Z viacerých zdrojov prišlo na mailovú adresu Slova upozornenie na Vyhlásenie Panslovanskej únie k používaniu názvu „Československo“ [2]. Onedlho, tentoraz už z adresy Panslovanskej únie – info.pansu@pansu.sk [3] – prišiel e-mail. Hovorí sa v ňom: „Sprostredkovane sa nám dostal do rúk písomný atak F. Vrábeľa na PanSÚ súvisiaci s našim vyhlásením. Naše stanovisko [4] prikladáme. Predsedníctvo Panslovanskej únie.“ Keďže „písomný atak“ F. Vrábela nepriložili, obrátili sme sa naňho ako na nášho pravidelného prispievateľa, či by nám dal text k dispozícii. Vyberáme z neho podstatnú časť.
Panslovanská únia (PÚ), ktorej materiály a aj informácie o jej aktivitách sa ku mne dostávajú viac-menej len náhodne, mi pripadá naozaj ako jeden taký bizarný spolok výstižne charakterizujúci stav našej súčasnej spoločnosti, jej historické vedomie a znalosť významných súvislostí, ktoré boli rozhodujúce aj pre náš dnešok a trúfam si povedať, že budú mať základný význam aj pre našu budúcnosť, ak sa len nechceme ako Slováci rozplynúť v tej povodni vraj „európanstva“, ohrozujúceho už samotnú existenciu malých národov v Európe.
Oceňujem stanoviská PÚ k tomu čo sa udialo na Balkáne v 90. rokoch minulého storočia a obzvlášť odsúdenie „humanitárneho bombardovania“ našich bratov v Srbsku, rovnako ako stručné vyhlásenie k dianiu na Ukrajine, ale práve to by si zaslúžilo viac pozornosti, veď tam zomierajú ľudia...
Pre slovenskú spoločnosť má však zásadný význam to, čo PÚ uverejňuje a propaguje o slovensko-českom pomere, o vzťahu Slovákov a Čechov v minulosti a aj v súčasnosti. Tá neuveriteľná slepá nenávisť voči všetkému českému, neznalosť základných faktov a vedomé šírenie neprávd a dezinformácií je skľučujúca. Ako chce PÚ vplývať na ľudí v smere „panslovanskom“, keď nie je schopná pochopiť ani nám najbližší slovanský národ – Čechov a ich význam aj pre nás Slovákov? Veľkí Slovania, Slováci ako Kollár, Šafárik a koniec koncov aj sám Ľudovít Štúr by sa za takéto „panslovanské“ aktivity asi veľmi pekne poďakovali a pri prchkej povahe Štúra, by hádam ani neostalo len pri slovách...
Na prvý pohľad by sa zdalo, že PÚ má vo svojich sústavných protičeských výpadoch pravdu – veď tí zlí Česi nič dobrého pre Slovensko nepriniesli... Kazili nám našu slovenčinu už od stredoveku, násilím počešťovali našich najschopnejších a najnadanejších ľudí – počnúc od študentov v stredoveku na Karlovej univerzite v Prahe, cez Jakobea, Doležala, Benického, Šafárika atď... Tí Česi sa dokonca ani v rokoch Veľkej vojny (1914 – 1918) neuspokojili s tým, že bojovali len za oslobodenie historických českých krajín, ale dokonca vo svojom „imperialistickom“ ošiali bojovali – spolu so Slovákmi – aj za oslobodenie Slovenska a za jeho začlenenie – vraj – len do českého štátu. Dokonca tí zlí a pomýlení Česi bojovali za to Slovensko a za jeho hranice ešte aj dávno po skončení vojny (november 1918) – až do konca júna 1919. A nielen bojovali, ale aj umierali – padlo ich tu v tom období okolo 850, ďalších asi 2 500 je dodnes nezvestných, takže celkový počet obetí je podstatne vyšší. Boli to na 90 percent Česi a Moravania, len menšia časť obetí týchto bojov boli Slováci.
