Csáky vs. Dzurinda: kto je skutočný podvodník?
Najkritizovanejším a najviac hanobeným slovenským politikom je za posledné dva týždne Pál Csáky. A najkritizovanejšou a najviac hanobenou stranou je SMK, ktorej predsedá. To, čo si po hlasovaní o Lisabonskej zmluve dovolil voči nej Mikuláš Dzurinda, si táto strana nevypočula ani od Jána Slotu. A zatiaľ čo udalosti okolo schvaľovania zmluvy o reforme Európskej únie v slovenskom parlamente zaujímavé, to, čo nasledovalo po nich, bolo veľmi poučné. Bolo to svedectvo o stave pravicovej opozície a jej samozvaného lídra. Nič nie je slovenským politikom také blízke, ako schopnosť zabudnúť – aspoň navonok – keď si to žiada vyšší (stranícky, skupinový, osobný) záujem. Sám predseda SDKÚ to vie veľmi dobre, lebo už neraz dokázal obdivuhodne rýchlo zabudnúť na všetko zlé, čo o komsi povedal, alebo na všetko zlé, čo ktosi povedal o ňom. Keď sa mu to práve hodilo. Rôzne metre slovenských pravičiarov Začnime konštatovaním, že ani hádky a rozbroje, ktoré v NR SR nasledovali po ratifikácii Lisabonskej zmluvy neznamenajú, že opozícia sa rozpadla natoľko, že sa už nedokáže na ničom voči vládnej koalícii zhodnúť a dohodnúť. A už vôbec si nemožno myslieť, že bezbrehé urážky, ktorými SMK častoval M. Dzurinda, ale aj Pavol Hrušovský či Daniel Lipšic, by mohli byť v budúcnosti prekážkou pri obnovení pravicovej vlády. Politici radi konajú tak, ako to vyhovuje ich mocenským ambíciám, nie akýmsi morálnym (či dokonca programovým alebo hodnotovým) zásadám. Zároveň však nemožno pochybovať ani o tom, že ak na čosi také aj „zabudnú“ navonok, v skutočnosti si to pamätajú veľmi dobre. Ďalšia spolupráca pravicových strán teda nie je vôbec pochovaná, hoci bude určite ťažšia, než bola v minulosti. SMK skutočne bezprecedentne uprednostnila „svoj“ záujem, pred „spoločným záujmom“ opozície. „Problém“ je však v tom, že v podstate postupovala úplne rovnako ako jej opoziční partneri – vydierala vládnu koalíciu, aby dosiahla ústupky v jednom z predkladaných zákonov. Rozdiel je len v tom, že zatiaľ čo sme si všetci – aj zásluhou vyhlásení politikov z SMK – mysleli, že aj SMK ide v prvom rade o tlačový zákon, im išlo o zákon školský. Pri hlasovaní o ňom sa naozaj ukáže, či to bola pravda, ako sa vyhrážal P. Hrušovský. Ale aj ak bola, nie je to dôvod na SMK bezuzdne brýzgať. Veď použila presne tú istú taktiku, akú zvyšok opozície – neúspešne – použil pri presadzovaní zmien v tlačovom zákone. Otázka je, prečo SDKÚ a KDH merajú v rôznych prípadoch, rôznym metrom. Ak by vládna koalícia ustúpila ich požiadavkám v prípade tlačového zákona, bolo by to akceptovateľné presadenie opozičných pripomienok. Ak vládna koalícia ustúpi SMK v prípade školského zákona, je to nechutné zákulisné politické obchodovanie. Iba preto, že SMK si stanovila vlastnú prioritu. Je zaujímavé, že rozšírenie okruhu ľudí, ktorí sa môžu vyjadriť k nejakému problému, považuje slovenská pravica za „ohrozenie demokracie“, ale ak sa SMK rozhodla konať podľa vlastnej vôle a vlastných priorít, tak je to neakceptovateľné. Sloboda a demokracia je totiž pre Mikuláša Dzurindu iba to, čo určí on sám. Uprednostnili záujmy (svojich) voličov SMK si teda porovnala, čo pre slobodu a demokraciu znamená vládny návrh tlačového zákona a čo vládny návrh školského zákona a rozhodla sa, že nebezpečnejší je ten druhý. M. Dzurindovi a