Kôra pokory - báseň z antológie Duní Dunaj
Spolok slovenských spisovateľov dlhodobo spolupracuje s partnerskými spisovateľskými organizáciami v zahraničí. Okrem kultúrno-spoločenských podujatí s literárnou tematikou je to najmä v oblasti recipročného vydávania kníh súčasných autorov a tiež prierezových antológií a zborníkov, a to najmä v poézii ako najpohotovejšom žánri pri predstavovaní literárneho diania v spriatelených krajinách.
Z najnovších publikácií môžeme uviesť výbery z poézie srbských básnikov Radomira Andriča Až na jednu vec, Dragana Jovanoviča Danilova Moje presné vidiny, barda bieloruskej lyriky Janka Kupalu Ktože to tam ide?, najpoprednejšieho predstaviteľa súčasnej bulharskej lyriky Bojana Angelova Diaľavy a niektorých iných. Toto kultúrne úsilie reprezentujú aj samostatné zbierky slovenských básnikov zo srbskej vojvodiny, ako sú Martin Prebudila, Viera Benková, Víťazoslav Hronec, antológia súčasnej maďarskej poézie Všetko je poézia, dvojjazyčná antológia súčasných českých a slovenských básnikov Refrény času, viacjazyčný zborník z medzinárodného festivalu k poézii o Dunaji s výberom textov zúčastnených autorov Dunajské elégie a najnovšie antológia slovenskej poézie o Dunaji Duní Dunaj... Antológia obsahuje časti: Slovenskí básnici – klasici o Dunaji, Súčasní slovenskí básnici o Dunaji, Zahraniční básnici o Dunaji v prekladoch do slovenčiny s ich krátkymi biografiami v závere antológie. Podobné projekty sú v štádiu príprav aj s Rakúšanmi, Nemcami, Rusmi, Poliakmi, Bulharmi, Macedóncami a Ukrajincami.
Z antológie Duní Dunaj publikujeme báseň, ktorá bola napísaná – podobne ako všetky ostatné básne súčasných slovenských básnikov, pre tento projekt.
JAROSLAV REZNÍK
Kôra pokory
(Rieke Dunaj)
Milý môj priateľ, stály a verný!
Už som si zvykol na záľahy piesku
morálnych, etických, pahltno-korupčných,
no najmä politických káuz...
Už som si zvykol na každodenné obludnosti,
ktoré priniesla pravobrežná a nebežná,
vraj snežne nežná,
zvodná a podvodná Lucia
kde v slove hľadaj iba „love“
a vo zvädnutej kytici slobody
len tenkú byľ lobody,
ktorá sa ešte drží pupočnej jamky
nášho svedomia.
Už som si zvykol, môj verný priateľ!
No keď sa ten zvyk začne meniť
na bolesť odstátej vody v pravom kolene,
vtedy si zájdem na tvoje sýte nábrežie
a za sklom tvojej hladiny,
mocnej a stále živej,
usmievavej a niekedy i výhražnej,
hľadám svoju vlastnú tvár.
A keď ma po pleci znenazdania
láskavo poklepe duch štúrovskej družiny
na čele s mlčanlivým,
no revolučne stále mnohovravným Jankom Kráľom,
čo prišiel odkiaľsi z prítmia Rybnej brány,
aby všetci spolu pod mohutným
oltárom tvojej valiacej sa vody spovednej
odprisahali vernosť slovenskému slovu
z Božej milosti,
– budeš sa čudovať,
ale vtedy,
práve vtedy,
pri pohľade na tvoju večnú balvanovitú silu
premkne ma a objíme
kôra najpokornejšej pokory.
Moje oči sa začnú pásť
na tvojej husto svetielkujúcej hladine...
A ja ich tam nechám až dovtedy,
dokiaľ na nej nenájdu
obraz Hradu
so vztýčenou slovenskou zástavou,
ktorá ti máva na pozdrav.
Ktovie?
Čo ak práve z pokory
povstáva revolúcia?
