Dnes dvadsaťštyri rokov po revolúcii a po vyše dvadsiatich rokoch od vzniku samostatnej Slovenskej republiky prichádza vhodný čas na obzretie sa za tým, aké boli vtedy očakávania a aká je dnes realita. Treba si priznať, že príčiny pádu vtedajšieho režimu boli viac ekonomické než politické. Ľuďom menej prekážala nesloboda ako ekonomické zaostávanie a nižšia životná úroveň voči najvyspelejšiemu svetu.
Iste, ľudia chceli slobodu, slobodné voľby či slobodu slova, možnosť cestovať a podnikať, zároveň však túžili aj po sociálne spravodlivej, resp., a to je paradox paradoxov, spravodlivejšej spoločnosti. Plagáty z revolučných čias nič nehovorili o divokom mafiánskom kapitalizme 90. rokov, o tunelovaní podnikov, o divokej privatizácii, o extrémnej polarizácii príjmov, nezamestnanosti, o strate perspektívy pre celé skupiny ľudí.
Transformácia – šokový model
Pádom východného bloku bolo Slovensko vystavené všetkým nástrahám procesu globalizácie. Išlo len o to, ako rýchlo a s akými nákladmi bude toto územie začlenené do globálneho ekonomického priestoru.
Na to, aby sa tento proces podaril, bolo nevyhnutné otvoriť slovenskú ekonomiku, zbaviť ju bariér a potom čo najrýchlejšie rozdať, resp. vypredať celú slovenskú ekonomiku a služby nadnárodným hráčom za symbolickú sumu.
Na to, aby to bolo možné, sa presadil takzvaný šokový model radikálnej ekonomickej reformy. Jeho predstaviteľom bol ekonóm Svetovej banky Jeffrey Sachs, ktorý po tom, čo vyskúšal svoj experiment v Bolívii, kde to vyvolalo extrémnu hyperinfláciu, sa pokúšal podobný model zaviesť aj pri tranzitívnych krajinách. Neskôr, po krachu jeho experimentu v Bolívii, „úspešne“ pôsobil ako poradca poľského ministra financií Leszka Balczerovitza.
Koncept šokovej terapie vychádzal z poučiek Chicagskej monetárnej školy, ktorá priorizovala minimálne zásahy štátu do ekonomiky a celé usmerňovanie chodu ekonomiky sa malo diať formou usmerňovania masy peňazí, ktoré mali centrálne banky do ekonomiky púšťať.
Po vzniku Československej republiky Tomáš G. Masaryk vyhlásil, že štáty žijú z ideí, na základe ktorých vznikli. Istou parafrázou možno povedať, že celý „étos“ transformačných deväťdesiatych0 rokov vychádzal z Klausovho výroku, že on „nepozná špinavé peniaze, resp., že o peniaze ide vždy a v prvom rade“.
Tak sa začal presadzovať koncept reformy podľa hesla, že všetko vyrieši trh. Hlásali sa minimálne zásahy štátu do ekonomiky s tým, že jediným prípustným regulatívom štátu na ekonomiku je len regulácia masy peňazí na trhu, ktorú môže vykonávať len od politiky nezávislá centrálna banka. To zabezpečí dlhodobé napredovanie ekonomiky i celej spoločnosti. Ako sa ukázalo, táto skupina bola na Slovensku (aspoň do roku 1992) veľmi politicky vplyvná. I keď prudko strácala podporu obyvateľstva, mala rozhodujúci vplyv na exekutívu a realizovala slovenský model šokovej terapie, ako bol eufemisticky nazvaný, koncept radikálnej ekonomickej reformy. Jej hlavným dôsledkom bola absolútna cenová deregulácia takmer všetkých komodít, čo malo za následok vysokú infláciu (rádovo v desiatkach percent). Následkom toho sa prudko znehodnotili úspory obyvateľstva (rozumej, štát okradol občanov o ich úspory) a zároveň sa hlboko znehodnotila (devalvovala) naša mena. Tieto okolnosti vytvorili vhodné prostredie na lacný výpredaj národného majetku jednak polomafiánskym či otvorene mafiánskym živlom (hlavne cez tzv. holandské dražby v procese malej privatizácie), predovšetkým však sa vytvorilo prostredie pre lacný výpredaj národného bohatstva (rodinné striebro) zahraničným investorom. To však malo prísť až v polovici , resp. v druhej polovici deväťdesiatych rokov.
