Tak, už je to tu...
Nový prezident Ruska Dmitrij Medvedev si na júl naplánoval turné po niektorých krajinách Strednej Ázie a južného Kaukazu. Najskôr pobudne v hlavnom meste Azerbajdžanu Baku (3. – 4.júla 2008), potom oficiálne navštívi Turkménsko (4. – 5. júla 2008) a nakoniec v krátkom časovom úseku znovu navštívi Kazachstan (5. – 6. júla 2008). Pravda, jeho prvá zahraničná prezidentská návšteva krajiny postsovietskeho priestoru Kazachstanu (22. mája 2008) mala iný charakter. Demonštrovala základný vektor jeho zahraničnej politiky a energetickej spolupráce, keď sa v krajine zastavil na ceste z Číny. Tentoraz sa zastaví pri inej príležitosti. Počas neformálneho summitu prezidentov štátov Spoločenstva nezávislých štátov v Sankt Peterburgu (6. júna 2008) prijal pozvanie a zúčastní sa osláv 10. výročia hlavného mesta Kazachstanu Astany. To, že opakovane vynechal Uzbekistan, môže znamenať, že o Taškent nemá až taký záujem, lebo Islam Karimov neplní dohodnuté (ekonomické) sľuby, alebo si ho necháva na neskôr... Nedávna iniciatíva Taškentu zverejnená práve v Sankt Peterburgu – vytvoriť inštitucionalizované antiNATO na báze Dohody o kolektívnej bezpečnosti (ODKB) a Eurázijského ekonomického spoločenstva (EurAzES), bude určite Moskvu, ale aj Čínu (tú v rámci Šanghajskej organizácie spolupráce) zaujímať osobitne. Zmena je život Bolo to v roku 1997, keď zatiaľ jediný prezident Kazachstanu Nursultan Nazarbajev, ktorý vládne krajine od roku 1989, rozhodol o zmene hlavného mesta. Alma-ata tento štatút stratila a svet si musel privyknúť, že novým hlavným mestom sa stala Akmola, od roku 1998 s novým menom Astana. O tom, prečo sa tak neobmedzený vládca krajiny rozhodol, sa dodnes špekuluje. Domáci okrem iného hovoria aj o tom, že sa chcel zavďačiť svojmu klanu alebo priblížiť k Sibíri a jej zdrojom a symbolicky sa vzdialiť od Strednej Ázie. Či sa mu to podarilo, ukáže čas. Mesto, ktoré založili v rok 1824 ako vojenskú pevnosť Rusi, malo niekoľko mien. Najskôr to bol Akmolinsk, potom v rokoch 1961 – 1991 Celinograd. Po sublimácii ZSSR sa mesto znovu premenovalo na kazašský ekvivalent Akmola a nakoniec sa dopracovalo k dnešnému menu: Astana, čo zhruba znamená hlavné mesto. Lenže ani to zrejme nie je konečná stanica. Lenin, náš vzor Osud Astany sa podobá osudu mesta na Neve, ktoré 16. (27.) mája 1703 založil Peter I. Z pôvodného Sankt-Piter-Burch sa vygeneroval Sankt Peterburg, ktorý sa neskôr skrátil na Peterburg a v auguste 1914 sa zmenil na vlastenecky znejúci Petrograd (Petrohrad). Lenže v januári 1924 sa opäť mení názov. Na počesť „vodcu“ svetového proletariátu sa premenováva na Leningrad. Dramatické udalosti roku 1991 mali vo vzťahu k mestu logické vyvrcholenie. Na základe výsledkov referenda z 12. júna 1991, v ktorom sa 54 percent respondentov priklonilo k návrhu, sa rozhodlo, že mestu sa vráti pôvodné – historické meno Sankt Peterburg, čo 6. septembra 1991 potvrdil Najvyšší soviet Ruskej sovietskej federatívnej republiky. Ak sa bude opakovať história, tak možno niekedy budeme počuť aj o Putingrade. Alebo o inom „...grade“ v postsovietskom priestore. Neveríte? Bude Nursultan? Tesne pred stretnutím N. Nazarbajeva s D. Medvedevom v Sankt Peterburgu oficiálne vystúpil poslanec kazašského parlamentu Sat Tokpakbajev, ktorý navrhol premenovať Astanu na Nursultan. Na zasadnutí to zdôvodnil: „Berúc do úvahy mimoriadnu úlohu nášho prezidenta v budovaní Kazachstanu a mesta Astany a berúc do úvahy jeho morálne a odborné vlastnosti, navrhujem...“ Čo premenovať a na čo, to už poznáme. Poslanec sa ďalej nechal uniesť: „Prezident využil budovanie hlavného mesta ako lokomotívu k ekonomickému rastu celej krajiny. On bol stavbyvedúcim, ktorý sa venoval stavbe každého domu, každej ulice.“ Ešte v roku 2007, keď sa N. Nazarbajev dal zvoliť 98,7 percentami hlasov znovu za prezidenta, proti podobným úvahám ostro vystúpil. Vtedy vravel: „Kým som ja prezidentom, toto nedovolím...“ V júni 2008 je ticho. Možno si myslí, že ani nemá cenu reagovať na podobné veci, možno zmenil názor. Faktom však je, že keď priletíte do Astany, prvé, čo vám oficiálne odporúčajú, je navštíviť osobné múzeum prezidenta N. Nazarbajeva. Tam nájdete, podobne ako kedysi v Leninovom Razlive pri Sankt Peterburgu, všetko. Od informácií o jeho detstve až po pero, ktorým podpísal prvú Ústavu Kazachstanu. Text tej zmenenej, ktorou mu je umožnené prezidentovať doživotne, podobne ako to bolo u exkolegu Saparmurata Nijazova v Turkménsku, tam už, samozrejme, nie je. Autor je spolupracovník týždenníka Slovo
