Skeptické poznámky eurooptimistu
Spôsob, akým sa schvaľuje Lisabonská zmluva, musí v každom skutočnom demokratovi, ktorý úprimne vyznáva ideály európskej integrácie, vyvolávať pocit hanby. Možno znásobený až váhaním medzi jednotnou Európou a demokraciou. Človek nemusí veriť demagogickým bludom o socialisticky zregulovanej EÚ, aby videl, že s integračným procesom nie je všetko v poriadku. Najhoršie, čo môžeme urobiť, je dať ušľachtilý projekt do rúk horlivcom, ktorí mu nerozumejú. Minimálne od čias Maastrichtskej zmluvy sme si zvykli akékoľvek závažné otázky zametať pod koberec. Poctivé diskusie sa prakticky nekonajú, nanajvýš sa redukujú do povrchnej podoby nekonečne sa opakujúcich nudných sloganov. Buď máš rád zjednotenú Európu, alebo si proti nej. Dôraz na kvalitu zásadných dokumentov sa vytráca a ľuďom sa ponúka iba ich starostlivo vydezinfikovaná reklamná verzia nezodpovedajúca obsahu ponuky. Najčastejším zdôvodnením takýchto praktík býva argument, že ide o otázky príliš zložité na to, aby im mohli porozumieť bežní ľudia. Odhliadnime teraz od úsmevných výsledkov ankety denníka Sme, ktoré ukázali, že Lisabonskej zmluve nerozumeli ani samotní poslanci, ktorí horlivo naliehali na svojich kolegov, že dokument treba prijať čo najskôr. Podstatné totiž je, že vykázať akúkoľvek otázku za hranicu verejného diskurzu sa prieči elementárnym demokratickým pravidlám. To, čo je v demokracii predmetom verejného záujmu, musí byť verejne zdôvodniteľné. Politik, ktorý nevie odkomunikovať takéto témy, sa sám diskvalifikuje a automaticky spochybňuje svoju kompetentnosť zastávať post verejného činiteľa. Povedať NIE nie je protieurópske Lisabonská zmluva je prirodzene vysvetliteľná, tak ako sú vysvetliteľné mnohé zložité otázky povedzme daňového systému, ktoré sa stávajú predmetom politického boja v predvolebnej kampani. Nemýľme sa: Ak Európania hovoria NIE, neznamená to, že nevedia, o čom hovoria. Neznamená to, že sú zaostalí a že chceli povedať niečo iné, než povedali (ako sa demagogicky zdôvodňoval neúspech francúzskeho referenda). Znamená to iba toľko, že sa tu rodí európska verejnosť, ktorá sa nechce dať zmanipulovať, ktorá vyslovuje svoj názor (akokoľvek s ním nemusíme súhlasiť), a to je pre demokraciu len a len dobrá správa. Riešením nie je premaľovávať NIE na ÁNO pomocou najrozličnejších mediálnych manipulačných techník, ale pochopiť rozhodnosť tejto jednoznačnej odpovede a zmeniť technokratický model únie. To najhoršie, čo môžu zástancovia zjednotenej Európy urobiť, je pochopiť skepticizmus iba ako nepriateľský postoj, ktorý ohrozuje ich veľkolepý sen. Skepticizmus je predovšetkým výzvou na diskusiu. To najlepšie, čo vyšlo z európskeho prostredia, sa zrodilo z kritických otázok, ktoré viedli k obmedzeniu moci. Aj európska ústavná architektúra by mala byť výsledkom našich neúctivých skeptických otázok, našej nedôvery v centralizovanú moc a dobré úmysly politických vodcov, nášho sklonu stanovovať univerzálne pravidlá, ktoré viedli v dejinách k posilňovaniu ľudských práv. Deje sa však pravý opak. Zo schvaľovania Lisabonskej zmluvy sa stali absurdné samoúčelné preteky. Maďarsko sa hrdilo tým, že dokument schválilo ako prvé, už štyri dni po rozhodnutí Európskej rady. Ohromujúci výkon. Borci z Budapešti sa však zabudli pochváliť, že Lisabonskú zmluvu ani nestihli preložiť do maďarčiny, že poslanci schvaľovali text, ktorý ani len nečítali. Na Slovensku sa Lisabonská zmluva stala predmetom absurdného opozičného vydierania, v rámci ktorého sa predmetom diskusie stal domáci tlačový zákon, no o obsahu kardinálneho európskeho textu nepadlo ani slovo. A v neposlednom rade má samotná schvaľovacia procedúra veľmi blízko k obyčajnému politickému podvodu. Treba si totiž položiť zásadnú otázku, či pominuli dôvody, pre ktoré bola pôvodná európska ústavná zmluva odmietnutá. Odpoveď na ňu dal 17. júla minulého roku hlavný architekt zavrhnutej euroústavy Valéry Giscard d´Estaing, keď pred poslancami Európskeho parlamentu predniesol tieto slová: „Európske vlády sa dohodli na kozmetických úpravách ústavy, aby uľahčili jej prijatie.