Kupónova privatizácia alebo podvod storočia?
Hlavným nástrojom rýchlej premeny majetkových pomerov sa stala predovšetkým tzv. kupónova privatizácia. Vďaka nej sa v priebehu veľmi krátkeho času podarilo zmeniť vlastníctvo mnohomiliardového majetku prakticky cez noc. Ako sa ukázalo, bolo to najväčšie prerozdeľovanie majetku na našom území od bitky pri Bielej hore (v Čechách), resp. od stavovských povstaní (na Slovensku). Takáto udalosť sa uskutoční možno raz za desať generácií, a tí, ktorí boli pri tom, sa zmenia no novodobú vrstvu zbohatlíkov, ktorá bude z toho profitovať desiatky generácií. Kontroverznosť a množstvo slabín kupónovej privatizácie bolo jej tvorcom jasné hneď v jej začiatku. Okrem veľmi rozptýleného vlastníctva akcií a teda zložitého riadenia sprivatizovaných podnikov to bola predovšetkým absolútne nedostatočná ochrana drobného akcionára. Klaus v jednom rozhovore cynicky vyhlásil: „ My sme, samozrejme, vedeli, že ochrana minoritných akcionárov je nedostatočná. My sme, samozrejme, vedeli, že desaťtisíce ľudí bude okradnutých. Ale inak sa v takom rýchlom čase kapitalizmus vybudovať nedal.“ Malý DIK-ovia (držitelia investičných kupónov), ako ich vtedy nazývali, boli podlo a cynicky obetovaní vyššiemu cieľu - zmene vlastníckych pomerov. Dnes už veľmi dobre vieme, že absolútna väčšina DIK-ov bola sprosto okradnutá, a práve v tom období sa položil základ pre mnohomiliardové impériá tzv. finančných žralokov (private equity, ako sú Penta group, Divident group, J&T, Istrokapitál či Slávia Capital). Tieto spoločnosti dnes v podstate kontrolujú to, čo ešte zostalo z národného majetku v slovenských rukách. Ako dnes cynicky priznávajú, okradnutie miliónov ľudí boli len „nutné“ transformačné náklady, ktoré umožnili vznik novej spoločnosti. Vďaka kupónovej privatizácii sa k mnohomiliardovým majetkom dostala úzka skupina ľudí v tzv. IPF (Investičných privatizačných fondoch), vďaka ktorým ovládla množstvo podnikov. Absolútne ignorujúc záujmy malých akcionárov aj pri relatívne malom akcionárskom podiele (vďaka veľmi rozdrobenej akcionárskej štruktúre) často stačilo na kontrolný balík dvadsať percent akcií podniku. Teda správcovia dvadsiatich percent akcií sa začali správať ako absolútni a neobmedzení vlastníci, ignorujúc všetky záujmy (vlastných podnikov a ich zamestnancov, malých akcionárov a pod.) a čo sa dalo, buď rozkradli, alebo „reštrukturizovali“, rozumej, to, čo malo, akú-takú cenu, vyčlenili z podniku a výhodne predali, ostatných ľudí vyhodili na dlažbu, zhrabli stovky miliónov či miliárd a potom likvidovali ďalšiu fabriku, kde mali dvadsaťpercentný podiel. Toto bezbrehé rabovanie trvalo prakticky až do konca deväťdesiatych rokov. V roku 1992 už bolo jasné, že spoločnosť, ktorá sa buduje, bude všetko možné, len nie sociálne spravodlivá.
