V poslednom čase, ako sa zvyšuje tlak na rozdeľovanie kvót (utečencov) pre jednotlivé (aj) stredoeurópske krajiny, objavujú sa čoraz viac názory o ich kultúrnej zaostalosti, národnom sebectve a rasizme.
Ukážkou je článok Petra Honzejka v českých Hospodářskych novinách (8. 9. 2015), ktorý to rozviedol až po ideu „európskych domorodcov“ [2], na čele ktorých stoja takí náčelníci, akými sú Orbán, Fico, Zeman a Klaus.
Kladie si otázku, v čom spočíva kultúrny a intelektuálny rozdiel medzi západnou Európou a Európou „domorodcov“. Podľa jeho názoru títo – voľne interpretované –„indiánski náčelníci“, ktorí chcú zachrániť Európu pred inváziou barbarov, vôbec nechápu, čo chcú ochraňovať a čo tvorí základný duchovný princíp Európy a jej identitu. Vyslovuje názor, že si neuvedomujú, že to, čo obhajujú, nie je nič európske, skôr naopak, západná Európa je s tým dokonca v ostrom rozpore.
To, po čom európski domorodci volajú, nie je nič iné, iba prežitá, anachronická a zaprdená stredoeurópska malosť, ktorá vychádza z dejinnej ublíženosti, že sme museli žiť 40 rokov pod boľševikom, a preto bohatý Západ má povinnosť nás živiť. Ich boj proti imigrácii nie je ničím iným iba obavou, aby nám západná Európa nesiahla na dotácie. Naše krajiny nič iné vraj nezaujíma, iba vlastný prospech bez schopnosti vidieť svet aj za svojimi hranicami.
Foto: Irish Defence Forces / Creative Commons
Autor na rozdiel od „domorodcovsky“ chápanej európskej identity vie, že základnou paradigmou západnej Európy je solidarita, pomoc slabým a utečencom.
Nechcem s ním polemizovať, s ktorou encyklikou si vypomohol, ale zdá sa mi, že jeho videnie západnej Európy vychádza skôr z europocentristických, resp. koloniálnych či neokoloniálnych predstáv, že to MY SME TÍ NAJLEPŠÍ, a preto celý svet musí žiť podľa našich predstáv. Je možné, že jeho pohľad vyplýva z určitého dlhu (solidarity) západnej Európy, ktorej prosperita a bohatstvo nie vždy boli iba výsledkom práce vlastných rúk Európanov, ale často sa rodili z drancovania celého sveta.
Stredná Európa bola mimo tohto hlavného prúdu a je tak do určitej miery zbavená výčitiek a zodpovednosti za dnešný stav sveta, pretože ani jej politické elity a ani ľud týchto krajín nemá žiadne historické skúsenosti a ani väzbu na praktiky kolonializmu, resp. neokolonializmu.
Nemenej dôležitá je i opačná vlastná skúsenosť z moslimských výbojov, ktorým sa západná Európa vyhla a ktoré takmer 500 rokov decimovali tento región. Lesk a bohatstvo Carihradu bol tiež iba výsledkom povinného odvodu „daní“ porobených Stredoeurópanov.
Ak sa takto pozrieme na Európu, musíme uznať, že pán Honzejk má pravdu a asi skutočne existujú dve Európy: západná a stredná a je teda vhodné brať do úvahy tieto odlišné skúsenosti, aby sme neupadli do pasce „že Poturčenec je horší od Turka“. Ak by sme aj eliminovali historizujúce pohľady, stále existujú ekonomické rozdiely, ktoré vytvárajú dve Európy.
Určite ani autor predstavy „domorodej časti“ Európy nemôže vyvrátiť, že príjmová stránka jej občanov je významne odlišná od západnej Európy, a preto je neoddiskutovateľným faktom, že kto má mzdu 2 000 eur a kto 500, má aj iné možnosti solidarizovať sa s ťažko skúšanými imigrantmi.
Je úplne zbytočné v týchto zemepisných šírkach dávať za príklad Boba Geldofa, ktorý sa rozhodol ponúknuť v troch svojich domoch dočasné bývanie 4 utečeneckým rodinám.