“ Nebol to omyl. To isté zopakoval 27. októbra 2007 v rozhovore pre Le Monde: „V Lisabonskej zmluve, ktorá je napísaná výhradne na základe projektu európskej ústavy, ide o striktne identické nástroje. Pozmenilo sa iba zoradenie v prezentácii inštitúcií.“ Tieto slová nedokáže nikto vyvrátiť, nikto nemôže poprieť, že Lisabonská zmluva obsahuje 98 percent zamietnutej euroústavy. Jediným účelom týchto zanedbateľných úprav bolo nájsť výhovorku, prečo odoprieť občanom právo vyjadriť sa k jednému z najzásadnejších dokumentov, ktoré ovplyvnia budúcnosť EÚ. Všetky atribúty ekonomického neoliberalizmu, ktoré viedli občanov Francúzska a Holandska k odmietnutiu navrhovanej euroústavy, však v texte zostali. Ako poznamenala Susan George, slobodný trh má v Lisabonskej zmluve štatút ikony. V čase bojov o euroústavu Francúzov najviac rozčuľoval článok I-3, ktorý zakotvoval „vnútorný trh, kde konkurencia je slobodná a nenarušená“. Prezident Sarkozy tvrdí, že toto sporné ustanovenie zaväzujúce vlády k jedinému možnému ekonomickému prístupu za všetkých okolností (teda napríklad aj dnes, v čase, kedy Medzinárodný menový fond podľa vyhlásenia z minulého týždňa hovorí o „najväčšom finančnom šoku od svetovej hospodárskej krízy v dvadsiatych rokoch“ a veľkej pravdepodobnosti, že do roka vznikne úplná globálna recesia) bolo z Lisabonskej zmluvy vypustené. To je však lož. Článok bol iba presunutý do 6. protokolu o vnútornom trhu a konkurencii. Je to závažná námietka proti Lisabonskej zmluve. Ideológia v takomto texte nemá čo robiť, konštitučne v ňom ukotviť neoliberalizmus je rovnaká nehoráznosť, ako keby do neho tvorcovia zakomponovali socializmus. Ekonomický poriadok v demokratickom zriadení by si mali voliť občania podľa svojich skúseností a konkrétnych projektov, inak je narušené právo legitímnej zmeny politických pomerov. Z rovnakých dôvodov som vždy oponoval princípu „sociálne a ekologicky orientovaného trhového hospodárstva“ vyjadreného v Ústave Slovenskej republiky. Demokracia si vyžaduje ústavnosť Napriek tomu, že kritici Lisabonskej zmluvy varujú, že ide o poslednú šancu občanov EÚ zvrátiť jej nedemokratický charakter, nemyslím si, že je to až také dramatické. Áno, deficit demokracie je jedným z najdôležitejších a možno aj absolútne najdôležitejší problém Európskej únie. Demokratickým mechanizmom prikladá čoraz menšia a menšia úloha, postupnou transformáciou inštitúcií demokracia zjavne neutralizuje a nahrádza inými formami riadenia a upravovania vzťahov. Na druhej strane práve a jedine ústavodarný proces (ako upozorňuje profesor Cardiffskej univerzity Jiří Přibáň) môže v konečnom dôsledku viesť k demokratizácii Európskej únie. Nestačí iba žiadať demokraciu na európskej úrovni. Celý pojem demokracie musíme v tejto súvislosti nanovo premyslieť. Táto sféra už totiž nezodpovedá klasickým politickým inštitúciám, nie je identifikovaná iba so štátnou mocou. Musíme vedieť, aké idey v nej žijú, aké prvky vytvárajú jej profil, ako vzniká, z čoho sa skladá, aké má funkcie, vplyv i aké cesty k sebapresadeniu jej západná politická kultúra otvorila. To všetko by malo byť politologicky, sociologicky i filozoficky nanovo preskúmané a opísané. Zápas o demokratizáciu Európskej únie nebude Lisabonskou zmluvou pochovaný. Práve naopak. Treba využívať všetky jej mechanizmy vrátane zárodkov participatívnej demokracie na to, aby Európania premohli technokratického ducha