Posledný čas pre ilúzie

Počet zobrazení: 2895

Prišiel posledný týždeň pred parlamentnými voľbami. Strany vchádzajú do posledného obdobia balamutenia ľudí. Ide o to, čo sľubujú a čo naozaj chcú robiť. Určite sú potrebné zmeny – zmena je základná charakteristika života, takže žiadna nová myšlienka. Zmena? No v prvom rade je potrebné vysloviť základný ideový zámer.

Každá predstava o budúcnosti by sa mala zakladať na dvoch premisách – obnova sociálneho a právneho štátu. Všetky stranícke sľuby sú iba fragmentmi týchto premís. Sociálny štát sa postupne začal vytvárať po novembri 1989 a neskôr postupne demontovať. Najprv išlo o vytvorenie novej sociálnej štruktúry a neskôr o zabetónovanie zvyšujúcich sa sociálnych rozdielov a vytvorenie priepasti medzi bohatými a tými ostatnými ľuďmi. Podarilo sa, tí hore môžu byť spokojní.

Právny štát sa dá jednoducho zhrnúť do potreby spravodlivého právneho systému a serióznej štruktúry sudcov a prokurátorov. Prvá časť je v podstate hotová, hoci má diery, no tá druhá ...

Takže (ne)vážení politici a budúci politici – čo s tým chcete urobiť?

Občania by sa mali prísnejšie rozhliadnuť aj po personálnych ponukách. Predstava, že každý okoloidúci môže vytvárať zákony, či riadiť rezorty, je cestou do skazy. Nestačí, že má známeho tam a tam, ani že doteraz nič nepokazil, lebo nič nerobil. Mal by sa prezentovať práve koncepčným myslením a „čistotou ducha“, čiže bočením od korupcie a hlúposti.

Politické strany ponúkajú mnoho náhodných okoloidúcich, ktorí následne zaplnia miesta, z ktorých budú vyhodení ich predchodcovia.

Politické strany až do volieb spravidla nezaujíma obsah a reálnosť predvolebných sľubov – a čo je veľmi zlé, ani personálna predstava o tom, kto bude tieto sľuby realizovať. Pravdupovediac, stranám by malo isť o to, aby napĺňali požiadavky aj potreby obyvateľstva, a nie vlastné dosť zmätené predstavy. Po voľbách najprv zasadnú stranícki okoloidúci do parlamentných lavíc, dozvedia sa o svojich platoch a začnú hlasovať tak, ako im šéf prstom ukáže, akoby si nevedeli zapamätať pokyny. Pokyny by však mali dávať občania a nie stranícki šéfovia – to by nastal posun k liberálnej demokracii, to by bola užitočná zmena.

Spomeňme si, ako sa začalo vládnutie v mestách a župách hneď po voľbách – často zvyšovaním platov do výšin nepredstaviteľných pre ich vlastných voličov.

V západných krajinách platí zásada, že každé odhlasované zvýšenie platov sa týka až nasledujúcich politikov, teda až po nasledujúcich voľbách. Páčilo by sa šéfom úradov a majiteľom čohokoľvek, keby si zamestnanci odhlasovali okamžité zvýšenie miezd?

U nás hrozí sociálny skrat, ktorý nastáva pri veľkom roztiahnutí sociálnych nožníc, teda rozdiely medzi majetkom a príjmami častí sociálnej štruktúry (sociálnych vrstiev, či tried). Napokon to hrozí v celej Európe, aj v severnej Amerike. Máme šťastie, či nešťastie, že na Slovensku sú nehybné odbory a iba pseudosociálne strany – nemá kto vysloviť požiadavky na obnovu sociálneho štátu. Už Platón hovoril, že štát má chrániť tých dolu, bohatí sa ochránia aj sami. Chápem, že politici nemajú čas čítať niečo iné ako SMS od „vplyvných“ ľudí. Werich kedysi povedal, že je obeťou humanitného vzdelania. Chcel by ho niekto z vplyvných nasledovať?

Ľudia nikdy nemali vysokú mienku o právnikoch a sudcoch. No teraz sa prevalili ich bežné praktiky a čaká sa, kto bude vybraný ako obeť upokojujúca rozbúrenú hladinu. Pred vojnou išiel taký vtip: otec-právnik odovzdal svoju agendu aj klientelu synovi, novému právnikovi. O niekoľko mesiacov sa stretli a syn sa chváli: otec ja som za dva mesiace vyriešil tvoje tri prípady, ktoré si ty riešil dvadsať rokov. Otec na to: Ty somár, čo si myslíš, z čoho sme sa mali dobre a ty si mohol študovať právo?

Chce niekto skutočne ozdraviť súdny systém a pokúsiť sa obnoviť právny štát? To neznamená vymeniť nenašich za našich! To je iba iná forma klientelizmu a klanizmu. To však treba začať už na právnických fakultách – obnoviť výchovu! Vzdelávanie bez výchovy je výrobou robocopa, nástroja ničenia, a nie humanoida aj s jeho citmi spravodlivosti a ľudskosti.

Chápem, že čítanie personálneho obsadenia straníckych listín je nezáživné, ale v mnohom odhaľuje schopnosti strán vládnuť, byť užitočnými voči občanom, veď to by mala byť hybná sila ich predvolebného snaženia a povolebného pôsobenia. No treba prekonať nechuť k tomuto čítaniu a predstaviť si týchto adeptov moci vo funkciách zákonodarcov a ministerských úradníkov či priamo ministrov. Ak pocit nudy zostáva, tak treba prejsť na ďalšiu stranu. Názvy strán neurčujú ich podstatu, orientáciu či schopnosť riadiť štát, názvy sú dnes súčasťou marketingu.

Takže nezabúdajme – ide o pokus obnoviť aspoň čiastočne sociálny štát a právny štát. Nebude to jednoduché, chce to permanentnú občiansku kontrolu a zverejňovanie poznatkov – aj cez sociálne siete. A chce to viacero občianskych združení, ktoré budú atakovať úrady, médiá a verejnosť so svojimi poznatkami, aj čiastočnými. Chce to následne aktivizovať kontrolné inštitúcie a úrad ombudsmana, kontrolovať roztvorenie sociálnych nožníc a stav právneho štátu na Slovensku.
Takže aspoň trochu šťastia pri výbere.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984