Vzácna životná partitúra

Možno poznáte ten pocit – niekedy sa vám zdá, že sa pred vami otvorilo niečo, o čom ste si mysleli, že by ste to ťažko mohli prežiť v konkrétnom čase a priestore. Tak zaiste pre mnohých znel koncert – spomienka na hudobného skladateľa, myjavského rodáka Jána Siváčka v Dome kultúry Samka Dudíka v Myjave.
Počet zobrazení: 1712
12_2-m.jpg

Možno poznáte ten pocit – niekedy sa vám zdá, že sa pred vami otvorilo niečo, o čom ste si mysleli, že by ste to ťažko mohli prežiť v konkrétnom čase a priestore. Tak zaiste pre mnohých znel koncert – spomienka na hudobného skladateľa, myjavského rodáka Jána Siváčka v Dome kultúry Samka Dudíka v Myjave. Zažiť v čase lacnej a rýchlej výroby hudobnej produkcie, šlágrov štvrtej cenovej skupiny, lacného gýča, či denného zahlcovania povrchnosťou dve hodiny plnej akustickej hudby ako v Myjave na koncerte venovanom tvorbe a životu Jána Siváčka, bola udalosť s veľkým U. Z iniciatívy Slovenského rozhlasu, na ktorého podnet sa koncert uskutočnil, sa na pódiu naživo predstavil veľký tanečný orchester Pavla Zajačka aj známi sólisti – Jana Kocianová, Janka Procházková a Zdeno Sychra, trúbkar Juraj Lehotský, trombonista František Karnok. A zneli známe skladby Ako mám žiť bez teba, Je máj, Jazmíny, Hracia skrinka, Kľúč pod prahom, Na to máš čas. Kto vie, kto bol (a kto boli)? Slovenský rozhlas, kde najmä programová skladba Rádia Regina umožňuje propagovať a vysielať rôzne žánre a rôznu, nielen súčasnú, ale aj staršiu populárnu hudbu, nebol iniciátorom podujatia náhodou. „Nielen my v rozhlase, ale aj riaditeľ Domu kultúry Samka Dudíka v Myjave Michal Maliarik si uvedomoval skrytý potenciál tvorby Jána Siváčka i blížiace sa výročie jeho narodenia. Kontaktovali sme preto dirigenta Pavla Zajačka a ďalších, hľadali sme v archívoch informácie o Jánovi Siváčkovi. Veľmi nám pomohla aj skladateľova manželka Mária Siváčková. Vďaka nej sme sa dostali k materiálom, ktoré neboli bežne prístupné,“ hovorí spoluautor námetu, redaktor Slovenského rozhlasu a redaktor rozhlasovej nahrávky koncertu Martin Jurčo. A poukazuje najmä na deficit propagovania osobností, akou bol aj Ján Siváček, ale aj na nevyužívanie skrytého potenciálu rodákov v iných regiónoch Slovenska. „Je veľká škoda, že takéto osobnosti nepropagujeme viac. Kto zo súčasnej mladej generácie vie, kto bol Vieroslav Matušík, Karol Elbert, Dušan Pálka, Ľudovít Štassel či Andrej Lieskovský? A pritom sú to osobnosti priam zo šlabikára slovenskej hudobnej kultúry. Škoda, že na našom hudobnom trhu nie je ani jeden výber z ich tvorby v podobe CD. Až na Andreja Lieskovského, ktorému vyšlo výberové CD vďaka aktivite jeho rodinných príslušníkov, sa k tvorbe ostatných dostať ťažko. Väčšina z nej zostala na klasických vinylových platniach a zapadá prachom zabudnutia. Túto medzeru našťastie vypĺňajú aspoň niektoré relácie venované populárnej hudbe minulých desaťročí na okruhu Regina Slovenského rozhlasu. A som veľmi rád, že sa nám podarilo tento koncert zrealizovať a pripraviť ho aj do vysielania,“ dodal Martin Jurčo. „Jeho“ ľudia „Každá pesnička má svoj život, aj podľa toho, kto ju zoberie do rúk či v tomto prípade repertoáru a kto s ňou ako narába. Ja si myslím, že Siváčkove melódie sú stále také svieže a hrané, lebo sa z nich nestali odrhovačky. A sú dobré nielen hudobne, ale aj textami. Veď spolupracoval s veľmi dobrými autormi a tie ich spoločné dielka majú aj preto miesto i v súčasnosti. Škoda, že Siváčkovu hudbu málo vyhľadávajú tí, ktorí by to mohli urobiť a využiť jeho piesne aj na oživenie súčasnej hudobnej scény. Zatiaľ v tých vodách zalovil málokto aj pri úpravách starších piesní. Pritom tie od Janka Siváčka sú, ako sa presviedčam na vystúpeniach, stále svieže a poslucháčom sa páčia,“ hovorí spevák Zdeno Sychra. „Nedávno som si púšťala pieseň Na bárke z úsmevov, to bola prvá pieseň, ktorú zložil pre mňa, a bola aj prvá festivalová, na Bratislavskú lýru 1972. Je zaujímavá melodicky i textovo, a tak som sa teraz rozhodla dať jej nový šat a prezentovať ju aj na iných koncertoch, nielen na takýchto spomienkových podujatiach. Ako speváčka som zistila, že piesne Jána Siváčka sú veľmi melodické, ale aj na spievanie veľmi ťažké veci. Ale práve to je pre speváka výzva. Aj pieseň, ktorú som spievala ma myjavskom koncerte, Hracia skrinka, má dosť veľký rozsah,“ hovorí speváčka Jana Kocianová. „Bol to charakterný človek, vychádzal mi v ústrety,“ spomína Jánov brat Štefan. „Keď teraz na koncerte začali hrať pieseň Je máj, vyhŕkli mi slzy. Veď celá Jankova tvorba vznikala u nás doma, aranžoval aj pre našu kapelu, hoci desaťročia žijem vo Švajčiarsku.