Karol Machata v Červenom víne.
Z veľkých hereckých osobností povojnovej generácie už zostali len dvaja – Ladislav Chudík (1924) a Karol Machata (1928). Ten druhý sa 13. januára dožil polookrúhleho výročia 85. rokov. Len pár dní predtým sa na stránkach Sme ortodoxný pravičiarsky expolitik Vladimír Palko pokúšal viesť raz prirodzené raz násilné paralely medzi politikmi Richardom Nixonom a Gustávom Husákom pri príležitosti ich nedožitej stovky. Uvedenú metódu sa teraz pokúsim stručne uplatniť pri jubileu Karola Machatu a porovnať ho s inou divadelnou hviezdou našej kultúry, tentoraz opernou speváčkou Margitou Česányiovou.
Obaja z nich patria k najdlhšie pôsobiacim členom SND. Machata po krátkom účinkovaní v Martinskom divadle pôsobil v činohre SND v rokoch 1949 – 1951 a 1953 – 1998, čiže 47 rokov. Približne rovnakú dobu bola sólistkou opery SND aj Margita Česányiová, pravda, len ak započítame aj roky, v ktorých bola len stálym hosťom súboru. Aj sa narodili (hoci v rôznom čase) neveľmi ďaleko od seba – on v Malackách, ona v Studienke. Obaja boli jednoznačnou oporou hereckého či speváckeho ansamblu a obaja odišli z SND (na rozdiel od niektorých svojich kolegov či kolegýň) bez veľkých fanfár, takmer nebadane. Rovnako sa potom utiahli do súkromia a neusilovali sa ešte zviditeľniť aspoň ako celebrity či vďačné objekty našich médií, pre ktoré po ich bulvarizácii predstavovali príliš seriózne sústo.
Jedným z rozdielov (pochopiteľných aj vzhľadom na špecifiká jednotlivých divadelných druhov) medzi nimi bolo, že Česányiová (koncom novembra 2012 by sa dožila veku 101 rokov) sa profilovala takmer výlučne ako operná a v mladosti aj operetná speváčka, no koncertným pódiám sa skôr vyhýbala, kým Machata využil všetky možnosti, ktoré činoherné herectvo ponúkalo a bol činný v divadle, filme, televízii i rozhlase. Nepochybne však jeho doménou bolo divadlo, kde žiaril v rôznorodých úlohách romantických mládencov tragických (Karol Moor v Schillerových Zbojníkoch, Shakespearov Romeo) i komických (Hollého Geľo Sebechlebský stvárnený ešte v Martine), vytváral dramatické štúdie životom sklamaných ľudí (Franz v Millerovej Cene, Shakespearov Kráľ Lear), presadil sa v úlohách v slovenskej klasike (Jelenský v Inkognite) i svetovej (Harpagon v Moliérovom Lakomcovi), vytvárajúc charaktery záporné (Krüg v Čapkovej Bielej nemoci) i kladné (Krčmár v Kováčikovej Krčme pod zeleným stromom). Za vrcholné obdobie jeho hereckej tvorby sa dá považovať koniec päťdesiatych a celé šesťdesiate roky, kedy vytvoril geniálne kreácie Čechovovho Ivanova, Viktora z Arbuzovovej Príhody na brehu rieky, Caiusa vo Veselých paničkách z Windsoru, Crespina v nezabudnuteľnej inscenácii Goldoniho Vejára, Rostandovho Cyrana, Mattiho v Brechtovej hre Pánov Puntilla a jeho sluha Matti a v politickom odmäku mierne aktualizovaného Shakespearovho Hamleta. Viaceré z týchto, ale aj z jeho neskorších kreácií boli zaznamenané alebo premenené na televízne inscenácie, hoci v pôvodnej televíznej tvorbe bol jeho zástoj v porovnaní so slávnymi kolegami (Filčík, Chudík, Valach, Pántik) i mladšej generácie (Kvietik, Mistrík, Huba atď.) obmedzenejší. Zato vďaka jedinečnému zafarbeniu jeho krásneho hlbokého hlasu sa skvele uplatňoval v rozhlasových hrách a detských programoch (Cyro a Miro). Od roku 1950 tvárnil aj viacero filmových úloh, najviac mi zostávajú v pamäti tie z prvej dekády jeho činnosti (vo filmoch Zemianska česť, Dáždnik svätého Petra, Polnočná omša). Z televíznych inscenácií, ktoré neboli transkripciou divadelných hier, si rád spomínam na jeho kreáciu detektíva Meiera z 87. revíru v adaptácii jedného z Mc Bainových príbehov.
Herecké majstrovstvo nezostalo bez ocenení vrátane tých, ktoré sa dnes z politickej predpojatosti nezvyknú uvádzať (zaslúžilý umelec v 1967, národný v 1979). Škoda, že aspoň verejnoprávna televízia nepriblíži častejšie jeho herecké umenie pamätníkom, ale aj mladšej generácii, ktorá je dnes ohlupovaná kultom celebrít. Machata, to bola iná káva!