Druhou líniou privatizácie bola takzvaná veľká privatizácia
Politické elity prijali ako svoj top program zmenu vlastníckych štruktúr bez ohľadu na transformačné náklady. Inak povedané, politickým rozhodnutím sa vybrali ľudia, ktorí sa stali vlastníkmi obrovských majetkov, predovšetkým firiem, obchodov či hotelov, pričom tieto majetky dostali často bez toho, aby preukázali schopnosť ďalej ich rozvíjať. Politickým rozhodnutím sa dohodlo, že na schválený privatizačný projekt dostane vybraný uchádzač v štátnej banke úver vo výške povedzme 10 % už aj tak veľmi nízkej kúpnej ceny. Privatizér mal potom kúpnu cenu podniku splácať desať rokov Fondu národného majetku. Absolútna nespravodlivosť bola v tom a ,bohužiaľ, práve toto je aj podstata kapitalizmu, že hodnoty v privatizovanej fabrike vytvárali stovky až tisíce ľudí, ale profit z toho si nakoniec prisvojila len extrémne úzka vrstva privatizérov.
Keď v roku 1992 nastúpila nová politická garnitúra, získala silný politický mandát a istý čas sa dokonca zdalo, že sa chce pokúsiť nastúpenú cestu zvrátiť.
Prečo koncept domácej kapitálotvornej vrstvy zlyhal?
Samozrejme, v tom čase už panoval konsenzus, že zmena vlastníckych vzťahov (rozumej privatizácia) je nevyhnutná, je však možné robiť ju tak, aby majetok Slovenskej republiky ostal podľa možnosti v slovenských rukách. Preto nová garnitúra prišla s konceptom domácej kapitálotvornej vrstvy, ktorá mala byť manažérsky kvalifikovaná, podnikavá, filantropická, presadzujúca národnoštátne záujmy, ktorá má navyše ambície stať sa aktívnym a úspešným hráčom v procese globalizácie.
Vychádzalo sa tak trocha z mináčovskej koncepcie plebejského národa.
V každom štáte sa prirodzeným ochrancom národnoštátnych záujmov stávala vyššia šľachta. Slovensko historicky disponovalo obrovskou vrstvou nižšej šľachty (zemianstvom), relatívne úzkou vrstvou strednej a okrem výnimiek u nás absentovala vysoká šľachta. To spôsobilo, že sme sa po takmer celé obdobie histórie stali objektom, nie subjektom dejín, alebo inak, o nás rozhodovali cudzí, nie my sami. Teda novovzniknutá kapitálotvorná vrstva sa mala stať jedným z najvýznamnejších štátotvorných prvkov, pilierom a garanciou aj politicko-ekonomického presadzovania národnoštátnych záujmov.
A aké boli príčiny zlyhania tohto konceptu?
Zlyhal z dvoch príčin, predovšetkým pre zlý výber (vyvolených) predstaviteľov národnej kapitálotvornej vrstvy. Vo veľmi krátkom čase sa títo ľudia dostali k obrovským majetkom, ktoré neboli schopní efektívne spravovať a zo zisku účinne podporovať národnoštátne záujmy Slovenska (cez podporu súkromných médií či občianskych skupín a vlasteneckou orientáciou).
Druhou otázkou bolo, či aj v prípade, keby osobnostne, ľudsky a profesionálne nezlyhali (teda, že by ďalej odborne rozvíjali svoje podnikanie), či by mali na globalizovanom trhu šancu prežiť. Bohužiaľ, skutočnosť ukázala, že aj v takom prípade boli šance na úspech minimálne.
Aby sme neboli priveľmi nekonkrétni a všeobecní, skúsme si uviesť ako modelové príklady dva prístupy veľkoprivatizérov.
Ako prvý do istej miery mediálne a politicky vyfabulovaný, sa uvádzal príklad rezešovskej privatizácie VSŽ, ako druhý, pozitívnejší príklad sa uvádza privatizácia Slovnaftu skupinou Slovintegra okolo Slavomíra Hatinu, ale aj privatizácia Dusla Šaľa Jozefom Kollárom alebo Matadoru Púchov Štefanom Rosinom.
Ako sa však neskôr ukázalo, z dlhodobého hľadiska ani jedna z týchto privatizácii neprežila oveľa viac ako dekádu.
