V rámci diskusií o hlbokej, resp. systémovej kríze kapitalizmu vyvstávajú otázky o jeho alternatívach. Je jasné, že návrat k tzv. reálnemu socializmu nie je možný a ani vhodný. Treba si však uvedomiť, že kapitalizmus resp. trhová ekonomika má viacero alternatív. Hlavne všetky typy vlastníctva by mali byť rovnoprávne a v konkurencii potvrdiť svoju životaschopnosť. Treba striktne odmietnuť hrubo demagogické frázy o tom, že aj najhorší súkromný vlastník je lepší ako najlepší štátny vlastník. Naopak, môžeme uviesť množstvo precedensov, kedy firmy v štátnom vlastníctve boli schopné dlhé desaťročia úspešne fungovať v plne konkurenčnom prostredí. Okrem firiem pôsobiacich v sieťových odvetviach plynárenstva, energetiky či vodárenstva to napríklad bola automobilka Renault, ktorej sa dlhé desaťročia po druhej svetovej vojne dobre darilo. Poďme však k alternatívam k súčasnému oligarchickému kapitalizmu, založenému na maximalizácii ziskov pre čoraz užšiu skupinu najbohatších.
Dnes je už takmer každému jasné, že model kapitalizmu, tak ako je v súčasnosti nastavený, vedie na scestie. Otázka je, či má súčasný model kapitalizmu reálne alternatívy.
V akademických , samozrejme, existujú, nazvime to, papierové alternatívy. Najznámejší je koncept profesora Michaela Alberta Parecon – participatívna ekonomika alebo koncept ekonomickej demokracie, ktorý presadzuje profesor chicagskej univerzity David Schweickhart. Žiada sa zdôrazniť, že všetky tieto koncepty, aj keď sú do značnej miery inšpiratívne, nepresiahli štádium „papierových“ alebo teoretických alternatív. Nijaký významný svetový politik či politická strana si ich totiž neosvojili ako súčasť svojho politického programu a nepresadzujú ich. Preto sa treba poobzerať po alternatívach, ktoré reálne fungujú, v praxi osvedčili svoju životaschopnosť – lenže netvoria hlavný prúd. Práve fungujúce alternatívy je potrebné nielen propagovať, ale možno aj legislatívne zvýhodňovať.
Mondragón
Asi najúspešnejší model zabehnutej družstevnej korporácie je španielsky, resp. baskický Modragón. Paradoxne mondragónsku alternatívu nezaložili ľavicoví aktivisti či anarchisti, ale katolícky kňaz José María Arizmendiarrieta v roku 1941. Cieľom bolo povzbudiť komunitu, ktorá trpela nedávnou občianskou vojnou. Začalo sa to založením technickej školy a malej továrne na výrobu parafínu. Na základe úspešného fungovania tohto experimentu začali predovšetkým po roku 1959 vznikať nové a nové kooperatívy; dnes je Mondragón jedna z najväčších španielskych korporácií, ktorá len v Španielsku zamestnáva vyše 80 000 zamestnancov (a ďalšie tisícky v celej Európe) s množstvom podnikov. Medzi najznámejšie patria obchodný reťazec Eroski, priemyselný podnik Ulgor či továreň na výrobu domáceho príslušenstva Fagor Clima. Začiatkom 90. rokov sa jednotlivé kooperatívy spojili do veľkej korporácie Mondragón (MCC). Korporácia je rozdelená do troch sektorov: finančného (banka Caja Laboral a sociálna poisťovňa Lagun Aro), obchodného (obchodný reťazec Eroski) a priemyselného (približne 90 tovární). Všetky spomínané zložky, vrátane banky či poisťovne, sa riadia podľa tých istých pravidiel.
Pravidlá Mondragónu
Všetky podniky vlastnia a riadia jej členovia. Každý zamestnanec je povinný vstúpiť do podniku svojím podielom, ktorý sa rovná asi ročnému príjmu. Táto suma v roku 2011 predstavovala približne 13 400 eur. Peniaze si však netreba našetriť. Poskytne mu ich pri minimálnej úrokovej miere mondragónska kooperatívna banka Caja Laboral. Na valnom zhromaždení si zamestnanci volia svojho generálneho riaditeľa. Všetky procesy v podniku majú v podstate vo svojich rukách. Spoluvlastníctvo korporácie vytvára úplne nové vzťahy. Zamestnanci sú oveľa viac vtiahnutí do chodu a rozhodovacích procesov.