“ Vlastná skupina a vlastné hity Prvorodeného syna Jána vítali v rodine bankového úradníka Štefana Siváčka v máji 1928; neskôr mu pribudli súrodenci Radoslav a Štefan. Jánovi bolo ako správnemu Myjavčanovi blízke športovanie, v zime korčule, v lete tenis či basketbal. Keď hral futbal medzi evanjelickým kostolom a myjavskou bankou, kde bol jeho otec riaditeľom, lopta v zápale hry trafila okno banky. A celkom zákonite to najväčšie. Otec to v banke operatívne zahladil a jemu operatívne naložil nerátaných... Ján vyštudoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského a začal sa naplno venovať hudbe. Začiatkom päťdesiatych rokov založil vlastnú skupinu, ktorá sa po čase spojila s orchestrom Kolektív 51 (52, 53...). V tomto telese pôsobilo veľa významných hráčov a neskôr známych slovenských skladateľov – Pavol Zelenay, Siloš Pohanka, Jaroslav Laifer, Miloš Lánik, Bohumil Trnečka, Vieroslav Matušík a ďalší. Ján Siváček v tom čase síce absolvoval vojenskú prezenčnú službu, ale pozorne sledoval dianie v populárnej hudbe doma i v zahraničí. Po príchode z vojenčiny sa začal intenzívnejšie zaoberať zostavou telesa, ktoré by mohlo interpretovať nové trendy v populárnej hudbe. S Kolektívom a a speváčkami Melániou Olláryovou, Gabrielou Hermelyovou, občas i Rudolfom Cortésom hrával v bratislavskej Redute, na koncertoch i plesoch, spolupracoval s rozhlasom i začínajúcou televíziou a nahral aj niekoľko platní. „Sám sa učil hrať na saxofón a ja som mu vysvetľoval niektoré grífy, pozval ma do kapely ako lídra, aby som mu pomohol,“ spomína na stretnutia s Jánom Siváčkom skladateľ Pavol Zelenay. V počiatkoch Siváčkovej tvorby bola populárna Pieseň o šťastných deťoch, Ty nie si môj typ, ale najznámejšou sa stala pieseň Je máj. Od roku 1952 dodnes ju nahralo niekoľko generácií od Rudolfa Cortésa cez Zdena Sychru až po vokálnu skupinu Trend či skupinu Braňa Hronca. Niekoľko rokov ju mal vo svojom repertoári aj pražský Orchester Karla Vlacha. Popularizovať populárnu hudbu je... ... ťažké. Začiatkom päťdesiatych rokov sa stal Ján Siváček členom Zväzu slovenských skladateľov, i napriek ideologickým tlakom sa intenzívne venoval propagácii jazzu a swingovej hudby. V rokoch 1953 – 1956 bol vedúcim estrádnej kancelárie, predchodkyne Slovkoncertu. V druhej polovici päťdesiatych rokov, znechutený odmietavým postojom k svojim pokrokovým tendenciám v hudbe, sa na niekoľko rokov takmer odmlčal. Neskôr sa zapísal na štúdium kompozície na Vysokej škole múzických umení, ktoré ukončil v roku 1965. Ako prvý absolvent tejto vysokej školy sa začal venovať zábavným žánrom. Reprezentoval prechod od swingového modelu ku koncertne ponímanej populárnej piesni. Nebola to jednoduchá cesta. Vytvoril si osobitý kompozičný štýl charakterizovaný nápaditou nosnou melodikou a originálnym aranžmán. Nebol typom skladateľa, ktorý tvoril na objednávku, ale len vtedy, keď mal pocit, že poslucháčom má čo povedať. V zozname jeho tvorby sú aj dva muzikály Orgovánový sad a Ulička mladých, ktorá však vznikla ešte počas štúdií. Od roku 1960 prednášal v rámci záujmovo-umeleckej činnosti a v rámci populárnej hudby sa venoval aj pedagogike. Rok nato pomáhal pri budovaní štátneho orchestra v Mongolsku. Značnú časť života venoval umelecko-organizačnej problematike slovenského hudobného života. V roku 1964 až 1969 pôsobil ako tajomník komisie pre malé hudobné formy Zväzu skladateľov, publikoval množstvo článkov o populárnej hudbe a vydával zborníky pre mladé amatérske