Už vyše roka Slovensku vládne jednofarebná ľavicová vláda. Natíska sa otázka, čo sa v spoločnosti za túto dobu zmenilo. Majú ľudia relevantný pocit, že žijeme v novej, sociálnej spoločnosti, kde sa dbá na verejné blaho, klesá nezamestnanosť, sociálne zabezpečenie sa zlepšuje, zlepšuje sa prerozdeľovanie, spravovanie spoločného majetku sa stáva verejným? Myslím si, že väčšina občanov by povedala, že všetko ide po starom...
Žijeme v spoločnosti, ktorá je politicky vychýlená z rôznych historických príčin v celosvetovom kontexte značne doprava. Akejkoľvek ľavicovej vláde sa v takom mediálnom a ekonomickom prostredí ťažko presadzuje jej politika. Posunutie do stredu vlastnému európskych tradíciám by mohla pomôcť aj slovenská pravica, hlavne kresťanská, keby sa zo svojich neoliberálnych pozícii v ekonomike pomkla viac do stredu. V Nemecku je CDU v mnohých aspektoch sociálnejšia ako SPD (majú ešte Die Linke). V Čechách myšlienku „rozkročenia do stredu“ pre ODS prezentoval v polovici 90. rokoch Zieleniec a v politike onedlho skončil.
V relácii „Pred polnocou“ vysielanej 17. 6. 2013 na ČT24 filozof Václav Bělohradský hovoril o kríze ľavice. Ako správne poznamenal, je tomu aj preto tak, že ČSSD je skôr iba stranou na politickom kolbišti než občianskym ľavicovým hnutím. Neintegruje ľavicové prúdy a názory, nepozýva ľudí, nedáva priestor, ale robí si svoju mocenskú politiku. Ľavicových hnutí so svojimi webovými stránkami, aktivitami, zaujímavými ľuďmi a ich názormi je v ČR neúrekom. O Slovensku a Smere to platí dvojnásobne. Vyplýva to z povahy našej politiky: straníckosť; žabomyšie, trápne, nedôstojné personálne spory; všemožný lobing; vláda oligarchie; sponzorstvo a protislužby; korupcia; arogancia moci, ktorá sa blíži k arogancii moci za vlády KSČ.
Smer-SD po voľbách razantne vyrukoval za zvyšovanie daní pre bohatých. Dnes máme podpísané memorandum so zamestnávateľmi o nezvyšovaní daní. Náklady v podnikoch nezaťažujú dane a mzdy, ale jedna z najvyšších cien elektrickej energie v Európe. Tá je daná vysokými cenami/dotáciami pre výrobu, prenos a distribúciu elektrickej energie. Z toho ťažia hlavne niektoré subjekty. Prečo ich majú občania cez ceny dotovať? Aby ich mohli zamestnávatelia prepúšťať? Stav v zdravotníctve sa nezmenil, zadlžovanie pokračuje ďalej. Riešenie v podobe logických reálnych platieb podľa diagnóz už vyše desaťročia v nedohľadne. Pri reformách v školstve sa Smer ťažko bráni prízemným argumentáciám pravice. Dôvod: chýba celkový duch, presvedčenie. Zlá štruktúra zdanenia daná od roku 1993 doliehajúca na prácu sa nezmenila. Vláda sa zamerala na katastrofálny výber daní, ale výsledky ešte nepoznáme. Zmena štruktúry zdanenia zasahujúca najmä prácu sa nečrtá. Ako potom zlepšiť zamestnanosť, keď zamestnaním človeka vyskakujú podnikateľom nové vysoké dane? Prečo nezdaniť kapitál, zisky (napr. súkromným zdravotným poisťovniam na 50 – 75 % a netreba ani ich odkupovať) a nadštandardný majetok?
Smer je síce veľká strana, ale nedostatok étosu a hnutia sa napr. odráža vo fakte, že nemá ľudí zaoberajúcich sa zahraničnou politikou a post ministra zahraničí obsadzuje diplomatom. Podobne je to s národohospodármi. Niektorí hospodárski ministri majú k ľavici ďaleko.
Vláda prijala mnoho opatrní napríklad v sociálnej oblasti, ale sú skôr úradníckeho charakteru ako politického: bez étosu, bez nádeje zmeny. V oblasti zamestnanosti sa začali zbierať údaje o nezamestnaných, ktoré sa majú odovzdať súkromným pracovným agentúram, Pravicové opatrenie. Prečo aktívnu prácu nemôžu robiť úrady práce? Prečo nemajú dôveru? Prečo sa rôzne hodnotiace a strategické materiály dávajú vypracovať mimo štátnu správu? Ministerstvá by to nezvládli? Išlo im to cca 50 rokov.
Celá dnešná politika „jedinej ľavice“ je v duchu našej právnej klasiky: dodržiavanie litery zákona, duch zákona je vedľajší. Čo očakávať od budúcnosti? Máme nejakú nádej od „jedinej ľavice“? Či len nás môže tešiť, že je dobre, lebo môže byť ešte horšie...