Rusko sa chystá na veľký skok

Na poste prvého muža Ruskej federácie vymenil Dmitrij Medvedev Vladimíra Putina. Krajina však v súčasnosti prechádza oveľa hlbšími a komplexnejšími zmenami, ako je „iba“ zmena hlavy štátu.
Počet zobrazení: 2436
6-m.jpg

Na poste prvého muža Ruskej federácie vymenil Dmitrij Medvedev Vladimíra Putina. Krajina však v súčasnosti prechádza oveľa hlbšími a komplexnejšími zmenami, ako je „iba“ zmena hlavy štátu. Hosťami poslednej diskusie Klubu Nového slova na tému Rusko po prezidentských voľbách sa stali Oskar Krejčí, český politológ, vysokoškolský pedagóg a autor takmer dvadsiatky kníh, a Peter Juza, špecialista na problematiku postsovietskeho priestoru a výkonný riaditeľ Inštitútu ASA. Podľa Oskara Krejčího je prvou podstatnou zmenou to, že Putinovi sa za šesť rokov vládnutia podarilo Rusko politicky stabilizovať. „Po piatich, šiestich rokoch vlády Vladimíra Putina bolo zrejmé, že nehrozí rozpad Ruskej federácie, ktorý hrozil za Jeľcina,“ hovorí. „Najpríznačnejším znakom Ruska v okamihu prezidentských volieb bol nástup štandardných foriem liberálneho režimu. Vystriedanie vo funkcii hlavy štátu prostredníctvom demokratických volieb sa tu uskutočnilo vôbec po prvýkrát. Navyše sa zdá, že skupina, ktorá vládne, sa pokúsi vytvoriť politický systém západoeurópskeho typu.“ Rusko silnie „Rusko nastúpilo do novej etapy svojho vývoja, vrátane vývoja vnútorného, zahraničnopolitického a ekonomického,“ hovorí Peter Juza. „Podľa posledných údajov, ktoré zverejnila o.i. aj CIA, ruská ekonomika sa na základe výsledkov v roku 2007 stala siedmou najsilnejšou na svete v úrovni HDP. V krátkom čase by mala dostihnúť a predbehnúť napríklad Veľkú Britániu a stať sa súčasťou elitného ekonomického klubu. Zmena na prezidentskom poste v Rusku nie je dramatická, ale historicky dôležitá. Prechod Vladimíra Putina na post predsedu vlády zároveň znamená podstatnú zmenu vo fungovaní štátu. Pozícia ruského premiéra sa kvalitatívne mení. Prvým náznakom tohto javu bolo stretnutie hláv vlád Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ). V podstate všetky postsovietske štáty totiž po bývalej štátnosti zdedili silný prezidentský systém a premiéri doteraz fungovali viac-menej formálne. Teraz však vstupuje do hry silný, suverénny ruský predseda vlády. Otázkou je, čo to znamená pre vývoj vzťahov vo svetovej politike, pretože rozvoj ekonomiky aj stretnutie premiérov SNŠ znamená posilnenie pozícii Ruska vo svetovej politike. Svedčí o tom aj cesta Medvedeva do Číny. Cestou naspäť sa prezident navyše zastaví v Kazachstane. Nepôjde do Bieloruska ani na Ukrajinu, ako si všetci mysleli, ale do Kazachstanu, ktorý zohráva úlohu ekonomického lídra Strednej Ázie a energetického záložného zdroja pre európsku energetickú sieť. Jednoducho, dnes je už jasné, že pre orientáciu ruskej zahraničnej politiky bude rozhodujúci ázijský vektor. A vzťah Washingtonu a Moskvy sa už bude vyvíjať podľa toho, kto vyhrá v amerických prezidentských voľbách. Ale či to bude republikán alebo demokrat či demokratka, v každom prípade – nastane podstatná rekonštrukcia vzájomných vzťahov. V týchto limitoch bude fungovať nový prezident Medvedev, ktorému bude pomáhať silná podpora práve konfigurovanej vlády s posilnenou pozíciou vicepremiérov.