Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (15.)

Román, ktorý si môžete prečítať ešte pred jeho vydaním
Počet zobrazení: 7543

ludovit_stur.jpgČitateľom Slova ponúkame ako prvým možnosť prečítať si obsiahly životopisný román o Ľudovítovi Štúrovi s názvom Zrod moderného národa. Román pripravuje na vydanie Matica slovenská, kniha by mala vyjsť v tomto roku.

Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (1.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (2.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (3.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (4.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (5.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (6.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (7.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (8.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (9.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (10.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (11.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (12.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (13.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (14.)

Jozef Božetech Klemens: Ľudovít Štúr, olej, 1872.  



x   x   x
 

Ani Štúr ani Hurban ešte nevedeli, že maďarské jednotky vo Világoši zložili zbrane a vzdali sa. V tom istom čase dokončievali spis pre najvyššieho veliteľa vojsk v Uhorsku. Bez ohľadu na prebiehajúce boje Štúr trval na tom, aby sa Slovensko oddelilo od Maďarska, inak budú úrady na strane maďarskej konzervatívnej šľachty a „spôsobilí a povolaní muži by nemohli pracovať s prospechom“ pre slovenské záujmy. Útoky proti Štúrovi a Hurbanovi neustávali ani po tom, keď už bolo jasné, že Kossuth bol so svojimi vojskami porazený: dokonca zosilneli. Moravské noviny priniesli článok, v ktorom oznamovali, že „stoliční páni, počnúc od boženíka Šaška až po vicišpána Ockaya, ustavične mali porady a radili sa, ako by mohli chytiť Hurbana a Štúra. Už aj noc určili, kedy chceli napadnúť Brezovú, kde sa Hurban a Štúr zdržiavali.“

Gróf Anton Forgách neustával v upozorňovaní na panslavistické nebezpečenstvo, využíval pritom sťažnosti nemeckých a maďarských obyvateľov Bratislavského dištriktu. Kráľovský komisár v Trenčíne Ferenc von Piacsek napísal Forgáchovi, že sa mu dostal do rúk Hurbanov prípis s programom verejných zhromaždení v Trenčianskej župe. Piacsek takisto hlásil, že Štúr mu 5. septembra 1849 osobne ukázal poverovací dokument priamo od Haynaua, podľa jeho názoru však ušľachtilému účelu vonkoncom nezodpovedá spôsob, akým sa ho Štúr snaží dosiahnuť. Do budúcnosti môžu byť pre panovníka nebezpeční, pretože Štúr hlása nenávisť, a to nielen národnú, ale aj stavovskú, jeho reči sú popretkávané komunistickými ideami. Štúr síce nahlas hovorí o vernosti cisárovi, ale za touto rétorikou je veľká slovanská ríša... Piacsek doložil tieto tvrdenia osnovou Hurbanovho prejavu z Nového Mesta a upozorňoval na to, že keď Hurban či Štúr niekde vystúpia, stráca sa dôvera k župným úradom, ľud sa stáva nepoddajný a tvrdohlavý.

Štúr sa na kráľovského komisára Piacseka sťažoval hlavnému veliteľovi Uhorska v spise o Trenčianskej župe. Varoval pred úplatkárstvom, hrubému chovaniu župných úradníkov, upozorňoval aj na to, že Piacsek zakazuje posielať Slovenské noviny predplatiteľom, hoci sú to viedenské úradné noviny. Okrem Piacsekových prehreškov sa Štúr sťažoval aj na svojho úhlavného nepriateľa grófa Zaya, upozorňoval na to, že Zayova továreň na súkno zásobovala maďarskú armádu až do porážky pri Világoši. Dokonca aj názory a postoje občanov rodného mesta Štúrovho Uhrovca boli ovplyvnené agitáciou grófa Zaya, jeho úradníkov ako aj miestneho evanjelického farára. Nepomohlo to; naopak, Forgách dal na vedomie Karlovi von Geringerovi (26. septembra 1849), že jeho ľudia sledujú agitátorov, ktorí zbierajú podpisy pod petíciu a žiadajú odtrhnutie slovenských stolíc od materskej krajiny. Ešte v ten deň navštívil žandársky veliteľ v Brezovej Jozefa M. Hurbana a vo Forgáchovom mene mu zakázal ďalšiu agitáciu medzi ľuďmi.

Napriek všetkým príkoriam a obmedzeniam, napriek zákazu verejne pôsobiť, sa podarilo zozbierať podpisy pod petíciu a zostaviť deputáciu Slovákov do Viedne na cisársky dvor. Úrady sa všemožne snažili, aby deputátom zabránili odcestovať do Viedne: odmietali im vydať cestovné doklady, hrozili im dokonca väzením. Keďže ani Štúr ani Hurban nemohli kvôli chorobe do Viedne odcestovať, deputáciu za Nitriansku župu viedol myjavský mydlár Ján Valášek. Celkom neočakávane ich prijal cisár Franz Jozef a Valášak mu v slovenskej reči predniesol požiadavky, ktoré boli obsiahnuté v petícii: žiadal, aby sa slovenské obce a župy odtrhli od Maďarska. Cisár si jeho preslov pozorne vypočul a odpovedal mu v češtine, že požiadavky Slovákov budú čoskoro posúdené a spravodlivo vyriešené. Valáškova deputácia sa ešte stretla na audiencii s Bachom, Radeckým a Schwarzenbergom, ktorí s ňou taktiež rokovali v češtine.

Delegácií na cisárskom dvore zo Slovenska pribúdalo; vo Viedni sa striedali deputáti z rôznych krajov, prichádzali parádne vyobliekaní v tradičných krojoch, prinášali nielen svojráznu náladu, ale aj odvážne požiadavky. Časti viedenskej tlače sa slovenské nároky videli oprávnené, časopis Presse venoval Slovákom pozornosť, k myšlienke slovenskej korunnej krajiny sa prikláňal aj minister vnútra Alexander Bach. Rovnako mocný bol však aj odpor: časť tlače nabádala k opatrnosti, upozorňovala na to, že ak by ministerstvo vnútra pristúpilo na slovenské požiadavky, Slovensko by sa mohlo spojiť s českými krajinami a tak naplniť program Slovanskej lipy.

Do Viedne prišla aj deputácia z Trenčína, petíciu zostavil Samuel Štúr a obracal sa v nej priamo na cisára. Odvolával sa na cisársky sľub, ktorý vyhlásil, že slovenské požiadavky a ich rovnoprávnosť budú zaručené. Do textu petície zasiahol aj Ľudovít Štúr, ktorý pripísal slová: „Aj tá znepokojujúca myšlienka myseľ našu prechodí, že Maďari, ak my, Slováci, od nich oddelení nebudeme, o čas, nami posilnení, zase nové nepokoje a búrky spôsobia, nás do všetkých hrôz vojny a mocnárstvo do nového nebezpečenstva uvedú.

Vládni dôverníci pre Slovensko – Kollár, Hánrich a Hlaváč – predložili 10. septembra 1849 vláde spis, v ktorom vysvetľovali postavenie Slovenska, poukazovali na to, že slovenský ľud nemôže pre krvavý teror slobodne vypracovať svoje požiadavky a pre Slovákov neplatí ani oktrojovaná ústava. O desať dní neskôr sa na cisárskom dvore vo Viedni začali rokovania o usporiadaní Uhorska, ale slovenských dôverníkov ani slovenských činiteľov, Hurbana, Štúra či Hodžu, na porady nepozvali. Okrem cisára Franza Jozefa boli na porade prítomní Geringer, Haynau, Radecký a Rajačić.

Koncom septembra prišiel do Viedne aj Štúr s Hurbanom. Boli v delegácii zástupcov Trenčianskej župy; celkovo tam bolo takmer sto zástupcov, postupne rokovali s ministrami Thunom, Bachom, Kulmerom, ale aj s generálom Radeckým, niektorých prijal aj cisár. Petíciu s mnohými podpismi odovzdali 7. októbra 1948 ministrovi Bachovi. Cisár opakovane sľuboval, že urobí všetko, čo bude v jeho moci.

Ani vplyvné maďarské kruhy na cisárskom dvore nezostávali pasívne. Napriek tomu, že gróf Forgách dostal od Geringera príkaz, aby sa zapodieval obvineniami Štúra, Hurbana a Bórika, vôbec sťažnosti nepreveroval, jasne sa postavil za Piacseka, články v Slovenských novinách označil za denuncianstvo a varoval, že muži, ktorí bojovali na barikádach proti monarchii, ešte spôsobia vláde mnoho starostí, kdekoľvek budú umiestnení. Forgách však musel urobiť ústupky: 13. októbra 1849 dal príkaz, aby úradnou rečou od okresných komisárov k ľudu bola slovenčina, ale smerom k vyššie postaveným to má byť nemčina.

Rozhodnutie vlády o oddelení Slovenska od Maďarska bolo zamietavé. Slovenské územie (vrátane Podkarpatskej Rusi) sa rozdelilo do dvoch správnych obvodov, na dva vojenské dištrikty – prešporský a košický. Na čele prešporského bol generálmajor Joseph Gerstner s ministerským komisárom Henrikom Attemsom, na čele košického ministerský komisár Vojtech Henninger a podmaršál Hermann Bordoló. Tieto dva dištrikty sa ešte členili na menšie: banskobystrický, levočský a užhorodský. Pre Štúra s Hurbanom a ďalších slovenských národovcov to bolo veľké sklamanie; veľké očakávania a nádeje sa nenaplnili.

Do úradov sa dostalo veľmi málo Slovákov, aj to len vo Zvolenskej a Malohontskej župe. Postupne sa vymieňali aj Slováci, ktorých dosadili armádni komisári a do úradov v Turci, Liptove a na Orave sa vracali predošlí úradníci, prevažne takí, ktorí slovenským požiadavkám nepriali a ani sa ich nesnažili napĺňať.

Keď sa Štúr s Hurbanom vracali z Viedne, zastavili sa v Bratislave; zúčastnili sa aj na rozpustení slovenského dobrovoľníckeho zboru. Stretli sa tam aj so svojimi známymi, dôstojníkmi Frischeisenovho vojska. Potvrdilo sa, o čom vedeli: členovia dobrovoľníckeho zboru sú bez sľubovaných miest, kým honvédski dôstojníci a civilní úradníci, ktorí podporovali Kossutha, sa vracajú na svoje miesta. Začiatkom októbra Národní noviny uverejnili príspevok, v ktorom autor (nebol podpísaný) upozorňoval, že „posvätencov našich národných, ktorí pre kráľa a národ v týchto búrlivých dobách mnohé príkoria utrpeli, kde len môžu, stíhajú, do verejného života miešať sa im zabraňujú.“

Slovenský dobrovoľnícky zbor sa musel brániť proti mnohým obvineniam a ohováraniam: dobrovoľníci sa vraj vzopreli zákonným autoritám, chceli prepustiť z väzenia aj ľudí, ktorých úrady pozatýkali pre politickú činnosť. Ani ich lojálne správanie sa smerom k cisárovi a jeho vláde nebolo úprimné. Brániť sa musel aj Lewartowski, vysvetľoval ministerstvu vnútra, aké aktivity zbor vykonal a zároveň predložil zoznam slovenských dôstojníkov, ktorí by mohli slúžiť v župných úradoch. Lewartowski sa chystal rozpustiť dobrovoľnícky zbor v novembri 1849 v Bratislave, informoval o tom aj Hurbana a Štúra.

Do Bratislavy vpochodovali dobrovoľníci 20. novembra 1849, bolo ich tisícdvesto. Prišli v plnej zbroji, spievali Hej, Slované. Na druhý deň vpochodovali na Kniežacie námestie (Aleja kniežat), hrala vojenská hudba a potom sa všetci zúčastnili na poľnej omši. Prehovoril aj Hurban a ocenil statočných vlastencov, poďakoval sa im za boj pre slovenský národ. Keď sa prehliadka skončila, Daxner aj Francisci odviedli svoje dva batalióny na Bratislavský hrad, aby tam zložili zbrane.

Napriek okázalému ukončeniu slovenského dobrovoľníckeho zboru nálada medzi Slovákmi nebola najlepšia. Pohnevali ich výroky cisárskeho úradníka, ktorý sa pohoršoval nad tým, že dobrovoľníci spievali slovanskú hymnu, vraj to bolo nelojálne. No nechápali ani Lewartowského kritiku, ktorý aj na koniec ťaženia zboru hromžil na dôstojníkov, ktorí sa do poslednej chvíle dožadovali „biedneho“ žoldu a nemali na mysli ciele dobrovoľníkov.

Náladu medzi nimi zhoršovali aj správy, že za nového komisára pre Bratislavský dištrikt bol vymenovaný gróf Attems, bývalý moravský krajský hajtman. Slováci boli znepokojení: prečo vláda zveruje správu Bratislavského dištriktu úplne cudzím a nevšíma si schopných domácich hláv? „Či má snáď ešte stále pri obsadzovaní úradov platnosť predmarcová zásada a nemôže žiaden byť vládnym komisárom, ktorý predtým nebol krajským hajtmanom? Slováci už v predmarcových časoch mali municipiálne zariadenie a mnohí z nich majú toľko vedomostí a skúseností, že by správny úrad mohli omnoho lepšie zastávať ako priveľa praktikantov a koncipientov.“

Bratislava bola prevažne slovenská, hoci v nej žilo aj nemecké a maďarské obyvateľstvo, boli tu školy, úrady, kvitol obchod, mesto zásobovali sedliaci a obchodníci zo širokého okolia. Štúr nechápal, prečo vedenie nad týmto dištriktom zverili mužovi, ktorý nemal žiadne znalosti a nemohol preniknúť do zložitých vzťahov mesta a jeho okolia: „Kto tieto vnútorné pomery nepozná, bude roky komisárovať, a pri najlepšej vôli ho budú prešibaní sedliaci podvádzať. Statkári sú radi, že sú zbavení obťažnej dozornej povinnosti...“

Jozef M. Hurban videl aj pozitívne výsledky, hoci len čiastočné. Slovákom sa síce nepodarilo dosiahnuť kľúčovú požiadavku – samostatné Slovensko a odtrhnutie od Maďarska –, ale aj dočasné usporiadanie je pokrok oproti predošlému stavu. Hroboň aj Jurkovič sa v listoch Hurbanovi a Danielovi Slobodovi (Jurkovičov zať a Hurbanov švagor) zmieňujú, že maďarónske úradníctvo sa vo svojich úradoch správa tichšie a skromnejšie.

Napriek tomu sa obaja priatelia, Štúr aj Hurban, rozhodli aspoň dočasne stiahnuť z verejného života a utiahli sa na Brezovú. Hurban sa ubytoval u svojho svokra Samuela Jurkoviča, Štúr býval v dome organistu Martina Šišku – ale po niekoľkých dňoch odišiel do rodného Uhrovca. V Brezovej, tak trochu v ústraní a bokom od rušných udalostí, mali dosť času, aby v tichých rozhovoroch prehodnocovali uplynulé mesiace, ale aj premýšľali, čo robiť v blízkej budúcnosti, pretože už prestali dúfať, že dostanú požadované funkcie. Štúr zvažoval aj takú možnosť, že sa vráti na bratislavské lýceum a bude tam pokračovať v prednáškach; túto myšlienku však zavrhol, predpokladal, že vláda by s tým nesúhlasila.

Ale ani v Brezovej Štúr neodpočíval; hoci verejne do spoločenského života nezasahoval, radili sa s Hurbanom, aké kroky podniknúť. Uvažovali o tom, že obnovia vydávanie Slovenských národných novín, alebo založia nové politické noviny. Vychádzali síce úradné Slovenské noviny, ktorým pomohol na svet Ján Kollár (vláda ho medzitým vymenovala za mimoriadneho profesora slovanskej archeológie na univerzite vo Viedni), ale noviny používali ako jazyk slovakizujúcu češtinu, čo Štúr považoval za prekonané. Nebol spokojný ani s Kollárovým úsilím vo funkcii splnomocnenca pre Slovákov: hoci Kollár žiadal pre Slovákov školy všetkých stupňov, slobodu slova a slobodu sa zhromažďovať, nič podstatné sa neudialo. Štúr neskôr Hurbanovi napísal (23. apríla 1850): „Viac ani kroka, ani slova! Vždy sa nás pýtajú, aby sme povedali, čo chceme, a keď povieme, pýtajú sa zase, že čo by sme chceli. Nech ich tam Boh opatruje. Budeme vydávať noviny!“

Tlak na vydávanie slovenských politických novín silnel, väčšina slovenskej inteligencie, vrátane katolíckeho duchovenstva, nechápala, prečo Slovenské noviny vychádzajú v neživom jazyku a vyvolávajú tak zbytočný rozkol. Štúr sa v liste Michalovi Chrástkovi razantne postavil – ani nie tak proti obsahu, ako proti jazyku – Slovenských novín: „Slovenčina je naša, je život náš. Ostatne, aj keď vystúpime, s tými staroslovákmi nepustíme sa do žiadneho boja. S mŕtvymi načo sa hádať a biť?“

Štúr už mal aj koncepciu a jasnú predstavu, ako budú pripravované noviny vyzerať. Mali sa volať Národnie noviny, vychádzali by trikrát do týždňa v Trnave a mali by tieto hlavné rubriky: úvodník, domáce a zahraničné správy a fejtóny. Pokiaľ ide o zameranie novín, mali by obhajovať slovenské záujmy v zmysle a duchu oktrojovanej ústavy, aby sa ústavné články uviedli aj do slovenskej spoločnosti; popritom mali noviny pôsobiť aj ako intelektuálny a materiálny stimul, mali podporovať sebavedomie Slovákov, aby sa zaradili medzi národy monarchie ako rovnoprávny člen.

Štúrovu žiadosť na vydávanie novín však rakúske úrady dlho neposudzovali a nikdy na ňu priamo neodpovedali. Akoby nebola. Až oveľa neskôr ju zamietli.

Štúr sa rozhodol, že napíše obsiahlu analýzu do časopisu Pressburger Zeitung (30. a 31.júla 1850) o pomeroch, aké boli v tom čase v Uhorsku. Úvaha mala názov Z ľavého brehu Váhu (Vom linken Waagufer, Štúr úvahu podpísal značkou Z-y) a ostro v nej kritizoval kroky rakúskej vlády. Nariadenia vlády podľa Štúra nezvyšovali jej dôveru v mysliach Slovákov, ktorí sa počas revolúcie pridali na jej stranu. Maďarizmus zase ožíva, šíri sa šikanizovanie a ponižovanie slovenského obyvateľstva, moc nad úradmi preberá šľachta, ľud sa dostal tam, kde bol pred revolúciou: do područia svojich úhlavných nepriateľov.

Štúr sa sťažoval na vládnych úradníkov, zemanov a šľachtu, ktorí porušovali ústavné zákony, nariadenia o zrušení poddanstva, aj na to, že nerešpektovali národnú rovnoprávnosť. Títo ľudia prenasledovali skutočných priateľov národa a označovali ich za komunistov a štváčov. Noví „tyrani ľudu“ podozrivých sedliakov vyšetrovali a palicovali, pospolitý ľud bol pre nich stádom a „palica a bič je jediným prostriedkom k udržiavaniu poriadku.“

Do škôl, úradov aj do kostolov sa násilne zavádzala maďarčina a nemčina, Štúr proti tomu protestoval a žiadal, aby sa slovenčina uzákonila ako rokovacia reč nielen v župných úradoch, školách a na súdoch, ale aj vo verejnom živote. Rovnako tak apeloval na vládu, aby odstránila úradníkov, ktorí terorizujú pospolitý ľud a ktorí tým škodia aj vláde a cisárskemu dvoru. To by však vláda musela zasiahnuť proti šľachtickej maďarskej starokonzervatívnej strane, musela by uskutočňovať politiku národnej rovnoprávnosti: inak bude „utisnutý a ponížený slovenský národ vydaný na milosť a nemilosť“.

