O bývalých a súčasných režimoch

Systematické znevažovanie, démonizovanie a zosmiešňovanie všetkého, čo súvisí s „bývalým režimom“ má všetky znaky propagandy, nie nepodobnej propagande toľko kritizovaného komunistického režimu.
Počet zobrazení: 1003
12_Ilustracne foto Foto trb4320CB-m.jpg

Systematické znevažovanie, démonizovanie a zosmiešňovanie všetkého, čo súvisí s „bývalým režimom“ má všetky znaky propagandy, nie nepodobnej propagande toľko kritizovaného komunistického režimu. Stačí spomenúť len nekonečné opakovanie tvrdenia, že štát je zlý vlastník, teda presne opačného extrému toho, čo nám hlásal bývalý režim. Výraz „bývalý režim“ vznikol krátko po Francúzskej revolúcii (1789) ako pejoratívne označenie zvrhnutej buorbonovskej monarchie a ako taký bol od počiatku súčasťou rétoriky revolučného režimu. Nehynúcu slávu mu však získal Alexis de Tocqueville v eseji s názvom L’ancien régime et la Révolution z roku 1856. Odvtedy už dejiny evidujú pomerne dlhý zoznam bývalých režimov. Zároveň je však výraz „bývalý režim“ ešte stále neodmysliteľnou súčasťou slovníka každého vládnuceho režimu. Je časťou propagandy ako jednej z foriem tzv. mäkkej moci udržiavajúcej a stabilizujúcej existujúci režim. Každá propaganda ustavične operuje „bývalým režimom“ ako hrozbou, pred ktorou môže ochrániť iba režim súčasný. A tak vzniká otázka, či si súčasný režim naozaj natoľko nie je istý sám sebou, že sa musí uchyľovať k nekonečnému opakovaniu fráz a poloprávd o „bývalom režime“, teda ku klasickej propagande. V pozadí tohto fenoménu je pritom niečo ako porovnávacia reklama, ktorá sústavne hovorí: „Pozri, aký bol bývalý režim hrozný, pozri, o čo lepšie sa ti žije v tom súčasnom.“ Systematicky sa pritom zamlčiavajú okolnosti, predovšetkým medzinárodno-politické, ktoré nástup onoho režimu priamo či nepriamo pripravovali už od konca tridsiatych rokov 20. storočia. Počnúc svetovou hospodárskou krízou, Mníchovskou dohodou a porušením spojeneckých dohôd medzi ČSR a Francúzskom a Veľkou Britániou, až po dohody mocností z Jalty a Postupimu. Len na vývoji Grécka krátko po druhej svetovej vojne možno dokumentovať, že ani silné, a dokonca vojensky dobre organizované komunistické hnutie v krajine nemohlo prevziať moc, keď sa na tom Sovietsky zväz nedohodol so západnými mocnosťami. Skôr je namieste podozrenie, že tak ako západné demokracie najprv predhodili Hitlerovi ČSR, aby získali aspoň trochu času, keď už bolo vcelku zjavné, že vojna skôr či neskôr aj tak vypukne, tak ju neskôr, bez veľkých výčitiek svedomia, prenechali Stalinovi. Pred oponou, za oponou Pri hodnotení či porovnávaní ekonomických ukazovateľov a životnej úrovne sa zase systematicky nespomína ich východiskový stav v povojnovom období, teda stav v krajine s ešte nevybudovanou alebo vojnou zničenou infraštruktúrou. Slovensko vstupovalo nielen do éry komunizmu, ale už aj do 20. storočia ako jedna z najzaostalejších (po všetkých mysliteľných stránkach) oblastí Európy, čo bolo opäť dôsledkom predchádzajúceho historického vývoja tohto územia. Je minimálne otázne, či by v prípade, keby sa krajina ocitla na opačnej strane železnej opony, bola pri populačnom raste, aký Slovensko zažilo v štyroch povojnových desaťročiach, výstavba priemyslu, dopravnej a energetickej infraštruktúry či bytov a škôl aspoň