“ Putinova „skupinka“ Oskar Krejčí: Výrazným svojským prvkom v ruskom politickom systéme je, že hoci Putin dosiahol počas svojho panovania veľmi veľa, nepodarilo sa mu vysporiadať sa s oligarchiou. V Rusku existujú skupiny, ktoré dokážu podstatne ovplyvňovať politickú moc. To, že lobisti ovládajú politiku prostredníctvom ekonomického tlaku, patrí k typickým črtám kapitalizmu. To, čo vidíme v Rusku, je však ešte v mnohých aspektoch neštandardné. Ďalšou otázkou, ktorá trápi politológov, je, či sa medzi premiérom Putinom a prezidentom Medvedevom rozvinie pokojná spolupráca, alebo či vznikne konflikt moci. Na tento problém je mnoho názorov, spoľahlivá odpoveď však neexistuje, pretože ani Putin, ani Medvedev v Rusku nevládnu sami. Moc podľa všetkého drží v rukách veľmi pevná skupina. Tá je schopná vyriešiť aj veľmi citlivé otázky – napríklad, kto bude ďalším prezidentským kandidátom – bez toho, aby ju to rozbilo alebo aby von unikli informácie. O tejto skupine môžeme povedať aj to, že je vnútorne štruktúrovaná. Mnoho ľudí, ktorí sa pokladali za rozhodovateľov v Kremli, sa teraz presunulo do sídla vlády. Tento presun sa pritom ešte neskončil: Jeho vrcholom bude pondelok 26. mája, keď po prvýkrát zasadne nový orgán v politickom systéme Ruska – predsedníctvo vlády. Tvorí ho osemnásť členov a okrem kľúčových podpredsedov v ňom budú zasadať aj siloví ministri – minister zahraničia, obrany a vnútra. To znamená ministri rezortov, ktoré doteraz patrili pod priame riadenie prezidenta. Moc sa zjavne presúva do rúk premiéra a dôvodom je osobné postavenie Putina. Napriek tomu som však presvedčený, že v Rusku nevládne jednotlivec – aj keď je v rámci skupiny momentálne ´rovnejší´ ako ostatní. Šanghaj, Minsk a nízka pôrodnosť Dvadsiateho tretieho mája obaja kľúčoví predstavitelia Ruska odleteli do sveta. Putin mieri do Minska, kde zasadajú predsedovia vlád Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ). Tento orgán relatívne dosiaľ nebol príliš významný, no keď sa v ňom objaví Vladimír Putin, získa na dôležitosti. Zvlášť, keď sa v ňom stretne s ukrajinskou premiérkou Júliou Tymošenkovou. Medvedev ide na svoju prvú zahraničnú návštevu do Číny. Tá je vo vzťahu k Rusku veľmi zaujímavá, keďže súčasný obrat rusko-čínskeho obchodu predstavuje úctyhodných 46 miliárd dolárov. Čína je pre Rusko druhým najväčším ekonomickým partnerom hneď po Európskej únii a pre Čínu je Rusko partnerom číslo osem. V Jekaterinburgu sa 14. mája prvý raz mimo pôdy OSN stretli ministri zahraničných vecí z Brazílie, Ruska, Indie a Číny – zdá sa, že sa vytvára nová štruktúra ekonomicky najdynamickejších veľkých krajín sveta. Čo sa týka Medvedevovho vládnutia, hovorí sa, že bude pokračovať v nastúpenej Putinovej línii. V podstate je to pravda. Putinova stratégia sa predsa osvedčila. Na druhej strane, nijaká predpoveď tohto typu neplatí úplne. Aj keď Medvedev chce pracovať rovnakými metódami, bude sa stretávať s úplne novými, doteraz nevyriešenými problémami. Jednými z najväčších sú demografické a sociálne problémy, ktoré spolu súvisia. Podľa oficiálnych štatistík z roku 2000 sa síce podarilo znížiť počet ľudí žijúcich pod hranicou chudoby o polovicu, no