V druhej časti článku „Z ľavého brehu Váhu“ sa Ľudovít Štúr pochvalne vyjadril o sudcovi Gustávovi Ostrolúckom; považoval ho za človeka bezúhonného, ktorý si pre svoju nestrannosť získal obľubu a úctu a aj v priebehu súdneho vyšetrovania proti Hurbanovi preukázal zmysel pre spravodlivosť. Ostrolúcky si pre svoje statočné postoje vyslúžil takisto pochvalné ohodnotenie od najvyššieho komisára Geringera. Prečo Ostrolúckeho nevymenovali za predsedu trenčianskeho súdu? Štúr sa ďalej zaoberal Karolom Paltaufom, ktorý sa súdil s Hurbanom: ako je možné, že takýto človek začal vo Viedni vydávať časopis Kolonist a ešte ho aj podporuje vláda?

Článok zaujal vojenského komisára bratislavského dištriktu  Heinricha Attemsa až do tej miery, že navrhol autorovi, aby v záujme verejného blaha spresnil svoje tvrdenia a doložil ich konkrétnymi faktami. Štúr mal poruke dosť argumentov a tak ich použil: odpovedal Attemsovi, poukázal okrem iného aj na Hurbanov osud, na prenasledovanie od svetských aj cirkevných úradov, keď ho bez dôvodov, bez udania príčiny zbavili farského úradu v Hlbokom. Na hlbockú faru bol počas predošlých búrlivých časov, keď Hurban bojoval s dobrovoľníkmi, dosadený kňaz Juraj Moštenan. Hurban sa síce ujal v máji 1850 svojej funkcie, no vzápätí ho odvolali pre žalobu poštára Karola Paltaufa z Nového Mesta nad Váhom, ktorý bojoval po boku maďarských povstalcov útokom na Brezovú a prišiel pri tom o kone a bričku – teraz žiadal náhradu. Začal sa súdny spor s Hurbanom, no Attems presadil, aby zasadla nestranná porota (bol v nej aj Gustáv Ostrolúcky) a napokon sám cisársky prípis umožnil, aby sa Hurban po vyhratom procese vrátil na hlbockú faru.

Štúr žiadal Attemsa aj o penziu pre svojho otca Samuela, ktorý mal podlomené zdravie a už nevládal vykonávať úlohu učiteľa a organistu: počas revolúcie ho maďarské úrady zastrašovali, vyhrážali sa mu, sužovali ho správy o poprave jeho syna. Štúr taktiež zopakoval svoju žiadosť o vydávanie slovenských politických novín, ale k tejto prosbe sa odpovede nedočkal. V liste pripomenul Hurbanove a svoje zásluhy v revolučných časoch, tiež neprajný osud, „ktorého sa nám dostalo od toho času. Vpravujeme sa do osudu nám určeného a nereptáme...“ Hurbana opísal ako človeka so šľachetným charakterom, za ktorého sa osobne zaručuje. Hurbanova rodina sa ocitla v núdzi a obavách o budúcnosť.

Podpora pre Štúra, Hurbana, Hodžu, Bórika a ďalších slovenských národovcov prišla aj od Henrika Lewartowského, ktorý sa prípisom obrátil na armádne veliteľstvo v Pešti. Odmietol, že títo muži presadzovali myšlienky panslavizmu a komunizmu. Sťažnosti Slovákov proti maďarónom sa obrátili proti nim: výsledkom bolo šikanovanie zo strany tých, na ktorých sa Slováci sťažovali.

Keď začiatkom decembra 1849 začal v Prahe vychádzať nemecky písaný denník Union, Ľudovít Štúr ihneď zareagoval: poslal článok s názvom „Zo Slovenska“ (vyšiel 15. decembra 1849) a začal vetou: „Naše pomery sú zo dňa na deň smutnejšie...“ Noviny mali jasný politický program: bola to federalizácia Rakúska. Union založil František Palacký a do záhlavia novín použil heslo: Spojenie je sila.

Štúrov článok je viac ako len novinárske konštatovanie daného stavu: je to politický manifest, v ktorom nemilosrdne kritizuje pomery v Uhorsku. Vecne opisuje pomery v Bratislavskom dištrikte: pod Forgáchovou kuratelou tu vznikol zbor komisárov, ktorí boli zjavne promaďarsky orientovaní, boli to madarskí šľachtici alebo maďaróni. Štúr napísal, že chce svoje údaje odôvodniť faktami s prosbou cisárskej vláde, „aby dopriala sluchu tomuto varovnému hlasu. My sami pokladáme tento hlas za niečo viac ako za obyčajný novinový článok.“

Union prevzal aj Štúrov článok z Pressburger Zeitung a to hneď vo výrazne vytlačenom úvodníku. Redakcia Štúrov článok uviedla poznámkou: „Z váženej ruky prišlo nám toto vysvetlenie, ktorého uverejnením – pretože zasielateľ zodpovedá za správnosť všetkých faktov a zhromaždil súdne doklady na ich potvrdenie – cítime sa naliehavo povinní vzhľadom na veľmi porušenú česť tlače.“

Karol Havlíček Borovský vo svojom časopise Slovan tlmočil obsah Štúrovho úvodníka z Unionu a doplnil ho vlastným komentárom: „Nedá sa uprieť, že naša vláda nie je vyberavá v prostriedkoch...“

Článok si však všimol aj knieža Windischgrätz, ktorý veľmi ostro protestoval proti tónu a obsahu tohto textu. Napísal ministerskému predsedovi Schwarzenbergerovi list datovaný vo svojom sídle v Moravskom Lieskovom. Windischgrätz varoval predsedu vlády, že ak sa budú v monarchii uplatňovať radikálno-demokratické zásady, tak zničia vyššie spoločenské triedy a aristokraciu. Tvrdenia v článku (myslel si, že ho napísal Hurban) označil za nehanebnú lož. Ujmu na majetku počas revolúcie neutrpeli len sedliaci a pospolitý ľud, ale aj veľkí statkári, straty mal aj on sám. Windischgrätz bol presvedčený, že v monarchii sú vžité aristokratické prvky, ľahko sa opäť stanú súčasťou verejného života. Ale žiadna monarchia sa neudrží na demokratických zásadách! Preto treba tento zhubný smer zastaviť, inak berie vláda na seba veľkú zodpovednosť... Windischgrätz k listu pripojil aj druhú časť tohto Štúrovho článku.

Union sa zaoberal situáciou na Slovensku (apríl 1850) aj v súvislosti s poradou liptovských delegátov vracajúcich sa z Viedne so starostami obcí v Liptovskom Mikuláši. Delegáti im chceli len oznámiť výsledky rokovaní. „Kto tu vystupoval ako Slovan, je vykričaný ako panslavista, a to znie rovnako ako komunista.“ Union sa zastal slovenských delegátov, na ktorých útočila maďarská a nemecká tlač: vraj chceli „vyhladiť všetkých majetných ľudí Liptovskej stolice...“ Po takýchto udaniach sa začalo vyšetrovanie a zatýkanie, ktorého obeťou sa stal aj Gašpar Fejérpataky-Belopotocký.

Zoznam krívd páchaných na slovenskom ľude je obsiahly. Počas revolučných nepokojov a zmätku, ktorý v marci 1848 nastal, dochádzalo k mnohých krádežiam. Úrady teraz vymáhajú od ľudí peniaze, dávajú im vysoké pokuty – lenže za škody považujú aj to, čo spáchali maďarské a cisárske vojská. Keď sa ľudia búria, úrady posielajú proti nim žandárov: tí sa chovajú surovo, bijú a zatvárajú. Útoky sa množia najmä proti dobrovoľníkom a ich vodcom, úrady ich ponižujú, vysmievajú sa im a nadôvažok posmešne tvrdia, že to je dar od rakúskej vlády... Do richtárskych stoličiek úrady menujú nenávidených ľudí v dedine a keď sa dedinčania búria, posielajú žandárov, aby skrotili „odbojných psov“.

Štúr podrobne opísal incident, ktorý sa stal zhodou okolností práve v Hlbokom, kam sa neskôr vrátil Hurban ako evanjelický farár. Obyvatelia Hlbokého si zvolili vlastného richtára, ale úrady dosadili svojho richtára, košútovca a maďaróna. Hlbočania sa vzbúrili, na čele tejto vzbury boli traja bývalí dobrovoľníci. Zakročili žandári: v noci vnikli do domov troch „rebelov“ a surovým nátlakom ich odviedli na žandársku stanicu. Príbuzní a viacerí obyvatelia ich bránilim a tak žandári začali do nich strieľať, jedného z mužov trafili do nohy. Udalosť sa dostala aj na stránky viedenských novín, autori článku žiadali, aby sa v tomto nepokojnom kraji zvýšil počet žandárov...

Ale Štúr videl situáciu inak: Slováci nepotrebujú vo svojom kraji viac žandárov, Slováci sú pokojní a verní, ale vláda by mala zasiahnuť, mala by zastaviť tyranov ľudu a vyšetriť prehrešky, ktorých sa úrady dopúšťajú. Aj keď sa niekde vyšetrovanie začalo, Štúr spochybnil objektívnosť úradníkov: čo pomôže, ak títo páni vyšetrujú sami seba? Štúr varoval: ak sa v stoliciach nič nezmení, zmýšľanie Slovákov sa obráti proti vláde a nepokoje môžu prerásť do vzbury podobnej v Haliči. „Ak vláda nemá dôveru k národným magistrátom, dobre – bude to síce pre nás smutné, no nech urobí, čo vyslovili dôverníci vo svojom pamätnom spise, nech nám dá českých a moravských úradníkov, znalých slovanský jazyk. Len úplne nenávidení maďaróni musia za každú cenu preč!“

Vianoce roku 1849 strávil Ľudovít Štúr v rodnom Uhrovci na návšteve u rodičov. Neboli to veselé Vianoce. Rodičov dlhodobo trápili a sužovali obavy o synov, ťažko prijímali správy o ich prenasledovaní, dokonca aj správu o tom, že Ľudovíta obesili. Najmä otec bol zdravotne vyčerpaný, zle znášal aj zlobu a zastrašovanie zo strany úradov, aj ataky zo strany grófa Zaya. Ubúdalo mu síl. Začiatkom februára 1850 sa jeho stav nebezpečne zhoršil a hoci krízu prežil, lekár mu veľa času nedával, predvídal jeho koniec.

Ani v Uhrovci Štúr neodpočíval. Na panstve grófa Zaya dlhé roky pôsobil ako hospodársky správca Karol Modrányi, istý čas bol aj Štúrov nadriadený; nemali sa príliš radi a autoritatívne, až naduté chovanie správcu boli jednou z príčin, prečo Štúr odišiel zo služieb grófa Zaya. Náhle sa však situácia zmenila: gróf Zay prepustil Modrányiho a bol to práve Štúr, ktorý sa mu snažil pomôcť. Modrányi zostal bez práce: mal početnú rodinu, považovali ho za schopného a vzdelaného správcu, bol svedomitý a stále plný fyzickej sily. Počas revolúcie sa Karol Modrányi postavil na stranu dobrovoľníkov – preto ho Zay prepustil. Štúr sa obrátil na komisára Zvolenskej župy Michala Rárusa (pôsobil vo funkcii od augusta 1849) a navrhol mu, aby Modrányiho vymenoval za okresného komisára: „Muži, ktorí sa nám celou dušou obetovali a za to do neresti padli, zasluhujú našu najúčinnejšiu podporu, inakšie nie sme hodní a vec naša šľachetnej obete. My s Hurbanom, keby sme mohli, muža tohto nášho by sme vysoko vyznačili, ale my teraz nemôžeme urobiť nič pre statných našich, urobte teda Vy, ktorým prajnejší osud dal to do moci.“

Karol Modrányi nedostal miesto komisára, ale neveľmi dôležitú funkciu v župnej správe.

Pokiaľ však išlo o Trenčiansku župu, tam bola situácia priaznivejšia: vláda odvolala komisára Piacseka, ktorý nebol Slovákom ani trochu naklonený a na jeho miesto vymenovala komisára z Oravy Rudolfa Kučínyho. Štúr so zadosťučenením napísal Hurbanovi, že „pár lumpov, dráčov ľudu a našich nepriateľov z úradu vypadlo“. Pri uvádzaní nových ľudí do úradov sa gróf Forgách tváril ako priateľ Slovákov a pýtal sa, prečo nie sú prítomní Štúr s Hurbanom, prečo sa mu vyhýbajú? Prečo ho obchádzajú?

Štúr reagoval podráždene, v liste Hurbanovi napísal: „Pekný priateľ! Obchádzať my ho budeme a strely naše, ktoré ho vraj veľmi znepokojujú, budú naňho padať, kým neprestane tak zaobchádzať s národom našim, ako začal...“

Keď Štúr aj s Hurbanom prišli do Zemianskeho Podhradia, pokúšali sa presvedčiť Mikuláša Ostrolúckeho, aby prijal  ponúkané miesto a hoci Ostrolúcky váhal, predsa len vo vzájomných rozhovoroch konštatovali, že situácia sa o päťdesiat percent zlepšila. Návrat na politickú scénu, vystúpenie pred veľkým davom čakalo Štúra 6. marca 1850 v Trenčíne. Konala sa tam slávnosť, na ktorej mali Trenčania privítať nového župného komisára Kučínyho a na ktorej sa zhromaždili tisícky ľudí. Námestie aj priľahlé uličky sa zaplnili obyvateľmi Trenčína, niesli pochodne, prišli až k bytu komisára. Tam vystúpil Ľudovít Štúr. Dav ľudí ho povzbudil, presvedčil o tom, že nie je zabudnutý, dosvedčil, že ho nezatkli: bola to najlepšia odpoveď na ohováranie niektorých maďarónov. Na jeho plamenný prejav odpovedal Rudolf Kučíny v slovenskom jazyku a to bol ďalší dôvod k nadšenému volaniu. Aj Hurban – hoci sa tváril smutne – prežíval „radostné pohnutie nad neočakávaným obratom národných vecí.“

Aj Nitrianska župa ponúkala možnosti pre schopných Slovákov, bola tam priaznivá situácia. Štúr nabádal Hurbana, aby navštívil komisára Nitrianskej župy Jozefa Vietorisa: „Urob to, braček, a neodkladaj my sa musíme ta drať s ľuďmi našimi!“

Zmeny nastali aj na iných dôležitých miestach: novým inšpektorom a riaditeľom škôl Bratislavského dištriktu sa stal dr. Jozef Kozáček, neskorší predseda Matice slovenskej a namiesto grófa Zaya na miesto inšpektora evanjelických škôl nastúpil Gottfried Schröer, bývalý Štúrov profesor.

Slováci sa dočkali  akej-takej satisfakcie, keď vláda vyznamenala aspoň jedného z vodcov povstania Michala M. Hodžu Zlatým radom za zásluhy „jedného z miláčikov národa, obrancu a zástupcu našich a tým spôsobom sa rozpadnú v nivoč neustále podozrievania Slovákov zo strany maďarónov“. Hodža si ocenenie prevzal verejne pred nadšeným davom v Liptovskom Mikuláši. Bola to však len malá náplasť a ako konštatovali Slovenské noviny „vyznačenie pána Hodžu je istej časti obyvateľstva tŕňom v oku: lebo títo ľudia zásluhy pána Hodžu, Hurbana, Štúra, ktoré nadobudli o trón a národ, ešte vždy považujú za zradu vlasti a najväčší zločin, a to verejne, bez ostychu všade hlásajú, nielen v každodennom obcovaní, ale aj v novinách, a to takých, ktoré sú orgánom vlády.“

Stále ešte žila nádej, že rakúska vláda splní aspoň niektoré sľuby, aj požiadavku odtrhnutia Slovenska od Maďarska. Michal M. Hodža 19. júla 1849 písal otcovi, že vo Viedni prednesie „snemu ríšskemu a panovníkovi naše slovenské krivdy a prosby“. Veril, ako aj Štúr, že budú mať úspech a administratívne bude Slovensko podriadené priamo viedenskému cisárskemu dvoru. Gróf Ján Majláth, ktorého cisársky dvor poveril, aby pripravil budúce usporiadanie Slovenska po víťazstve nad maďarskou revolúciou, poslal rakúskemu ministerstvu vnútra návrh na vytvorenie slovenského dištriktu a sám sa ponúkol, že ho bude riadiť ako „cisársky hlavný komisár“. Ministerstvo vnútra však Majláthov návrh zamietlo; vláda začala rokovať s maďarskou starokonzervatívnou stranou a gróf Majláth čoskoro stratil politický vplyv v monarchii a utiahol sa do ústrania.

Jozef M. Hurban písal dokonca vrchnému veliteľovi cisárskych vojsk generálovi Haynauovi a ako „muža činu charakteru plného“ ho žiadal, o „prisluhovanie spravodlivosti pre Slovákov...“

Aj Štúr bol presvedčený, že odtrhnutie sa Slovenska od Maďarska bude len otázkou času. Myslel si, že cisár urobí také opatrenia, ktoré v súlade s ústavou zabezpečia politickú rovnoprávnosť všetkým národom. Rovnaký názor prezentoval aj Hurban v článku pre Havlíčkove Národní noviny: podkladom pre vypracovanie novej ústavy bude rešpektovanie základných ľudských slobôd, vrátane slobody slova. „Ve jménu umělecké a literární svobody žáda duch času svobodné uveřejnení a rozširování uměleckých a literárních plodu, anebo svobodné mluvení a učení... Svoboda tisku musí býti proto pravdivá a neobmezená.“

Gašpar Fejérpataky-Belopotocký v marci roku 1850 napísal, že „najbližší ríšsky snem oddelí slovenské územie od ostatného Uhorska a vytvorí z neho osobitnú korunnú zem“.

Nič také sa nestalo. Rokovania s cisárskym dvorom boli bezvýsledné. Jozef M. Hurban bol sklamaný: „Moje návštevy u Stadiona a kniežaťa Schwarzenberga bývali dlhé a prázdne... My nemôžeme nič teraz urobiť! Hneď boli ministri sladkými ako med, studenými ako ľad, hneď zas mrzutými.“ Pokrytecké správanie Rakúšanov pomenoval Janko Francisci: „Austria konala všetko perfídne i naproti Maďarom, ako svojim odporníkom i naproti Slovákom ako svojim pomocníkom... Čo jednému dala za pokutu, to druhému dala za odmenu.“

Slováci nedosiahli ani politické výhody ani národnú nezávislosť, nehovoriac o nezávislosti od Maďarska. Slovensko nebolo odtrhnuté od Uhorska, no nezískalo ani samosprávu. Ctiboh Zoch zo svojho ústrania na Orave napísal ešte 13. apríla 1849  do Olomouca Hurbanovi list, aby sa už so Štúrom viac neobracali na cisársky dvor, ale aby účinnejšie hovorili so slovenským ľudom, s vlastným národom: potrebujeme samostatné slovenské politické noviny, ktoré by mali byť účinným propagátorom národného hnutia.

 

 x   x   x       


Slovenskí dobrovoľníci neboli všade obľúbení. Keď pôsobili v okolí Holíča, vznikali dokonca posmešné  pesničky:

      Cisáre, cisáre, čo si to za pána, keď ťa Lajoš Košút z krajiny vyháňa...
      Vyháňa vyháňa, ale nevyženie, Rus mu dáva pomoc, vojsko vycvičené...

