Ďalšie smerovanie hospodárskej politiky Slovenska musí vychádzať z faktu, že v zmysle prístupovej zmluvy medzi EÚ a SR bude pre nás prvého okamihu nášho členstva v EÚ záväzný Pakt stability a rastu. Ten má zabezpečiť trvalý súlad fiskálnych politík s požiadavkami rozpočtovej obozretnosti a sledovať fiskálny vývoj v členských štátoch EÚ na získanie včasných signálov o nepriaznivom vývoji rozpočtového hospodárenia. Na uľahčenie koordinácie hospodárskych politík a sledovanie rozpočtového vývoja musia členské štáty eurozóny a novoprijatí členovia predkladať Rade ECOFIN a Európskej komisii programy stability a konvergenčné programy. Pakt stability a rastu obsahuje záväzok členských štátov udržiavať strednodobé rozpočtové ciele v pozícii blízkej rovnováhe, alebo prebytku. Počas bežného hospodárskeho cyklu, čo je vnímané ako strednodobé obdobie, by sa mal vládny deficit udržiavať na úrovni nepresahujúcej referenčnú hodnotu 3 percentá HDP. Deficity nad 3 percentá HDP sa pokladajú za nadmerné a Rada ECOFIN danému štátu odporúča korekciu rozpočtovej rovnováhy, pričom členský štát musí prijať do štyroch mesiacov účinné opatrenia na odstránenie rozpočtovej nestability. Pre Slovensko to znamená už v roku 2004 predložiť program stability v strednodobom horizonte vrátane konvergentného programu, ktorý bude prognózovať vývoj plnenia tzv. maastrichtských kritérií. Pred Slovenskom v súčasnosti už nestojí otázka, či do Európskej menovej únie vstúpime a zavedieme euro, ale kedy sa tak stane. *** Súčasná vláda SR vo svojom programovom vyhlásení vyjadrila odhodlanie vytvoriť predpoklady na splnenie maastrichtských kritérií do roku 2006. Názor Národnej banky Slovenska a ministerstva financií na realizáciu tohto záväzku sa dá zjednodušene formulovať do troch téz. Prvá téza, akcentovaná MF SR, znie: „Termín vstupu do EMU je viazaný na udržateľný spôsob dodržania kritérií nominálnej konvergencie (maastrichtské kritériá).“ Druhá téza, prezentovaná NBS SR, znie: „Vstúpiť do EMU treba tak rýchlo, ako je to len možné.“ Tretia téza znie: „Najkratší možný termín je odvodený od minimálneho povinného dvojročného členstva SR v ERM II.“ Z týchto troch téz vyplývajú aj možné termíny vstupu, a to od roku 2007 do roku 2010. Rok 2010 pritom vychádza z optimistických predpokladov, že Slovensko bude spôsobilé v rokoch 2008 a ďalej udržať plnenie maastrichtských kritérií. Inak povedané, hospodárstvo SR bude dlhodobo stabilné a jeho vývoj bude synchronizovaný s vývojom hospodárstva ostatných členov eurozóny. Súčasná vládna moc na Slovensku vidí v skorom pristúpení do EMU výhody najmä v tom, že sa znížia transakčné náklady a riziká v platobnom styku, odstránia sa kurzové riziká slovenskej koruny voči euru, vytvorí sa tlak na realizáciu rozpočtovej politiky v súlade s Paktom stability a rastu, urýchlia sa reformy v sociálnej sfére, zdravotníctve a školstve a vytvoria sa podmienky pre stabilitu podmienok na podnikanie. Ako nevýhody a potenciálne riziká sa uvádzajú najmä strata nezávislej menovej politiky, konflikt medzi vynútenou stabilizáciou verejných rozpočtov a hospodárskym rastom, nárast cenovej úrovne s vplyvom na životnú úroveň a znehodnotenie úspor. *** Toľko fakty vyplývajúce z nášho členstva v EÚ a z ambícií súčasnej vládnej moci. Scenár vstupu do EMU, ktorý predkladá v tomto období MF SR a NBS vychádza z predpokladov, že vláda naďalej pôjde cestou bezhlavých reforiem na úkor občana. Vychádza pritom z premisy, že ak je vo verejných financiách nesúlad medzi príjmami a výdavkami, nejestvuje iná možnosť, ako ho riešiť na úkor občanov. Je pravda, že verejné financovanie je vlastne prerozdeľovanie peňazí vybraných od občanov späť občanom. Tento proces musí fungovať efektívne, pričom jeho efektívnosť je spojená nielen rozsahom a podmienkami prerozdeľovania, ale aj úrovňou príjmov súvisiacich s konkurenčnou schopnosťou štátu ako celku, ale aj primerane nízkymi nákladmi na fungovanie verejného systému. K tomu však chaotické reformy v podaní súčasnej vládnej moci nespejú. Druhým činiteľom, ktorý spochybňuje zdravosť uskutočňovaných reforiem, súvisí so schopnosťou adaptácie občanov, a tým aj celej hospodárskej sféry na reformné šoky, ktoré nutne vedú v spoločnosti k deformáciám spojeným s rastom chudoby, znižovania kvality života, likvidácie strednej vrstvy a zhoršovania podmienok na dlhodobú konkurenčnú spôsobilosť v