necelú pol hodinu cesty od Kodane, sa vždy na začiatku júla premení na rockovú mekku, kam prichádzajú hudobní pútnici z celého sveta. Na Roskilde festival sa tešíme celý rok, lebo vieme, že tu zažijeme štyri dni plné skvelej hudby. Inak to nebolo ani tentoraz. Najvýznamnejším rozdielom, ktorým sa festival líši od ostatných, je jeho humanitárny charakter. Je to projekt, z ktorého sa časť zisku venuje vopred určenej charite. Pod heslom Férový obchod s mobilmi smerovala tento rok finančná pomoc k baníkom do Konga. Tí za pár centov dolujú kobalt, minerál potrebný do batérií mobilov, zisk z nich si však privlastňujú veľké spoločnosti. Ale hudobný festival je v prvom rade oslavou hudby, miestom, kde sa stretávajú desaťtisíce hudobných fanúšikov s najrôznejším vkusom a životným štýlom, miestom, kde sa tieto rozdiely dokonale zotrú a aspoň na pár dní zavládne pohoda, miestom, kde sloboda a tolerancia sú obsahom, a nie umelo citovanou formulkou. Dlhoročná tradícia a renomé festivalu je také vysoké, že organizátori si môžu interpretov slobodne vyberať. A vyberajú okrem známych mien aj začínajúce skupiny či interpretov, ktorým sa nikdy nepodarí osloviť masy. Čo zaujímavé ponúkol tento ročník? Festival otvoril na hlavnom pódiu domáci pesničkár s pseudonymom Teitur. Jeho piesne bývajú porovnávané s takými hviezdami ako Nick Drake či Damien Rice a hovorí sa o ňom ako o jednom z najtalentovanejších pesničkárov Dánska. Príjemne melancholické melódie, spevácky zbor a dobrá partia hudobníkov spustili štvordňový príval kvalitnej hudby. Prvý večer okrem iných hudobníkov patril aj francúzsko-fínskemu duu The Do hrajúcemu viacrozmerný folk-pop, hiphoperke Lady Saw či americkej gitarovke Gossip – aj účastníkmi tohtoročnej Pohody. Vrcholom prvého večera však jednoznačne bolo vystúpenie Radiohead, skupiny, ktorá si ako jedna z mála zachovala rešpekt a status vysokej kvality počas celej svojej existencie. Dvojhodinové vystúpenie Radiohead sa opieralo najmä o piesne z ich posledného albumu In Rainbows, zaznela však aj väčšina ich starších hitov. Záverečnú Karma Police si s nimi spieval takmer celý približne osemdesiattisícový dav. V piatok sa predstavila subtílna folková speváčka Kate Nash, ktorej hit Foundations možno čitatelia poznajú aj z éteru slovenských rádií. Rytmy z Kene roztancovali publikum pri vystúpení formácie Kenge Kenge. O najväčšiu tancovačku pod hlavným pódiom za slnečného dňa sa postarali Gnarls Barkley. Ich hity ako Crazy, Gone Daddy Gone, alebo Mary majú veľkú šancu stať sa pre súčasnú mladú generáciu takými, ako boli pre generáciu ich otcov hity popových skupín Boney M, Abba, alebo Cool And The Gang. Ich vystúpenie bolo od začiatku do konca presýtené energiou, ale i vtipom. Okrem všetkých hitov zo svojich dvoch albumov zahrali i coververziu piesne svojich obľúbencov Radiohead. Skvelé boli afroameričanky Santogold, ktoré sa preslávili najmä ako predskokanky na turné Björk, šialené Američanky Cocorosie zahrali divokú zmes všetkých štýlov a ich koncert pripomenul aj ich dušou spriazneného súpútnika Devendru Banharta. Absolútnym vrcholom piatkového večera bol koncert Nicka Cavea na hlavnom pódiu, tentoraz však nie s formáciou Bad Seeds, ale s projektom Grinderman. Drsný zvuk, ostré gitary, podmaňujúce texty a charizmatická osobnosť Nicka