Niektoré akcie sa zmenili na akty osobnej pomsty, či skôr vybavovanie si účtov. Štúrovi i Hurbanovi prekážal tiež časopis Priateľ ľudu, ktorý dlhodobo útočil na slovenských dobrovoľníkov, aj priamo na Štúra, Hurbana a jeho spolupracovníkov. Preto Štúr nenamietal, keď Karol Kuzmány (autor textu hymnickej piesne Kto za pravdu horí) označil veľmi presne a konkrétne kolaborantov s revolučnou maďarskou vládou a prispievateľmi do spomenutých novín. Boli medzi nimi poslanec Huságh, podžupan Theis, ktorý cisárske vojsko nazval lúpežníkmi, evanjelický farár Ján Krčméry, ktorý bol podľa Kuzmányho zúrivý košútovec a z kancľa hanobil cisársku vládu, ale aj lekár Malus, advokát Nikolai, obchodník Eisert, člen mestskej rady Zilchert, ale aj drobní remeselníci, ako zámočník Netočil, ktorý burcoval obyvateľstvo výkrikmi Eljén Kossuth!, stolár Cryllus a zámočník Švehla, ktorí rozširovali časopis a dávali správy gerilám, tiež banskí úradníci Emódy a Vladár, ktorí sa podľa Kuzmányho zachovali nevďačne a hoci  mali dobré platy, zapájali sa horlivo do košútovskej agitácie, bola medzi nimi aj žena Júlia Somrághová, ktorá požiadala drotárov, aby roznášala Priateľa ľudu po okolitých dedinách a povstalcom posielala bielizeň, lesník Rombauer zase agitoval medzi baníkmi podobne ako účtovník Kráľ a banský úradník Volný, ktorí taktiež spolupracovali s gerilami, krajčír Svoreň, kušnier Tornyos a obchodník Wagner, ktorí zase agitovali medzi živnostníkmi, obchodník Hlaváč rozširoval Priateľa ľudu, učiteľ Polefgovič šíril revolučné myšlienky medzi mládežou, biskup Rudnianky poslal Kossuthovi svoje striebro a 2500 zlatých a nakázal duchovným rozširovať Kossuthovu deklaráciu.

Ľudovít Štúr sa osobne podieľal na útokoch  proti skutočným či domnelým nepriateľom; 28. januára 1849 napísal Hurbanovi, že „dakýsi vták Rakšány už do Turca prikvitne. Oznám to majorovi Trenkovi a dajte ho chytiť. Dajte chytiť aj istého Tomčany Mórica, ktorý do Priateľa ľudu peštianskeho impertinentné články písal z Turca...“

Hurban dal v Tisovci zatvoriť fiškála Demiana a mešťanostu Fábryho. Dobrovoľníci neboli o nič milosrdnejší ako maďarské gerily, cisárske vojská alebo donskí kozáci; neraz sa mstili za príkoria, ktoré im spôsobili maďarské jednotky, niekedy to bolo len vybavovanie účtov. Katolíckeho farára Juraja Straku v Kunešove odovzdali cisárskym úradom, hoci museli vedieť, že ho čaká prísny trest: súd odsúdil Straku na trest smrti, po odvolaní mu zmiernili žalár na šestnásť rokov. (Dostal sa z väzenia po amnestii roku 1852). Na jednu noc sa medzi zadržanými ocitol aj Andrej Sládkovič, ale toho vzápätí prepustili s odôvodnením, že došlo k nedorozumeniu. Sedliak Mitášek z Prašníka udal svojho suseda Fajnora a jeho syna Jána, že nadávali na cisársku rodinu a hovorili škaredé veci na dobrovoľníkov. Sťažoval sa aj na evanjelického kňaza Košackého z Vrbového, ktorý odmietal krstiť deti cisárových prívržencov: vraj, nech si ich pokrstí kráľ.

Lewartowski sám vynášal rozsudky nad menšími vinníkmi: odsúdil ich na palicovanie, podľa výšky „zavinenia“ trestali údermi 50 až 100 palíc, ale ozbrojeným vzbúrencom sa vyhrážal šibenicou. Lewartowski vojenskému veliteľovi mohol napísať (25.septembra 1850), že na miestach, ktoré obsadili jeho vojaci, „prestávajú zásahy do panského majetku“.

V Gemerskej župe odsúdili úrady 81 sedliakov za škody, ktoré vraj spôsobili, dostali 30 až 50 palíc; zlomysľníci sa vysmievali trestaným sedliakom, že by nedostali tresty a pokuty, keby vyhral Kossuth...

Staré poriadky sa po porážke revolúcie vracali do Uhorska aj „vďaka“ slovenským dobrovoľníkom.

Gróf Anton Forgách, ktorý bol dôsledným nepriateľom Slovákov, zaviedol v Brezovej a okolitých kopaniciach poplatky (dežmu), v obci Hlboká to bol gróf Ápponyi: dvom hlbockým obyvateľom, Pavlovi Šajánkovi a Jánovi Čobrdovi dal zhabať a predať kone a vozy a ich lúky spásť panským dobytkom. Grófka Erdédyová žiadala odškodné za ujmu (aj s úrokmi) od obce Lopašov, zemský pán Jeszenák zase od obyvateľov Vrbového Juraja Plešu a Martina Radeckého. Grófka Erdédyová pri presadzovaní svojich požiadaviek neváhala podplácať Lewartowského dôstojníkov a vojakov vínom...

Nespokojní boli aj obyvatelia Turčianskej a Oravskej župy s kráľovským komisárom Révayom, ktorý po obsadení oboch žúp cisárskym vojskom a slovenskými dobrovoľníkmi, zavádzal staré poriadky, zvyšoval počet robotných dní na korunných panstvách. Časopis Priateľ ľudu o tom informoval, „že s návratom cisárskeho panstva navrátia sa i staré ťarchy a služobnosti“.

Cisár Franz Jozef I. poslúchol rady ruského cára Mikuláša I., ktoré mu dal ešte pred porážkou revolúcie v máji 1849 vo Varšave a aj po kapitulácii vo Világoši, keď sa opäť stretli v Olomouci v máji 1851: zrušiť ústavu a zaviesť absolutizmus. Nad Uhorskom sa sťahovali mračná temnej diktatúry; postupne zatienili posledné lúče nádeje, ktoré si Slováci od spolupráce s cisárskym dvorom sľubovali. Jeden z hlavných, popredných predstaviteľov poľskej protiruskej emigrácie knieža Adam Czartoryski už od roku 1848 Štúra viackrát varoval, aby sa nespájal s Habsburgovcami, pretože ho využijú a – odkopnú.

Ukázalo sa, že proti košútovcom, ale aj proti slovenským dobrovoľníkom sa spájali nielen cisárske úrady, ale aj starokonzervatívna maďarská šľachta a župní úradníci, ktorí boli v jej službách. Maďarskí revolucionári a slovenskí dobrovoľníci, nezmieriteľní nepriatelia, sa zrazu stali terčom útokov, akoby tieto strany boli spojencami. Maďarónski župní úradníci začali zrazu študovať Štúrove a Hurbanove vystúpenia z jari roku 1848, aby v nich hľadali prvky poburujúce a narúšajúce spoločenský poriadok. Preverovali Žiadosti slovenského národa z Liptovského Mikuláša, dokonca revolučnú poéziu Janka Kráľa si dali preložiť do nemčiny, aby mali usvedčujúce dôkazy, že je v nich „čistý socializmus a komunizmus“. Boli zvedaví aj na účasť slovenských vodcov na udalostiach v Prahe v júni 1848, kde sa mali snažiť o vytvorenie veľkej slovanskej ríše. Prísne posudzovali aj to, že niektorí členovia Slovanskej lipy sa na jar 1849 snažili spojiť s Kossuthom. 

Kým mali Slovenské noviny ešte akú-takú nezávislosť, kritizovali úsilie a požiadavku starokonzervatívnej maďarskej strany, aby sa panovník zasadil o vytvorenie jednotného a celistvého Uhorska a obnovil samostatný Uhorský snem. Slovenské noviny reagovali v mene trojmiliónoveho slovenského národa, odmietli „zemiansku národnú správu v Pešti a s ňou celý neporiadok bývalého stoličného nehospodárstva“. Postupne sa však orientácia Slovenských novín menila, ostrie kritiky sa zmierňovalo, najmä pod Forgáchovým vplyvom redakcia čoraz viac obhajovala kroky viedenskej vlády, prestala uverejňovať názory, ktoré obsahovali nespokojnosť slovenského národa; ak vznikali problémy a sťažnosti sa neriešili, tak za tým boli „fígle maďarónov, najmä ich rozprávky, že cisárska vláda slovenských mužov z vlasti vypovedala, alebo práve dala do väzenia“. Slovenské noviny tvrdili, že vláda sa chová k Slovákom prajne a veľkoryso, že Štúrovi a Hurbanovi ponúkla miesto vo verejnej správe.

Nebola to pravda. Mikuláš Dohnány, ktorý v tom čase pobýval na Hurbanovej fare v Hlbokom, pomáhal mu zostavovať a redigovať nové vydanie Slovenských pohľadov, napísal do časopisu Union, „že by vláda ponúkla Hurbanovi a Štúrovi primerané úrady, zodpovedajúce ich významu, o tom sa až dosiaľ v národe nevie ani slovo“. Dohnány dodal: „Oči všetkého národa sú obrátené na týchto dvoch mužov. Ak by ich odmenili, i ja by som sa cítil vyznamenaný. Ale zatiaľ o tom nič neviem...“  

Ponuky, ktoré dostávali Štúr a Hurban boli pre oboch neakceptovateľné; napríklad generálny prokurátor apelačného súdu Hanrich ponúkol Štúrovi a Hurbanovi možnosť, aby sa spojili s juhoslovanskými úradmi, priamo s Ožegovićom, a pomáhali kolonizovať časti Vojvodiny, Báčky a Banátu, slovenskými obyvateľmi. Do tejto oblasti sa mohlo presťahovať až 50 000 Slovákov a Štúr s Hurbanom mali pripraviť súpis záujemcov. Bola to nezmyselná požiadavka a Štúr to v liste Hurbanovi odmietol, okrem iného aj preto, „lebo by sa nám to hneď za dáke búrenie vykladalo...“

V takejto – takmer beznádejnej – situácii Štúr uvažoval, že opäť začne vydávať noviny, pretože „preveliká všade po nich je túžba!“

Skončilo sa tak aj veľké vzopätie slovenského národa. Maďarská revolúcia bola síce potlačená, ale túžby a nádeje slovenského národa zostali nevypočuté.

 

ROZPOMÍNANIE
 

Janko Kalinčiak priniesol v trojlitrovom džbánku modranské červené víno a obaja sme sa usadili pri murovaných kachliach. Švagriná priniesla poháriky, nakrájala chlieb a natenko slaninku, priložila polienka do kachieľ a napomenula ma, aby sme dlho neponocovali; veď som chorý, takmer nevládny, noha sa poriadne nehojí, mal by som ležať, počúvať doktorov a nepopíjať vínko ako v mladých letách. Už naozaj nie som taký junák, ako som býval, pominuli časy, keď sme s priateľmi presedeli v družných dišputách celú noc, zabávali sa, spievali, popíjali víno a na druhý deň, bez hodiny spánku, sme chceli pracovať, museli sme pracovať, hnala nás vnútorná energia a presvedčenie, že musíme pre národ urobiť všetko, čo je v našich silách.

Víno je ťažké, trpké, horkne na jazyku, driape ako atrament, no cítiť v ňom horúce slnko a páľavu letných dní modranských vinohradov. Po dvoch pohárikoch sa cítim lepšie, vládzem sa postaviť, podídem ku kachliam, aby som prihodil polienko. Je tu príjemne, teplo, akoby ani nebolo zimy; vonku sa rýchlo stmieva, dni sú krátke a dlhé noci nesľubujú nič dobré. V noci sa vracajú chmúrne myšlienky, prevaľujú sa v hlave ako búrkové mraky, nemôžem zaspať a keď predsa len usnem, strhávam sa zo spánku spotený a vystrašený. Som rád, že prišiel Janko Kalinčiak, aj keď dlho mlčíme a načúvame praskaniu polien, je mi s ním dobre, lepšie znášam svoju nehybnosť, aspoň na chvíľu zabúdam na samotu. Nejakú chvíľu sa zhovárame len tak, voľne, bez akéhokoľvek zámeru a cieľa, hovoríme o veciach osobných, rodinných aj obecných, pospomíname dávnych priateľov a známych, Kalinčiak sa ma spýta, ako sa cítim, či sa rana hojí, je to vraj už lepšie, keď urobím zopár krokov, nemusím ležať a ešte aj vínko mi chutí. Pokiaľ ide o to zdravie, má pravdu aj nemá, cítim sa o čosi lepšie, akoby sa choroba stíšila a bolesť utlmila, no je to akési zradné, zdá sa mi, že kdesi pod povrchom sa zakráda smrtka a striehne na svoju príležitosť.

Potom sa však predsa len pozvoľna dostaneme k tomu, čím sme žili, čo nás hnalo vpred, no najmä, čo sa stalo a prečo sa stalo, že sme v tomto zápase neuspeli. Janko Kalinčiak je zvedavý, všetko ho zaujíma, no nijako sa nevnucuje, reč plynie samovoľne a uvoľnene, vždy ma dostane tam, kde chce, k téme, ktorá ho zaujíma. A ja sa nebránim, skôr naopak, sám pred sebou si chcem ujasniť, ako sa čo a to udialo, aké som mal vtedy názory a prečo sa nám nepodarilo presadiť naše ciele, akokoľvek boli ušľachtilé.

 „Aké to bolo vtedy vo Viedni?“ spýtal sa ma Kalinčiak. „Čo ťa tam čakalo? Prečo sa tie rokovania skončili tak, ako sa skončili... Povedzme si pravdu! Veď tam Slováci nič nezískali! Po tom všetkom, čo pre dvor urobili, odišli s mastnou hubou a prázdnymi rukami...“

Ťažko sa mi na to odpovedá. Áno, s mastnou hubou a prázdnymi rukami, sľuby nesplnené. Len čo som pricestoval do Viedne, musel som sa brániť pred Geringerom, ktorého proti mne poštval Forgách: ako to teda bolo s rečou, ktorú som predniesol na zhromaždení? Aké úbohé! Musel som mu doručiť prednesený text, taký, ako naozaj odznel, ale aj mená tých, ktorí tam boli a môj prejav počuli. Zastal sa ma aj Hurban, ten síce na zhromaždení nebol, pretože bol chorý, no výstižne povedal, že obaja hovoríme to isté: „Ak rečníka postihne trest, alebo pokuta pre onú reč, potom udávam týmto sám seba, lebo aj ja som hovoril nie menej prudko tým istým spôsobom proti nepriateľom jednotnej monarchie.“

Kalinčiak nič nevravel, no z výrazu jeho tváre som videl, že nie je s odpoveďou spokojný. „Nemohli sme urobiť viac?“ spýtal sa po chvíli. „Veď Slováci mali vo Viedni spojencov, aj sympatizantov... Či nemali?“

Mali aj nemali. Bán Jelačić prijal 4.októbra 1849 viac ako sedemdesiat slovenských delegátov, ktorí ho podrobne informovali o našich požiadavkách. O dva dni neskôr sme Jelačiča s Hurbanom a Bórikom požiadali, aby sa prihovoril u vlády: žiadali sme ho a skrze neho vládu, aby konečne prestalo panstvo Maďarov na Slovensku a do úradov sa dostali Slováci. Vrátane Hurbana a mňa. Nebolo predsa možné, aby som po tom všetkom, čo sme urobili pre slovenský národ, zostali mimo pôsobnosti, ako to bolo predtým, keď sme kráčali na čele ľudu len ako jednoduchí občania a „najmä by nám bolo z mnohých príčin mravne nemožné zastávať administratívne miesto podriadené stoličnému komisárovi“. Žiadali sme primerané miesto v súdnictve. Vysvetľoval som Kalinčiakovi, že Geringer takéto uvažovanie podporil a dohovoril aj Forgáchovi, aby to bral na vedomie, že naša činnosť by bola veľmi žiaduca a dokonca „tým by sa snáď čo najskôr odvrátili od politických agitácií, v ktorých sa až dosiaľ vyžívali“. Presne takto mu to napísal...

 „Potom tomu nerozumiem,“ namietal Kalinčiak. „Keď už Geringer oroduje za Slovákov, tak čo ešte stálo v ceste, aby sa aspoň čosi z našich požiadaviek nesplnilo? Veď sme chceli pracovať pre blaho štátu!“

Nemali sme všade priaznivcov, Janko! Český šľachtic Leopold Thun-Hohenstein, ktorý bol v tom čase ministrom kultury, vyučovania a osvety, pripomenul ministrom moje slová zo Slovanského zjazdu... Keď som sa s ním stretol na audiencii, tak sa ma s nevôľou spýtal: Aj vy sa sem opovažujete prísť? Ty si bol tiež v našej delegácii aj s Bórikom, Závodníkom a Semianom, spomeň si, ako sa cisárski úradníci chovali odmietavo a ako nás neradi púšťali na rokovania s ministrami! Aj Geringer, ktorý sa tváril, že chápe naše požiadavky, napokon cúvol. Hurbanovi a mne odporučil Geringer miesta v okresoch alebo mestách, ale vyššie postavenia nám odmietal prideliť. Mali sme sa s tým uspokojiť? Po tom všetkom, čo sme pre rakúsku vládu urobili? Čo všetko nám nasľubovali! Kde sa to zlomilo?

Thun sa dokonca zamiešal aj do toho, akou rečou majú vychádzať Slovenské noviny, darmo sa Lichard usiloval presadiť spisovnú slovenčinu. Lichard mi naznačil, že vláda má zo všetkých slovenských vodcov najmenšiu dôveru ku mne – za moje prejavy na Slovanskom zjazde. A čo urobil Kollár? Zvolal známe slovenské osobnosti, ktoré žili vo Viedni a na nátlak Thuna navrhol, aby Slovenské noviny vychádzali v staroslovenčine. Kollár sa podvolil, veď mu to vyhovovalo...

 „Poviem ti, kde sa to zlomilo,“ odpovedal Kalinčiak zadumane a zdalo sa mi, že odpovedá aj sám sebe na predošlú otázku.„Keď donskí kozáci prekročili uhorské hranice. Keď cár Mikuláš podpísal s našim cisárom dohodu. Už sme neboli zaujímaví. Naši dobrovoľníci nikoho nezaujímali, len sa Rusom plietli pod nohy. Čo už len znamenalo zopár tisíc našich dobrovoľníkov proti ruskej riave? Prečo by mala Viedeň pristúpiť na naše požiadavky, keď nás nepotrebovala, keď revolúciu porazili Rusi? A okrem toho, nezabúdajme, dvor potreboval maďarskú šľachtu, maďarskú starokonzervatívnu stranu...“

Mal som zlý, neodbytný pocit, že všetko naše úsilie bolo zbytočné a márne už od prvej chvíle. Musel som sa zbaviť týchto chmúrnych predstáv. Spomenul som si, že v deň ročnej pamiatky nášho prvého víťazstva som poslal Hurbanovi list zo Zemianskeho Podhradia, kde som sa vtedy zdržiaval, na Brezovú: tam sa vtedy zišli naši dobrovoľníci zo septembrového povstania, aby si uctili pamiatku padlých. Vlieval som im nádej, vieru, akú potrebujeme aj teraz: Bože! Veď ubiedený náš národ po tisícročí prvý raz poznal, že i on dačo zmôže!

Nechápal som realitu ako niečo, čo je navždy dané, nemenné, pred čím musíme v úcte stáť a skláňať sa, veril som, že prítomnosť je možné meniť a formovať, že človek, keď má oporu v národe, môže utvárať novú skutočnosť.

Bol som vtedy s priateľmi na Rokoši nad Uhrovcom, spomínali sme na prvé boje za slovenskú slobodu, pripíjali sme na diaľku našim spolubojovníkom.

Kalinčiak zamĺkol, zjavne sa ponoril do svojich spomienok a úvah. Mlčali sme. Myšlienky sa mi zatúlali až na začiatok roku 1850, keď sa ešte zdalo, že sa predsa len udejú zmeny v prospech národa. Môjmu dobrému priateľovi Gustávovi Ostrolúckemu ponúkol začiatkom roku komisár Ľudovít Beniczky, aby sa stal predsedom krajinského stoličného súdu v Trenčíne a podporil ho aj gróf Forgách; Ostrolúcky však vtedy odmietol. Zamrzelo ma to, ale na iné dôležité miesto, do funkcie generálneho prokurátora apelačného súdu nastúpil František Hánrich, jeden z trojice slovenských dôverníkov pri cisárskej vláde. Na tomto súde bol ako sudca aj Mikuláš Ostrolúcky, ale v Trnave nebýval, aj s rodinou sa utiahol do Zemianskeho Podhradia ku Gustávovi. Až po niekoľkých dňoch sa presťahovali do Trnavy, tam som ich 3. marca navštívil...