globalizovanom svete. Kľúčovým problémom nášho vstupu do EMU nie je ani tak splnenie kritérií nominálnej konvergencie, ale najmä dosiahnuť reálnu konvergenciu, akou je trvalý a udržateľný hospodársky rast, vyrovnaná platobná bilancia, ale najmä miera životnej úrovne meraná hrubým domácim produktom na hlavu obyvateľa. Reálna a nominálna konvergencia by sa mali navzájom dopĺňať a mali by prebiehať paralelne. V krátkom časovom období, ktoré Slovensko má podľa prognóz súčasnej vládnej moci, môže nastať medzi nimi rozpor. I keď NBS a MF SR argumentujú na príkladoch Grécka, Portugalska a Talianska, že nemôže medzi nimi nastať rozpor, nie je to také jednoznačné. V podmienkach slovenskej ekonomiky sa dá očakávať, že preferencia nominálnej konvergencie v krátkodobom horizonte spomalí reálnu konvergenciu. Súčasná hospodárska a sociálna politika vládnej moci však smeruje k dosiahnutiu nominálnej konvergencie za každú cenu. Chaotická kumulácia reforiem na makro a mikro úrovni, výrazné zníženie domácej spotreby a investícií do verejného sektora, spomalia v tomto období rast hospodárstva, čo spomalí procesy reálnej konvergencie. Zlepšenie ratingu SR, zvýšenie dôvery zahraničných investorov, nízke náklady na prácu, stabilita výmenného kurzu pravdepodobne len málo zmiernia pokles slovenskej ekonomiky. Prínos, ktorý predkladá NBS vo výške 1 percenta rastu HDP, bude vynegovaný 2 až 3-percentým poklesom rastu HDP v dôsledku nadmerného zabrzdeniu rozvoja slovenskej ekonomiky. Atraktívnosť slovenského podnikateľského prostredia lacnou a kvalitnou pracovnou silou sa už výrazne vyčerpáva. V podmienkach SR nedôjde ani k zastaveniu priepastných regionálnych rozdielov a sociálna súdržnosť slovenskej spoločnosti sa bude výrazne zhoršovať. *** Zdravý rast slovenskej ekonomiky by mal byť odvodený od exportnej výkonnosti najmä slovenského priemyslu, nezaloženej len na lacnej pracovnej sile a sociálnom dumpingu. Zvládnutie nominálnej a reálnej konvergencie nesúvisí (na rozdiel od tvrdení monetárnych liberálov) iba s uberaním v prerozdeľovaní verejných zdrojov na úkor občanov, ale so schopnosťou rýchlejšej adaptácie slovenského priemyslu na vnútornom trhu EÚ. To súvisí s jeho konkurenčnou schopnosťou a tá súvisí s investíciami nielen do nových technológií, ale aj do ľudí. Určite je to zložitejší proces ako administratívne, necitlivé a chaotické znižovanie výdavkov na úkor strednej vrstvy občanov. Zbedačený, nevzdelaný a zostresovaný občan nie je schopný podávať konkurenčný výkon pri výrobe a službách v produktoch s vysokou pridanou hodnotou nielen teraz, ale jeho výkonnosť a konkurencieschopnosť aj z hľadiska budúcnosti čoraz väčšmi klesá. Sú to zložitejšie procesy, ako ich formuluje súčasná vládna moc a ako ich aj forsíruje liberálmi ovládaná NBS. *** Jednofarebnosť súčasnej vládnej moci, opozičná moc založená na strachu alebo na bezhlavom a populistickom proteste, však skôr prezrádzajú, že sa pôjde cestou vstupu do eurozóny za každú cenu a čo najskôr. I keď aj niektorí doterajší podporovatelia hospodárskej a sociálnej politiky tejto vlády začínajú mať výhrady k bezhlavej rýchlosti napĺňania kritérií nominálnej konvergencie. Mnohokrát to však nemá sociálne pozadie, ale nechuť posilniť pevnejšiu a jednotnejšiu Európsku úniu. Tá v globalizovanom svete niekomu prekáža. A ako správni žiaci, správnych škôl si „plnia svoje domáce úlohy svedomito“. Prekvapujúco ticho sú predstavitelia hospodárskej sféry, ktorí sa vybíjajú na čiastkových problémoch, ktoré často vôbec nevedú k ich vyššej konkurenčnej schopnosti na európskych a globálnych trhoch. *** Téma vstupu Slovenska do Európskej menovej únie je vážna téma. Úzko súvisí aj s tým, či sa sny slovenských občanov o prosperite, ktorá nás čaká po vstupe do EÚ, naplnia. Slovensko určite nemá v perspektíve inú cestu, ako zaviesť euro. Taký je dnes vývojový smer konkurenčnej schopnosti európskeho kontinentu v globalizovanom svete. Otázkou však je, ako uskutočniť tento nevyhnutný krok. To je vždy reálna zodpovednosť, ale aj umenie tých, čo vládnu. Stratégia tých, čo dnes vládnu, je pre väčšinu občanov veľmi riskantná a hazarduje s kvalitou života minimálne jednej generácie. Apatický a unavený občan, znechutený aroganciou a farizejstvom moci, ktoré sa tu za poslednú dekádu vystriedali, si ani neuvedomí, čo vlastne dnešná moc pre jeho budúcnosť chystá. Alebo to bude inak?