O tom, že toto si na rozdiel od pána Honzejka uvedomuje 99 % imigrantov, svedčí, že tento región nie je „zasľúbená zem“, kde by chceli žiť. Veľmi jasne to dokazujú svojimi výkrikmi Deutschland, Deutschland.... Pre život v strednej Európe by takú strastiplnú cestu z Afriky či Ázie určite nepodstúpili.
Či sa nám páči alebo nie, obaja musíme uznať fakt, že dve Európy existujú, a preto aj k tomuto novodobému exodu treba pristupovať rozdielne.
Predpokladám, že aj pán Honzejk, práve tak ako aj ja, sa zaoberá týmto problémom iba preto, že obaja chceme, aby EÚ nielen prežila tieto pnutia, ale i naďalej sa rozvíjala v prospech svojich 500 miliónov obyvateľov. Preto je asi dôležité, aby sme sa snažili demokraticky rešpektovať tieto odlišnosti západnej a strednej Európy.
Mám však podozrenie, že táto téma sa často zneužíva na vylepšovanie volebných preferencií a nemá nič spoločné s upevňovaním jednoty EÚ a posilňovaním jej významu vo svete. Celá kríza je tak výsledkom absencie zdravého rozumu, alebo zlých úmyslov voči EÚ.
Ak však pripustíme, že existujú dva významné rozdiely v chápaní postavenia EÚ, jej cieľa a zmyslu, potom má zmysel sa pýtať, čo by „domorodá“ časť EÚ odporúčala západnej Európe. Podľa môjho názoru, a zdá sa mi, že je to veľmi blízke aj všetkým „domorodým náčelníkom“, by mohlo ísť o nasledovné odporúčania:
- Migračný proces treba urýchlene zastaviť obnovením ochrany vonkajších schengenských hraníc, od čoho sme upustili pod tlakom nezodpovedných a naivných výziev o európskej pripravenosti pomôcť strádajúcim ľudom. Treba dať všetkým na vedomie, že Európa chce tento proces racionalizovať a vytvoriť nevyhnutné podmienky, aby bol dlhodobo úspešný a spĺňal požiadavky a očakávania imigrantov ako aj väčšinovej spoločnosti. Migrácia v stovkách tisícov nie je riešením pre nikoho.
Náprava tohto exodu a prípadné vracanie niektorých ľudí späť nám však ukáže, do akých obrovských problémov sme sa dostali vlastnou nezodpovednosťou.
- Je nevyhnutné sebakriticky zhodnotiť naše politické angažovanie v tomto teritóriu, ktoré je založené na vývoze našej demokracie, a skôr by sme mali zmeniť postoj našej politiky, na ktorý sme si už zvykli a ktorý nik nerozporuje, k feudálnej vláde v Saudskej Arábii.
- Ukončiť hľadanie a vytváranie spojencov, s ktorými by sme mohli zvrhnúť existujúce režimy a presadzovať tam demokraciu nášho typu. Je márnomyseľné a nebezpečné myslieť si, že ak vytrhneme zopár strán z Koránu, bude toto náboženstvo implementovateľnejšie do európskych štruktúr. Treba rešpektovať tieto kultúry také, aké sú, za podmienky, že aj oni sú ochotní akceptovať nás a naše hranice.
- Je nevyhnutné ukončiť bombardovanie a dodávky zbraní do tejto oblasti, pretože práve nálety a bombardovanie sú prvou príčinou exodu, a nie nedostatok demokracie nášho typu.
- EÚ sa môže a musí zúčastniť na hospodárskej obnove týchto krajín a tak prispieť k mieru a pokoju v tomto regióne a tým i na celom svete.
Myslím si, že toto je aj jadro odporúčaní „domorodých náčelníkov“, Orbána i nášho premiéra Fica a ďalších, ktorí pod silným a arogantným tlakom Bruselu prezentujú svoje odmietavé stanoviská už dlhý čas.