taká, akú bol schopný zabezpečiť komunistický režim. Slovensko pritom v tomto období zaznamenalo najväčší rast vzdelanostnej úrovne i úrovne zdravotnej starostlivosti z celých svojich dovtedajších dejín. V tejto súvislosti sa tiež nedá nepripomenúť, že drvivá väčšina majetku, ktorý bol v uplynulom desaťročí na Slovensku privatizovaný, pred rokom 1948 neexistovala. A to sa týka tak infraštruktúry, priemyslu ako napríklad aj väčšiny bytov. Pritom treba brať do úvahy, že Slovensko ani Československo nemalo zdroje príjmov z kolónií, ktoré by, ako to urobila aspoň časť vtedajších západných demokracií, mohlo investovať do rozvoja vlastnej krajiny. Navyše, ak by aj bolo na opačnej strane železnej opony, muselo by Československo vynakladať značnú časť verejných výdavkov na obranu, pretože aj tak by bolo na „frontovej línii“ studenej vojny. Rozdiel by bol len v tom, že tá by nebola na západnej, ale na východnej hranici štátu. Akosi sa zabúda, že aj západné demokracie v tomto období dávali na svoje ozbrojené sily pomerne vysoké sumy. Veď bola vojna, aj keď iba studená. Pravdaže, tá sa veľmi rýchlo mohla zmeniť na horúcu, teda skutočnú vojnu. Možno sa len dohadovať, či by príslušnosť Československa a ďalších stredoeurópskych krajín k západnému bloku neprispela k narušeniu rovnováhy síl, ktorá umožňovala studenú vojnu, či skôr ozbrojené prímerie, v Európe. Predovšetkým východné Slovensko by sa tak v prípade ozajstnej vojny, podobne ako počas prvej i druhej svetovej, stalo dejiskom bojov s katastrofickými dôsledkami na miestne obyvateľstvo, životné prostredie aj na infraštruktúru. Veď i s následkami oboch svetových konfliktov sa východné Slovensko borí do súčasnosti. A to je aj jeden z dôvodov pomalšieho rozvoja tejto časti krajiny v porovnaní zo zvyškom Slovenska. Suspendovaná demokracia Nástup súčasného režimu po roku 1989 sa pritom zväčša prezentuje ako návrat k takmer ideálnemu spoločenskému usporiadaniu, ktoré bolo na 40 rokov iba prerušené anomáliou komunistickej diktatúry. Československo z rokov 1945 až 1948 pritom malo k demokracii značne ďaleko – stačí vziať do úvahy napríklad len Benešove dekréty a spôsob ich realizácie. Skôr ho treba považovať za určitú formu výnimočného stavu, v ktorom sú mnohé demokratické zásady, občianske i ľudské práva suspendované. Ťažko uveriť aj tomu, že by za demokratické usporiadanie bolo možné považovať klérofašistický režim vojnovej Slovenskej republiky s jej vodcovským princípom, štátostranou, stavovským ústavným zriadením a inštitucionalizovanou diskrimináciou minimálne niektorých etnických a náboženských skupín, ktorým sa upierali nielen občianske, ale aj ľudské práva. Napriek mnohým pozitívam je ako vzor otázny aj často idealizovaný politický režim medzivojnovej ČSR. Hneď od svojho vzni-ku uplatňoval politiku vyvlastňovania šľachty, cirkví a nemeckých i maďarských vlastníkov pôdy, podnikov a bánk, rovnako ako zoštátňoval napríklad železnice postavené a prevádzkované súkromnými spoločnosťami. Jeho ozbrojené sily neraz strieľali do davu, čo je v súčasnosti asi len ťažko predstaviteľné. Pokračovalo aj vysťahovalectvo, ibaže väčšina odchádzajúcich neutekala z politických, ale zo sociálnych dôvodov. Odporcov režimu aj vtedy sledovala a prenasledovala tajná polícia. A fungovala aj cenzúra. Neriešenie