Rozoberme si však privatizáciu VSŽ spoločnosťou Manager (ktorú tvorili, Rezeš, Smerek, Drábik, Grúber). Táto skupina po získaní kontroly nad spoločnosťou a vytlačením skupiny Ferroinvest (IPF ktorú kontroloval Jozef Hrinko, neskorší spoluvlastník Chemka Strážske) začala s veľkými investičnými akciami. Získala kontrolný balík v Třineckých železiarniach, za 900 mil. Sk kúpili Spartu, skúpila krachujúce železiarne v Diosgyori v Maďarsku, ktoré nakoniec aj tak skrachovali, stáli však spoločnosť nemalé nenávratne stratené prostriedky. VSŽ sa pôvodne chcela profilovať ako širokoodvetvový holding s množstvom sektorov, podnikala v bankovníctve (mala významný balík akcií IRB a nakoniec aj manažérsku kontrolu v tejto banke), podnikateľsky sa profilovala aj v médiách, kúpila denník Národná obroda, regionálny denník Korzár, stála za pokusom o bulvárny denník Trhák a podobne. Okrem toho expandovala aj do strojárskych podnikov, postupne skúpila podniky v (Medzeve, Dobšinej, Vihorlat Snina a pod.), čo sa však ukázalo ako veľmi neprezieravé.
Hutnícky priemysel je veľmi senzitívny na cyklické výkyvy trhu, čo malo za následok, že aj v čase konjunktúry išla ekonomická expanzia VSŽ na hrane únosnosti. Keď sa však pozitívny ekonomický cyklus zastavil, dopyt po oceli a valcovaných výrobkoch klesol, klesla cena ocele a navyše vďaka poklesu kurzu koruny sa významne predražil nákup vstupov (železnej rudy, koksovateľného uhlia a energií), podnik sa dostal do problémov. Tie by však neboli fatálne, ak by ekonomický pokles nenastal práve v čase striedania politických garnitúr.
To, čo nastalo potom, patrí do „zlatého fondu“ ekonomických vlastizrád, ktoré páchala Dzurindova vláda. S pomocou bánk, ktoré mali v zástave akcie VSŽ, sa pokúsili o vyvolanie cross defaultu, teda umelo vyvolaného krachu tejto fabriky živiacej štvrtinu až tretinu obyvateľov druhého najväčšieho mesta na Slovensku.
Skrátka, hyenizmus Dzurindovej vlády nemal hraníc.
Čo bolo ďalej, je všeobecne známe. Nástup krízového manažmentu na čele s Američanom slovenského pôvodu Gabrielom Eichlerom a nakoniec predaj VSŽ americkej spoločnosti U.S.Steell za skutočne symbolickú cenu.
Takto sa skončil jeden pokus o vznik slovenskej kapitálotvornej vrstvy.
Iný model nastolil Slavomír Hatina, keď jeho spoločnosť Slovintegra sprivatizovala jednu z najvýznamnejších stredoeurópskych rafinérií Slovnaft. Manažment tohto podniku sa orientoval na core biznist, teda len na petrochémiu, a masívne investoval do rozvoja fabriky.
Na rozdiel od manažmentu VSŽ aj ľudsky uniesol svoje nové postavenie (bez okázalého prepychu a exibicionizmu). Ako sa však nakoniec ukázalo, náhly pokles koruny spôsobil, že aj Slovnaft sa dostal do veľkých problémov so splácaním úverov. Problémy, ktoré nastali, boli však riešiteľné, ak by už vtedy boli banky v súkromných rukách, iste by prehodnotili splátkový kalendár a aj za cenu vyšších úrokov by nakoniec tento výkyv na trhoch manažment podniku zniesol. Táto cesta však bola neschodná, keďže v novej slovenskej vláde po jeseni 1998 sedeli ekonomickí vlastizradcovia. Tí cez štátom ovládané úverujúce banky začali vlastníkov (Slovintegra) vydierať, takže ak manažment a vlastníci chceli podnik zachrániť, museli sa dať znárodniť (vrátiť štátu, resp. FNM podstatnú časť svojich akcií).