Skúsme však domyslieť scenár západnej Európy, ktorá považuje postoje strednej Európy za sebecké a rasistické, ktorým chýba empatia a solidarita s trpiacim ľudom.
Ak o osudoch Európy rozhodujú dve krajiny a jej dvaja najvyšší predstavitelia, ktorí sa usilujú vliať optimizmus do uvítania 800 tisíc imigrantov, z hľadiska demokratických princípov je takýto prístup slušne povedané nešťastný.
Predstavme si, že v EÚ je už 800 tisíc imigrantov a že pre budúci rok na základe našej solidarity prídu ďalšie 2 milióny, potom ďalších 5 miliónov, potom 10 miliónov, komu tým pomôžeme?
Rozpad Európy pri takomto vývoji je neodvrátiteľný. Zlé je to, že nielen že nepomôžeme svetu riešiť problémy, ale krízu z daného regióne prenesieme aj na európsky kontinent.
Nepomôžeme ani nešťastným ľuďom, ktorí prirodzene túžia po lepšom živote, ale nenaplníme ani ľudské pohnútky tých, ktorí by chceli z lásky k blížnemu podeliť sa o svoje bohatstvo či sociálne výhody a byť s nimi solidárni.
Čo by však bolo najhoršie, nielen že oslabíme EÚ, ale ju aj zlikvidujeme.
Dúfam, že o takýto scenár sa neusiluje ani autor „európskych domorodcov“, ani pani Merkelová a ani pán Hollande.
Vízie pani Merkelovej, že Nemecko vie prijať 800 tisíc migrantov bez toho, že by muselo zvýšiť dane..., že pani Merkelová je hrdá, že imigranti nechcú ísť nikam inam, iba do Nemecka... sú postoje, ktoré musia posúdiť nemeckí občania.
Skutočnosť, že tento rok bolo zaznamenaných vyše 350 útokov na ubytovne imigrantov, ukazuje, že jej názory nevyznávajú všetci občania a bude ich musieť preveriť v demokratickej diskusii a to aj vtedy, keby jej kritici pochádzali z niektorých povojnových emigračných vĺn z „domorodej oblasti“ strednej Európy.
Demokraticky zmýšľajúci ľudia, a to aj tí s empatiou a vnútorným presvedčením, že solidarita je nevyhnutná súčasť našej kultúry, musia byť ostražití, aby tento exodus nemohol byť zneužitý na ospravedlňovanie našej hlbšej vojenskej angažovanosti v tejto oblasti s cieľom „nastolenia spriatelených demokratických vlád“.
Prijať predstavu, že by EÚ vyslala vojakov proti Asadovej armáde, alebo proti antiasadovským „demokratickým jednotkám“ či proti Islamskému štátu a tamojší občania dajú prednosť imigrácii a jazykovým kurzom v Nemecku... by bolo šialené a nezodpovedné.
Na prvý pohľad by sme mohli povedať, že stredoeurópske krajiny sú malé a politicky a vojensky nevýznamné pri určovaní stratégie EÚ a preto netreba brať ohľad na ich „indiánske“ názory. Demokracia je však aj o tom, aké možnosti a práva má aj menšia a menej významná časť spoločnosti. A to musí platiť aj pre celú EÚ.
Prehliadanie názorov „indiánskej časti“ Európy, resp. znevažovanie jej vlastných skúseností môže viesť iba k jej apatii a k nespokojnosti, ktorá sile EÚ nič nepridá. Skôr naopak!
Európska únia, resp. Nemecko a Francúzsko môžu použiť aj grécky scenár pri dnešnom exode, ktorý je však plný arogancie a domýšľavosti. Aj nemeckí a francúzski politici by mali vedieť, že takýto prístup nie je ničím iným, iba štepením vírusu, ktorý môže byť pre tento kontinent smrteľný.
Krajiny Európskej únie boli a sú doteraz silné pre jej demokratické pravidlá založené na tom, že všetky štáty a občania nielen niečo musia, ale že títo občania a tieto štáty to aj otvorene a z vlastného presvedčenia chcú.