Jedno z pravidiel Mondragónu stanovuje aj obmedzenie platov top manažérov. V zásade plat generálneho riaditeľa nesmie presiahnuť šesťapolnásobok najnižšieho platu v korporácii. Podobne demokraticky sa rozhoduje aj o použití ziskov z podnikania. Zväčša sa to odohráva podľa nasledujúcej schémy: najmenej 10 percent ide vždy na sociálny fond, ktorý slúži na spoločné projekty vzdelávania, bývania či publikačnej činnosti. Minimálne 20 percent tvorí rezervný kapitálový fond určený na investície. Zvyšných približne 70 percent sa rozdeľuje medzi zamestnancov. Preto asi neprekvapuje, že zamestnanci mondragónskych kooperatívov majú v prípade, ak podnik prosperuje, asi o 30 percent vyššie platy ako v porovnateľných odvetviach inde v Španielsku.
Zaujímavé je, že ani v časoch recesie platy zväčša neklesajú pod priemer daného odvetvia. Naopak, v čase krízy, akú napríklad Španielsko zažívalo v uplynulých rokoch, bola miera prepúšťania v mondragónskych kooperatívoch podstatne nižšia ako v iných podnikoch. Ak aj musela niektorá korporácia znižovať stavy, prepusteným zamestnancom ponúkli miesto v inom, no vlastnom podniku. Ak nebolo dosť objednávok, zamestnanci sami rozhodovali, kto ostane doma so 60-percentnými platmi a ako dlho. V prípade, že je nevyhnutné prepúšťať, zamestnanci sami rozhodnú, kto sa ocitne vo výpovednej lehote.
Jednoznačne sa ukazuje, že zamestnanie v mondragónskej korporácii je podstatne lukratívnejšie ako v bežnej korporácií, ktorú vlastnia akcionári a ktorej prvotným cieľom je len vytváranie zisku pre svojich akcionárov. Pritom kooperatívy fungujú v plne konkurenčnom prostredí, bez akýchkoľvek špeciálnych zvýhodnení – a nielenže vedia konkurovať štandardným firmám, ale v mnohých parametroch (spokojnosť zamestnancov, výška ich miezd, firemné sociálne programy a podobne) ich vysoko predstihujú.
Výzva pre politikov
Poučenie by malo byť jasné: ak je niečo dlhodobo úspešné, žiada sa tento typ podnikania nielen propagovať, ale aj legislatívne zvýhodňovať. Možno práve Mondragón a iné samosprávne ekonomické koncepty sú odpoveďou na čoraz zjavnejšie zlyhávajúci kapitalizmus. Spravodlivá redistribúcia bohatstva teda nemusí byť založená len na sofistikovanom progresívnom zdanení, ale aj na presadení princípu, že tam, kde sa hodnoty tvoria, sa aj spravodlivo rozdelia medzi tých, ktorí ich vytvárajú. Práve Mondragón ukázal, že „kapitalizmus“ môže byť aj „iný“, že aj v tomto systéme sú „ostrovy pozitívnej deviácie“.
Pred ľavicovými politikmi, či všeobecne pred politikmi, ktorí majú elementárny cit pre spravodlivosť, stojí preto veľká výzva – propagovať a presadiť tento model ekonomiky.. V tom prípade sa možno podarí vyhnúť systémovému kolapsu, ktorého príznaky sú nad všetku pochybnosť jasné už minimálne od roku 2008.
Zdroje:
Blaha, Ľuboš: Mondragón – príbeh výrobnej samosprávy (2)
http://www.noveslovo.sk/c/11485/MONDRAGON_PRIBEH_VYROBNEJ_SAMOSPRAVY_2 [2]
Stanislava Harkotová: Mondragón. Keď o korporácii nerozhoduje šéf, ale zamestnanci
http://aktualne.atlas.sk/mondragon-ked-o-korporacii-nerozhoduje-sef-ale-zamestnanci/zahranicie/europa/ [3]
Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 15 - 26/2014