v absolútnych číslach je to dnes aj tak približne 18,5 miliónov ľudí. Keď Putin nastupoval, reálne príjmy obyvateľov Ruska boli o 40 percent nižšie než v roku 1990. Až vlani sa ich podarilo znovu dotiahnuť na úroveň roku 1990. No keď meriame rozdiel medzi desiatimi percentami najbohatších a desiatimi percentami najchudobnejších Rusov, rozdiel narastá – je asi 16,5-krát väčší ako pred osemnástimi rokmi. Nedarí sa ani v demografickej oblasti. Podľa štatistík OSN by Rusko v roku 2015 malo mať o 20 miliónov obyvateľov menej ako v roku 1995, ak by pokračoval súčasný demografický trend. Za Putina Rusko síce prijalo veľmi výrazné pronatalitné opatrenia – stotisíce korún pre matku od určitého veku dieťaťa, príspevky na vzdelanie a na byt a demografický prepad sa podarilo zastaviť, zatiaľ sa však nenaštartoval rast. Čo s toľkými peniazmi? Ekonomike sa v Rusku nezvyčajne darí, veď iba priemysel hlási medziročný nárast 9,5 percenta. Nie je to však rekord – vlani to bolo nad 10 percent. Nie sú to ani „čínske“ čísla, ale určite je to najväčší ekonomický rast v Európe. Do istej miery sa, samozrejme, opiera o cenu energetických surovín, obrat v ruskej ekonomike však napriek tomuto zdôvodneniu pripomína skôr zázrak ako „ropnú nevyhnutnosť“. Keď Rusko začínalo ako samostatný štát, malo v zahraničí „sekeru“ 177 mld. dolárov. V súčasnosti sú však jeho devízové rezervy takmer 500 mld. dolárov, čo predstavuje tretie najväčšie devízové rezervy na svete! A Rusov trápi netypický problém – čo s peniazmi. Prvý faktor, ktorý im sťažuje rozhodovanie, je, že množstvo ruských ekonómov a politikov neverí na dlhodobo vysokú cenu ropy. K tomu sa pridružila pozoruhodná liberálna teória, že investovanie nazhromaždených peňazí povedie k dramatickej inflácii. Presadzovala ju konzervatívna ekonomická skupina, ktorá v ruskej vláde dominovala do jari minulého roku a rozdelila peniaze na dve časti – rezervný a investičný fond. Nastala však zmena. A Rusko už aj schválilo obrí investičný projekt na dobudovanie infraštruktúry – železníc, letísk, ciest a prístavov. V rokoch 2010 až 2013 preinvestuje Rusko 13 triliónov rubľov – to znamená okolo 550 až 570 miliárd dolárov. Proti prúdu konzervatívnych ekonómov sa však predsa len pláva pomaly: časové rozpätie 2010 až 2013 znamená, že projekty ešte nie sú hotové. Po prvýkrát však Rusko začína formovať veľké ekonomické projekty tak, ako je to v Číne už roky samozrejmosťou. Neodháňajme Rusko! Rusko má šťastie, že v období, keď sa politicky stabilizovalo, vládnuca „skupinka“, ktorá bola zložená zväčša z neekonómov, tzv. silovikov, sa naučila zachádzať s ekonomikou. Bude mať ešte veľa príležitostí ukázať, čo vie, a vôbec to nebude mať ľahké. Okrem iného preto, že základom stratégie mnohých neokonzervatívnych, ale aj konzervatívnych politikov na Západe je predstava, že udržanie súčasného sveta v podobe, v akej existuje, vyžaduje rozbitie veľkých štátov Euroázie – Iránu, Ruska, Číny. Rusko tomu bude musieť čeliť a uvidíme, či to dokáže plynulým, bezkonfliktným spôsobom. Cieľavedomé obkľučovanie Ruska, prenikanie čoraz hlbšie do eurázijského kontinentu, čo najbližšie k jadru heartlandu („Kto ovláda heartland, ovláda svet.