Toto mafiánske výpalné predznamenalo vlastizradnú politiku oboch Dzurindových vlád. Následne po znárodnení Dzurindova vláda darovala (predala za smiešnu cenu) akcie Slovnafu maďarskej petrochemickej skupine MOL. Výsledok je dnes všeobecne známy. Po krátkom čase MOL aj manažérsky ovládol Slovnaft, obmedzuje výrobu na Slovensku (zatvoril sa závod na výrobu motorových olejov v Komárne) a pôvodní vlastníci Slovnaftu dnes v ekonomike rozhodne nehrajú prvú ligu. Slavomír Hatina a jeho skupina Slovintegra podniká v minerálnych vodách (Rajec) a v iných menej významných sektoroch nášho priemyslu.
Cesta Jozefa Kollára z Dusla Šaľa viedla podobným smerom. Tento špičkový manažér v oblasti chemického priemyslu tiež rozvíjal predovšetkým core biznis, teda chémiu. Na rozdiel od nadnárodných korporácií a „našich“ finančných žralokov si však dovolil prosociálne postoje, vždy sa usiloval, aby zamestnanci mohli dôstojne žiť a preto náklady v Dusle Šala boli o niečo vyššie než v najefektívnejších podnikoch v sektore. A potom nastalo niečo, čomu sa hovorí nepriateľské prevzatie. Model privatizácie bol postavený tak, že top manažment podniku kontroloval 51 percent akcií a zamestnanci 49 percent. Snahy o ovládnutie Dusla Šaľa už dlhodobo prejavoval Andrej Babiš (pôvodom Slovák žijúci a podnikajúci predovšetkým v Česku, štedrý sponzor mečiarovskej opozície, privatizér Istrochemu, ktorého médiá spájajú s mnohými korupčnými škandálmi predovšetkým okolo privatizácie Unipetrolu) a jeho skupina Agrofert. Pokiaľ však bolo vedenie kompaktné, šanca na nepriateľské ovládnutie bola minimálna. Bohužiaľ, boj proti nepriateľskému prevzatiu musel Jozef Kollár vzdať, keď ho podrazila jedna z jeho spolupracovníčok z najvyššieho vedenia. Vzápätí na Miestnom úrade v Močenku začal Agrofert vykupovať zamestnanecké akcie, ich cenu mierne nadsadil, takže bežný zamestnanec za ne získal niekoľko desiatok tisíc korún. Následne nato, ako Babiš ovládol Duslo Šaľa, nastalo hromadné prepúšťanie a mnoho zamestnancov, ktorí mu s radosťou predali svoje akcie, skončilo na dlažbe.
Dlhý čas sa zdalo, že jedinou výnimkou z tohto pravidla bude gumárenský koncern Matador Púchov. Spočiatku takisto rozvíjal predovšetkým gumárenský core biznis, nastavil na veľmi slušnú úroveň sociálne programy pre svojich zamestnancov a masívne podporoval aj rozvoj vysokého školstva. Len vďaka Matadoru vznikla v Púchove Fakulta priemyselných technológií. Podnik sa nehral len na vlastnom piesočku, ale expandoval aj do sveta. Najprv v polovici 90. rokov založil vlastný závod v Omsku (Omskština), neskôr dokonca expandoval aj do Afriky, kde v etiópskej metropole Adis Abebe založil ďalší závod. Bohužiaľ, snaha ďalej rásť a umiestňovať svoje výrobky bola determinovaná skutočnosťou, že svetový trh si už dávno rozdelili svetoví hráči. A tak aj Matador musel kooperovať so spoločnosťou Continental.
Spočiatku bola spolupráca rovnocenná, pri výrobe nákladných autoplášťov bol vlastnícky pomer 50 k 50 percentám. Ako sa však neskôr ukázalo, nebýva zvykom, aby najväčší svetoví hráči hrali vyrovnanú partiu s lokálnymi lídrami, a preto pred niekoľkými rokmi nakoniec Continental získal akcionársku kontrolu nad gumárenskou divíziou Matadoru, kontrolujúc aj jej zahraničné divízie (Rusko, Etiópia) s tým, že slovenskí vlastníci menia svoj core (hlavný) biznis do divízie automotive, teda ako subdodávatelia komponentov do (predovšetkým) slovenských automobiliek. Tak teda skončila posledná vlajková loď slovenského priemyslu. Tak sa skončil sen o vybudovaní schopnej, úspešnej a filantropicky orientovanej kapitálotvornej vrstvy.
