Vstupenku do amfiteátra zvaného verejný priestor si predplácame všetci. Médiá verejnej služby do tohto amfiteátra vstúpili v minulom tisícročí a storočí v situácii úplne odlišnej, ako je dnešná. Boli sólisti a pod diktátom ústavy, ktorá im zaručovala jedinú možne hlásanú pravdu. Dnes je Slovenská republika demokratickým štátom so všetkými slobodami a právami zaručenými demokratickou ústavou. Duálny systém pre médiá verejnej služby však položil doteraz nepoznané úlohy: zabezpečiť uspokojovanie informačných, kultúrnych, vzdelávacích potrieb všetkých občanov. Čo to znamená? A je možné takúto úlohu splniť?
„Kultúra médií: sú médiá mimo morálky? Európske skúsenosti s reguláciou médií“, to bola téma konferencie v piatok minulého týždňa v Akademickom klube v Bratislave. Pozvanie europoslanca Borisa Zalu prijali generálny riaditeľ RTVS Václav Mika, programová riaditeľka STV 2 Marta Gajdošíková, psychologička Eva Jaššová, teológ a šéfredaktor Jetotak Michal Havran, vydavateľka a zakladateľka Inaque.sk Aňa Ostrihoňová, poslanec NR SR Ľuboš Blaha, predseda Rady pre vysielanie a retransmisiu Miloš Mistrík, podpredseda Rady RTVS Martin Kákoš a ďalších deväťdesiat hostí z akademického i mediálneho prostredia.
Vo svojom úvodnom slove som povedala: Tak, ako neexistuje priemerný človek, tak neexistuje priemerný divák, priemerný poslucháč. Každý má svoje meno, svoje záujmy, svoje záľuby, svoje právo na artikuláciu toho širokého spektra svojho duchovného sveta. Spoločnosť je zložená z množstva menšín, ale netvorí ostrovy, spoločnosť jestvuje a úlohou médií verejnej služby by malo byť naplniť čo najširšie spektrum týchto menšín líšiacich sa vekom, pohlavím, záujmom, politickou preferenciou hodnôt. Médiá verejnej služby nemôžu splniť požiadavky priemerného alebo štatisticky spriemerovaného prijímateľa signálu, ale požiadavky rôznych, rozličných menšín. Ukladá im to zákon aj verejný záujem harmonizovať, estetizovať a morálne vplývať na prostredie, v ktorom všetci žijeme.
Ako sa im to darí? Ilustráciou by mohol byť dokument nakrútený v obci Buzitka v rámci cyklu českej a slovenskej televízie Colnica. Pripomeniem: dokumentaristi si Buzitku vybrali preto, lebo dlhodobo sa výsledky z celorepublikových volieb zhodujú s volebnými preferenciami tejto neveľkej obce. Občania si mali vo virtuálnych voľbách vybrať, v ktorom štáte by chceli žiť: v Slovenskej republike, v Československej republike, v Rakúsko-Uhorsku. Pri príprave tejto hry na referendum povie jedna z úradníčok pani starostke: „Ja by som chcela žiť v Československej socialistickej republike.“ „Taká nie je,“ usmeje sa pani starostka. A je to pravda. Ale v hre na referendum je možnosť vybrať si Rakúsko-Uhorsko. Tento fakt je veľmi výrečný. A myslím, že dosť dobre ilustruje situáciu, v ktorej žijeme.
Na konferencii sme sa pokúsili skúmať, v akom priestore to žijeme a čo na jeho kultivovanie a uspokojovanie potrieb, zaručených ústavou, robíme.
„Demokracie, toť diskuse,“ odkázal nám T. G. Masaryk a v Klube Nového slova tento odkaz šľachtíme. Najbližšie (8. 10. 2013) privítame profesora Jana Kellera.
Pozn. redakcie: Ku konferencii sa ešte vrátime v ďalších príspevkoch.
Foto: Andrej Kližan