“ - geopolitická teória J. H. Mackindera z roku 1904, pozn. red.), je dnes celkom zrejmé. Je však hrubou chybou Bruselu, Washingtonu, ale aj Prahy, že podlieha týmto geopolitickým schémam. Keďže nás Európanov bolo v roku 1900 vo svete 24,5 percenta a v roku 2050 nás má byť iba sedem percent, máme posledné desaťročie na to, aby sme Tretiemu svetu ukázali, že sme viac ako len akísi potomkovia barbarských kolonizátorov. Dohoda s Ruskom je jedným z predpokladov tejto stratégie a ak sa nám podarí Rusko prinútiť, aby sa obrátilo na východ, nebude to jeho prehra, ale naša. Na východe dnes už nežijú iba „chudobní príbuzní“; čínska a indická ekonomika sú najdynamickejšie na svete, je tam obrovský trh a veľa peňazí. A aj keď sa zo dňa na deň nedajú obrátiť opačným smerom ropovody a plynovody, dá sa zmeniť vnímanie Rusov vo vzťahu k Číne. Posledné prieskumy spred troch týždňov ukázali, že Rusi Čínu po prvý raz označili za najpriateľskejší štát. Vo svete sa rozohráva zaujímavá geopolitická hra: USA pokračujú v obhajovaní svojich veľmocenských zámerov, svoju pozíciu chce udržať alebo zlepšiť aj EÚ a Čína, nehovoriac o Indii. Rusko vyžíva svoj energetický potenciál na to, aby posilnilo svoje záujmy. Ako sa môže táto situácia v budúcnosti vyvinúť? Oskar Krejčí: Naučili sme sa vnímať svetový politický systém ako unipolárny, pretože po víťazstve USA v studenej vojne zostal jediný hegemón. Obdobie Bushovej vlády však situáciu výrazne zmenilo. Priviedlo USA do veľmi problematickej situácie, v ktorej stráca množstvo prostriedkov na kontrolu svetovej politiky. A tak sa v súčasnosti vytvárajú nové centrá moci. Povedie to buď k tomu, že sa unipolárny svet transformuje, vytvorí sa multipolárny svet, alebo sa uskutoční difúzia moci a vznikne postunitárny, nepolárny svet. Svet, v ktorom budú veľkými hráčmi napríklad Kalifornia a Uttarpradéš a nadnárodné monopoly, medzinárodné organizácie a SNŠ budú rovnako mocné ako G8. Svet, v ktorom nebudeme schopní identifikovať jedno centrum, ktoré rozhoduje o podstatných rozhodnutiach o svete. Podľa všetkého sa k tomu blížime: v americkom nešťastí sa začínajú ako šťuky vo vode pohybovať štáty ako Rusko a Čína. Prejavujú sa však odlišným spôsobom. Čína predstiera, že je stále slabá, a Rusko hrá, že je silnejšie, ako v skutočnosti je. Sú to však už iné štáty, ako boli pre 20 rokmi, keď padal ZSSR a keď sa rozkladalo socialistické spoločenstvo. Ako by bolo týmto zmenám možné čo najefektívnejšie prispôsobiť slovenský ekonomický systém? Oskar Krejčí: Vo vzťahu k Rusku je výrazný rozdiel medzi pražskou a bratislavskou politikou – v Česku sa prejavuje výraznejšia rusofóbia. Dominuje tam generácia politikov, ktorá definuje svoje hodnoty prostredníctvom 21. augusta 1968 a v politickej elite prevládajú ľudia, ktorí v Rusoch vidia hordy kozákov rútiacich sa do Povltavia. Nálada v Českej republike je pre akékoľvek dohody s Ruskom nepriaznivá. Slovensko je v tomto smere iné. V Bruseli zasa popri rusofóbii prevláda taký pohľad na Východ, ako pohľad bieleho muža, ktorý, neborák, týmto úbohým domorodcom musí vládnuť. Kto pozná napríklad uznesenie Európskeho parlamentu ku Kazachstanu a k Strednej Ázii, vie, že ide o 50 strán paternalistického textu, kde EÚ vysvetľuje, ako to tí