Máme sa teraz lepšie ako v minulom režime? Rádio Jerevan odpovedá:
   „Áno, samozrejme! Ale nedbali by sme, keby sme sa mali zase dobre.“
   Blíži sa výročie pádu režimu reálneho socializmu a poslanec Ľuboš Blaha sa na svojej stene na FB pýta svojich priateľov, ako to vidia oni: máme sa lepšie alebo horšie?
   Ako sa dá odpovedať? Štatisticky? Pocitovo? Ideologicky? A kto má na túto otázku odpovedať? Ľudia do 24 rokov? S čím budú porovnávať? So životnou skúsenosťou svojich rodičov? Kamarátov? Novinárov?
  Majú odpovedať moje kolegyne a kolegovia novinárky a novinári? Kde sú? Majú odpovedať učitelia z mojej vysokej školy?
   Majú odpovedať moji susedia z činžiaku, kde bývam?
   Majú odpovedať dôchodcovia?
   Majú odpovedať študenti?
  (Nedávno som bola na promóciách synovca. Jeho Magnificencia čítala prejav. Absolventom deklamovala, aké veľké možnosti sa im otvárajú. Pretože sme v EÚ a NATO. Študenti zatlieskali. Synovec sa bol vzápätí prihlásiť na úrade práce. Svojou pedagogickou špecializáciou nemá ani v blízkej budúcnosti možnosť uplatniť sa. Ani vo svojom rodnom meste, ani vo veľkomeste. Hranice sú otvorené, a tak pôjde robiť au pair. Vždy lepšie, ako potĺkať sa doma bez roboty a v dvadsiatich piatich rokoch ostať na krku rodičom. Nie je sám, väčšina z tých tlieskajúcich študentov z našej najstaršej univerzity sa chystala „von“).
   Majú odpovedať ženy a muži, zamestnaní v automobilových montovniach? Majú odpovedať ľudia z osád?
   Majú odpovedať poslanci parlamentu?
   Alebo reklamní agenti?
   Alebo finančné skupiny?
   A kedy sa ako máme?
   V čakárni u zubára?
   V čakárni pôrodnice?
   V kinosále?
   V „smutnej rannej električke (a ja v nej, a ja v nej, už ma vezú, už ma vezú ako v rakve sklenenej...“ – ako nám hovorí Miroslav Válek)?
   Nie, ja nemám odpoveď. Ani štatistickú, ani mechanickú.
   Skúsim ponúknuť myšlienky z eseje Davida Fostera Wallacea Toto je voda.
   „Štandardná metóda humanitných vied ponúka jednoduchú analýzu: tá istá skúsenosť môže pre dvoch rôznych ľudí znamenať dve úplne odlišné veci, ak vezmeme do úvahy dva odlišné systémy viery a dva odlišné spôsoby, ako skúsenosti prisúdiť zmysel...
   ... Nejde o hodnoty – ide o to, že sa rozhodnem pracovať na tom, aby som nejako pozmenil svoje prirodzené, štandardne zakódované nastavenie, ktorým je hlboký a doslovný egocentrizmus, ako aj vnímanie a interpretácia všetkého cez optiku vlastného ja, alebo aby som sa od tohto nastavenia oslobodil.“
  Kto by sa chcel dozvedieť viac – trebárs aj o tom, ako sa teda máme –, odporúčam celú knižku Toto je voda s podtitulom: Niekoľko myšlienok o zmysluplnom živote vyslovených pri výnimočnej príležitosti, vydala Aňa Ostrihoňová, vydavateľstvo Inaque).
   Myslím si, že nadchádzajúce výročie, pri ktorom bude veľa okiadzania, je takou príležitosťou.