Dnes je v podstate nemožné nájsť významnejší slovenský podnik, s výnimkou Železiarni Podbrezová, ktorý je vo vlastníctve slovenských majiteľov. Už pred niekoľkými rokmi posledný významný slovenský pivovar Topvar skončil pod krídlami globálnej juhoafrickej spoločnosti Sab Muller, čím sa zavŕšila „konsolidácia“ slovenského trhu s pivom, keď celý trh ovládli dve nadnárodné skupiny – Heineken (Zlatý bažant, pôvodne aj Corgoň a Gemer) a Sab Muller (Topvar, Šariš). To isté môžeme sledovať aj v potravinárskom priemysle (ktorý už dávno ovládajú nadnárodné spoločnosti alebo finanční žraloci). A to isté platí aj pri ovládaní tlače, tú v podstate ovládli tri vydavateľské skupiny, nemecké skupiny Bertelsman group (Sme) a švajčiarsky Rignier (Nový čas). Na slovenský trh vstúpil aj britský investor Daily Mail (Pravda), dnes to už síce neplatí, spoločnosť vydávajúca denník Pravda ovláda skupina okolo veľkopodnikateľa Jozefa Brhela, no je to skôr dočasná anomália ako trend. Jediným relevantným vydavateľom so slovenským pôvodom je Plus sedem dní s. r. o. V prípade komerčných televízii je situácia veľmi podobná. Najsledovanejšiu televíziu Markíza vlastní americká spoločnosť CME, televíziu JOJ vlastnia finanční žraloci J&T a spravodajskú televíziu TA3 zase vydavateľský a tlačiarenský magnát I. Kmotrík cez skupinu Grafobal.
Bankový sektor
Zo všetkých bánk, ktoré majú vo svojom portfóliu služieb aj retail (teda bežných klientov), je len jedna (Poštová banka) kontrolovaná slovenskou finančnou skupinou Istrokapitál. V oblasti privátneho bankovníctva síce na našom trhu pôsobia dva slovenské (alebo cyperské ?!?, aspoň podľa sídla v daňovom raji) subjekty. Penta je hlavným akcionárom v Privat banke (pred tým Meinl bank a ešte predtým Banka Slovakia) a skupina J&T zase rozvíja privátne bankovníctvo ako dcéra svojej českej matky v J&T bank a vo svojom portfóliu má aj bývalú PKB, neskôr Dexiu dnes Prima Banku. Všetky ostatné banky na slovenskom trhu sú len pobočky nadnárodných koncernov. VÚB, jednotku na trhu, vlastní talianska Intesa group, Slovenskú sporiteľňu, dvojku na trhu, rakúska Erste Bank, trojku – Tatra Banku, vlastní nemecký kapitál, paradoxne aj ČSOB (Československá obchodná banka) napriek svojmu názvu patrí do belgickej skupiny KBC, kde skončila aj bývalá Istrobanka, ktorú pre zmenu ešte donedávna vlastnili fondy BAWAG, spravujúce majetok rakúskych odborárov. Unibanka je, naopak, svedkom dokonca dvojnásobnej fúzie. Pôvodne rakúska banka Austriabank fúzovala s nemeckou, resp. bavorskou HVBank. Asi po dvoch rokoch od takejto megafúzie nasledovala ďalšia konsolidácia, čiže spojenie ešte väčších hráčov, teda Hypobank HVB s talianskou skupinou Unicredito italiano do Unibanky. Aj OTP banka má maďarských vlastníkov. No a nakoniec, najnovší prírastok do rodiny bankových domov, MBank, má poľský pôvod.
Slovenský pokus o vznik hyperburžoázie alebo finančné žraloky nastupujú
Aby sme nemuseli ísť ďaleko, môžeme si priblížiť klasický prípad hyperburžoázie pôvodne slovenskej proveniencie. Penta, J&T, Agrofert či Arca group, ale aj Slávia Capital či Dividend group sú príkladmi, keď sa aj slovenskí hráči pokúšajú prerásť hranice svojej krajiny.
Žijeme v prelomových časoch. Kauza Gorila plasticky ukázala v akých rukách je skutočná moc.