P. Hrušovskému sa to síce nemusí páčiť, môže ich to rozčuľovať a môžu s tým byť nespokojní – na to majú plné právo – ale to je asi tak všetko, čo s tým môžu robiť. Ak naozaj stoja o spoluprácu s maďarskou koaličnou stranou, budú si musieť zvyknúť, že už nebude stačiť vyhovieť jej v „ekonomickej“ oblasti. Nečudo, že M. Dzurinda za podporou Lisabonskej zmluvy zo strany SMK videl podnikateľské záujmy ľudí okolo jej vedenia. Nevdojak tak totiž odhalil, na základe čoho fungovala jeho vládna koalícia – čo pravicové strany v minulom volebnom období spájalo, v čom si ustupovali, ako si zabezpečovali vzájomnú podporu. Problém SMK však spočíva práve v tom, že zatiaľ čo voliči SDKÚ takýto spôsob udržiavania moci a spravovania krajiny rešpektujú, voliči Strany maďarskej koalície nie. Jej politici si veľmi dobre uvedomujú, že v posledných voľbách získali najmenej hlasov a odliv voličskej základne sa začal už v predošlých voľbách. A to jednoducho preto, že politika vlád M. Dzurindu ľudí na juhu Slovenska systematicky poškodzovala. V roku 2006 SMK stratila výrazne nielen na juhovýchode, ktorý bol tradične orientovaný ľavicovo, ale aj na juhozápade, kde strana „vládla“ takmer stopercentne. Problémy spojené s tlačovým zákonom (či už skutočné alebo domnelé, vyvolávané pravicovými politikmi a nezorientovanými alebo dezorientujúcimi novinármi) sa jednoducho ľudí nedotknú, nepocítia ich. Ale problémy, ktoré by mohol priniesť vládny návrh školského zákona, pocítia Maďari u nás úplne konkrétne. SMK si nemohla dovoliť túto skutočnosť ignorovať. Samozrejme, že by jej maďarskí voliči tieto problémy nepripisovali, ale ak ich dokáže odvrátiť, môže to „politicky predať“. Ľudia na juhu to určite zaregistrujú. Debaty o školskom zákone – na rozdiel od tlačového – prebiehajú na miestnej úrovni – v školách, na školských radách, v obecných a mestských zastupiteľstvách – už niekoľko mesiacov. A môžeme si byť istí, že na rozdiel od iných častí Slovenska sa na juhu nehovorilo len o pedagogických programoch, hodinových dotáciách predmetov či limitoch na počty žiakov v triedach. Zúfalý líder SDKÚ SMK teda stála pred rozhodnutím, či bude zasa iba politikárčiť, alebo bude naozaj robiť politiku. A zákulisné dohody, získavanie výhod z hľadiska dosiahnutia politických cieľov – to všetko je jednoducho súčasťou politiky. Aj to, že SMK musela pociťovať tlak z Bruselu oveľa silnejšie ako jej pravicoví partneri. Nielen SMK, ale aj európski poslanci z Maďarska neraz otvárajú národnostné problémy (či už oprávnene alebo nie) na pôde európskych inštitúcií (najmä parlamentu) a získavajú spojencov v Bruseli, kde sú na menšinové otázky citlivejší ako v samotných členských štátoch. Lenže ak by sa SMK podieľala na „pohrebe“ Lisabonskej zmluvy, mohla by na podporu z Bruselu v budúcnosti zabudnúť. Rozhodnutie podporiť reformnú zmluvu o EÚ sa v radoch SMK určite nerodilo ľahko, ale je zrejmé, že bolo výsledkom zrelých úvah o výhodách a nevýhodách tohto kroku pre samotnú stranu. Zvaľovať teraz všetko na dotáciu na knihu predsedu strany je krátkozraké: ak by išlo naozaj len o osobný záujem, na schválenie zmluvy by to nestačilo. Pál Csáky má predsa v parlamente iba jeden hlas. Ak by to aj bol práve on, kto presvedčil ostatných, asi ťažko ich „podplatil“ prísľubom bezplatných výtlačkov Snov zarosených rán. Musel mať oveľa závažnejšie argumenty, lebo