Cavea vytvorili jeden z najsilnejších dojmov festivalu. Okrem piesní z albumu Grinderman prišiel na rad aj prídavok zo staršej tvorby Bad Seeds, pieseň Tupelo, ktorá v tej chvíli pôsobila ako hudobný orgazmus piatkovej noci. Napriek tomu však nasledujúci koncert Goldfrapp na pódiu v Aréne nesklamal. Záver večera patril hip-hoperovi Mikeovi Skinnerovi známemu pod menom The Streets, ktorého sme mali možnosť vidieť i na slovenskej Pohode. José Gonzáles otvoril sobotu slovenskej novinárskej obce a pred nepočetným, ale o to vernejším publikom predniesol niekoľko zo svojich známych folkových melódií. Dance hall zastupovala Queen Ifrica, oduševnená bojovníčka za ľudské práva na africkom kontinente. Metalisti z rokov osemdesiatych si zasa isto prišli na svoje pri koncerte Judas Priest. Solomon Burke, ktorého mnohí prirovnávajú k velikánovi Waitsovi, nadchol svojím prejavom. Zmes hluku, spätných väzieb a zároveň nežných melódií, takí boli My Bloody Valentine, skupina, ktorej návrat na koncertné pódium po viac ako desaťročnej odmlke, potešil mnohých skalných fanúšikov. Tzv. shoegazerové kapely zo zastretým pohľadom do zeme (resp. na topánky – odtiaľ je aj ich pomenovanie) kraľovali síce na začiatku 90. rokov, ale My Bloody Valentine sa dodnes tešia postaveniu kultovej kapely. Najzarytejších fanúšikov záverečné dvadsaťminútové väznenie, pri ktorom mal človek pocit, že stojí pod pristávajúcim lietadlom, možno potešilo, ale väčšina divákov pred nepretržitým prívalom hluku valiacim sa z reproduktorov ušla. Ich ušné bubienky bolestivý zvukový teror jednoducho nevydržali. K dinosaurom hrajúcim na tohtoročnom Roskilde by vekom právom patril i Neil Young, ale energiou, s akou zahral svoje najväčšie hity i novšiu produkciu, by predstihol i mnohé súčasné mladé kapely. Najväčšiu diskotéku pod holým nebom svojou produkciou a dokonalou laserovou šou zabezpečili Chemical Brothers. Títo dvaja DJi by si však mohli dať námahu nacvičiť a zahrať na pódiu najväčšieho kontinentálneho festivalu minimálne svoje najväčšie hity, keď už nie s nejakým živým nástrojom, aspoň so živým spevom. Príjemným prekvapením bolo vystúpenie amerického punkového dua No Age o druhej ráno na najmenšom pódiu v stane Pavilion. Priaznivcom reggae a ska dobre padli nedeľné vystúpenia severanov Babylove & The Van Dangos a austrálskych The Black Seeds. Naivný punk zastupovali Anti-Flag, veľmi nudní a veľmi angažovaní, metalisti si zas mohli zaspomínať na koncerte Slayer, ale tí už v roku 2008 pôsobia trochu komicky. Medzi najlepšie a najkrajšie koncerty zamračeného večera patril určite koncert amerického pesničkára Bonnie „Prince“ Billy. Jednoduché piesne, nádherné melódie, silné existenciálne texty, avšak skromné vystupovanie, Bonnie „Prince“ Billy je spevák, o ktorom budeme určite ešte počuť. Hudbou z úplne iného súdka bolo vystúpenie Britov Hot Chip. Príjemná a inteligentná zábava, elektronika elegantne prepojená so živými nástrojmi, zábava na pódiu aj pod ním. Najznámejší hit skupiny „Ready for the floor“ znel mnohým návštevníkom v ušiach určite ešte dlhé hodiny po koncerte. Kým hlavné pódium uzatváral koncert rappera Jay-Z, pódium v Aréne zneli melódie nemeckého dua Digitalism, ktoré sa preslávilo remixami piesní takých skupín ako The Futureheads, Klaxons, alebo The White Stripes.