hlúpi a chudobní majú robiť. Nebolo v ňom jediné slovo úcty k práci a ku kultúre, slovo uznania za to, že región prešiel pri budovaní svojich štátností zložitým obdobím, a predsa sa niekam dostal. Autori textu si zámerne pletú dôvodovú správu a uznesenie, aby doň mohli vpašovať formulácie, podľa ktorých majú západné krajiny oprávnené záujmy v strednej Ázii. Používajú pritom koloniálny jazyk. Takýto postoj bol však naposledy politicky únosný v 19. storočí. Na pocit nadradenosti dnes už nemáme dôvod: hráme na slabšej strane. Ak EÚ ostane vo vzťahu k Východu taká neohrabaná, stane sa to jedným z faktorov jej rozkladu. Svet už totiž dnes funguje inak. A ak chceme hľadať správnu ekonomickú politiku voči Rusku, budeme musieť jednak využiť všetky možnosti, ktoré ponúka Brusel, a jednak naň nebrať ohľad, tak, ako to dnes robí Nemecko, Francúzsko a Taliansko. My totiž Rusko potrebujeme. Peter Juza: Pri spolupráci s Ruskom treba jednoducho odstrániť emócie. Historické reminiscencie nemajú pri formovaní pragmatického vzťahu dvoch ekonomických partnerov čo hľadať. Okrem toho si musíme vybudovať aký-taký „národný egoizmus“: Jasne sformulovať a tvrdo presadzovať náš záujem, vziať síce do úvahy záväzky, ktoré Slovensko získalo vstupom do EÚ a do ďalších štruktúr, ale dbať pritom na vlastný prospech. Faktom je totiž to, že osvietení ľudia, ktorí sa venujú problematike vzťahov s postsovietskymi krajinami a budúcich vzťahov so Sibírou, už menia svoj zakorenený odmietavý prístup. Lokomotívou zmeny tohto vzťahu je Čína, ktorá krok za krokom stabilizuje svoje vzťahy s Ruskou federáciou, a to veľmi efektívne a veľmi pragmaticky. Do akej miery si politici v Rusku uvedomujú, že výhoda dostatku nerastných surovín sa môže raz stať aj nevýhodou – že si odvyknú pracovať v ťažkých ekonomických podmienkach? Oskar Krejčí: Ruská politická elita si je veľmi dobre vedomá, že krajina nesmie zostať závislá od surovín. Konsoliduje sa a pripravuje cestu k modernizácii a dynamizácii výroby tak, aby bola ekonomika relatívne nezávislá od vývozu surovín. Ani s ropu to však nie je „len tak“: Rusko má veľkú konkurenčnú výhodu v tom, že do jej ceny nemusí započítavať tranzit, má ju na mieste. Napriek tomu tam liter benzínu stojí rovnako ako v USA. Amerika pritom ropu dováža, Rusko nie. Je to spôsobené tým, že v Spojených štátoch je daň pod 20 percent a v Rusku nad 50 percent. Tak si Rusko vytvára ďalšie finančné rezervy. Nesmieme tiež zabúdať na veľké projekty – z 13 triliónov rubľov plánovaných na investície sú štyri federálne a deväť má byť zo súkromného sektora. Týmto spôsobom sa ruská ekonomika chystá na „veľký skok“. Základný model je prevrátený model čínsky: Teng Siao-pching prišiel na to, že čínskym komunistom stačí na vládnutie kontrolný balík v ekonomike a politike, nemusia mať stopercentné vlastníctvo. A tak všetko okrem kontrolného balíka pustili z rúk, čim sa jednak rozpohybovali, jednak stabilizovali. Putin sa počas ôsmich rokov svojho vládnutia snažil získať späť tento kontrolný balík v strategických odvetviach, ktoré Jeľcin sprivatizoval, a vďaka gazpromákom a vojenskému priemyslu sa mu to podarilo. Peter Juza: V médiách sa zbytočne nafukuje fáma, že Rusko stojí iba na surovinách, a