Áno, meno republiky sa menilo a nebolo ustálené z rôznych príčin. Nebudem sa tu zaoberať jazykovednou stránkou pomenovania Česko-slovenská/Česko-Slovenská/ Československá republika alebo Československo. To dostatočne jasne vysvetľujú vo svojich štúdiách viacerí jazykovedci, okrem iných aj Ján Kačala. Ide mi len o prvú republiku, spoločný štát Slovákov a Čechov v rokoch 1918 – 1938, preto sa vývojom pomenovania republiky po roku 1945 až do jeho zániku v roku 1992 nebudem zaoberať.
Je celkom jasné, že každý spôsob pomenovania spoločného štátu má aj svoj politický význam resp. podtext. Ak použijeme názov Československo, ide o čo najtesnejší zväzok, ale nemusí nevyhnutne znamenať útlak niektorej časti republiky. Ak použijeme názov Česko-slovensko, je to zdanlivo už výhodnejšie pre obe časti, ale Slováci často zabúdajú, že sa tu Česi vzdali pomenovania svojich historických území, zatiaľ čo Slovensko sa po prvýkrát v dejinách objavuje v názve štátu – predtým to bola len Veľká Morava a len Horné Uhorsko. Pre vyjadrenie rovnocenného postavenia Slovákov a Čechov v ich spoločnom štáte by z dnešného hľadiska bolo samozrejme najprijateľnejšie Česko-Slovensko alebo Slovensko-Česko, ale...
V čase prvej svetovej vojny, keď sa za ten štát bojovalo a keď za ten budúci štát s nejasným názvom a aj s nejasnými hranicami vylievali svoju krv spoločne Slováci aj Česi, nebola rozhodujúca otázka jeho názvu, ale to, aby ten štát vôbec vznikol. To sa vďaka zahraničnému odboju aj domácim silám, ktoré tomu odboju v cudzine pomáhali, napokon v roku 1918 podarilo. Všetky ďalšie otázky – názov štátu, postavenie národov, slovenská samospráva – autonómia, sa mali riešiť až po ustálení pomerov, konštituovaní príslušných orgánov – parlamentu, vlády, štátnej administratívy atď.
Dnes už vieme, že to bol ťažký a zložitý proces, všetko sa tvorilo za pochodu a museli sa riešiť vážne problémy novovznikajúceho štátu a dokonca sa tie problémy museli v roku 1919 riešiť aj tak, že v jednej ruke bolo pero a v druhej puška. Neutvorilo sa vtedy všetko tak, aby boli všetci spokojní, vznikali spory a rozpory, na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi bola situácia zložitejšia a aj životná úroveň nižšia ako v českých krajinách. Ale skutočnosťou je, že len vďaka tomuto spoločnému štátu Čechov a Slovákov mohla do Skalice 6. novembra 1918 prísť vôbec prvá slovenská vláda, len vďaka tomu štátu sa už o niekoľko dní mohlo v školách na Slovensku učiť aj po slovensky a slovenčina sa mohla uplatniť aj ako jeden z variantov „československého“ jazyka v štátnej správe, na súdoch. A to nielen na Slovensku, ale aj v Čechách a na Podkarpatskej Rusi... To, že sa úradovalo väčšinou po česky, bolo zapríčinené zložitými pomermi ťahajúcimi sa po celé 19. storočie a najmä po zatvorení Matice slovenskej a slovenských gymnázií v rokoch 1874/75. Kto mal Slovákov pripraviť na budúce úlohy v štátnej administratíve, kto ich mal vychovávať, vzdelávať? Martin a Národnie Noviny mali len obmedzený dosah, niekoľko desiatok slovenských študentov študovalo na univerzite a na technike v Prahe, iní v Budapešti a vo Viedni. Časť slovenských mladíkov sa dostala na stredné školy (okrem iných aj Vavro Šrobár) v Čechách a na Morave len vďaka hmotnej podpore Českoslovanskej jednoty, kde mali väčšinu Česi... Kto si ešte dnes spomenie na to, že Andrejovi Hlinkovi do väzenia po vraždách v Černovej posielali finančné podpory a aj balíky s potravou duševnou aj telo fyzicky sýtiacou mnohí Česi? Dalo by sa uviesť ešte viac príkladov, ale je to zbytočné; ten, kto sa o dejiny skutočne zaujíma a študuje aj dobové dokumenty a svedectvá ľudí z tých čias, to vie.