Keď sme pred vyše 20 rokmi prijímali ústavu , žili sme v ilúzii, že prijatím tohto dokumentu sa nielen symbolicky zavŕši náš národno-emancipačný proces, ale štát, v ktorom budeme žiť, bude skutočnou autentickou demokraciou.´
Bohužiaľ, za tých vyše dvadsať rokov sme si prešli očistcom divokej privatizácie, ktorý na mentálnom zdraví spoločnosti zanechal nezmazateľnú stopu. Obrovské transfery majetku v extrémne krátkom čase zrodili vrstvu oligarchov (finančných žralokov), ktorí s typickou novozbohatlíckou mentalitou začali túto spoločnosť ovládať.
Už dávno nežijeme v demokracii. Žijeme v postdemokratickej ére. Moc používa „demokratickú“ legitimitu len ako zásterku, pričom reálne rozhodovanie sa už dávno presunulo do šedej zóny lobbistov, ktorí de facto najviac ovplyvňujú konanie vlád a prijímanie legislatívy. Inak povedané, ak by voľby mohli niečo zmeniť, dávno by ich zrušili. Dnes o všetkom dôležitom rozhodujú silné finančné skupiny a „voľby“ sú už len akýsi „povinný folkór“, relikt z dôb demokratických, keď mienka ľudí ešte o niečom podstatnom mohla rozhodovať. To, čo dnes žijeme, je vláda tej najhoršej oligarchie a plutokracie, pričom vládnu moc vykonávajú dôkladne vybraní predstavitelia meritokracie. Vytvoril sa systém, ktorý je dostatočne odolný voči prirodzenému striedaniu garnitúr. Demokraticky zvolené vlády sú schopné maximálne posúvať akcenty svojej politiky, ale nie zásadne meniť paradigmu vývoja. Preto vlastne neprekvapí, že niektorí politici (viď Jirko Malchárek) zdegenerovali na bezduchých vykonávačov či ponížených služobníčkov týchto skupín.
Previazanie vysokého biznisu s politikou už ani nie je verejným tajomstvom. Je to nesporný fakt, ktorý dnes vnímame ako úplnú samozrejmosť. Kauza Gorila len týmto praktikám nastavila zrkadlo. Zaujímavé je, že ani masívne občianske protesty na tom nič nezmenili. Naopak, arogancia finančných žralokov pôsobí v nezmenenej sile, ba dokonca graduje. Ako inak ako prejav bezbrehej arogancie možno hodnotiť výzvu Penty, ktorá sa pokúsila „zakázať“ ministrovi vnútra Kaliňákovi predniesť správu o vyšetrovaní tejto kauzy na pôde parlamentu. Tým chcela vyslať jasné posolstvo. Všetko v tomto štáte máme pod kontrolou. Nejde len o to, že pod palcom máme všetky politické strany a v zásade kontrolujeme celý politický systém na Slovensku, ale aj súdy konajú zväčša len tak, ako to vyhovuje nám.
Nazretie do ohyzdných útrob našej politiky snáď bude mať katarzný účinok. Je najvyšší čas, aby sa ľudia prebrali z apatie a povedali si dosť. Ďalej už v takomto systéme žiť nechceme. Absolútnym fetišom v našej spoločnosti sa stala takmer absolútna nedotknuteľnosť súkromného majetku, a to bez ohľadu na spôsob jeho nadobudnutia. Už len teoretickú debatu o vyvlastnení vo verejnom záujme a za náhradu opozícia a médiá vykresľujú ako prejav krajného politického extrémizmu.
Za tých dvadsaťjeden rokov sa naša spoločnosť veľmi posunula, reálna moc už dávno nie je v rukách ľudí a je najvyšší čas s tým niečo robiť. Prvým krokom k tomu je však hlboké uvedomenie si toho, kde sme sa dostali. Druhým a logickým, je hľadanie cesty z marazmu, v ktorom sme sa ocitli. Ten čas už dozrel a verím, že podobne ako ja to vníma veľa ľudí.
(Skrátená verzia vyšla v Literárnom týždenníku 41 - 42/2013)
Foto: Ivan Dubovský