národnostnej otázky či korupcia v politike viedli k neschopnosti tohto medzivojnového útvaru v rozhodujúcej chvíli sa brániť. Navyše všetky tieto javy poskytli na Slovensku i v Česku plno argumentov proti demokratickému zriadeniu, zato v prospech fašistického a po vojne zase komunistického zriadenia. Rakúsko-Uhorsko so svojím, v mnohých smeroch ešte feudálnym režimom, s legalizovanou sociálnou, národnostnou a politickou diskrimináciou, v prípade Uhorska aj bez garancií základných politických práv pre všetkých občanov, vzorom asi tiež nebude. Okrem toho – aj súčasný režim sa odvoláva skôr na revolúciu (nežnú či zamatovú), než na skutočný návrat (reštauráciu) predkomunistického režimu. Aj tí, čo sa usilujú propagovať pozitíva predkomunistického včerajška si zrejme uvedomujú, že sa nie je príliš k čomu vracať a že v mnohom sa nedá inak, ako nadväzovať na dedičstvo bývalého režimu. Podobne sa medzivojnová ČSR síce všemožne snažila diskreditovať režim Habsburskej monarchie, aby hneď v zárodkoch likvidovala všetky snahy o jeho návrat, ale z praktických dôvodov jej nezostalo nič iné, ako prevziať napríklad právny poriadok „bývalého režimu“, ktorý, ak sa spoločnosť nemala zrútiť do anarchie, bolo možné len pomaly prispôsobovať a meniť na obraz režimu nového. Kázanie vody, pitie vína Aj úroveň dodržiavania ľudských práv v bývalom režime sa často porovnáva so vtedajším demokratickým Západom. Pri stálom pripomínaní obetí komunistického režimu sa zväčša nespomína, že prinajmenšom politické procesy päťdesiatych rokov mali svoju obdobu aj na Západe napríklad v podobe tzv. honov na čarodejnice. Kritika porušovania ľudských práv v komunistickom Československu je síce oprávnená, ale opäť vytrhnutá z dobového kontextu. A ak zaznieva z úst predstaviteľov vtedajších západných demokracií, ktorých tajné služby aj uniformované policajné sily sa s odporcami tamojších režimov nikdy príliš nemaznali a ich armády pri vojnách proti obyvateľom kolónií snažiacich sa o nezávislosť systematicky porušovali všetky hlásané ľudské práva v obrovských rozmeroch, spochybňuje celú ideu ľudských práv a nedá sa nazvať inak ako pokrytectvom. Stačí spomenúť len obete francúzskeho režimu v Indočíne či Alžírsku. O nič lepšie neboli ani západnými demokraciami podporované režimy v rôznych afrických, ázijských či juhoamerických krajinách, ktoré dokázali dlhé roky terorizovať tamojšie obyvateľstvo nielen z vlastnej iniciatívy, ale neraz aj pod vedením inštruktorov z rozvinutých krajín. Ospravedlňovať týranie, popravy a kobercové bombardovanie dedín bojom proti hrozbe šírenia komunizmu, či dokonca ochranou investícií, je v lepšom prípade absurdné. Skôr ich tiež treba považovať za apológiu a propagandu režimov, ktoré si uvedomujú vlastné hriechy a slabiny, teda rozpory medzi tým, čo hlásajú a ako v skutočnosti konajú. Práve z takýchto rozporov však čerpá morálnu silu a príťažlivosť každá vzbura či revolúcia. O takýto rozpor sa opierala aj Charta 77. Podobne neslávne vyznieva aj zdôrazňovanie militarizmu bývalého režimu. Komunistické Československo sa, na rozdiel od jeho nástupníckych kapitalistických štátov, nemuselo priamo vojensky zúčastňovať ozbrojených konfliktov, do ktorých bol nejakým spôsobom zapletený Sovietsky zväz. Súčasná SR i ČR však posielajú svojich vojakov do väčšiny