tejto zmluvy. Nijaký bruselský úradník nedokáže dlhodobo odolávať spontánnej občianskej aktivite. Ak sa zrodí európska verejnosť, zrodí sa aj európska demokracia. Ušľachtilý projekt zjednotenej Európy dnes možno zachrániť iba zbraňami jeho protivníkov: zdrvujúcou kritikou jej vývoja za posledných pätnásť rokov. Ústredný problém kvality integračného procesu symbolicky vyjadruje výrok vtedajšieho britského ministra zahraničných vecí Douglasa Hurda, ktorý bezprostredne po podpise Maastrichtskej zmluvy 7. februára 1992 utrúsil pred novinármi žartovnú poznámku: „Teraz, keď sme to podpísali, mali by sme si to aj prečítať.“ Práve Maastricht so svojím tuhým centralizmom a neprehľadnou právnou džungľou porodil novú a doteraz najvýraznejšiu generáciu euroskeptikov, ktorej motívy boli rôzne, no spájal ju jeden podstatný prvok: obava o demokraciu. Je ťažké uveriť, že architekti postmaastrichtskej éry si neuvedomujú, že systém, na ktorý ľudia zjavne nemajú podstatný vplyv, skôr či neskôr stratí ich podporu. Maastricht, Amsterdam, Nice i Lisabon vytvorili niečo, čomu mnohí ľudia v krajinách EÚ jednoducho nerozumejú. A ak niečomu z toho nerozumejú, nesúhlasia s tým, a ak s niečím nesúhlasia, majú vážne pochybnosti o celom projekte, ktorý im urýchlene vnucuje typ politickej organizácie – nech už sa volá akokoľvek – bez toho, aby sa ich niekto spýtal na názor. Dokedy sa dá budovať zjednotená Európa bez plnej a vedomej angažovanosti jej obyvateľov? K európskej kultúre patria predsa rozsiahle dejiny demokracie, osvietenstva a verejného diskurzu o podobe Európy. Bez zapojenia ľudí do jej tvorby začne Európska únia prehrávať a strácať svojich občanov zo dňa na deň. Nejde predsa o maličkosti. Ako pripomína Susan George, aspoň 80 percent legislatívy schválenej v každej európskej krajine pochádza priamo z Bruselu. To samo o sebe dokazuje, aké životne dôležité pre európskych občanov je porozumieť tomu, čo sa deje. Najzložitejšia legislatíva všetkých čias Brusel dnes funguje ako akýsi uzol. Stal sa centrom nesmierne rozsiahlej a zložitej siete spájajúcej organizácie v rámci celej Európskej únie, vrátane štátnej správy jednotlivých členských krajín. Európsku komisiu sa často kritizujú za to, že v jej rukách je takmer celá legislatívna a exekutívna moc EÚ. To je však trochu skreslený pohľad. Napríklad v roku 1992 z celkovo 535-ich návrhov, ktoré predložila Európska komisia, len 30 vyšlo z komisie samotnej. Zvyšok (vlastne drvivá väčšina) pochádzala z iných zdrojov, od úradníkov členských štátov až po celú škálu anonymných výborov zložených z profesionálnych konzultantov a akademikov, lobistických skupín, mimovládnych organizácií či súkromne financovaných lobistov, ktorí presadzujú záujmy určitého odvetvia alebo firmy. V Bruseli dnes pôsobí niekoľko tisíc takýchto výborov, v ktorých pracujú desaťtisíce lobistov od celoeurópskych obchodných asociácií (zastupujúcich celé priemyselné odvetvia) až po jednotlivé miestne úrady (bojujúce o peniaze z regionálnych fondov). Keď Európska komisia formálne akceptuje návrh smernice alebo nariadenia, o jeho znení ďalej celé mesiace až roky vyjednáva ďalšia séria výborov, v ktorých sa za pomoci profesionálnych konzultantov či akademických špecialistov vytvárajú prvé pracovné verzie predpisov. Definitívnu podobu každej novej smernice či nariadenia zvyčajne schvaľuje Výbor stálych zástupcov (Coreper). Až v tomto okamihu môže návrh postúpiť do konečnej fázy, keď je predložený na schválenie Rade ministrov. A až tu získava celý proces prvé demokratické prvky – kým Rada pristúpi ku konečnému rozhodnutiu, posiela mnoho navrhovaných smerníc a nariadení na posúdenie Európskemu parlamentu. Nakoniec je to však vždy Rada ministrov, ktorá má v rukách skutočnú moc. Tu treba