keď raz dôjdu, padne. To je chybný prístup. Ruská vládnuca elita si veľmi dobre uvedomuje, odkiaľ pokiaľ možno využívať energetický boom – a využíva ho. Skúsenosť z predchádzajúcej krízy, keď sa postavili ropné polia a peniaze sa „prejedli“, Rusko poučila. Tentoraz budú financie využité s rozmyslom. Navyše, podľa posledných informácii Ruská federácia v tomto roku znížila objem ťažby – napriek tomu, že ceny rastú a prvoplánová logika hovorí, že keď sú dobré ceny, treba všetko predávať. Rusko však začína uvažovať o tom, že niektoré zdroje zapečatí, aby slúžili ako zásoba, a začína hľadať alternatívy. Sú Rusi pripravení na to, že misia NATO v Afganistane nebude úspešná? Aká je pozícia Ruska v Strednej Ázii? Peter Juza: Rusko bolo v Strednej Ázii vždy prítomné a vnímané ako stabilizujúci, kladný prvok. Aj napriek nešťastnému „trapasu“ v Afganistane v sedemdesiatych rokoch, ktorý zanechal negatívny otlačok v tamojšej spoločnosti, sa stredoázijské štáty na dnešné Rusko pozerajú ako na možného partnera, ktorý im pomôže zo šlamastiky a na ktorého sa spoliehajú po tom, čo skrachuje misia Západu v Afganistane. Na prvý pohľad to zistí každý, kto tam príde a vidí, akú úctu požíva po rusky hovoriaci návštevník. Skrátka, Amerika očakávania Strednej Ázie nesplnila, a tak sa jej záujem obracia inam. A nielen k Rusku. Do hry vstúpila Čína a o komparatívnej výhode Turecka tiež netreba pochybovať – okrem jazykovej blízkosti je tam aj blízkosť náboženská a vo všetkých krajinách Strednej Ázie majú turecké ambasády poradové číslo 01 – to znamená, že Turci boli prví, ktorí uznali tieto štáty. Vo všeobecnosti sú však limitujúcim faktorom Strednej Ázie tamojšie neisté režimy, ich veľká rozkolísanosť a nejasná pozícia. V máji bolo výročie masakra demonštrantov v Andižane, ku ktorému sa Európa onehdy vyjadrila veľmi kriticky. Ubehli tri roky, Uzbekistan na svojej politike nezmenil vôbec nič a Európa postupne z kritických pozícií ticho odchádza; zjavne mení svoje hodnoty. Takmer nič sa nezmenilo ani po páde diktatúry Saparmurata Nijazova v Turkmenistane, akurát preťahovanie o plynovú a ropnú perinu spôsobilo, že nový turkménsky prezident sa stal „hitom“ všetkých medzinárodných podujatí a jednotlivé krajiny sa predbiehajú vo výhodných ponukách. Prvá zahraničná cesta nového ruského prezidenta nesmerovala spomedzi krajín SNŠ nikam inam ako do Kazachstanu... Orientácia Ruska na kľúčových ázijských hráčov je jasná. Čo Rusko a Latinská Amerika? Oskar Krejčí: Rusko sa napojilo na dynamické latinskoamerické ekonomiky, čo sú v súčasnosti najmä tie ľavicové. Venezuelský prezident príde do Moskvy tento týždeň a sú tam preňho pripravené významné zmluvy týkajúce sa (nielen) zbraní. A je všeobecne známe, že Chávez nekupuje samopaly po desiatkach – kupuje továrne na samopaly. Zároveň sa Rusko zúčastňuje na stavbe kľúčových venezuelských plynovodov a ropovodov. Venezuela ich stavia smerom k Pacifiku a smerom na juh. Sú to veľké projekty, ktoré určujú novú infraštruktúru aj novú politiku v Latinskej Amerike. Rusi sa na nich intenzívne podieľajú, samozrejme, na „veľkú radosť“ USA. Vyjadrenie, že v Rusku vládne pevne zomknutý tím, pripomína tak trošku legendárnych Artušových rytierov okrúhleho