za Lisabonskú zmluvu hlasovali aj poslanci, ktorí inak nemajú chuť ani len podať Csákymu ruku. Mikuláš Dzurinda sa evidentne ani neusiloval analyzovať, čo všetko mohlo SMK viesť k takémuto postupu. Jemu totiž stačí výsledok – nepodporili jeho boj proti Robertovi Ficovi. Tu totiž nešlo ani o zmluvu, ani o tlačový zákon. Šéf SDKÚ vycítil jedinečnú príležitosť ukázať premiérovi svoju silu. Namiesto toho ukázal celému Slovensku svoju slabosť. Ukázal, že nie je všemocným lídrom opozície, ale len lídrom jednej z opozičných strán. Ukázal aj sám sebe, že bez svojich pravicových spojencov nedokáže reálne nič významné, nič dôležité, že je od nich v podstate závislý. V inom prípade by to nebol problém, veď aj to je súčasťou politiky, ale pri pohľade na R. Fica, ktorý si môže dovoliť so svojimi koaličnými partnermi robiť, čo chce, musí M. Dzurinda prepadať zúfalstvu. Na vine sú vždy tí druhí A veruže, jeho vystúpenie tesne po hlasovaní o Lisabonskej zmluve i v nasledujúcich hodinách – v podstate až dodnes, ak odhliadneme od toho, že teraz je aktuálna už iná kauza – ukázalo presne to: zúfalého politika, ktorý sa správa ako malé dieťa, ktorému vzali hračku, či keď mu niekto neustúpi alebo keď mu niekto iný, na základe vlastného slobodného rozhodnutia, zmarí plány. Využil to, že aj vďaka jeho „panovaniu“ ľudia veria, že za všetkým sú v politike peniaze, majetky a kšefty a obvinil ľudí z SMK z toho najnechutnejšieho „obchodovania“, zo zrady pre vlastné finančné záujmy. Nevyberane a ostro ako ešte nikdy. Ani len neselektoval – bandou záškodníkov sa v jeho očiach stala celá strana. Presne podľa pravidla „súdim teba podľa seba“. Pritom podľa Pála Csákyho to bol práve on, kto na zasadaní politického grémia parlamentu u predsedu NR SR Pavla Pašku požiadal o dvojstranné separátne rokovanie Smeru a SDKÚ. Dokonca sa vraj šéf SMK svojho opozičného kolegu spýtal, čo to malo znamenať. Ale akú (a či vôbec nejakú) odpoveď dostal, to sme sa už nedozvedeli. Napokon, ani to nie je podstatné. Podstatné je, že spôsobom, z akého teraz obviňuje SMK, chcel konať aj sám najväčší kritik. Na rozdiel od SMK mu to však nevyšlo. Predbehli ho a on teraz zúri. Na vine je, samozrejme, hocikto iný, len on nie. Mikuláš Dzurinda si systematicky kope vlastný politický hrob. Tuhú politickú bitku okolo Lisabonskej zmluvy teda máme, našťastie, už za sebou. Možno by bolo celkom zaujímavé, keby v NR SR predsa len nebola prešla. Viete si predstaviť ten cirkus, keby sa vo všetkých médiách po celej Európe, na všetkých vrcholných fórach hovorilo a písalo iba o tom, že ju pochoval Mikuláš Dzurinda a jeho SDKÚ? Viete si predstaviť, ako by Dzurinda vysvetľoval, prečo kvôli nemu padla celoeurópska dohoda, ktorá sa rodila toľko rokov a tak ťažko? Myslíte si, že by toto všetko chcel naozaj M. Dzurinda zažiť, že s tým naozaj počítal? A dokonca, že si naozaj práve teraz, pri terajších volebných preferenciách SDKÚ na jednej a Smeru na druhej strane, želal predčasné voľby, ku ktorým by po odstúpení Ficovej vlády došlo? Ak by bola odpoveď áno, museli by sme skonštatovať, že šéf SDKÚ je už aj samovrah. Ale ak by sme sa zhodli, že nie je, potom to znamená, že Dzurinda vlastne nič neriskoval, lebo už vedel, že Lisabonská zmluva na Slovensku prejde. Lenže, kto je tu potom skutočný pokrytec a klamár? Csáky alebo Dzurinda? Autor je spolupracovník Slova