A tam som sa opäť stretol s Adelou.

Bolo to stretnutie trochu rozpačité. Zdalo sa mi, že sa v jej vnútri zrazili dve rozporné a protirečivé pocity: bola rada, že ma vidí, dávala to najavo gestami, ktoré akoby neovládala, také boli spontánne, aj rumencom na bledých lícach, aj prudkým stiskom ruky, ktorým ma privítala. No pritom odvracala pohľad, keď sa mi mala pozrieť do očí, mračila sa a trucovito špúlila pery, neodpovedala na moje otázky a zamietavo pomykávala hlavou. Zdalo sa mi, že tvár jej povädla, v očiach už nie je tej iskry ako kedysi, vrásky nad nosom, pri kútikoch úst a nad obočím sa prehĺbili. Ako mi po chvíli povedala, nemala dobrú náladu, bola rozrušená, nielen z mojej návštevy, ale aj z toho, že mama si hneď po príchode do Trnavy poranila ruku, spadla zo schodíkov a kým prišiel lekár, bola bezmocná, zúfalá, vravela mi, že mali zostať v Zemianskom Podhradí, tam by sa nič také nemohlo stať. Len čo lekár odišiel, vrútila sa vraj do ich bytu nejaká napoly pomätená ženská, rozzúrená stúpenkyňa Kossutha a Maďarov, nadávala na bána Jelačiča, na vládu a na Slovákov, no Adela už bola sama sebou, bola pokojná a odhodlaná, odrazila útok bláznivej maďarónky. Mikuláš mi poukazoval celý byt, hovorili sme o novinkách, chcel poslať list Gustávovi do Podhradia. Ponúkol som sa, že list odovzdám, mal som namierené do Zemianskeho Podhradia. Adela smutne kývala hlavou, akoby neverila, že o tom všetkom porozprávam strýkovi Gustávovi. Neskôr si o mne poznamenala: „Len aby zas všetko nezabudol! Ale orol sa bude, pravda, málo starať o bývanie a život lastovičiek...“ Musel som odísť zavčasu rána, ani som sa s Adelou poriadne nerozlúčil.

Už som ju viac neuvidel. Ale v spomienkach sa k nej stále vraciam...

Až po rokoch sa mi dostal do rúk pamätníček v zelenom obale a kovovým zámkom, na ktorom boli iniciálky jej majiteľky: E.v.O. Adely Ostrolúckej. Bolo to smutné, aj veselé čítanie, nielen v nemčine, maďarčine, angličtine, poľštine, srbochorvátčine, ale aj v slovenčine. Adela si robila poznámočky, zabávala sa kresbičkami, ktoré boli vtipné, až komické, ale prekvapili ma aj hlbokomyseľné úvahy, nejedna bola venovaná slovenskému národu. Okrem veršíkov, aké sa píšu do pamätníčkov dievčat, niekedy naivných, inokedy až bláznivo veselých, som tam našiel aj pieseň Kto za pravdu horí, ktorú jej vpísal Karol Kuzmány. Ten občas rodinu Ostrolúckovcov navštevoval, ale častejšie k ním na starý Fleischmarket, kde vtedy bývali, chodievala Kuzmányho manželka Karolína. Keď koncom roku 1852 ochorela matka Alžbeta Ostrolúcka, Adela vyľakane napísala bratovi do Podhradia, ktorého správa znepokojila: mama potrebuje pokoj a prívetivosť... Alžbeta však vyzdravela, začiatkom marca napísala Gustávovi do Podhradia, že sa zotavila, hoci z domu ešte nevychádza. Zato ochorela Adela, leží, dostala silnú reumatickú horúčku, je slabá, veľmi slabá... Kuzmány sa neskôr zmienil, že horúčka sa zmenila na nervovú, Adela trpela málo a ticho zomrela o pol jedenástej dopoludnia 18. marca 1853. Kuzmányho manželka Karolína jej zatlačila oči...

Do pamätníčka som Adele napísal Schillerovo štvorveršie:   

     Ako iným Arkádia je mi rodným krajom
     Ako iným nad kolískou príroda mi prisľúbila život spraviť rajom
     Len slzy však nechala mi jar stratená...

Na stránku pred týmto veršíkom si namaľovala kvety... Veľké písmeno L obmaľované ornamentmi. L. Ludovít.

Keď zomrela, Hurban mi poslal sústrastný list. Celý mesiac som nebol schopný odpovedať, až potom som mu odpísal: „Pravdivo si posúdil tú, ktorá plná lásky k nám nás opustila a srdce moje, už aj tak na všetky strany rozkrvácané, odchodom svojim veľmi ranila...Taký tvor sa riedko rodí a ešte redšie vychová, určený viac Bohu ako svetu. Tak vidíš, jeden po druhom sa odoberajú z našich drahých a nádeje naše hynú jedna po druhej...“

Akurát v onen deň, keď Adela zomrela, oznámil som Hurbanovi radostnú novinu:  na veľkonočný utorok budú v Prešporku speváčky znamenité, zo spevohry verejne spievať slovanské piesne, čo ešte v Prešporku nebolo. Prvá bude Kde domov můj...

Napísal som trúchlivú báseň, venovanú Adele... Nazval som ju jednoducho: A.O. Jej slová mi smutne znejú dosiaľ...   

     Uvädol si prenáhlo, kvet
     ty pekný kvet Hrona
     v duši tej svet opúšťala
     v láske, viere k svojmu stála
     zbožná Antigona.

     Pamiatka ti neuvädla
     ty nášho kraja kvet
     vzdychy jeho nech lietajú
     kde tie zvleky spočívajú
     kde zapadnul ti svet.

     S nimi spolu i naše tam,
     často tam zaletia,
     bár aj túžby tvoje vrelé
     už tam v zemi osamelé,
      viac im neodvetia.

Odpil som si vína, ale chmúrne myšlienky nezaháňalo.

Janko Kalinčiak si občas vybral z bočného vrecka zložené hárky papiera, pohľadom sa ma spýtal, či môže použiť moje brčko položené pri kalamári a keď som prikývol, načarbal si niekoľko poznámok. Keď som sa ho spýtal, čo ho tak zaujalo, že si aj počas návštevy zapisuje akési myšlienky, odpovedal:

 „To sú len stručné náčrty, aby som nezabudol, keby som niekedy chcel napísať vlastný životopis. Ale... nielen o vlastnom živote by som chcel písať. Mám už isté skúsenosti s písaním historických poviedok, noviel, napísal som tiež jeden román. Naučil som sa vážiť si historické reálie. Aj naše časy budú raz históriou. Ako nás budú posudzovať? Budú súdiť, či chváliť? Každé svedectvo bude cenné. Aj to moje. A nech to tí, ktorí prídu po nás, zhodnotia spravodlivo...“

 „Ako nás budú hodnotiť?“ spýtal som sa mimovoľne. „Spravodlivo..? Spravodlivosť má pre každého iné miery.“

Kalinčiak prikývol. „Zaiste. Inak nás budú posudzovať spoza Dunaja, inak spoza Moravy. A inak... budeme posudzovať my sami seba. A dajbože, aj z Viedne, či nebodaj z Varšavy a Moskvy. Otázky však zostávajú rovnaké: Uspeli sme? Zmenili sme niečo? Urobili sme, čo sme mohli? Ako to pomohlo národu?“

Zľahka som pokrčil plecami; nebol by to Kalinčiak, keby nedával takéto otázky. Mal však pravdu. Dnes či zajtra, zrejme až v neskoršej budúcnosti, bude treba na tieto otázky nájsť správne odpovede. „Nechcem sa púšťať do špekulácií,“ zamrmlal som neochotne. „A či sme niečo urobili pre národ? Nepochybuj! Národ slovenský sa prebral zo spánku... Uvedomil si, že má silu meniť svoj osud. Bez tejto viery by sme boli len hromadou koží otrockých. Zrodil sa moderný národ... Dlhá bude ešte cesta, bude na nej priveľa rozbitého skla... Ale už len to vedomie, že sme spoznali sami seba, naše možnosti... už to je výhra! A že to nedopadlo dobre, nuž mohlo to byť lepšie...ale aj horšie!“

 „Aj horšie?“ zopakoval Kalinčiak. „Už horšie to nemôže byť! Veď si len pripomeň, ako sa víťazi zachovali. Ako sa pomstili! Ako oklamali aj nás, svojich spojencov! Čo nám podhodili? Ohlodanú kosť!“

Nechcel som sa s ním škriepiť, ani som nemohol. Veľmi dobre som vedel, čo sa stalo v Arade po porážke a zložení zbraní vo Világoši. V Arade nemilosrdne popravili štrnásť maďarských generálov, Haynau nemal zľutovanie, nepomohli žiadne prosby, ani žiadosti o milosť priamo cisárovi. 6. októbra 1850 zastrelili alebo obesili všetkých obvinených. Bola to surová masová vražda... Deväť mŕtvol viselo na šibeniciach. Keď viedli k šibenici generála Damjanicha, dofajčieval cigaru... A v ten istý deň, keď sa konali kruté popravy v Arade, dal Windischgrätz v Pešti popraviť ministerského predsedu grófa Lájosa Batthyányho.

Moje myšlienky si obuli túlavé, nepokojné boty; čo by sa s nami stalo, keby som bojovali na strane Maďarov? Koľkých z nás by popravili, zatvorili, vyštvali do cudziny? Boli maďarské úrady a maďarskí vojaci lepší ako pomstychtivý Haynau? Prečo popravili Vilka Šuleka a Ďurka Langsfelda? Prečo takmer utýrali Janka Francisciho?

„Zlý koniec,“ zašomral Kalinčiak. „Tak veru! Zlý koniec to všetko nabralo...“

„Zlý koniec?“ zopakoval som. „Lepší je zlý koniec ako zlo bez konca...“

Kalinčiak podolieval víno a hneď sa napil. Videl som na ňom, že so mnou nesúhlasí, nevravel však nič. Často sme sa poharkali, najmä keď som písal pojednanie O národných piesňach a povestiach plemien slovanských. Vyčítal mi, že hľadám vedu a umenie slovanské aj tam, kde ho niet. Vravel som mu, že treba postaviť princíp a o výsledky, ktoré z neho pochádzajú sa už nestaraj! Kalinčiak mi oponoval: pieseň národná, ľudové povesti sú síce charakterom národa, vyjadrujú jeho cit, letoru a dušu... no predsa len nie sú umením!

Nesúvisí to s našou letorou? Doma hromžíme, zastrájame sa, ale keď dôjde na čin, keď sa láme chlieb, keď sa treba niekde ukázať a niečo urobiť, tak zrazu máme plno výhovoriek, máme srdce a dušičku raba, sedíme v chyži... Vravím: neopúšťajte sa! Ani v tej najhoršej chvíli... Vždy si pripomeniem slová Martina Luthera: Aj keby sa mal svet zajtra rozpadnúť na kusy, aj tak zasadím jabloň!

Ach áno, takto sa vnútorne zastrájam, povzbudzujem svoju ubolenú dušu... ale ako ťažko je to, keď sa na človeka hrnú balvany jeden za druhým a nedokáže sa im sprotiviť! Iné je to v povestiach, v rozprávkach, keď sa dobro vždy postaví nad zlo, no iné v živote. Na Vianoce toho roku 1850 som šiel do Modry za bratom Karolom, ktorý už vtedy chorľavel. Zdalo sa, že Karol iba prechladol, keď na jeseň navštívil rodičov, že sa uzdraví, no ukázalo sa, že to boli suchoty priedušnice. Nádejali sme sa, že choroba pominie, no Karolov stav sa zhoršoval... večer o šiestej hodine, súmračného 13. januára 1851 môj najmilší brat zomrel...

Nemal som na výber, ani som o inom neuvažoval: zostal som v Modre, chcel a musel som pomáhať vdove po bratovi, šiestim chlapcom a dievčatku, ktoré malo iba jedenásť mesiacov. Napísal som bratovi Jankovi: „Nemôžem stadiaľto odísť, ani oči moje od nešťastných sirôt odvrátiť. Je tu celá duša moja. O rodičovskom dome nič neviem, ani mi oni nič nepíšu, ani ja im, aby som im nerozmnožoval bolesť a preto sa aj domov ísť bojím. A veď ma aj málo viac teší ten svet, len naše Slovanstvo a drahé, nešťastné siroty pútajú ma ešte k nemu...“

Janko ani na pohreb neprišiel, neskôr som mu napísal, aby prispieval nejakou sumou a pomáhal tak osirelým deťom a vdove. Žiadal som aj Attemsa, aby pridelil Jankovi výnosnejšie miesto: on prisľúbil a tak Janko môže čosi pridať. Nič radostné ma nečakalo: rodičia už nechceli zostať v Uhrovci, pretože „všetko sa im tam zošklivilo a nie bez príčiny, chudákom. Prejdú do Podhradia. My ich tam budeme napomáhať, ako najlepšie budeme môcť.“

Hurban bol napísal vzácne slová o mojom bratovi Karolovi: „Slovenská literatúra plače a slovanský život dumno narieka za kňazom svojho kostola, za duchaplným pevcom svojich osudov, ktorý sa odobral zo sveta dňa 13. januára a zaľahol na modranskom cintoríne, za drahým synom Slovenska, Karolom Štúrom, hodným bratom hodného, šľachetného Ľudovíta...“

A koncom apríla som dostal ďalšiu zlú správu: otec zomiera. Neschádzal z postele. Dusila ho nevôľa grófa Zaya, smrť Karola bola pre neho bolestnou ranou. Hurban mu poslal životopis Karola Štúra, otec ho čítal, no už len tri mesiace mu vydržala horieť sviečka života. Zomrel 27. júla 1851... Pochovali sme ho v Uhrovci.

Sestra Karolína sa s mojou drahou matkou presťahovali do Trenčína, kde mala mati rodinu a tak som sa i ja rozlúčil s rodným krajom uhroveckým, kde sme toľkú lásku mali...

Zo zadumania ma prebral Kalinčiakov hlas: „Spomínaš si, keď sa opravovala Michalská veža? Bolo to 5. júna 1845... Veď vieš, história ma zaujíma, o nej píšem, píšem o našich osudoch, o Slovanoch, každá zmienka je pre mňa cenná. Vtedy tesársky majster Ján Šprincl podľa pokynov mestskej rady dal z veže dolu sochu archanjela Michala. Sochu odviezli na radnicu a tam jej otvorili hlavu... Vieš, čo v nej našli? Postriebrenú škatuľku a v nej relikvie svätých. Ale aj bankovky a medené peniaze. Nie je to zvláštne? Dokonca tam našli aj báseň, pravda, napísanú v latinčine, ktorá oslavuje vežu. A potom, keď sochu opravili, 14.septembra 1845, ju opäť postavili na pôvodné miesto. Musíš si to pamätať! Voz bol potiahnutý červeným plátnom, ťahali ho biele kone, za vozom kráčali dvanásť dievčat odetých v bielych šatách... Veľká sláva! Do hlavy tej sochy uložili nové dokumenty... odkaz tým, ktorí budú niekedy po rokoch opäť tú sochu opravovať... Kňaz sochu vysvätil, bolo pravé poludnie, vyzváňali všetky zvony. Sochu archanjela Michala vytiahli zase na miesto, kde stála predtým...“

 „Počkaj!“ zahriakol som ho. „Prečo mi to rozprávaš? Pravdaže si na to pamätám..., ale čo mi tým chceš naznačiť?“

Kalinčiak hneď neodpovedal. „Nuž... chcem sa len spýtať,“ povedal po chvíli, keď si odpil vína, „aký odkaz by sme my nechali tým budúcim? Čo by sme, ak by sme mohli, vložili do hlavy archanjela Michala? Čo o našom snažení? Hm..? Čo o našich pravdách a našich omyloch?“

Kalinčiakova úvaha ma zaskočila: aké zvláštne otázky! Naozaj... aký odkaz by sme nechali budúcim? Čo si o nás pomyslia, ako budú posudzovať a súdiť naše činy? Budú spravodliví, alebo podľahnú – ako to neraz býva – vplyvom rôznych ideológií a potrieb mocných? Komu sa čo bude hodiť, to bude podsúvať verejnosti, podľa potrieb doby si bude vysvetľovať naše úsilie, naše boje o pozdvihnutie národa, jedným budeme na smiech, budú nami opovrhovať, druhí nás možno budú velebiť, ospevovať a oslavovať... ale čo už to len zmení na tom, že sme tu boli a snažili sa, že sme naše ľudské osudy dali do služieb národa? Nech je ako chce, čas všetko vyčíri, vyčistí... my sme si zastali svoju úlohu, my sme boli pri zrode moderného národa a to nám už nik neodníme...

 „Neviem, čo ti mám odpovedať,“ zašomral som unavene. „Vieš to tak dobre ako ja, že na to nemožno nájsť univerzálnu pravdu. Takej niet.“

Viedenská politika bola zradná, rovnako ako bola zradná politika maďarská. Vecne to napísal Hurban: „Kossuthova revolúcia sa uskutočnila na Slovensku prostredníctvom príslušníkov šľachty nerevolučne“. Aká je to revolúcia, keď ju chce riadiť aristokracia?

Tvrdil som, vravieval som o jednote v rozmanitosti, rozvíjal som koncepciu slovanského celku aj s politickými dôsledkami, ale jednota neznamenala vzdať sa národnej svojbytnosti. Vlastná štátnosť! To je základný cieľ moderného nacionalizmu...Tak ako Kollár, chcel som, aby Slovania mali rovnoprávne postavenie. Ale to neznačilo, aby sme sa včlenili bez výhrad do monarchie, ani bez výhrad do slovansko-ruského sveta. Neraz som sa verejne dištancoval od panrusizmu, do roku 1849 som ho ani nespomenul, až neskôr, po vierolomnosti viedenskej vlády som sa obrátil k Rusku. Ale to bolo neskôr, keď som písal spis o Slovanstve a svete budúcnosti.

Mali sme v tom s Hurbanom jasno, pravda, až po trpkých skúsenostiach. Hurban to vystihol, keď povedal, že my maďarskému národu slobodu utlačiť nechceme, ba za jeho slobodu zaujatí sme, ale panstvo a tyranstvo jeho nad našim národom uznať nechceme...

Viedenskí hodnostári boli majstri zákulisných machinácií, určite so zjavnou podporou cisára; chceli rozoštvať slovanské kmene, opäť vrátiť moc pod kontrolu strany maďarských konzervatívcov, štvať Rumunov proti Srbom, Slovákov proti Čechom a Čechov proti Maďarom, tak ako v starom Ríme: divide et impera!

Kossuth sa prejavil ako človek bez zásad, ako trstina klátiaca sa vo vetre, podľa toho, odkiaľ vetry dujú. Keď voľakedy začiatkom rokov štyridsiatych začal redigovať Pesti Hirláp, tak ostro vystupoval proti oslobodeniu nemaďarských národností, proti ideám národnej rovnosti. Na uhorskom sneme už horlil za zrušenie poddanstva a tváril sa ako revolucionár. A potom, po rokoch, keď už bol kdesi mimo vlasti, priznal, že schybil: mal priznať slobodu nemaďarským národom v Uhorsku! A to bol dôvod, prečo revolúcia nemohla uspieť... V časoch, keď sa Maďari chceli oslobodiť od Viedne, potlačovali iné národy! Aký vnútorný rozpor košútovskej revolúcie... A to mi ešte Marx  chcel nahovoriť, že náš odpor nebol revolúciou, ale kontrarevolúciou a pre slovanské národy ponižujúcou históriou plnou omylov!

Nuž, keby... Keby sa Kossuth držal pri myšlienke pravých slobôd národov, hoci aj pod korunou svätoštefanskou, mohol by sa stať tvorcom mocného štátu pri Dunaji. Ako máme však zabudnúť na jeho vyjadrenie v Pesti Hirláp: „Prečo by sme sa ľakali otvorene vysloviť, že my Maďari, na maďarskej zemi len maďarský národ uznávame...“

Mýlil som sa? Občas býva vlastný omyl bližší ako cudzia pravda... Ale bol to omyl?

