Oslovil ma pred nejakým časom politik z bývalej éry. Chcel zaznamenať svoje spomienky a požiadal ma o spoluprácu. Spomenula som jeho meno pred svojím priateľom, lekárom, o dvadsať rokov mladším ako ja. A on najprv lovil v pamäti, o kom hovorím, potom sa začudoval: myslíš, že to bude niekoho ešte dnes zaujímať?
Prečo nás má zaujímať história? Aby sme mali kde zapaľovať sviečky? Nosiť kvety k pamätníkom?
V postkomunistickom svete má novodobá história ideologický zmysel: len čo niekto zapochybuje o tom, čo to tu vlastne žijeme za frašku, okamžite je zostrelený. História sa stala zbraňou, ktorou sa umlčuje. Kto pochybuje, ten je nepriateľ slobody.
„Demokracia vyhrala. A to je koniec histórie,“ povedala Hillary Clintonová v čerstvej talkšou so známym americkým moderátorom Jonom Stewartom. A vymaľovala studenú vojnu ako slávny boj za slobodu, ktorej prostredníctvom USA inšpirovali celý svet. „My sme boli na koni. A cítili sme sa skvele, že sme to dokázali.“
Pani Clintonová by rada vrátila Američanom ten opojný pocit z víťazstva. Vyzvala ich, aby zase začali rozprávať svoj veľký príbeh. Bez ohľadu na to, že USA v mene antikomunizmu počas studenej vojny podporovali diktátorské režimy od Pakistanu až po Guatemalu, dopomohli k moci diktátorom a zapaľovali občianske vojny – ako to kandidátke na prezidenta USA pripomenul Peter Beinart, komentátor magazínu The Atlantic.
Na aký veľký príbeh sa teda môžeme tešiť?
Jeho začiatok je nepochybne dnes na Ukrajine. Tam je naša budúcnosť. Ak ju chceme vidieť, nepomôže nám neustále sa dívať do minulosti. Lebo nám unikne to, čo máme pred očami.
„Zmena systému je pre naše pokolenie oným generačným zážitkom, ktorým všetko meriame a z ktorej vychádzame pri interpretácii všetkého, čo sa okolo nás deje... Medzitým však vo svete prebieha zmena rovnakého významu, aký mal pre nás zážitok zmeny systému. Preto je intelektuálnou úlohou, ktorá pred nami stojí, aby sme v súvislosti s pochopením budúcnosti a s diskusiami o cestách do budúcnosti vedúcimi využívali zmenu systému len ako skúsenosť, nie ako referenčný bod... Pre budúcnosť je dôležité pochopiť, čo sa okolo nás deje,“ neodcitovali žiadne noviny z prejavu Viktora Orbána, ktorý tak vzrušil studenovojnových ideológov. (Nie som jeho obdivovateľka – ale nerada by som pre meno nevidela myšlienku.)
Zatiaľ čo Amerika chce rozprávať svoj nový veľký príbeh, Európska únia vyhlasuje sankcie proti Rusku a s prekvapením sa díva na bumerang. Ktorý môže znamenať taký silný úder, až sa tá krehká škrupina rôznorodého spoločenstva rozpadne. „... a lze předpokládat, že sankce jen eskalují rozpory uvnitř EU, a to podle míry ,postižení‘ jednotlivých zemí. A rozkol uvnitř EU je přitom už dlouho označován za jeden z hlavních strategických cílů Ruska…,“ píše Tereza Spencerová v Literárnych novinách. Toto bude náš veľký príbeh?
Prečo sme sa nepýtali kandidátov na poslancov do EÚ, ako budú rozhodovať v tom ukrajinskom príbehu? Načo nám je taká zastupiteľská demokracia, v ktorej sa diskutuje o zakrivených uhorkách, ale o zakrivených zbraniach hlúpej politiky nie? Prečo sme sa nepýtali kandidáta na prezidenta, či je pre neho prioritou záujem o mier pre svojich spoluobčanov, alebo záujem o transatlantické prebendy?
Zlyhávame, priatelia, necháme za nás rozprávať príbehy, ktorým nikto neverí.
Kresba: Ranan Lurie / Creative Commons