stola či našich sitnianskych a českých blaníckych rytierov. O to viac, že z pohľadu ekonómov sa skutočne v Rusku udial akýsi zázrak. Naše médiá však zobrazujú Putina skôr ako akéhosi diktátora, po ktorom Medvedev len prevzal žezlo... Oskar Krejčí: Keby som mal charakterizovať ruský politický systém alebo ruský model demokracie, povedal by som, že tam vládne elita, ktorá najlepšie vo svete zvládla technológiu demokratickej moci. To, čo sa nám javí ako nedemokratické, je v skutočnosti zdokonalený import zo Západu. Všetky tie hry – lobistické skupiny, prevracanie peňazí v politike, výstavba politických strán na autoritatívnom princípe, využívanie médií, to všetko poznáme už od západných „Blairov“. Rusi to iba priviedli k dokonalosti. Západu však podľa mňa prekáža niečo úplne iné. Freedom House a podobné spolky začali hlásať, že v Rusku pokrivkáva demokracia, presne v okamihu, keď Kremeľ siahol na ekonomiku a začal vytvárať svoju „zlatú tehlu“, keď Chevron stratil možnosť odkúpiť od Chodorkovského Jukos. Netvrdím, že v Rusku funguje ideál demokracie, ten však nenájdeme ani v Česku, ani na Slovensku a už vôbec nie v USA, ktoré majú archaický politický systém. Ale ak je demokracia slobodou informácií, potom je Rusko demokratickejšie ako západná Európa aj USA dohromady. Z hľadiska ideálov možno v Rusku kritizovať kadečo, nie však informačné embargo. U nás je omnoho väčšie. Samozrejme, niečo iné sú hlavné masovokomunikačné prostriedky, niečo iné tie alternatívne. Ale v Rusku, na rozdiel od Česka, tie druhé aspoň existujú! V súčasnosti tam vychádza podstatne viac kníh z môjho odboru ako kedykoľvek inde, noviny sú pestrejšie ako v Prahe, televízia rozmanitejšia ako v USA. Ani v USA, ani v západnej Európe nenájdete také množstvo zahraničných kanálov ako v moskovskej káblovej televízii. Spomínali ste, že Čína predstiera, že je vojensky slabá, a Rusko zase, že je silnejšie, ako v skutočnosti je. Teng Siao-pchingova štvrtá reforma – modernizácia armády – však ešte nenastala a nenastala ešte ani modernizácia ruskej armády. Čo sa môže stať, keď sa tieto procesy uskutočnia? Oskar Krejčí: Ani Rusko, ani Čína neašpirujú na to, aby mali symetrickú vojenskú rovnováhu s USA. Tie urobili hrubú chybu orientáciou na vybudovanie ozbrojených síl v tej podobe, na ktorú pristúpili. Nielen preto, že do nich treba vkladať doláre, ale aj preto, že to požiera krajine aj energiu – ako materiálnu, tak aj duchovnú, a profit je minimálny. Rusi a Číňania by mali ísť vylepšenou francúzskou cestou. Francúzi si počas studenej vojny povedali, že sa nepotrebujú vojensky vyrovnať Rusku ani USA – stačí im sila, pomocou ktorej budú schopní zničiť jednému či druhému 15 percent ľudského a ekonomického potenciálu. Racionálneho súpera už toto odradí od útoku. Rusko pritom túto „odstrašovaciu“ úroveň dávno dosiahlo a pravdepodobne má oveľa viac – okolo 80 až 90 percent, Čína sa k nej potichu, skryto približuje a výrazne na tom šetrí. O to sa teraz hrá. Všetko ostatné je len márnomyseľnosť, lobizmus, militarizmus a plytvanie. Ako sa vyvíja vzťah medzi rubľom, eurom a dolárom? Oskar Krejčí: Vo svete sa rozohráva zaujímavá menová „šachová partia“, ktorej príkladom je trebárs Irán: Začal ropu predávať