Viem... na jednej strane som sa snažil idealizovať slovenský národ, no bol som predsa tým najostrejším kritikom jeho neduhov, jeho zaostalosti, nízkej kultúrnej úrovne...

Mal som sa vari pripojiť k tým revolučným a naivným mesianistom Poliakom, ktorí hovorili o „Mladej Európe“, alebo sa držať taktiky drobných krokov, čiže držať sa reality a presadzovať naše veci v rámci Uhorska?

Nevdojak som si pripomenul, ako mi Kalinčiak pomáhal, keď som písal spis O národných piesňach a povestiach plemien slovanských. Dohodol som sa s knihovníkom Národného múzea v Prahe Václavom Hankom, že dielo vydajú v Matici českej v češtine; Kalinčiakova pomoc bola neoceniteľná. Už mi slabol zrak, dobre som nevidel, tak mi Janko predčítaval texty slovanských piesní, keďže písmenká boli drobné, mne už len zle čitateľné. Pomáhal mi aj s prekladom do češtiny a neraz sme o téme dišputovali, jeho názory boli múdre a osožné. Vtedy som už chystal na vydanie aj moju básnickú zbierku Spevy a piesne, ktorú som venoval pamiatke môjho brata Karola. Bola v nej aj báseň venovaná Adele...

Kalinčiak mi síce pomáhal pri prepisovaní, dobré mal pripomienky, no občas sa do mňa mierne zadrapil: „Prečo sa ty priečiš a prekáraš s romantizmom, prečo sa navážaš do Byrona, prečo uprednostňuješ viac ako romantizmus klasicizmus? Či nie sú všetci naši literáti romantici? Čo je Janko Kráľ, Samo Chalupka, Andrej Sládkovič či Hurban, ale aj Ján Botto...Veď aj ty si romantik! Aspoň pokiaľ ide o tvoju poéziu... Dumky večerné nie sú romantické? Nie je správne stavať do rozporu romantizmus s klasicizmom, veď jedno vychádza z druhého a jedno sa z druhého napája. Nevraviac o tom, že do literatúry prichádza nový prúd: realizmus. Ja sa ho vo svojej tvorbe čoraz viac pridŕžam...“

Možno mal pravdu. Ale romantizmus mi akosi nezapadol do potrieb doby. Už nemal veľmi čo ponúkať. Už sa vzďaľoval od toho, čo si žiadali nové časy. Už nie fantazírovanie, ale pomenúvanie toho, čo je prítomné a čo nadchádza...Teda nie klasicizmus? Nový smer? Realizmus?

Kalinčiak bol v mnohých ohľadoch svojrázny, tvrdohlavý. Vravieval: „Nikdy nerobiť, čo sa mi nepáči!“ Ja som mu protirečil: robiť sa má to, čo treba robiť, čo sa robiť prosto musí, bez ohľadu na to, čo sa to páči nám, alebo iným.

Veľa premýšľam o romantizme, klasicizme a... realizme. Možno sa k tejto téme ešte vrátim. Len či bude dosť síl...

Neraz sme sa s Kalinčiakom poškriepili, no nikdy nie mocne a nezmieriteľne, neboli to spory také ostré ako povedzme so Záborským, Hodžom či Kollárom, nevraviac o grófovi Zayovi. Až smiešna mi pripadá myšlienka na naše hnevy s Kalinčiakom kvôli krásnej dcére profesora Schröera, kvôli spanilej Márii, ktorá sa neskôr stala slávnou opernou speváčkou vo viedenskom Burgtheatri. Keď starý pán profesor ochorel, tak sme ho na hodinách nemčiny mohli zastupovať iba ja a Kalinčiak, nečudo, že sme sa po návštevách u Schröerovcoch s Kalinčiakom posekali. Páčila sa nám obom, no bolo to plytká zvada, odmietol som, že by sme sa s Kalinčiakom kvôli Márii rozišli. Aj som napísal Hroboňovi, že nech neverí z tých chýrov ani slovo... Ak mám byť úprimný, k Márii vo mne nebolo ani zrnko lásky, ba táto deva sa mojim citom protivila...

Aj keď sa občas stretávam s priateľmi, najmä s Kalinčiakom, cítim, ako pribúda samoty. Žandári ma sledujú, nemôžem bez povolenia vychádzať z mestečka, nemôžem sa verejne schádzať s mešťanmi. Ak sa vyberiem z domu, tak len v podvečer. Občas potajme navštívim debnárskeho majstra Lačného, on príde navštíviť mňa, stretneme sa aj vo viniciach, tam sa prechádzame ako dáki sprisahanci, predtým sa musíme dohovoriť tajnými heslami...Zašiel som aj k mlynárovi Dubovskému, tam sme o veciach národných hovorili aj s jeho bratom, evanjelickým farárom, ktorý pôsobí v neďalekej Dubovej. Alebo sa stretávam so subrektorom Jánom Majerom a modranským farárom Danielom Minichom, obaja sú mi blízki, no tiež mestský kapitán Samo Mesík a tiež je tu mešťanosta Drahotín Hájiček, no tomu neveľmi dôverujem... Modranskí mešťania ma nemajú radi, no ani ja netúžim po ich spoločnosti.

To ma však netrápi. Zamýšľam sa nad otázkami, ktoré mi možno nevdojak položil Kalinčiak, ktoré ma znepokojujú, akokoľvek ich nemyslel tak, aby ma zarmútil, či zneistil. Ale musím ich brať vážne, ani nie tak kvôli nemu, ba ani nie kvôli sebe, lež kvôli zmyslu a významu toho, čo sme robili, o čo sme sa snažili.

 „Čo sme vlastne chceli?“ spýtal sa ma dotieravo. „Podporovali sme cisára, chceli sme rovnoprávne postavenie v Uhorsku, potom tu bola dokonca koncepcia akéhosi federatívneho štátu, napokon až veľkovojvodstva slovenského pod správou Viedne..! Veď všetkým muselo byť jasné, že nič z toho sa nesplní!“

Nevdojak som prikývol. „Nuž hej, áno, vtedy sme mali niekoľko návrhov, ako ty vravíš, niekoľko koncepcií, všetky mohli byť reálne... podľa toho, ako sa hýbala spoločnosť, ako sa hýbala revolúcia. Veď ja som spočiatku nebol proti jednej uhorskej vlasti, no predstavoval som si spolok rovnoprávnych národov, ktoré majú svoje úrady, hovoria svojimi jazykmi... Možno sme to prehnali, najmä s tým slovenským vojvodstvom. Ale kým sme stáli po boku dvora, tak nás potľapkávali po chrbte a dávali neurčité nádeje... Mohli sme veriť aj tým najodvážnejším snom! Museli sme sa predsa brániť, pripomínať sa! Či som nepovedal, že kto sa nebráni, nech sa potom nežaluje, keď budú šliapať po ňom... Ale všetko sa zmenilo po revolúcii. Márne boli naše nádeje..!“
„Márne, pretože nereálne,“ oponoval Kalinčiak.

„Názory človeka sa menia, tak ako sa menia časy,“ pripustil som. „Ale veď som jasne povedal, že Slovanstvo je naša hviezda. Či nie? A či som tiež nenapísal, že len zánikom Rakúska, toho žalára národov, rozkvitne slovanská budúcnosť?“

 „Áno, to si napísal. Ale až potom, keď sa ti cisár obrátil chrbtom a poslal sem Bachových tajných, aby ťa sledovali.“

Vedel som, že Kalinčiak má pravdu, aj keď je to pravda len dnešná, len dočasná; ktovie, ako na tieto otázky zodpovie budúcnosť?

Kalinčiak chvíľku mlčal, zamyslene si pohládzal fúzy. „Neraz sme hovorili o budúcnosti Slovanov,“ povedal tichým hlasom, akoby opatrne zhľadúval slová. „Hovorili sme o Rusku. Napísal, si že Rusko je najväčším štátnym útvarom v celej histórii. Ale bol si opatrný. Má nádej na dlhú budúcnosť? Má pevný základ? Vzniklo len z priaznivých príhod, či slabosťou susedov a či vnútornou mravnou silou?“ Zľahka zavrtel hlavou. „Opakujem len tvoje slová! No keď som ti pomáhal pri redigovaní tvojho spisu o Slovanstve, tam už som si kládol otázky, pochyboval som...pretože tam už si presadzoval vznik veľkej slovanskej ríše pod ruským cárom, pod ruskou nadvládou... Dokonca si obhajoval pravoslávie pred katolicizmom a protestantizmom!“

 „Nerob unáhlené závery,“ zašomral som neochotne; Kalinčiakovo dotieranie mi nebolo po vôli, tým viac, že som musel pripustiť aj čosi z jeho námietok. „Aj tu povie čas svoje posledné slovo. Je to predsa len moja vízia. Nie je to návod, ktorý budú slovanské národy prijímať...“

 „To nie je cesta,“ pokračoval Kalinčiak. „Len si spomeň, ako a čo ste písali v Slovenských národných novinách, bolo to už po začiatku revolúcie, v apríli roku meruôsmom. Peter Kellner napísal úvodník Zbratanie sa národov...“

Prikývol som. „Na ten si dobre pamätám. Páčil sa mi! Písal o slobode spoločenstiev na národnom a občianskom princípe: Bratstvo je nielen pre jeden národ, ale pre všetky. Ale aby bolo bratstvo, musí byť najprv sloboda a rovnosť!“

„Spoločný európsky dom,“ povedal Kalinčiak opatrne. „Pamätám si ten úvodník... To bola vízia pre Európu! Príde vek, keď všetky národy budú uznané a zbratané a budú sa jagať v obore ľudstva ako hviezdy na nebi...“

Odmlčali sme sa. Počasie za múrmi domu sa upokojilo, vietor prestal spievať, len cez neutesnené okná občas zavial slabý prúd chladného vzduchu.
„Tak mi predsa len povedz,“ ozval sa po chvíli Kalinčiak už pokojným hlasom, v ktorom nebolo ani stopy po napätí a nepokoji. „Čo tu po nás zostane? Čo povieme budúcim?“

Nechcel som podľahnúť pátosu, ani emóciám, aj keď Kalinčiakove otázky vrážali priamo do srdca.

„Čo tu po nás zostane?“ zopakoval som ospanlivo. „Čo povieme budúcim? Povieme im a oni to pochopia: zrodil sa moderný národ...“

Zrodil sa moderný národ. Zázrak? Na zázrakoch je zázračné to, že sa občas dejú.    

    

SKLAMANÉ NÁDEJE 
 

Ľudovít Štúr sa chcel na istý čas stiahnuť z verejného života, ale jeho naturel a potreba vyjadrovať sa k veciam spoločenským mu to nedovoľovala. Bol presvedčený, že musí zo všetkých síl presadzovať národné záujmy. Aj keď sa na verejnosti neukazoval, neprestával upozorňovať na situáciu vo viacerých župách, ktoré ovládli maďarónski a protiľudoví úradníci. V júni 1850 upozorňoval na nespravodlivé riešenie starých urbárskych priestupkov. Úradníci prenasledovali ľudí za rôzne škody, ktoré vznikali v čase nepokojov a vyrubovali im vysoké pokuty. Štúr však jasne poukázal na to, že staré urbárske priestupky vznikali v čase, keď bolo nepokojné obdobie, revolučné časy, nejasné urbárske pomery, ktoré sa ani po revolúcii nepodarilo vysporiadať. Išlo o drevo, ktoré síce rástlo na pôde patriacej poddaným, ale panstvo ho považovalo za svoj majetok. Nespravodlivé boli aj pokuty, výška náhrady za škody sa určovala podľa kúpených slúžnych a panských úradníkov. Štúr dokazoval, že panstvo si chce takýmto spôsobom vynahradiť straty, ktoré im vznikli zo zrušenia poddanstva a nútenej práce poddaných. A keď sa ozvali hlasy, ktoré sa chceli proti týmto praktikám brániť, tak ich vrchnosť označovala za buričov.

Na štúrovcov neúnavne útočil gróf Forgách, ktorý v apríli 1850 upozornil vojenské veliteľstvo v Bratislave, že Slováci sa nikdy nepostavili za dynastiu, ale útočili proti nej. Forgách sa odvolával na citácie ministra Thuna, ktorý nezabudol Štúrovi jeho vystúpenie na Slovanskom zjazde, kde hovoril o ďalšej existencii rakúskej monarchie. Útoky sa stupňovali aj proti Hurbanovi: najprv mu začali otvárať poštu a nedoručili mu niekoľko Štúrových listov a keď poštársky majster a hostinský z Nového Mesta Karol Paltauf zažaloval Hurbana, chcel od neho zabavenú bričku a pár koní, začali Hurbana úrady vyšetrovať. Hurban sa Štúrovi sťažoval, že „nemecké časopisy s veľkou škodoradosťou poznamenávali, že je to kvôli komunistickým úkladom“. Do Hurbanovej fary vnikli žandári a hľadali zbrane, pravdaže, žiadne nenašli. Vládny komisár Nándory sa postavil na Hurbanovu stranu a žiadal ho, aby neodišiel z fary a utlmil tak rozhorčený ľud. Napriek protestnej petícii obce, ktorá si želala Hurbana na fare, už najbližšiu nedeľu slúžil kázeň iný kňaz: veriaci ho bojkotovali.

Maďarskí úradníci začali vo svojom slovníku používať nadávku: ty hurbanista!

Vláda nariadila číslovanie domov, zlomyseľní úradníci tvrdili ľuďom, že za to môže Hurban: ďakujte Hurbanovi, to je jeho vymoženosť, pre toto ste bojovali proti Maďarom! Nemali ste poslúchať Hurbana, oklamal vás! Keď invalid pýtal peniaze za zranenie, ktoré utŕžil v povstaní, tak ho posielali za Hurbanom, ten ti peniaze zaplatí... Maďarským gardistom sa však nahrádzala celá škoda.

Aj súpis obyvateľstva a číslovanie domov poslúžil maďarským úradom na to, aby oklamala Slovákov: pri zapisovaní sa pýtali ľudí, či sa hlásia k Uhrom alebo Nemcom; až dodatočne prišlo z Viedne nariadenie, aby sa zapisovala materinská reč, no už bolo sčítanie ukončené. Tak sa stalo, že podľa sčítania bola na slovenských územiach priznaná prevažná väčšina Maďarov.

Proti Hurbanovi sa začalo súdne pojednávanie.

Štúr sa čoraz častejšie zaoberal myšlienkou opäť vydávať politické noviny. Keď sa vrátil do Uhrovca zo slávnosti v Brezovej (28. mája 1850), kde sa rozdeľovala verejná zbierka pre vdovy a siroty padlých dobrovoľníkov, čakal ho list Michala Chrástka, ktorý študoval teológiu v katolíckom seminári v Banskej Bystrici a ako chovanec Pazmánea na univerzite vo Viedni. Chrástek poslal Štúrovi príspevok, ktorý by mohol použiť v budúcich novinách: Chrástek sa zapálene zastával slovenčiny a kritizoval prístup viedenských Slovákov. „Listy podobného obsahu prišli mi zo všetkých strán,“ napísal Hurbanovi a navrhol mu, aby sa snažil získať peniaze na zloženie kaucie: potom by mohli podať žiadosť na vydávanie novín.

Odpoveď Michalovi Chrástkovi bola optimistická: vysvetľoval mu, prečo nevystúpil na slovenské pole, ako si to žiadali viacerí, že to má svoje dôležité príčiny, ktoré si možno ľahko domyslieť. „Ale prejde už aj tento čas nečinnosti a tu Vám teraz oznamujem, že najneskoršie do Nového roku budeme vydávať s Hurbanom v Trnave slovenské politické noviny v značnej veľkosti...“ Nabádal však Chrástka, aby zatiaľ nepúšťal tento chýr do sveta – z dobrých príčin. Medzitým nech pozhovie a zadrží tú ráznu a utešenú myseľ, „ktorá sa v celom Vašom liste ligoce. Za ten čas vydáme s Hurbanom druhé veci: on svoje Pohľady a ja dve epické spevy, Svätoboja a Matúša. Toto medzitým, mám nádej, oživí naše mladistvé vrúcne duše.“

Aj ďalší list – od srbského patriarchu Josifa Iliu Rajačića – bol povbudzujúci. Rajačić ocenil, že Štúr i Hurban sa budú aj naďalej venovať literatúre, spisbe, osvete národa; hoci sa ich politické nádeje nenaplnili, oni samotní nezahynuli a ani nezahynú. Štúr sa stotožňoval s Rajačićovým názorom, cítil to isté a tými istými slovami povzbudzoval aj Hurbana.

Hurban potreboval povzbudenie, ale aj reálnu pomoc v súdnom spore. Nešlo len o Hurbana, ale aj o to, aby sa v tomto spore obhájilo slovenské povstalecké hnutie. Štúrovi nerobilo ťažkosti, aby rýchlo zistil, že prokurátor Hánrich vymenoval na tento spor päť sudcov a všetci piati boli presvedčení, že Hurban je nevinný a že žalobca Paltauf bol už pred časom stíhaný pre pokus o lúpežnú vraždu. Keďže Paltauf žil v Novom Meste, Štúr sa vybral priamo tam, aby si na mieste overil skutočnosti. Predtým sa ešte v Trenčíne stretol so sudcami a s vyšetrujúcim sudcom, ktorým bol Gustáv Ostrolúcky. Štúr sa s Ostrolúckym už pred časom dohodol, že sa stretnú v Trenčíne a preberú si všetky sporné otázky. Na stretnutie prišiel aj Hurban, všetko riadne vysvetlil, doložil a ako sa dalo očakávať, všetky okolnosti svedčili v jeho prospech; tento súdny spor napokon vyhral. Ale už 23. júla 1850 sa proti nemu začal ďalší súdny spor: Židia z Brezovej podali žalobu do Viedne a obviňovali Hurbana a jeho „divoké tlupy“ z toho, že lúpili, kradli a vymáhali od nich peniaze. Príležitosť využil gróf  Forgách, ktorý si dal toľko námahy, aby osobne prišiel do Hlbokého vypočúvať Hurbana a svedkov. Hurban ako odpoveď na perzekúcie zo strany úradov zažaloval Paltaufa, ktorý vydal neveľkú brožúru (vyšla v nemčine) a v ktorej ho Paltauf obviňoval z toho, že podnecuje ľud proti Židom a že propaguje myšlienky komunizmu. Hurban svoju sťažnosť adresoval Vojensko-politickej komisii pôsobiacej v Trenčíne, keďže si bol vedomý, že ak by jeho žalobu vyšetrovali maďarónske úrady, proti ktorým nedávno bojoval a „ktoré ako niekedy zjavne, tak teraz tajne pracujú proti vláde Jeho Veličenstva, nevyhnutne by musel padnúť“.

Pri zaisťovaní dôkazov pre Hurbanovu obhajobu sa Štúr dostal aj k iným súdnym sporom súvisiacim s náhlymi krvavými rozhodnutiami súdov jesene roku 1848. Oficiálny zoznam obetí (zväčša dobrovoľníkov, ale aj obyčajných sedliakov, vidiečanov či mešťanov) ktoré mala na svedomí maďarská vláda, resp. jej armáda, bol iba čiastočný, bol neúplný a obsahoval iba zlomok skutočných obetí. Noviny Vídenský deník doplnili tento zoznam o nové mená: bolo ich dokázateľne ďalších tridsaťštyri! Vídenský deník uviedol nielen mená obetí, ale aj presné dáta tých, ktorí mali na svedomí ich popravy... A to bola správa len z tých miest, ktoré mali neskôr pod kontrolou hurbanovci – neuvádzala mená odsúdených a popravených v iných stoliciach.

Súdne vyšetrovanie potvrdilo, že nenávistnú brožúru proti Hurbanovi napísal Karol Paltauf, zároveň sa dokázalo, že Hurban je nevinný. Štúr tiež predložil dôkazy o zločinoch Paltaufa, ktorý bol viackrát trestaný, ako to dokazovali mestské zápisy v Pešti, Budíne aj vo Viedni. Na základe týchto dôkazov Štúr apeloval na viedenské úrady, aj na tlač, aby odsúdili Paltaufove články a nedovolili šíriť klamstvá.