skupiny. Nespočetné hodiny strávené pri prehrávkach mu poskytli množstvo inšpirácií aj pre tvorbu. Riaditeľ i persona non grata Ján Siváček žil aj prípravami festivalu Bratislavská lýra. V rokoch 1966 až 1970 bol jej riaditeľom a predsedom festivalového výboru. „Spájalo nás, že sme sa snažili o spoločenské uznanie populárnej hudby, a k tomu mala prispieť aj Lýra. Myšlienka na ňu vznikla v rokoch 1964 –1965, keď sme sa vrátili z poľských Sopot, kde bol podobný festival,“ spomína na začiatky Bratislavskej lýry a priateľ Jána Siváčka, hudobný skladateľ Pavol Zelenay. „U nás nebola populárna hudba príliš populárna, ale podali sme návrh, prešlo to. Potom však nastali problémy, lebo sme nemali skúsenosti. Všetko sa nám však podarilo, a tak bol prvý ročník úspešný. Po dvoch ročníkoch sa Janko stal riaditeľom festivalu, ale iba do roku 1970. Keď po druhom ročníku pražskí kolegovia videli úspech Lýry, navrhli, aby sa stala putovnou. My sme však trvali na tom, aby zostal v Bratislave. Nakoniec sme ju v našom hlavnom meste ukotvili tým, že sme ju nazvali Bratislavská lýra. Najprv sa totiž volala Medzinárodný festival tanečnej piesne a Bratislavskú lýru dostávali víťazi ako symbol.“ Po roku 1970 odišiel Ján Siváček z postu riaditeľa festivalu, lebo nechcel plniť politické príkazy zasahujúce do jeho dramaturgie. V rokoch 1968 až 1970 bol viceprezidentom medzinárodnej organizácie festivalov FIDOF, krátko aj šéfredaktorom vydavateľstva OPUS. Nedostal výjazdnú doložku na festival do Cannes, pretože jeho brat emigroval do Švajčiarska. Vzápätí požiadal o ukončenie pracovného pomeru a stal sa umelcom v slobodnom povolaní. Patril nielen Myjave „Keď Janko nemal dobré pozície v Bratislave, niekto z trnavského Domu osvety zrejme inicioval, aby prišiel do Trnavy,“ spomína jeho priateľ, spevák a hudobník Ľuboš Novotný. „S Trnavou však bol v kontakte, aj keď bolo treba poradiť, chodil sem na metodické semináre pre amatérskych hudobníkov, predsedal porote súťaže Trnavský škovránok. Po chvíľke odmlky sme sa stretli koncom 70. rokov v osvetovom stredisku, kde nám pomáhal metodicky. Písal aj partičelá táng či poliek známych slovenských autorov. Začal ma pozývať do rôznych porôt. Napriek vekovému rozdielu sme si rozumeli ľudsky aj hudobne. „Rozprával mi, ako vybavoval vystúpenie Cliffa Richarda na Bratislavskú lýru, ako chodil po svetových festivaloch. Zaujímavé je, že keď mal začiatkom 50. rokov zákaz účinkovania český herec Vlasta Burian, ujal sa ho Ján Siváček a robil s ním estrády. Obdivoval som ho aj pre jeho teoretickú orientovanosť v populárnej hudbe. V pozostalosti je napríklad aj syntetické dielo o dejinách európskej populárnej hudby,“ zdôrazňuje Ľ. Novotný. Zo študenta pedagógom Politický tlak ustúpil až v roku 1983, a potom mohol Siváček prednášať ako externý pedagóg na Hudobnej fakulte VŠMU na Katedre skladby a dirigovania, neskôr na Divadelnej fakulte, potom aj na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pri hodnotení jeho diela si treba uvedomiť, že ťažiskom sú populárne a tanečné piesne, mnohé ocenené vo viacerých súťažiach. Pieseň Majstra Pavla získala 1. cenu v súťaži Krásy Slovenska (spieval Dušan Grúň), Milenci z Verony mali premiéru na festivale v Tokiu v roku 1972 (spievala Eva Máziková), Múdry pán Andresen bola na Olympiáde piesní v Aténach a Majster čas bola úspešná v súťaži Vyberte si pesničku. Populárne boli aj jeho lýrové piesne. Ako mám žiť bez teba (1966) v podaní Evy Pilarovej nezapadla prachom, úspešná bola aj skladba Kľúč pod prahom (1967) v podaní Heleny Vondráčkovej. Neskôr sa predstavil piesňami Jednu lásku mám, Cesta klenbou líp, Orfeus a Eurydika. Spolupracoval s viacerými textármi, najmä však s Borisom Droppom, Milanom Lasicom a Tomášom Janovicom. Napísal aj celý rad orchestrálnych skladieb, napríklad Suitu Istropolitanu, skladby pre dychové súbory. Ján Siváček bol jednou z najvšestrannejších osobností povojnovej slovenskej hudobnej kultúry. Jeho životná partitúra sa uzavrela náhle, v decembri 1987.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984