v eurách, ale kupuje ju stále ešte v dolároch. To znamená, že dolár zostáva menovou jednotkou, aj keď už nie je obchodnou. Rusko začína predávať v rubľoch, vytvára si svoju vlastnú pevnú menu. Veľké krajiny prejavili vôľu mať vlastnú kontrolu nad emisiou. Znie to možno ako hra, ale práve dolár je ukážkou toho, čo znamená mať možnosť emisie: množstvo emitovaných dolárov je podstatne väčšie ako ich reálna hodnota vzhľadom k tovaru. Slovom, stačí, aby ste v Amerike tlačili peniaze a vyvážali ich do sveta, a máte zisk. Váš výrobný náklad je papier a farby. Je to absurdné, ale je to tak. Napokon, ešte pred dvoma rokmi bola každá návšteva čínskych predstaviteľov v USA alebo amerických v Číne spojená s výzvou, aby sa revalvoval yuan. Teraz už o tom nikto nehovorí: súboj sa skončil ekonomicky v podobe výrazného poklesu hodnoty dolára. Vďaka tomu sa dnes nachádzame v prechodnom období plurality mien. Svetová banka a MMF nepočítajú už niekoľko rokov v dolároch, ale v koši západných mien a japonského jenu. Stúpa význam národných mien – yuanu, rubľu, eura. Kam to smeruje? Zrúti sa dolár, ako predpovedajú niektorí ekonómovia, alebo v sebe objaví nový potenciál? Ekonómovia krčia plecami, politológovia nevedia. Rusko pracuje so svojou strategickou surovinou iba z pozície „koloniálneho štátu“ – vyváža surovú ropu, aj keď marža ziskovosti jej spracovania je vyššia než akékoľvek iné podnikanie na svete. Napĺňa tak vrecká jej budúcich spracovateľov. Peter Juza: Rusko má vypracovanú energetickú stratégiu, ktorej súčasťou je hľadane možností, ako sa stať súčasťou koncových projektov – disponovať rozvodnou sieťou, výrobou a spracovaním ropy. Určite nechce naveky predávať len surovinu. Západná Európa pod vplyvom strachu zo straty monopolu však všetkými spôsobmi sťažuje Ruskej federácii prístup k realizácii týchto zámerov. Oskar Krejčí: Keď Rusi začali skupovať koncovú výrobu ropy na starom kontinente, Európa sa vydesila. Britská vláda zvolala dve tajné zasadania, keď zistila, že Gazprom sa chystá kúpiť siete v Británii. Európa robí všetko pre to, aby zahatala prienik ruského kapitálu, ktorý je bezkonkurenčný – Rusko disponuje peniazmi, aké nikto iný v Európe nemá. Do toho vstupujú politické problémy, pretože nielenže Rusko využíva ropu a plyn v politike, ono je k tomu nútené. Jednak nemá iné, rovnako úderné nástroje nátlaku, a potom, nútia ho k tomu tranzitné krajiny. Boli to Ukrajinci a Bielorusi, ktorí Rusko naučili, že ropa je zbraň. Ak sa Ruská federácia stabilizuje a je na vzostupe, Slovensko by sa malo viac orientovať týmto smerom. Máme tam predsa veľké kultúrne a historické zázemie. Peter Juza: Je to pravda, medzičasom sa však Rusko kvalitatívne zmenilo a z nostalgie nevyžijeme. Rusi sú dnes tvrdí a pragmatickí biznismeni a majú dostatok možností komunikovať s inými, vplyvnejšími a väčšími subjektami. Predsa len však máme výhody, ktoré môžeme využiť – komparatívnu výhodu jazyka, mentality, známostí – a toho, že máme záujem. V poslednom období sa vďaka tomu oživujú slovensko-ruské vzťahy, investuje sa úsilie do skvalitnenia vzťahov. Ovocie to však neprinesie okamžite, ale až neskôr. Spracovala Eva Blažeková

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984