Úrady napokon súdne zakázali na podklade tlačového zákona vydávanie časopisu Kolonist a odstavili tak Paltaufa od možnosti šíriť protihurbanovské ohovárania. Ale na boj medzi Štúrom a Paltaufom, medzi klamstvom a pravdou, doplatil aj Palackého Union: vojenské úrady v Prahe zakázali jeho ďalšie vydávanie a dôvodom bola podpora Hurbana v spore s Paltaufom. Karel Havlíček Borovský poznamenal: „Tak už padol náš posledný časopis v Prahe. Dosť smutné, že Hurbana, ktorý pre rakúsku vládu v uhorskej vojne toľkokrát život nasadil, miesto odmeny ešte vyšetrovali! Čakali sme, že mu vláda aspoň niečím vďačnosť preukáže...“

Napriek vyhranému súdnemu sporu nemal Štúr ani Hurban veľa dôvodov na optimizmus. Bachovský absolutizmus sa začínal prejavovať: útlak vlády bol dokonca väčší ako v predrevolučných časoch. Hurban, ktorý počas revolúcie propagoval cisársku Viedeň, musel trpko konštatovať: „To je naozaj čertovský osud presvedčiť sa po dlhých rokoch, že človek robil a maril sily drahé života krátkeho na rozmnoženie toho, čo chcel podvrátiť... Kossuth odišiel a košútovci prišli: a my Slováci máme za naše práce, za našu vernosť a za naše obete, čo máme? Hanák by povedal, že máme za to: ...no, ...no! Ale item je to tak: máme za to...no, ...no, hovno!“

Ľudovíta Štúra trápila aj situácia  na slovenských školách, najmä v Bratislave. Začiatkom septembra 1850 odišli z bratislavského lýcea benediktínski profesori a na ich miesto povolali učiteľov z Brna a Prahy, ktorí mali prednášať v nemčine. Už ich nebude platiť cirkev, ale štát. A v protestantských školách bude vyučovacou rečou maďarčina.

Jedna zlá správa za druhou: náhle zomrel dozorca nad evanjelickými školami Tobias Gottfried Schröer, niekdajší Štúrov profesor, jeho miesto zostalo neobsadené. Zomrel aj Juraj Palkovič (13. júna 1850, mal vtedy osemdesiatdva rokov) a odkázal dvetisíc zlatých Katedre českoslovanskej reči a literatúry na lýceu, no s podmienkou, že tam budú vyučovať len v čistej slovanskej reči – a to v spisovnej češtine.

Opäť prepukol spor medzi Štúrom a Kollárom, medzi novoslovákmi a staroslovákmi. Viedenská vláda vyhlásila, že od 1. januára 1850 bude platná staroslovenčina ako spisovný a úradný jazyk Slovákov. Bola to slovakizovaná čeština, ktorú presadzoval Ján Kollár, no používala ju len menšia časť slovenskej inteligencie. Minister Bach vyčítal Slovákom, že sa nevedia dohodnúť ani na spoločnom jazyku, hoci Slovenské noviny vychádzali v štúrovskej spisovnej slovenčine. Až po rozhodnutí ministra Thuna začali aj Slovenské noviny používať neživú staroslovenčinu; bolo to krátkodobé Kollárove víťazstvo. Lenže ani Kollár v polemike s Danielom Lichardom  už nehovoril o potrebe jednoty medzi Čechmi a Slovákmi. Viedenský časopis Presse, ktorý bol voči vláde kriticky naladený (preto musela redakcia opustiť Viedeň a časopis vychádzal až do svojho zastavenia v Brne) polemizoval so Slovenskými novinami kvôli používaniu češtiny, no súčasne kritizoval vládu pre „princíp despotizmu“: národy samé môžu realizovať svoje túžby a potreby, nie však vláda svojimi nariadeniami!

Štúr ťažko znášal rozkol medzi Slovákmi, uvedomoval si, že ešte viac roztriešti aj tak rozbité a prenasledované slovenské hnutie. Kríza sa prehlbovala. Útoky staroslovákov proti Štúrovi, Hurbanovi a ďalším vodcom povstania pokračovali, no štúrovci sa nemali ako brániť. Bez vlastných politických novín to nebolo možné. Lenže v tomto politickom období nebolo možné zakladať žiadne politické noviny. Postupujúci bachovský absolutizmus ich považoval za politicky nespoľahlivých a podozrivých. Preto sa Štúr s Hurbanom  pokúšali vydávať nepolitické časopisy.

Ján Kollár považoval štúrovskú slovenčinu za „ľudovú“, neuznával ani upravenú a opravenú slovenčinu podľa Radlinského a Hattalu, presadzoval, aby sa na celé územie Slovenska vrátila slovakizovaná čeština. Dokonca aj minister vnútra Alexander Bach bol zo sporov medzi kollárovcami a štúrovcami podráždený. Keď ho delegácia slovenských národovcov žiadala, aby vydal dekrét o úradnom jazyku, zareagoval slovami: „Vy chcete diplomatičnosť pre svoju reč. Kollár píše inak, Štúr inak, Hodža inak. Teda čo mám robiť? Zjednoťte sa a potom príďte!" „Na „zjednotenie“ sa podujal Ján Kollár, ale po svojom: určil osobitný výbor (okrem neho v ňom boli Karol Kuzmány a František Hánrich) a v mene tohto výboru podal na ministerstvo vnútra žiadosť, aby bola úradným jazykom staroslovenčina. Bolo to bez vedomia Štúra, Hodžu či Radlinského, bez vedomia redakcie Slovenských novín. Napokon sa aj Daniel Lichard dal presvedčiť a prešiel na Kollárovu stranu, rovnako tak aj Andrej Radlinský, Samuel Ormis, Karol Braxatoris, Samuel Tomášik a pravdaže, aj Jonáš Záborský a Karol Kuzmány, no tiež ďalší a významní predstavitelia  národa. Napätie medzi oboma tábormi narastalo. Iniciatívny bol najmä Jozef  M. Hurban: koncom januára 1850 ostro kritizoval Licharda, Kollára, Radlinského a ostatných stúpencov slovakizovanej češtiny, ako prisluhovačov viedenskej vlády, ktorí „vyzváňať mienia slovenčine do hrobu. Na Slovensku ale sme my a naša škola, ktorá bola vo vojne a teraz už doma súc, literárne pracovať budeme.“

Ani Hurbanovi ani Štúrovi sa v priamych rozhovoroch nepodarilo Kollára, Kuzmányho, Licharda, ba ani Radlinského odvrátiť od rozkolu, presvedčiť ich, že spisovný jazyk je základom  jednoty v národnom hnutí. Po neúspešnom presviedčaní Hurban zlostne nazval staroslovákov „lidičkami jenž jsou živí drobty padajícimi se stolú pánu jejich“. 

Mikuláš Dohnány sa na Hurbanov impulz obrátil na Michala M. Hodžu a nabádal ho, aby založil cirkevný časopis, pretože okrem teologickej a cirkevnej problematiky by mohol zverejňovať aj iné články – tie by sa venovali slovenskému národnému hnutiu. Nebolo to jednoduché, Hurban konštatoval, že je to „teraz veľmi kritično podujatia“. Hodža žiadny cirkevný časopis nezačal vydávať.

Vídenský deník, ktorý vychádzal v češtine, uverejnil kritický článok dopisovateľa z Košického dištriktu: „Kto by teraz chcel pomocou novín driemotu slovenského národa rozohnať a horlivosť v ňom roznietiť, veľmi by sa mýlil, lebo tento národ vo svojej letargii je všetkým vlasteneckým slovám temer ako kameň neprípustný. Neprípustný je najmä preto, že ho odnárodňovacie vychovanie tak veľmi odcudzilo sebe samému, že si uši pred tým, kto mu chce niečo o národných veciach povedať, zapcháva a slepo a hlucho kričí: Ukrižuj ho, ukrižuj!“

Slovenské noviny vo Viedni prestali vychádzať v spisovnej slovenčine a od 1.januára 1850 prešli na tzv. staroslovenčinu, keďže to bolo rozhodnutie vlády: vláda rozhodla, že úradný a spisovaný jazyk, čiže slovakizovaná čeština, ktorú gramaticky a pravopisne upravil Ján Kollár, bude záväzný. Vedúcim redaktorom Slovenských novín bol Daniel Lichard, ktorý občas stál na strane štúrovcov, no teraz sa podvolil rozhodnutiu vlády a zmenil nielen jazyk, ale aj orientáciu Slovenských novín. Vyvolalo to ostrý spor medzi štúrovcami a Lichardom. Ľudovíta Hroboňa rozhnevalo Lichardove rozhodnutie, 26.januára 1850 napísal Hurbanovi, aby sa so Štúrom snažili založiť slovenské politické noviny, keďže „to je teraz najpotrebnejšia vec. Lichardove babraniny nik nečíta z vôle. Vidí a cíti ľud náš, že sa to nie sú jeho ľudia pri redakcii. A od nového roku ešte väčšmi upadol ako v češtine píše... Ale keď príde čas slovenčine, nepremôže ju autorita ministra, ani intrigánska duša Kollárova, ani nadávanie do zradcov.“

Andrej Radlinský začal koncom februára 1850 vydávať v Banskej Štiavnici časopis Cyril a Metod, ktorý redigoval Ján Palárik. Časopis tiež vychádzal v tzv. bibličtine, no Ján Palárik uverejňoval aj príspevky v spisovnej slovenčine, alebo „opravenej slovenčine“. Ján Palárik bol katolícky kňaz a tak sa časopis Cyril a Metod venoval – okrem iného – aj demokratizácii katolíckeho života na Slovensku. Obsah viacerých čísiel Cyrila a Metoda bol kritický najmä voči vysokej cirkevnej hierarchii, preto časopis katolícka cirkev 9.júla 1851 zastavila a Palárika za trest preložila za kaplána do Pešti. Hoci časopis uverejňoval aj články štúrovcov, nemohol nahradiť chýbajúce politické noviny.

Na Štúra sa obracali národovci z Moravy, naliehali na neho zástancovia bernolákovčiny, navrhovali, aby vznikol Spolok na vydávanie slovenských školských kníh. Michal Rešetka oboznámil Jozefa M. Hurbana so svojím plánom založiť slovenskú knižnicu a tlačiareň v Nitre (tam by mohli tlačiť aj časopis Cyril a Metod), moravskí národovci  odporúčali, aby Slováci založili celoslovenský kultúrny spolok Maticu slovenskú, „dle spúsobu pražského“. V tom čase – po niekoľkých rokoch – úrady definitívne zamietli obnovenie Tatrína, takže Matica slovenská by mala prevziať jeho program, okrem iného aj založiť vlastnú tlačiareň a vydávať politické noviny. Ale bachovský absolutizmus týmto plánom neprial; v budúcich rokoch sa nepodarilo založiť Maticu slovenskú, nepodarilo sa vydávať politické noviny.

Keď gróf Ján Majláth žiadal utvorenie slovenského dištriktu, tak sa odvolával aj na mikulášske Žiadosti: žiadal, aby vychádzali slovenské politické noviny, ktoré by redigoval Ľudovít Štúr. „Slovenské národné noviny, ktoré bývalý profesor Štúr vydával v Bratislave, treba znovu oživiť a Štúra poveriť ich redigovaním. Zmýšľa vonkoncom protimaďarsky. Má ku mne dôveru a moja hlavná úloha by bola v tom, chlácholiť jeho prílišnú horlivosť.“

Štúr sa nevzdával. Snažil sa získať povolenie na vydávanie novín, ale najprv zisťoval, aký by vydávanie malo ohlas – a to nielen medzi slovenskými čitateľmi, ale aj neprajníkmi národného hnutia, prípadne medzi vládnymi kruhmi. Ak by pre svoj plán získal podporu, tak predstúpi pred verejnosť a formálne podá žiadosť.

Koncom júna 1850 Štúr informoval Hurbana, že dostáva listy od národovcov, ktorí urgujú vydávanie novín. Chcel od Hurbana, aby zabezpečil kauciu a potom by predložil žiadosť na vydávanie novín.

Štúr predložil žiadosť na vydávanie Slovenských národných novín koncom augusta 1850,

keď na neho „zo všetkých strán dorážali“. Pôvodne sa v žiadosti uvádzali mená Štúra a Hurbana, no neskôr Hurbanove meno zo žiadosti vypustili, keďže v tom čase proti nemu prebiehali súdne spory. Štúr adresoval žiadosť cisárskemu vojenskému veliteľovi generálovi Haynauovi, keďže jemu podliehala aj civilná spáva.

Ako Štúr napísal v žiadosti, vždy „vyzýval do boja za posvätný trón a jednotu monarchie“. Bude tak robiť aj naďalej. Dúfal, že Vojenské veliteľstvo vydá rozhodnutie, ktoré mu umožní vydávať noviny a „tak nášmu národu dostať sa  tiež k tomu dobrodeniu, z akého sa iné národy nášho cisárstva už vo väčšom počte tešia a ktorého sa Slovákom ešte celkom nedostáva.“

Štúr tiež v žiadosti vysvetľoval, že sa už veľa rokov zapodieval blahom „svojho dosiaľ zanedbaného národa“, a ako redaktor slovenských politických novín ho už pred vypuknutím povstania vzdelával, poučoval, a v tejto činnosti chce ďalej pokračovať. Taktiež je podľa jeho názoru potrebné brániť slovenský národ pred vnútorným aj vonkajším nepriateľom a „dvíhať ho v intelektuálnom i v materiálnom smere.“

List podobný žiadosti poslal Štúr aj  ministerskému komisárovi bratislavskému vojenského dištriktu grófovi Henrichovi Attemsovi, ktorého považoval za svojho známeho a priaznivca. Začiatkom septembra 1850 mu z Uhrovca oznamoval, že mladý človek, ktorý je privyknutý pracovať, nemôže zotrvávať „na odľahlom mieste bez určitej činnosti a pozbavenia bez ďalšieho styku so svetom.“ Attemsovi napísal, že na naliehanie svojich priateľov sa rozhodol nastúpiť na tú dráhu, po ktorej kedysi kráčal, čiže „vydávať v našej materinskej reči politický časopis. Verím, že dostanem potrebné povolenie. Vedúcimi zásadami v mojom časopise zostanú tie, za ktoré sme bojovali.“

Štúrove nádeje, nádeje slovenských národovcov, že úrady povolia vydávanie politických novín boli márne; nadarmo Štúr sľuboval lojalitu cisárskemu dvoru, zbytočne sa odvolával na svoje zásluhy a na zásluhy slovenských dobrovoľníkov v povstaní: nadriadené orgány si veľmi dobre pamätali Šúrove protirakúske a protifeudálne vystúpenie na Slovanskom zjazde v roku 1848. Okrem toho nebolo možné očakávať, že práve generál Haynau, povestný kat revolúcie, takéto noviny povolí vydávať. Žiadosť zamietli. 

Akou-takou náplasťou na utŕžené rany bolo rozhodnutie Jozefa M. Hurbana, že obnoví vydávanie Slovenských pohľadov. Tretí zväzok vyšiel však až 25. apríla 1851.

V tomto čase sklamaných nádejí však Ľudovít Štúr neklesal na duchu a hoci prežíval trpkú skúsenosť a zlé obdobie svojho života, neprestával politicky pôsobiť, písal listy, články, zapájal sa do politického a verejného života. Už od roku 1844 bol korešpondujúcim členom Spoločnosti srbskej slovesnosti (Družtvo srpske slovesnosti), ktorá svojím programom predchádzala vzniku Srbskej akadémie vied. Patrónom Spoločnosti bol knieža Michal Obrenović a jednou z kľúčových osobností tejto spoločnosti bol Vuk Stefanović Karadžić. (Medzi korešpondujúcimi členmi Spoločnosti boli Pavol J. Šafárik, Ján Kollár, profesor práva v Ostrihome Karol Juraj Rumy a Ján Čaplovič). Štúr informoval Spoločnosť o svojich dielach: Nárečia slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a Náuka reči slovenskej. Štúr sa tiež zapojil do aktívnej činnosti Spoločnosti srbskej slovesnosti, spolupracoval v historickom odbore. (Spoločnosť mala päť odborov: jazykovedný, historický, právny, filozofický a prírodovedný).

Hoci politické noviny nevychádzali, Štúr písal články do Slovenských pohľadov, najmä do rubriky Varta slovenská. Slovenské pohľady tak suplovali politické noviny; bola to doba, keď Slováci opäť bojovali o holú existenciu.

Po boku J. M. Hurbana v Slovenských pohľadoch stáli najbližší spolupracovníci Ľudovít Štúr, Mikuláš Dohnány, Ján Palárik, Ján Kalinčiak a iní. Hurban veril, že obnovený časopis zjednotí „roztratené sily“, pomôže vytrhnúť slovenských národovcov z vidieckej rezignácie, pomôže spisovnej slovenčine, aby sa dostala do škôl a úradov a zároveň aby časopis odrážal intrigy germanizácie a maďarizácie. Slovenské pohľady mali nahradiť nielen politické noviny, ale všeobecne aj nedostatok časopisov, ktoré boli vtedy „chudobnejším, učeným Slovákom odtrhnuté od smädných úst duchovných“.

Slovenské pohľady začali s veľkými plánmi a ambíciami, no neprešiel ani rok a Hurban sklamaný napísal Andrejovi Sládkovičovi: „Tak pusto, tak hlucho, tak cudzo všetko vyzerá na tom našom milom Slovensku… Ja tu zahodený nazad do tohto kúta, namáham sa každodenne vyletieť von a zdeliť sa s národom; ale čože to všetko? Práca to veliká a stála – a ovocie na nevidenie, na nepoznanie!“

Vzťahy medzi obomi tábormi, medzi staroslovákmi a štúrovcami sa len bolestivo a pomaly menili, často k horšiemu, za cenu omylov, roztrhania priateľských vzťahov. Ján Kollár najprv po Franciscim z Pešti odkázal, že sa mýlil a že uznáva štúrovskú spisovnú slovenčinu, no neskôr bol on hlavným iniciátorom útokov na Štúra a jeho jazyk, on sa zasadil o to, aby sa úradným jazykom stala opäť slovakizovaná čeština. Andrej Radlinský, ktorý vyznával spisovnú slovenčinu, sa pod Kollárovým vplyvom odklonil od Štúra a pridal sa na stranu protivníka. Ale keď s Palárikom začali vydávať časopis Cyril a Metod, Radlinský sa opäť vrátil k spisovnej slovenčine. Proti Ľudovítovi Štúrovi sa postavil aj Jonáš Záborský, ktorý s ním nemal práve priateľský vzťah, skôr naopak: v mnohých ohľadoch len v nedávnej minulosti Štúra kritizoval a odvracal sa od jeho aktivít. Keď sa po odchode Radlinského stal redaktorom Slovenských novín, tak začal uverejňovať útoky proti spisovnej slovenčine, aj proti Štúrovi, vydal knižôčku „Žehry“ s podtitulom „Básně a dvě řeči“, ktorá obsahovala aj dávnejšie prekonané klasicistické verše v časomiere. Spor medzi spisovnou slovenčinou a staroslovenčinou sa tak menil na polemiku  medzi klasicizmom a romantizmom.

Janko Kalinčiak sa v Slovenských pohľadoch ostro pustil do profesora Ľudovíta Šuhajdu, ktorý pôsobil v Banskej Štiavnici a ktorý „Žehry“ ohodnotil ako „drahocenné dílko“. Na Záborského a Šuhajdovu obranu vystúpil aj Daniel Lichard, ktorý takisto prešiel viacerými názorovými premenami. Naopak, na Kalinčiakovu obranu vystúpil Hurban a Dohnány. Janko Kalinčiak bol uznávaný spisovateľ, novinár, znalec teórie literatúry: „Každé básnické dielo, ak má mať dáku cenu, musí byť docela neodvislé, musí byť výrazom individuálnosti."