podotknúť, že až do roku 1993 prebiehali jej zasadnutia za zatvorenými dverami a verejnosť nemala k dispozícii žiadne zápisy z jeho priebehu či hlasovania. Aj do tohto procesu sa teda veľmi pomaly vnášajú demokratizačné mechanizmy. Stále však ide o najzložitejšiu legislatívnu mašinériu všetkých čias. Vrátiť integrácii étos Aj z tohto prehľadu by malo byť jasné, že ľudia nie sú za alebo proti silnej Európe. Ľudia sú proti Európe, ako ju poznajú dnes. Z Európy sa vytráca étos a dôvera. Chýbajúca úprimnosť vedie k zahmlievaniu skutočných cieľov. Slovenský premiér Robert Fico má vlastne pravdu, keď tvrdí, že Lisabonská zmluva nikoho nezaujíma a nikto jej nerozumie, lenže povinnosťou lídra jedného z členských štátov nie je reprodukovať krčmové reči, ale prispieť k tomu, aby občania mali dostatok informácií, ktoré sú základným predpokladom ich slobodného rozhodovania – inak si neplní štandardné povinnosti politika v demokratickej spoločnosti. Mali by sme už konečne byť schopní prekročiť detinskú fázu abstraktných a prvoplánových diskusií o tom, či sme za alebo proti zjednotenej Európe. Ak chápeme Európu ako spoločnú vlasť, mali by sme ju brať ako neutrálnu hodnotu a sústrediť sa na jej obsah (podobne ako nevedieme hádky o tom, či sme za alebo proti Slovensku, ale máme konkrétne predstavy o spravovaní tejto krajiny). Spory o podobu Európskej únie sú prirodzené, nikto na ňu predsa nemá monopol, neplatí o nej jediný názor a nepatrí iba jednej skupine ľudí, ale nám všetkým. Jestvuje teda nejaká platforma, na ktorej by sa mohli stretnúť eurooptimisti spolu s europesimistami? Som presvedčený, že áno. Ak budeme vychádzať z toho, že na európskej úrovni je v súčasnosti nejaký balík kompetencií, a ten nie je predmetom závažnejších kontroverzií ani snáh zredukovať ho, ľahko prídeme k spoločnému záveru, že problémom je centralizácia týchto kompetencií. V praktickej politike Európskej únie dnes dominuje exekutíva s výrazným vplyvom súdnej moci, kým najdemokratickejší a najtransparentnejší orgán, Európsky parlament, sa podieľa len na minime právne záväzných rozhodnutí. Európa dnes potrebuje predovšetkým „poupratovať“ systémové prvky svojej inštitucionálnej architektúry; potrebuje štandardnú deľbu moci charakteristickú pre demokratické zoskupenia; potrebuje posilniť mandát ľudu. Lisabonská zmluva síce prináša niekoľko nových demokratizačných prvkov, ale z hľadiska celkového fungovania únie ide stále ešte o nedostatočné, až zanedbateľné kroky. Ako sa svojho času vyjadril jeden z najhorlivejších zástancov európskej federácie Altiero Spinelli – hora porodila myš. Pritom európskemu projektu by dnes nič tak výrazne nepomohlo, ako práve transparentné riadenie. Europesimisti by potom mohli prestať maskovať svoju nechuť k vyššej integrácii „národnými záujmami“, lebo najmä v zahraničnej politike nikto nedokáže efektívnejšie napĺňať záujmy jednotlivých členských krajín, ako práve silná Európa. Eurooptimisti by zasa mali prestať predstierať, že sa neusilujú o demokratickú federáciu, lebo integračný proces iný zmysel v konečnom dôsledku ani nemôže mať. Skutočná transparentná federácia so štandardnou deľbou moci môže byť pre bežného človeka len a len prínosom, lebo iba jasne stanovené pravidlá ochránia záujmy menších štátov v ére globalizácie. V tomto duchu by sa európsky projekt mohol stať nositeľom nádeje aj pre iné časti sveta, ktoré sa usilujú o regionálnu integráciu a mohol by prispieť k šíreniu demokracie oveľa väčšmi ako všetky Bushove vojny dohromady. Nebojme sa opäť vytiahnuť na svetlo veľké otázky o zmysle európskeho zjednocovania. Ak ho budeme projektovať imperiálne, zbavíme ho jeho demokratickej a humanistickej ceny. Autor je vysokoškolský učiteľ (písané pre www.changenet.sk a pre Slovo)