konfliktov vedených USA alebo NATO (Irak a Afganistan), prípadne udržiavania výsledkov nimi vedených intervencií (Kosovo a Bosna). Nekorektná je aj kritika vtedajšieho znečisťovania životného prostredia a drancovania prírodných zdrojov, pretože to sa minimálne do konca 60-tych rokov 20. storočia dialo v rovnakej, ak nie väčšej miere aj v tzv. demokratickom svete či kapitalistickom tábore. Nadnárodné korporácie zväčša sídliace v rozvinutých krajinách severu si už síce nedovolia úplne bezohľadný prístup k životnému prostrediu, ale stále tlačia na znižovanie prísnosti environmentálnych noriem vo vyspelých krajinách. Zároveň pokračujú v drancovaní prírodných zdrojov v menej rozvinutých a rozvojových krajinách, kam aj presúvajú environmentálne a energeticky náročné výroby. A asi tiež nie je náhoda, že ochranárov a ekologických aktivistov už aj predstavitelia ponovembrového režimu neraz označili za nepriateľov pokroku a rozvoja, teda takmer tými istými slovami, ktorými ich častovali predstavitelia režimu bývalého. Je možný spravodlivý režim? Je vôbec možná dlhodobá existencia režimu, ktorý by stále nezdôrazňoval svoju opodstatnenosť a legitimitu tým, že znevažuje, spochybňuje a dehonestuje „bývalý režim“? Každý existujúci režim má totiž aj svoj „ancien régime”, voči ktorému sa vymedzuje a snaží sa zabrániť jeho návratu. Väčšina „porevolučných“, ale aj „reštaurovaných“ režimov viac či menej oficiálne označuje režim, ktorý vystriedala, ako „nemorálny“, „nelegálny“, „zločinecký“, „skorumpovaný“, „policajný“, „nespravodlivý“, „neľudský“, „neprirodzený“, „neracionálny“ či „neefektívny“. Pritom zdôrazňuje a opakuje tie udalosti a aspekty konkrétneho režimu, ktoré podporujú vytváranie negatívneho obrazu bývalého režimu. Zaujímavé je, že nijaký práve vládnúci režim takto nikdy neoznačuje sám seba. Negatívnou rétorikou o „bývalom režime“ sa veľmi často zakrývajú kontroverznosti aktuálne vládnuceho režimu a pochybnosti týkajúce sa jeho legitimity. Prakticky nijaká revolúcia, teda ak by sme vychádzali z pôvodného latinského významu koreňa tohto slova – otočenie či prevrátenie (režimu), sa nezaobišla bez excesov, ktoré vrhajú tiene na všetky jej pôvodne vznešené ciele. Vyplýva to však z toho, že takmer každá revolúcia je v podstate výbuchom nahromadeného vnútrospoločenského tlaku, ktorý revolucionári po uvoľnení len málokedy udržia pod kontrolou. Spôsob prevzatia moci je málokedy legálny už len preto, že každý režim celkom pochopiteľne vytvára legislatívu, ktorá kriminalizuje pokusy o jeho zvrhnutie. Vychádza pritom z presvedčenia (vzhľadom na dejiny dosť zvláštneho), že on, práve existujúci režim je večný, okrem iného aj preto, že sám seba zväčša považuje za vrchol dejín, za jediné správne a prirodzené usporiadanie spoločnosti. Inak postavená otázka by sa však v tejto súvislosti asi mala skôr pýtať na to, či je vôbec možný spravodlivý režim, ktorý by vnútorné napätia a antagonizmy nemusel potláčať propagandou či priamym násilím. Len taký by sa nemusel obávať, že strata kontroly nad myslením ľudí uvoľní lavínu, ktorá ho zmetie, a z režimu vládnuceho urobí režim bývalý. V konečnom dôsledku sa preto asi treba pýtať, či je vôbec možná naozaj otvorená spoločnosť. Autor je vysokoškolský učiteľ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984