Spory prerastali až do zlostných útokov. Jonáš Záborský nevyberane skritizoval Kalinčiaka slovami, ktoré už presahovali rámec polemiky: Kalinčiak „s ničím jiným nevystupoval, jako s chlapeckými některými rozprávkami v Orle tatranskom a jedovatými kritikami“. Pustil sa aj do redakcie Slovenských pohľadov, ktorú nazval „masárnou“, dokonca o Hurbanovi a Dohnánym sa vyjadril, že sú „literárnymi banditmi“. Daniel Lichard, ktorý býval vždy zdržanlivý a snažil sa o objektivitu, napísal, že v Slovenských pohľadoch vychádzajú „najjedovatejšie paškvily“. Hurbana obvinil, že sa nevie ovládať, že nepozná „žádne šetrnosti, ani proti zásluhám, ani proti věku, ani proti dobrodiním“. Licharda podráždil aj Dohnányho príspevok v časopise Union, v ktorom Dohnány tvrdil, že dôvody za slovenčinu, ktorej sa Lichard zriekol, boli oveľa silnejšie a vážnejšie ako dôvody za češtinu. Lichard zrazu prestal byť veľkorysý a objektívny, nemienil sa nechať poučovať od neskúseného a mladého Dohnányho: nahnevane odpovedal, že Dohnány sa preto proti nemu búri, keďže ho pred časom neprijal do redakcie Slovenských novín. Okrem toho napísal: „že nás ale Štúrova slovenčina nespojí, to je matematická istota“.

Boli to zdĺhavé polemiky, ktoré škodili slovenskému národnému hnutiu. Neboli však zbytočné; profilovali sa v nich nielen politické, jazykovedné, ale aj literárne programy. Hurban sa snažil polemiku zmierniť, uzavrieť ju a hľadať kompromis: napísal „Záverečné úvahy redakcie Pohľadov“, ale napriek zmierlivému tónu polemiku a ostré výpady nezastavil.

Lichard napísal odkaz „do pekla hlubockého“, že už nemieni s Hurbanom a jeho Slovenskými pohľadmi polemizovať a hoci by aj „najhanebnější věci o nás napsali, ani slova jim víc neodpovíme. Pohledy, sbohem!“

Lenže na „sbohem“ neprikývol ani Lichard, ani Hurban. Naopak: keď 24. januára 1852 vo Viedni náhle zomrel Ján Kollár, Daniel Lichard zaútočil na Hurbana a tvrdil, že príčinou Kollárovej smrti je práve Hurban, pretože články v Slovenských pohľadoch Kollára zničili, zhoršili jeho zdravotný stav a tým mu odobrali ešte aj chuť k životu. Bol to výmysel, pretože Kollár Slovenské pohľady nečítal. Jozef Krkáč uverejnil Kollárov list, v ktorom mu písal, že „Hurbanových pohľadov nečítam, preto ani neviem, čo tam stojí“.

Bolo to veľmi kruté a navyše nepravdivé obvinenie. Polemika prekročila medze. Jonáš Záborský skonštatoval, že sa „rozpútal nový, ošklivý boj“. Hurban nemohol a ani nechcel mlčať; v Slovenských pohľadoch na niekoľko pokračovaní uverejňoval článok s názvom „Pán Lichard ako Mstiteľ smrti Kollárovej“. Hurban odpovedal „tu smiešnym, tam škaredým bludom, lebo pachtenie po osobe našej je kolosálne. Lichard by za to kráľovstvo nebeské dal, keby nás na jeden raz zhltnúť mohol.“ Hurban vyčítal Lichardovi aj to, že prisluhuje cisárskej Viedni, že je demagóg a nestará sa o slovenský národ.

(Hurban s Lichardom sa zmierili až nad Štúrovým hrobom v roku 1856. Ale v tom čase už Lichard úplne zmenil názory, nielen pokiaľ išlo o spisovanú slovenčinu, ale aj ideologické pozície štúrovcov. Slovenské noviny síce aj naďalej vychádzali v staroslovenčine, no spisovnú slovenčinu už Lichard neodsudzoval, napísal o nej, že je to výsledok osožného snaženia Štúra, ktorý chcel „dve dosavadní stránky bernoláckou a česko-slovenskou v jedno spojiti. Že sa mu to nepodařilo, to nebožtíkovi nikto, komu šlechetné úmysly jeho o blaho národa známe jsou, za vinu pokládati nebude.“

Hurban po Štúrovej smrti a po zmierení s Lichardom začal dokonca posielať do Slovenských novín rôzne príspevky a Lichard zase pomáhal Hurbanovi pri viacerých národných aktivitách. Keď sa Lichard vrátil z Viedne do Skalice a pokračoval vo svojej vydavateľskej činnosti, na spory sa zabudlo a medzi oboma národovcami sa rozvinula plodná, až priateľská spolupráca). 

Hurban sa však dostal do sporu aj s Jankom Kalinčiakom, osobnosťou z vlastného tábora. Kalinčiak sa hneval, že Hurban zasiahol do jeho rukopisu povesti „Knieža liptovské“ až tak horlivo, že „pofušoval jej krásu.“ Kalinčiak sa dokonca chcel obrátiť na Licharda a tam sa dožadovať opravy. Kalinčiak Hurbanovi zlostne napísal: „Trasiem sa od hnevu a škrípem zubami! Ja sa všetkého literárneho spojenia s Tvojím časopisom na všetku budúcnosť zriekam a radšej zahodím pero na smetisko, keby sa tak s mojimi prácami malo zaobchádzať...“

Hurban si uvedomil, že prekročil mieru svojej redaktorskej horlivosti a Kalinčiakovi odpovedal „mierne a ticho“.

Spory medzi staroslovákmi a štúrovcami slovenskí vzdelanci sledovali s nepochopením a nevôľou. Jonathan Čipkay napísal A. H. Škultétymu list (10. februára 1852), v ktorom akoby zdieľal názor nespokojných národovcov: „Len by bolo k vinšovaní, aby Hlboké a Viedeň medzi sebou pokoj mali. Tieto ustavičné trenice nie sú ku vzdelání, ale k pohoršení. Jedna i druhá stránka má zásluhy o Slovákov, dobre by bolo tedy, aby se ešte i tieto najstrannejšie stránky zjednotili, a to sa nestalo, len tak, keď v svojich časopisoch jeden druhému ani nespomenú, ale len písať budú čo najlepšie…“

Ľudovít Štúr sa do týchto polemík nezapájal. Podporoval a rozširoval Slovenské pohľady, získaval spolupracovníkov a dopisovateľov. „Pohľadom slovenským napomáhajte prácami a rozširujte; je to teraz jediné naše slovo v tejto tichosti mrzutej...“ Na Štúrovu výzvu zareagovali Ján Palárik, Peter Kellner-Hostinský, Karol Sucháč, August H. Škultéty, Samuel Štúr, aj Andrej Radlinský a ďalší.

Štúr písal. Hurban uverejnil jeho recenziu gramatiky slovenského jazyka Martina Hattalu, ktorú Hattala napísal v latinčine: „Grammatica linguae Slovenicae, collatae cum Proxima cognata“. Posudzoval básnickú zbierku srbského revolučného básnika Branka Radičeviča, zaujala ho štúdia českého jazykovedca Jaroslava Puchmíra „Pravopis rusko-český“, taktiež preklad českého diela Václava Hanka „Rukopis královedvorský“ do ruštiny, prekladateľa Ignáca Babičova (Václav Hanka si podľa ruského vzoru dal meno Váceslav Váceslavič Hanka a jeho „Rukopis královédvorský“, resp.„Rukopis zelenohorský“, bol považovaný za romantické falzá). Štúr napísal životopis kniežacej rodiny Obrenovićovcov a Slovenské pohľady uverejnili ukážku z jeho bohatierskeho spevu „Pieseň Svätoboja na Zobore“.   

     Už sa kráľovstvo Slovákov rozpadlo,
     Hrozný chýr skazy od Prešporku beží,
     Tam na tých poľach — žalostné divadlo —
     Na smrť ranený sám kráľ Mojmír leží,
     A jak mrie, oči po Nitre napráva,
     Na ktorých Velká Morava skonáva...

Kritická bola Štúrova úvaha o brožúre básnika, publicistu a prekladateľa Samuela Vozára „Hlas od Tatier“. (Brožúra vyšla v roku 1850 až po Vozárovej smrti. Samuel Vozár bol členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry českoslovanskej, dlhoročný Štúrov spolupracovník.) Hoci Vozára spolu s Jankom Franciscim, Štefanom M. Daxnerom, Michalom Bakulínym a inými revolucionármi maďarské úrady na čas uväznili, v brožúre „Hlas od Tatier“ sa Vozár zaoberal nielen možnosťou, ako po revolúcii rozvíjať slovenský národný život, ale napriek zlým skúsenostiam možné riešenie videl v spolupráci a spolunažívaní s Maďarmi. Vozár nechcel zmierenie s maďarónmi, ale všeobecne s Maďarmi. Chcel od Maďarov, aby sa zbavili konzervatívnej šľachty a aristokracie, najmä aby prestali utláčať nemaďarské národy. Vozár presne pomenoval neúspech revolúcie rokov meruôsmych: slovanské národy sa nemohli spojiť s Maďarmi práve pre ich odmietavú národnostnú politiku a povýšenectvo; keby sa nemaďarské národy aj s Maďarmi spojili v spoločnom úsilí „dynastie rakúskej nebolo by dnes“. Rovnako sa kriticky staval ku Kossuthovi, ktorý nechcel dať slobodu všetkým poddaným a nechcel uznať práva všetkým národom. Vozár prezieravo napísal, že zárukou rovnoprávnosti je demokracia. (Vozár zomrel násilnou smrťou koncom roku 1850 v Hrachove, keď ho – paradoxne – prepadli a zbili na smrť maďarskí nacionalisti ako pansláva).

Štúr mal rovnako trpké skúsenosti ako Vozár a hoci sa do väzenia nedostal a vyhol sa aj zatykaču, bol vo vzťahu k Maďarom nekompromisne odmietavý. Zavrhol úvahy o spolupráci s Maďarmi, pričom sa opieral nielen o dlhodobé krivdy maďarských úradov na Slovákoch, ale tiež na zlé skúsenosti z revolučných rokov 1848 – 1849. „Všetky mongolské a tatárske národy v dejinách nemali význačnejší zástoj,“ napísal v článku, ktorý vyšiel v Slovenských pohľadoch, pričom za „mongolské a tatárske národy“ považoval aj Maďarov.

Po dlhšom čase Štúr vyjadril svoj politický názor na nedávne udalosti, aj na vzniknutú situáciu. Maďarská vládnuca trieda bola symbolom feudálnych vzťahov a poriadkov, vyhol sa však kritike rakúskeho feudálneho systému a neútočil ani na slovenské zemianstvo, ktoré skôr idealizoval, ako odsúdil: hoci aj slovenské panstvo malo prevažne reakčné postoje.

Rovnako kriticky sa Štúr staval aj k politickému liberalizmu v maďarskom hnutí, ktoré reprezentoval najmä Kossuth, odmietol pokrokové prúdy racionalizmu, ktoré boli podľa neho neobjektívne. „Je to len samý anarchizmus, rozklad a úpadok!“ Odsudzoval liberalizmus a pýtal sa, či veľké slová liberálov mali v sebe česť a šľachetnosť, „či z tých na slová veľkých liberálov myslel dakto úprimne s ľudom? Či bola v nich poctivá vôľa vytrhnúť ho z väzieb feudálnych?“

Štúr nemal zľutovanie ani k maďarskej politike: „Vidíme dôsledky ich panovania na zbiedenom, zotročenom, zúboženom ľude našom, videli sme, ako sa pásavali na jeho duši i na jeho vychladlom tele, akej lásky požíval... na derešoch.“

Politické zmierenie s Maďarmi, podľa Štúra, bolo nemožné: pokojné spolunažívanie Slovákov s Maďarmi by sa síce dalo uskutočniť, ale len za cenu politickej závislosti Slovákov od Maďarov. A s tým sa nemožno zmieriť.

Kriticky sa vyjadril aj na adresu Lajosa Kossutha, ktorého síce považoval za výnimočného človeka, mal nevšedné vlastnosti, nemal však veľké idey a hlbšie náhľady. Kossuth bol politik „maďarskému panstvu všetko, i najľudskejšie ohľady obetujúci“. A dodatok bol ešte prísnejší: „Bol politik neslýchane menistej farby a nepoctivý, pritom človek plašivý. Takíto ľudia nie sú géniovia.“

Vrátil sa aj k rétorike, ktorú použil na Slovanskom zjazde: „Boj slovanských národov za národné oslobodenie nie je možný v rámci rakúskej monarchie!“ Už sa ani len v náznakoch nesnažil nadbiehať cisárskemu dvoru, nepoklonkoval cisárovi, nenadbiehal ministrom a komisárom: písal nielen o oddelení Slovenska od Uhorska, ale aj o likvidácii rakúskej monarchie, pretože je to nespravodlivé štátne zriadenie, ktoré brzdí pokrok a rozvoj národov.

Popritom sa však kriticky vyjadril k Vozárovmu tvrdeniu, že „absolutizmus je najväčším hriechom páchaným na ľudstve“. V rozpore so svojím odsúdením monarchie napísal, že „dosť bolo poctivých samovlád a nepoctivých republík!“.

Ľudovít Štúr sa po skúsenostiach s maďarskými úradmi a rakúskou vládou čoraz viac opieral o Slovanstvo. Pripravoval rozsiahlu štúdiu „Slovanstvo a svet budúcnosti“.

V liste Izmailovi Ivanovičovi Sreznevskému (15. decembra 1850) okrem iného napísal: „Maďari túžiac po samostatnosti a nadvláde nad všetkými druhými národmi povstali s mečom v ruke proti vláde Rakúskej a my vidiac príhodný čas zbaviť sa nenávideného večného jarma povstali sme proti nim, najprv sami, potom ale porazení ako spojenci vojsk rakúskych. Nosili sme meče skoro rok a bojovali sme v počte do 20 000 mužov a všetkého v rozličných časoch. Za to nám sľúbila Rakúska vláda rovnakie práva s druhými národmi, ale nedržali a nedržia z toho nič. Nemci! My sme zase v zlom položení a nespokojnosť nielen u nás, ale u všetkých rakúskych Slovanov, rovnako zavedených, je veľká a všeobecná.“

Bola to stručná a jasná rekapitulácia snaženia Slovákov a vyjadrenie sklamaných nádejí.

V tom istom liste Ľudovít Štúr prejavil svoje sympatie k ruským vojakom: „Ani rakúske vojská nezdolali Maďarov a prišli od nich mocnejší – Rusi. S radosťou videlo každuo oko slovenskuo bratov severných na nivách dunajských a začali sa plniť slová piesne Jechal kozák za Dunaj. Rusi porazili Maďarov, to vie Európa, to u nás vie každý. Vojská ruskie veľmi sa mali dobre k nášmu národu, počujúc jazyk svojmu podobný, nazývajúc slovenskú zem ruskú a Maďarov Bisurmanmi. Ale obzvlášte padala do očí nášmu ľudu dobrota ruských bojovníkov, ktorí zvláštnou láskou vinuli k sebe deti a kde videli úbohieho človeka, zaopatrili ho všetkým, čo mali, chlebom, mäsom i vodkou. Ľud ruský odišiel od nás s požehnaním, s úctou a duostojníci jeho ubrali sa preč s nenávisťou k Nemcom a Maďarom.“

Pre Ľudovíta Štúra bolo písanie listov prostriedkom na vyjadrenie politických názorov, ale aj osobných pocitov, smútkov i depresií, rovnako tak aj priestorom na rôzne organizačné pokyny a nariadenia. Musel sa sústrediť, aby na pomerne malom priestore hutne, jasne a presvedčivo vyjadril to, čo bolo podstatné a dôležité. V ďalšom liste Sreznevskému hodnotil pomery po neúspešnej revolúcii (23. januára 1851): „Na nás kam dial horšie časy prichodia. Predtým čo aj pod jarmom maďarským, mali sme predsa aký taký život a spojenia, ale teraz v nemeckom cviku, v stave obleženia nemáme ničoho, sme roztratení a hlivieme. Žalostná ale pravdivá vec. Nemci nám  po víťaznom boji sľúbili rovnoprávnosť národnú. Maďari sú zbití, ale rovnoprávnosť vyšla na posmech. Miesto maďarskej predtým panovavšej reči máme teraz u nás všetky reči rovnoprávne, len nie slovenskú, odsúdenú zas len na najnižšie vrstvy života.“

Štúr oznamoval ruskému priateľovi, že na súdoch sa opäť hovorí po maďarsky, úrady úradujú v nemčine, dokonca sa kde-tu objaví aj latinčina. V slovenčine sa píše len medzi pospolitým ľudom, medzi slovenskými obcami a miestnymi úradmi. Vláda sľubovala, že vzniknú slovenské gymnáziá, „ale i to vyšlo tak ako všetko druhuo“.

Nepodarilo sa vzkriesiť literárny spolok Tatrín, noviny Slováci nemajú okrem Slovenských novín, ktoré vo Viedni vydáva vláda a „ktoré málokto číta a ešte menej kto predpláca“. Štúr výstižne opísal stav Slovenska a Slovákov: „Muži slovenskí sú od vlády odstrčení, potupení, prenasledovaní, tí ktorí urobili, čo len mohli pre vládu, na posmech vydaní... Prilož k tomu všetkiemu ducha po bojoch utrmácanieho, nad terajším stavom neslýchane rozmrzený a máš obraz Slovenska.“

Už v tomto liste sa začali pomaly rodiť kontúry novej orientácie. Po sklamaniach, intrigách, prehrách, klamstvách zo strany nielen Maďarov, ale aj cisárskeho dvora, sa Štúr postupne obracia na Rusko ako na jediné východisko. „Náš stav je žalostný. Vaša tuším svätá povinnosť by bola pomáhať bratom sklúčeným, ubiedeným, bo ťažko je vidieť pomoc inde. Hlavne by ste nám mali prostriedky dávať k založeniu dobrých časopisov a k vychovávaniu schopnosti našej mládeže. Vy ste i kedysi sľubuvali, rozpamätajte že sa, Bratia, na sľuby Vaše.“

Tieto neradostné okolnosti podnecovali Štúra, ale „aj kmene naše bratské, rovnako nešťastné“, aby hľadali možnosti, ako vyviaznuť z úpadku. Vážne sa zaoberal myšlienkou, aby sa medzi slovanskými národmi používala ruština. „Komu pán Boh, tomu všetci svätí a nám sa zdá byť Boh so svätou Rosiou.“ Dokonca časopis Cyril a Metod, ktorý vydával Ján Palárik, uverejnil názor, „že práve teraz je cirkev pravoslávna ako jediný prostriedok spojenia Slovanov katolíckych a protestantských.“

Hoci Jozefa M. Hurbana 4. novembra 1850 slávnostne uviedli do farského úradu v Hlbokom a prítomný bol aj vojenský komisár  Pál Nándory, predsa len v Pesti Hirlap vyšiel článok, že Štúr sedí vo väzení a Hurbana vyšetrujú pre revolučné činy. Pesti Hirlap dokonca tvrdil, že vyšetrovanie sa koná na základe rozkazu vojenského veliteľstva.

Hurban a Štúr však mali iné starosti ako vyvracať tieto lživé články. Hurban sa opäť dostal do sporu s Karlom Havlíčkom Borovským, tentoraz Havlíček zapochyboval, či chce Štúr vydávať noviny v slovenčine. Havlíček tvrdil, že pokiaľ muži ako Hurban a Štúr nie sú úprimne presvedčení o potrebe literárnej jednoty s Čechmi, nemôže považovať tento spor – dôležitý pre celý národ, pre všetkých Slovanov – za skončený. Havlíček svoj názor odôvodňoval tým, že teraz ide obom národom o život a smrť, každé nepotrebné drobenie je samovraždou. Keby bola bezpečnosť národov nepochybná, potom by nebolo dôležité, či máme jeden jazyk alebo dva. Nech sa teda Slováci konečne rozhodnú pre jednu alebo druhú cestu; pravdaže, predpokladal, že tou cestou bude čeština, ktorá oba národy zjednotí.