To, ako sa dnes bude písať názov spoločného štátu Čechov a Slovákov, nie je až také podstatné. Pre mňa ako historika je záväzné to, ako sa to písalo v dobových dokumentoch spočiatku len úzom a potom na základe platnej legislatívy – do prijatia ústavy Česko-Slovensko, Česko-slovensko a po tom, až do novembra 1938, Československo.
Podstatné je predovšetkým to, že Československo v rokoch 1918 – 1938 (napriek problémom, ktoré boli aj inde a v jednonárodných štátoch) významne podporilo rozvoj slovenskej kultúry a vzdelanosti, slovenského jazyka a vytvorilo výchovou novej vzdelanej slovenskej generácie aj predpoklady pre budúcu slovenskú štátnosť. Bez Československa by nebolo ani dnešné Slovensko.
Prirodzeným a zákonitým vývojom každého národa je vytvorenie vlastného štátu. To sme v roku 1992 aj dosiahli, aj keď mnohí na Československo spomínajú dodnes nostalgicky – veď sme v ňom my starší prežili aj kus svojho života, predovšetkým roky mladosti, na ktoré každý spomína najradšej. To, že sa tento štát rozdelil a vznikli z neho dve samostatné republiky, má svoje pozitívne stránky v tom, že Česi už nemôžu Slovákom vyčítať „peňazovod“ z Prahy do Bratislavy a Slováci si za svoju politiku a za svojich politikov zodpovedajú sami a nemôžu tvrdiť, že sa im vládne z Budapešti alebo z Prahy. V porovnaní s tým vládnutím z Prahy mi vychádza podstatne viac mínusov pre vládnutie z Bruselu, lebo v Prahe sme mali aj svojich ministrov, dokonca aj predsedu vlády, ale v Bruseli, aj keď sú tam komisári a poslanci aj zo Slovenska, ich činnosť nepociťuje žiadny Slovák pozitívne. A pokiaľ ide o slovenčinu – nepredstavuje súčasná invázia angličtiny jej väčšie ohrozenie ako v minulosti čeština? (Osobne sa domnievam, že ani o ohrozenie nešlo, lebo naopak, slovenčina vtedy ovplyvňovala aj češtinu.) Úplne neopodstatnené používanie angličtiny všade a na každom kroku, hlúpe americké filmy (len aby som spomenul iba niektoré prejavy tejto pseudokultúry, v televíziách bežia neskutočne nechutné krváky alebo ešte aj v auguste primitívne a naivné príbehy o Santa Klausovi), hudba, reklamy...
Napriek všetkým aktivitám a proklamáciám PÚ je pozitívne to, že vzájomnosť, podpora, úcta a spolupráca na všetkých úsekoch medzi Slovákmi a Čechmi nevznikla v roku 1918 a nezanikla ani v roku 1992. Tí, ktorí premýšľajú, vidia a chápu dejinný proces vo všetkej jeho zložitosti a často aj protirečivosti, sa na obdobie spoločného štátu Slovákov a Čechov nemôžu pozerať negatívne a chápať ho ako stratu – napriek problémom, ktoré nikto nepopiera, ale tých bolo menej ako pozitív – pre Slovákov. Naopak, domnievam sa, že my Slováci sme Československo potrebovali podstatne viac ako Česi.
Ani Slováci by Československo nemali zavrhovať, ale chápať ho ako predstupeň k súčasnej Slovenskej republike, k súčasnej slovenskej štátnosti.
PhDr. Ferdinand Vrábel (*1948), absolvoval Filozofickú fakultu Karlovej univerzity, odbor archívnictvo. Venuje sa novším dejinám – slovenskému národnému obrodeniu, I. svetovej vojne, československým légiám, medzivojnovému Československu, vzťahom medzi Čechmi, Slovákmi a národnosťami.
Ilustrácia: Jedna z prvých poštových známok spoločnej republiky, výrez