Havlíčkov Slovan radil Slovákom – keď sa v Slovane sťažovali na zavádzanie nemčiny do škôl a úradov –, aby nenariekali a dohodli sa radšej s Maďarmi ako s Nemcami. Slovan tiež vo viacerých príspevkoch kritizoval biedny stav Slovenska, ale aj slovenských vodcov, dôverníkov či bojovníkov z čias povstania.

Hurban sa bránil: vysvetľoval, že dôležité je odstraňovať maďarónov z úradov, presadiť vyučovanie v slovenčine na slovenských školách, dodržiavať rovnoprávnosť. Odpovedal, že títo muži strážili slovenské záujmy v tmách obliehania a za najhoršieho útlaku. „Podujali sa na tie najnevďačnejšie služby a to preto nevďačné, že o nich svet nevie. Oni sa unavovali a národ ich nevidel, oni písali, národ nečítal... Oni cestovali, nikto im diéty neplatil, oni často vysedávali vo Viedni, zodierali si kolená a vyprázdňovali vrecká pre národné dobro a odmenu dostali takú, že im vlastní bratia na cti a dobrom mene utŕhali, oni prosili, hrozili, žobrali, ponižovali sa, vydávali sa v nepriazeň, na posmech, vystavovali sa urážkam protivníkom národa a národ sa ich nezastal...“

Polemiky ustali, až keď začiatkom decembra 1850 rakúske úrady Slovan zakázali.

Michal M. Hodža zorganizoval aj spísal žiadosti a ponosy podaktorých obcí Turčianskej stolice do Bratislavy Attemsovi: v žiadosti opisoval majetkové spory, sťažoval sa na bývalú vrchnosť a navrhoval, aby sa stoličným komisárom stal Ostrolúcky, Štúr, alebo Francisci. Ale komisár Pongrátz sa o týchto žiadostiach dozvedel a v správe vrchnosti tvrdil, že ľud je spokojný, ale „demokratickí kňazíci štvú ho proti statkárom“. Pongrátz sa obrátil aj na vládu a žiadal, aby mohol šliapnuť „na hlavu zmiji demokratickému slavizmu“.

Aj Vídeňský deník podporil žiadosti „voľného občianskeho života statočných Turčanov“, ktorí sa dožadovali odvolania Pongrátza – akokoľvek zapochybovali, že Pongrátza vláda odvolá. Ani sa tak nestalo.

Štúr aj s Hodžom sa pokúsili obnoviť Tatrín a 9. decembra 1850 pricestovali do Viedne, kde márne presviedčali rakúske úrady, aby im udelil povolenie. Zostali tam až do 18. decembra, ale povolenie na obnovenie Tatrína nedostali.

Nedarilo sa ani Slovenským pohľadom. Hoci príspevkov bolo dostatok, boli kvalitné a Hurban sa aj posťažoval, že „moje Pohľady žerú rukopisy a ja skoro šediviem od práce“, predsa len musel zastaviť 31. augusta 1852 vydávanie časopisu, keďže sa mu nepodarilo zohnať dostatočnú kauciu, ktorú stanovil nový tlačový zákon. V poslednom čísle Slovenských pohľadov roku 1852 Hurban napísal: „My sme čakali do ostatnej chvíle na ochotu a dobrú vôľu bohatších rodomilov a teraz na konci tohto jedného oddielu vyslovujeme sa so žalosťou, že my sme chudobní na poklady svetské a poklady svetské chudobné sú na lásku k úbohému Slovensku.“ Ani Štúr, ani Hurban už nemali ako ovplyvňovať verejnú mienku: zostali bez samostatných novín, bez časopisov, ktoré by prezentovali ich názory.

Hurban sa vrátil k svojej rozpracovanej úvahe „Slovensko a jeho život literárny“, Štúr síce dostal ponuku, aby spolupracoval s Vídeňským denníkom, no ponuku odmietol. Mal na to zjavné dôvody: Vídeňský denník bol reakčným hlásnikom monarchie a útočil na Havlíčkov časopis Slovan. Hoci mu redakcia ponúkala slušný honorár a všestrannú podporu, hoci ho nazvala „proslulým mužem a popředným publicistem“, Štúr nezabudol, že Vídeňský denník sa nepriateľsky staval k spisovnej slovenčine, najmä však odmietal poklonkovanie rakúskej absolutistickej vláde.

Ľudovít Štúr taktiež odmietol miesto  tajomníka na krajinskom súde v Bratislave, hoci dlho zvažoval, či túto ponuku prijme; tým skôr, že pani Ostrolúcka, ako aj Gustáv a Mikuláš Ostrolúcki ho nahovárali, aby na miesto nastúpil.

Štúr napísal pani Alžbete Ostrolúckej v októbri list – napísaný v nemčine –  v ktorom presne formuloval svoje duševné rozpoloženie, ale aj poslanie, životnú cestu, pre ktorú sa rozhodol a z ktorej nezišiel „Každý, kto sa povznesie nad každodenný život, je vedený životným poslaním a keď mu zostáva verný, žije sám so sebou v zhode, ktorú sa snáď márne snažil dosiahnuť voči vonkajšiemu svetu. Ako to už býva, súhlas so svojím vnútrom, tento vnútorný boj je hlavnou podmienkou každého šťastnejšieho a najmä každého činného života. Ak človek však odpadne od svojej životnej úlohy, dostane sa do rozporu so sebou samým...“

Prechádzal zložitým životným obdobím; už nebol aktívny v politickom živote, nemohol vydávať politické noviny, v Modre sa cítil osamotený a izolovaný, bez priateľov, bol v zlej finančnej a teda aj sociálnej situácii, záujem polície začínal byť citeľný. „Pomery sú chmúrne, priatelia okolo mňa posmutneli a ja kráčam od hrobu na hrob!“

Štúr vysvetľoval pani Ostrolúckej, prečo nechce prijať ponuku tajomníka na krajinskom súde: „Možno by som na nové miesto nastúpil, ale to nič nemení na tom hlavnom. Pozemské blaho nie je to, čo som hľadal, hoci aj to si hodne cením. Skoro pominuteľné sa predsa nemôže stavať na roveň nepominuteľnému a preň sa často musíme vzdať príjemného, ba aj najdrahšieho. A rezignácii som sa učil od rannej mladosti...“

Navyše, je tu podľa Štúrových slov, národ, aj ďalšia spoločnosť, ku ktorej on patrí „a ktorá je oprávnená robiť si nárok na moje konanie. Tiché a výrečné slová tejto spoločnosti sú tiež to, na čo som musel dbať, keď som nechcel vypadnúť zo zväzku, v ktorom som sa stal tým, čím som.“

Štúr uvažoval o tom, že prijme inú ponuku: očakával, že ho zvolia za profesora politických vied v Belehrade na srbskej akadémii. „Ak to nepokazí nejaká intriga, pôjdem za týmto volaním a odídem na toto pôsobisko, pre mňa omnoho primeranejšie. Tam by mi ešte skvitol život...“

Napísal list aj Mikulášovi Ostrolúckemu, ale ten bol vtedy mimo sídla a tak odpovedal až neskôr, koncom septembra: ľutoval, že sa nemohli stretnúť v Ostrej Lúke, ale na zimu sa celá rodina odsťahuje do Viedne a tam je Ľudovít vždy vítaný. Neskôr sa Štúr v zimných mesiacoch stretol vo Viedni s pani Alžbetou, aj s Adelou Ostrolúckou.

Silnel aj tlak viedenskej vlády, ktorá už cítila pevnú pôdu pod nohami. V apríli roku 1851 cisár Franz Jozef I. vymenoval Ríšsku radu, na jej čele bol Karl Friedrich von Kübeck (pochádzal z Jihlavy, bol synom krajčírskeho majstra, časom sa stal ministrom financií Rakúskej monarchie) a ten mal pripraviť zrušenie oktrojovanej ústavy. Kübeck to zrealizoval: bol to posledný krok k likvidácii konštitucionalizmu. Panovník si upevnil moc a rovnako tým dal do rúk ministra Alexandra Bacha takmer neobmedzené právomoci na prenasledovanie nepohodlných ľudí.

V lete roku 1851 naďalej Štúr aj Hurban pokračovali v boji o spisovnú slovenčinu. Slovenský denník uverejnil Kollárov článok, v ktorom sa prihováral k priateľom československej jednoty a odvrhol jazyk Hurbana a Štúra – „hurbanovčinu a štúrovčinu“. Slovenský denník takisto pochválil ministra Thuna, ktorý sa vraj zaslúžil o zavedenie jednoty v slovenskej spisovnej reči.

Hurban reagoval podráždene, zaútočil na Kollára, že sa počas revolúcie choval zbabelo.

Aj Pavol J. Šafárik prispel do diskusie opatrným, až alibistickým názorom o slovenskom literárnom rôznení, no bolo zrejmé, že spisovnú slovenčinu neschvaľuje.

Ani náhla smrť Jána Kollára 24. januára 1852 polemiku nestlmila; Kollárova smrť síce všetkých bolestne zasiahla, rozpory medzi staroslovákmi a novoslovákmi pokračovali, dokonca aktéri do nej zatiahli aj nebohého básnika.

V auguste 1851 sa bol Štúr liečiť v Korytnici, v kúpeľoch sa snažil utužiť chatrné zdravie. Pôvodne sa odtiaľ chystal na návštevu Ostrej Lúky, chcel opäť vidieť rodinné sídlo Ostrolúckovcov, stretnúť sa s Adelou. Lenže musel odviesť chlapcov nebohého Karola, ktorí zostali u Štúrovej matky: dôvod bol ten, že sa im začínal semester. Hoci list bol adresovaný Adelinej matke, na záver sa obrátil priamo na Adelu: „Ako sa Vám páči tichý vidiecky pobyt v Ostrej Lúke? Keď som bol v Korytnici, v duchu som  prelietal snáď každodenne cez tých niekoľko vŕškov do Ostrej Lúky a sledoval s radosťou i ľútosťou Vaše šľapaje a Vaše hovory!“

V tom čase, keď sa Štúr liečil v Korytnici, už pôsobil na Kysuciach, v Čadci, jeho brat Janko Štúr ako súdny úradník. Ľudovít využil príležitosť a cestou do Korytnice sa zastavil v Čadci, ale navštívil aj na Orave viacerých priateľov,  získaval nových stúpencov. Najdlhšie sa zdržal v spoločnosti Ctiboha Zocha, ktorý žil v Jasenovej. Po dlhšom čase sa opäť mohol venovať témam, ktoré ho nanajvýš zaujímali, aj znepokojovali. Cesta Oravou a Kysucami bola na Štúrovu ubolenú dušu rovnako liečivá ako pobyt v Korytnici: prijímali ho s nádejou a dôverou, verili, že slovenský život pookreje, takže mohol napísať, že počínanie proti štúrovcom je „našuchorené perie, ktoré prvý vietor roznesie na všetky strany sveta...“

Snažil sa získať prispievateľov pre Slovenské pohľady, kde mohol, tam ich propagoval, pretože to bolo v neradostnej situácii „jediné naše slovo v tejto tichosti mrzutej“.

Nepriamo sa snažil ovplyvňovať koncepciu Slovenských pohľadov; odporúčal Hurbanovi, aby v časopise uverejňoval aj zábavné texty a premenil ho na polozábavné, pololiterárne periodikum. Ale on sám v tejto chvíli nepísal žiadne príspevky a to pre chorobu a pre „žiale, ktoré tiahnu cez dušu moju“.

Pobyt v Korytnici a cesta po severnom Slovensku Štúrovi prospeli psychicky aj zdravotne. Vrátil sa plný energie, „plný k vôle k činom a dejstvu“. Naďalej sa snažil udržiavať písomné styky aj s dopisovateľmi Slovenských národných novín a evanjelickému farárovi Jánovi Kutlíkovi, ktorý bol v tom čase v Pitvároši v Čongrádskej župe pri rumunských hraniciach ,napísal, že činnosť národovcov ožíva, že nie je celkom zmarená, aj keď sa ju úrady snažili „zatarasiť“. Podobne optimisticky písal aj Hurbanovi, že „dôvera k nám a nášmu počínaniu je nepodvratná. Bol som všade prijatý s neobmedzenou dôverou a láskou, ba so zápalom.“

List Kutlíkovi bol prejavom predošlej Štúrovej energie a optimizmu: štúrovci sa ani v zložitých pomeroch, keď sa už nemôžu voľne pohybovať ako kedysi, nevzdali svojich cieľov a nádejí, že veci sa zmenia k lepšiemu; tým skôr, že sa osvedčili a potvrdili v zložitých revolučných rokoch. Štúr písal Kutlíkovi, že zmenené okolnosti „pozhľadávali“ národovcov a v nových podmienkach začali opäť rozvíjať svoju činnosť: Hurban pokračoval vo vydávaní Slovenských pohľadov, Hodža chystal vydávanie cirkevného časopisu, aj Kadavý zvažuje, že bude vydávať svetské noviny. Štúr bol toho názoru, že Slováci sa v krátkom čase zjednotia, keďže Radlinský aj Palárik sa rozišli so staroslovákmi a tí už strácajú na Slovensku prívržencov.

Po návrate z kúpeľov sa  v polovici októbra 1851 stretli v Bratislave katolíci Ján Palárik, Andrej Radlinský a Štefan Závodník s evanjelikmi Michalom M. Hodžom, Jozefom Hurbanom a Ľudovítom Štúrom a dohodli sa na pôvodnom spisovnom jazyku (ktorý kodifikoval Štúr), keďže prijali odchýlky, ktoré navrhol Hodža s Hattalom. Všetci prítomní podpísali úvod ku knihe rímskokatolíckeho teológa a lingvistu Martina Hattalu „Krátka mluvnica slovenská“ a tým sa definitívne uzákonila norma spisovnej slovenčiny. Kniha vyšla v roku 1852.

Ale zdanie vnútornej vyrovnanosti bolo len zdanlivé. Útoky maďarónov a úradov proti Štúrovi neustávali. Mladší gróf Zay, syn grófa Karola Zaya, s ktorým mal Štúr dlhodobo napäté vzťahy, ho dokonca vo februári 1852 zažaloval, že so svojimi priateľmi Jánom Kvačalom a Matejom Holkom poľovali v jeho revíre; Zay sa sťažoval nielen na súdoch, ale dokonca ministrovi vnútra, že Štúr robil „komunistické zásahy do jeho vlastníckeho práva“. Na súde v Trenčíne však pôsobil Štúrov žiak a prispievateľ Slovenských pohľadov Ján Thurzo: bol jedným z dvoch sudcov, ktorý „prípad“ vyšetrovali. Thurzo informoval Štúra (29. februára 1852), že Zayov fiškál obžaloval Štúra, vraj poľoval v zakázanom revíre. Hoci druhý sudca dal Kvačalu a Holku zavrieť a prepustil ich až po piatich dňoch, dal tiež všetkým zhabať zbrane, no keď sa preukázalo, že žaloba nie je oprávnená, tak na Thurzov zásah zbrane všetkým trom vrátili. A navyše Štúr získal riadny zbrojný pas.

O Štúra sa čoraz viac začala zaujímať aj polícia. Už počas cesty do Korytnice, Oravou a Kysucami, mali Štúra sledovať žandári a hlásiť, s kým sa stretával. Komisár Arnold Pongrátz sa však so sledovaním Štúra oneskoril, pretože pokyny na sledovanie mu prišli až po tom, keď úradný spis omylom putoval najprv do Prešporku a odtiaľ ho preposlali do Ružomberku – súdny úradník v Liptovskom Mikuláši si pomýlil Pressburg s Rosenbergom. Štúra potom v Korytnici nenápadne sledovali, tak nenápadne, že si to nevšimol; bez obáv a bez rozpakov oznamoval v liste Hurbanovi mená priaznivcov a spolupracovníkov Slovenských pohľadov.

Štúr sa pokúšal založiť v Modre vyššie gymnázium s teológiou. Na Modru si rýchlo zvykol, vinohradnícke mestečko mu učarovalo, hovoril o ňom ako o budúcom slovenskom Weimare. Na jar 1852 sa obrátil listom na Michala M. Hodžu, ktorý bol vtedy predsedom komisie pre riadenie evanjelických škôl v preddunajskom dištrikte; nabádal ho, aby čo najrýchlejšie zvolal stretnutie, na ktorom by sa hovorilo o jeho pláne. Do týchto plánov zasvätil aj Janka Kalinčiaka, ktorý pôsobil v Modre, ba aj Karola Kuzmányho, ktorý od roku 1849 bol profesorom teológie vo Viedni – no s ktorým nemal práve najlepšie vzťahy. Štúr sa týmto plánom nadchol; predstavoval si, že Modra bude akýmsi kultúrnym centrom Slovenska, budú to slovenské Atény, kam budú prichádzať študenti z celého Slovenska, kde budú vyučovať známi profesori. Ale viedenská vláda mala iný názor: odmietla Štúrov plán a žiadne vyššie gymnázium s teológiou sa v Modre neotvorilo.

Napriek tomuto neúspechu sa Štúr ďalej usiloval aktívne pôsobiť, aby sa splnili aspoň niektoré slovenské požiadavky. Postupne sa vo viacerých slovenských mestách zriaďovali štátne gymnáziá, no výučba v slovenskom jazyku sa na nich len zriedkavo uplatňovala. Lenže výsledky sa nedostavili: vláda nepovolila ani obnovenie Tatrína, hoci vojenská správa pôvodne tatrínske zhromaždenie povolila. Zasiahli však viedenskí staroslováci, osobne Kollár a Kuzmány, ktorí naliehali na ministra Thuna, aby Tatrín nepovolil a ten ich nátlaku vyhovel. Hurban bol z postoja staroslovákov sklamaný a pobúrený, pretože staroslováci sa ani len nepokúsili podporiť myšlienku slovenských gymnázií: „My, teda Štúr a Hodža, nemôžeme nič urobiť, lebo všetko by paralyzovali...Nás očierňujú pred vládou ako samotných troch v slovenskom národe, ktorí pre svoju ctižiadosť na slovenčine stojíme“.

Ľudovít Štúr sa stal členom výboru pre postavenie pomníka velikánovi slovenskej poézie Jánovi Hollému. Za predsedu tohto výboru ustanovili Jozefa Kozáčka. Pre Štúra bol Ján Hollý veľkou morálnou autoritou, nielen ako mysliteľ a básnik, ale aj ako podporovateľ spisovnej slovenčiny. Zbierka na postavenie pomníka však nemala veľký ohlas, Štúr ju chcel lepšie organizovať „pre česť národa nášho“, už aj preto, že postaviť pomník Hollému na Dobrej Vode bolo jedným z kultúrnych cieľov národa. Zbierku začal organizovať Ján Palárik a Jozef Karol Viktorin; pomník sa podarilo odhaliť až v roku 1854 (autorom busty bol sochár Ladislav Dunajský, epitaf napísal Ľudovít Štúr).

Jozef K. Viktorin zorganizoval aj slávnostný ceremoniál pri odhalení pomníka. Viktorin pozval Štúra, ale aj mnohých Slovákov so želaním, aby sa na slávnosti v Dobrej Vode zúčastnilo čo najviac vlastencov a aby oslávili muža, „ktorý nás od chlapčenstva prenášal do šťastnejších vekov otcov našich a ktorého harfa znela ako nikoho...“

Hrob Jána Hollého bol postavený pod lipami, pod symbolom Slovanstva. Krásny májový deň prilákal veľa ľudí zo širokého okolia, ale aj národovcov z celého Slovenska; no menej ako sa očakávalo, prišlo katolíckeho duchovenstva. Pomník posvätil dekan Martin Lackovič a zhromaždeniu sa prihovoril Ján Palárik, Viktorin slávnostne odovzdal pomník verejnosti. Na záver zaznela pieseň „Veje vietor veje od Tatier k Dunaju“ na slová Štúrovej básni „V Dobrovodskej stráni“.

Priebeh ceremoniálu bol dôstojný, Štúr to ocenil aj na slávnostnom obede a neskôr napísal Martinovi Hattalovi (25. mája 1854): „Niečo slávnostnejšie som ešte u nás nevidel!“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984